Všetky príspevky fero6

Polynezsky Fero v akcii – 8.cast – Molokai Rallye alias Kabrioletovy off road

BUDICEK V HALAWA VALLEY

Dnes nas az tak nebudilo narazanie vln na brehy pevniny, chrani nas kludna zatoka. Vlny su az o kus dalej. Presli sme sa trosku po okoli. Na travnatej ploche s vyhladom na ocean sme objavili velky znak z kamenov. Ktovie co to znamena a na co sluzi, vyzera to zaujimavo. Pobalili sme veci a vracali sa polnou cestickou naspat na asfaltku. Este predtym, nez sme sa znova dostali do serpentin v kopcoch, nasli sme v lese ucupeny maly kostolik. Maly ale pekny. Dvere boli otvorene pre kazdeho navstevnika. Nikde ani nohy. Vosli sme na chvilu dnu. Vsetko je v pokoji na svojom mieste, nikoho nenapadne cosi odtial vziat, ba ani len to, ze by niekto odtialto nieco ukradnut mohol. Ako za starych dobrych cias, ktore uz davno vsade pominuli. Vlastne vsade este nie. Nastastie…Padla fotecka s peknym vyhladom zo serpentin na ocean a aj na vodopady, ktorymi sa zatvara Halawa Valley. Zatvara z nasho pohladu. Z pohladu tecucej vody, sa udolie prave na vrchole vysokych vodopadov otvara a voda si odtialto skoci peknych par desiatok metrov dolu do a potom sa zmiesa so slanymi pribuznymi v oceane.

My sme uz teraz ale riesili, ako sa dostat smerom nahor a nie dolu. Konkretne na vyhliadku vysoko na utesy na severnej strane ostrova. Poculi sme, ze je to off-roadova cesta, ktora, ak je poprsane a je blato, je ledva zjazdna aj Jeepom. Nemali sme prave chut poziciavat extra auto len kvoli par hodinam. Chvilu sme rozmyslali risknut to nasim nedelno-svadbovym kabrioletom. Peto bol jednoznacne za, mne s Mirom sa do toho velmi nechcelo. Dolu v pozicovni nas strasili, ze na cesty, ktore su zakazane pre vypozicane auta, to nemame ani skusat, lebo oni ostrov poznaju velmi dobre a uz len podla farby prachu na aute a podvozku vedia presne, v ktorych castiach ostrova sa kto pohyboval. Tomu celkom verim. Na asfaltkach cerveny martansky prach proste nie je a na bielom aute je ho lahko spoznat.

Nakoniec sme sa dohodli, ze to teda skusime. Prvych pat mil malo byt relativne v pohode, az potom sa mala zacat off roadova cesta lesom. Stretli sme sa s dvoma terennymi autami, ktore sli z protismeru. Nejaki domaci fanatici. Opytali sme sa teda, ako to hore vyzera, a ako daleko sa asi mozeme dostat s touto nasou herkou.

Vraj mame stastie, ze teraz neprsalo, cesta je relativne sucha a nie je velmi rozmlatena. Asi si pomysleli o nas svoje, ale my sme dostali odpoved, ktoru sme potrebovali. Teraz sme sa valili uplnym lesom. Po uzkej lesnej ceste pre vozy. Ale dalo sa. Mali sme dobru zabavu z toho, ze si robime off roadove auto z kabrioletu. Akurat som mal trochu obavy z nejakeho zabludeneho odskoceneho kamena, alebo vystrceneho konara, ktory moze takmer nove, cerstvo nazehlene auto, pekne poznacit. Nerad by som to platil. Uz mam svoje negativne skusenosti aj tuto z Hawaia. A pamatam si aj rozbite svetlo z Arches na mojom malom Golfiku.

Ale presli sme to v pohode a nakoniec sme sa dostali az hore do kempu. Skusili sme to este aj o kusok dalej. O tri mile mala byt totiz dalsia vyhliadka, ale tu sa uz poriadne zdivocievalo a po par metroch sme museli vycuvat naspat. Odparkovali sme auto a sli sa nasytit paradnym vyhladom…

Veru, hlboke zelene udolie a na obzore nekonecny ocean. To stalo za to. Tak toto bol kemp, ktory som nasiel na nete este „doma“ v Californii. Velmi zdoraznovali, ze treba mat k tomu Jeepa. A my sme si samozrejme dali povedat…;o) Stali sme opreti o zabradlie a cumeli dolu. Dostali sme sa do slusnej vysky. Dolu pod nami bola pekna priepast…

Nemame prilis vela casu, ale nejaka mala turicka by sa sikla, je ich tu po okoli niekolko. Vymenili sme slapky za turisticku obuv a vybrali sme sa do lesa. Nevyzeralo to tu prave na udrziavany turisticky chodnik. Za normalnych okolnosti mam divocinu rad, ale toto viedlo bohviekam a o chvilu sme sa predierali zarastenym lesom, na ktoreho konci malo byt nieco neurcite. Sli sme este kus dalej, ale nakoniec sme to zabalili. Povedali sme si, ze na ostrove je este dost zaujimavejsich veci a toto je zabijanie casu s nejasnym cielom. Vratili sme naspat, naskakali do nasho noveho Jeep-convertible-hybridu a frcali dolu lesom naspat do civilizacie. Tam, kde sa menila lesna cesta na strkovu polnu, stretli sme chlapika s rodinkou, ktory sa nas pytal, ci sa da hore vyliezt a ci to stoji za to. Mal velke silne auto s vysokym podvozkom. Co sme mu mali na to povedat? …

Dolu v „meste“, sme sa znova zastavili za nasou znamou visitorcentertetou. Uz vcera nam volala, ze ten jej znamy sa vyjadril, ze benzin na lod, kym oboplava cely ostrov k utesom a naspat, by stal skoro tolko, co stoji normalne prenajatie lode, takze do toho nejde. Velkaaa skoda. Mala nam zistit aj to, ci by sme sa nemohli spojit s poziarnikmi, ti vraj chodia obcas na plavbu okolo ostrova a ma tam svagra ci koho, ktory by nas mohol vziat. Za jeden den sme si urobili na Molokai celkom slusne konexie, co? Ale bohuzial nestacili, ani verzia s hasicom Dracikom nakoniec nepadla na urodnu podu. Poziarnici nemaju teraz ziadny podobny vyjazd. Snad o par dni. Lenze to tu my uz nebudeme. Tak sa nam utesy teda takto rozsypali. Oficialna cena je prilis vysoka, ale kontakt na chlapika, ktory to robi, sme si pre kazdy pripad vzali. Zistili sme si aspon to, ako sa dostat tam, kde sme fcera netrafili. Vraj sme sli po spravnej ceste, ale mali sme ist este hodny kus dalej a potom odbocit. Ta mapa je teda dost nanic. Nevadi, na druhy pokus to uz zvladneme, mame este do zapadu slnka nejaky cas, sup ho teda smerom na „shakka dedinku“…

Za nou na prasnu cestu, potom po nej niekolko mil, potom zistenie, ze plaz na ktoru sme chceli ist je uzavreta a tak nasledovna cesta do stareho pristavu. Popri tom pekny zapad slnka, trosku sme sa pomotali po byvalom pristavisku, ktore dnes patri uz len rybarom a vraj raz ci dvakrat do roka sa tu naloduje obrovska zaoceanska turisticka lod. Ked sa zacalo stmievat, obratili sme to o stoosemdesiat stupnov a namierili sme si to pozdlz ostrova opat smerom na Halawa Valley. Rano sme si mysleli, ze je ho opustame navzdy, ale plany sa zmenili. Ahaaa, vlastne som zabudol povedat, co sa medzicasom udialo. Tie guinesacke utesy mi stále vrtali v hlave a vravel som si, ze ma bude do smrti mrziet, ak ich kvoli prachom neuvidim. Peto chcel ist tiez. Dohodli sme s Mirom, ze ak ukecame chlapika aspon o tridsat percent dolu z ceny, tak do toho pojde s nami.

Chlapik sa branil zubami nechtami, ale nakoniec pochopil, ze s nami velmi nepochodi, ze nie sme okreditkovani Americania. Nakoniec suhlasil a my dnes spime znova kusok od kotviska lodi a rano vyrazame na hovadsky zaujimavu plavbu…

…nedotiahli sme to az do Halawa Valley. Boli sme unaveni, ale aj naladeni vyskusat na noclah ine miesto. Uz sme poznali trasu a pamatali sme si, kde sa da po ceste v klude postavit stan pri oceane a odparkovat auto. Miestni, s ktorymi sme sa dnes bavili, sa navyse velmi cudovali, ze sme tak v pohode prestanovali v zalive v Halawa Valley a nik neprotestoval. Dnes sme to teda zapichli medzi palmami na plazi, uvarili si veceru za kmenom, lebo fukalo jak hovado, a zaspali sme za hukotu vln a vetra. Trochu nam to lomcovali stanmi, ale unava bola silnejsia…

Polynezsky Fero v akcii – 9.cast – Hovadsky velke utesy, vodopad a japonski kamikadze…

…pekne miestecko sme si vybrali na noclah. Naozaj. Ja som rano vyliezol zo stanu a z oceanu vyliezol na breh kokosovy orech. Teda len jeho vonkajsia skrupina, jadro padlo za obet nejakej zveri, alebo morskym vlnam. Moj novy kamos sa pohupoval na malych vlnkach pri brehu a nerozhodne poskuloval po okoli. Nevedel sa rozhodnut, ci zostat vo vode, alebo si povegetit na brehu. Esteze bol rozlomeny. Takto sa mohol jednou polovickou valat na piesku a druhou sa kupot v oceane. Kokos – schizofrenik. To sme tu este nemali. Ked som mu navrhol, ze mu spravim peknu fotku, nechal sa ukecat.

Chalani boli este zalezeni v stane, tak som zatial sedel na piesku, cumel do dialky a volal domov. Nieee cez ocean. Normalne z telefonu. Chvilu som sa aj poprechadzal po okoli, v nedalekej ohrade boli dva fesne kone. Ked som sa opat vyvalil na plaz a zamyslene pocuval hlas z telefonu, prepadlo na od chrbta cosi zvlastne. Rychle a chlpate. Az ma trhlo, akosi som v tomto kludnom, tichom prostedi ziadny utok neocakaval. Asi nejaka selma. Urcite ma ostre zuby a krvilacny pohlad…

A aj mala… Soplave stena, plne energie a spravne najedovane, mi skakalo po chrbte a strasne sa chcelo bit. No hej, ja by som tiez tak machroval, keby som mal zubatu mamu hned za rohom. Ta sledovala celu situaciu a strazila maleho sintra. Ked zbadala, ze sa celkom dobre bavime, sla sa kludne poprechadzat popri vode. Len obcas mrkla dozadu, ci je vsetko v poriadku. Maly Pes Baskervilsky sa medzitym nechal uplne uniest, skakal okolo mna, hryzol ma tymi malymi mliecniakmi a valal sa v piesku jako divy. Tomu sa hovori bezstarostne sa vysantit a mat v pazi, co si kto mysli. Uz som aj rozmyslal, ze spravim to iste, ale chalani uz akurat vychadzali na ranne slnko a uz by som vyzeral podozrivo…:o)

UTESOVA KRASOJAZDA…

Po psich zapasoch a ranajkach sme si to teda namierili naspat do Halawa Valley. Auto sme nechali pod stromami a prebrodili sme riecku deliacu nas od zalivu. Tu bolo par domcekov, ci skor pristreskov a stanov. Asi vsetko rybari. A este cosi: „Cestofka za najvyssimi utesmi na svete“. Aj sme si nasli nasho Ferokapitana, ale ten sa nas rychlo zbavil a supol nas na krk niekomu inemu. Niekto iny sa potom neskor zastavil a povedal, ze on je Niekto iny a ze mame cest zdielat miesto na palube jeho oceanskeho plavidla. Len nesmelo sme tipovali, ktora z troch ci styroch malych lodiciek to asi bude. Kotvili snad dvadsat metrov od brehu, kde sme sedeli a niekolko domorodcov do nich stale znasalo nejake vedra. Uz to tak vyzera, ze ta lodka ma minimlane styri sutereny, tolko sa do nej voslo. A este by tam malo zostat miesto aj pre nas. Snad to aj uspesne odpichneme z parkoviska…

Na brehu sa chystala svadba. Bolo nam oznamene, ze sa mozeme zucastnit tiez, ale nebrali sme to velmi vazne. Este stale som v tom stadiu, ked si myslim, ze mala dobrodruzna plavba lodou okolo prirodneho skvostu je vacsia zabava, nez zenit sa.

A tak sme si posedeli na brehu, az pokial nam strbavy kapitan nekyvol, ze mozme naskocit a slo sa. Veci pekne nad hlavu, pretoze pri clne uz bolo vody vyse pasa, naskocenie na klzku palubu, zavrcanie motorov a je to tu. Vraj nas bude teraz trosku hadzat…

Ze trosku. Paradne nas vytriaslo kym sme vysli zo zalivu na sire more. To som ani nevedel, ze taka mala lodka vydrzi taketo otrasy a narazy z vysky, na vlny oceanu. Riadne pecky to boli. Ale aspon je vacsia sranda. Drzali sme sa kovovych tyciek ako podnikave slecny svojich bohatych dochodcovskych milencov a cumeli sme dookola. Uz sa to zacinalo rysovat. Kazdy dalsi kopec a utes bol vyssi. A voda modrejsia a modrejsia. Take more som este nevidel. Krasne na dnes vyslo aj pocasie, vyzera to na paradny zazitok. Na brehu, na jednej malej kamennej plazi pod utesom, bolo vidiet malu drevenu budku.

„Toto je nas Bed&Breakfast.“ Povedal domorodec. Myslel som, ze zartuje. Nezartoval. Opusteny maly dreveny domcek na pobrezi naozaj sluzil ako maly hotelik pre maximalne jeden parik. Dvakrat denne vas sem privezu clnom jedlo a inak tam mate totalne sukromie. Idealne miestecko na vikendofku so slecnou svojich snov. Nehovoriac o tom, ze na skok od tohoto jedinecneho byvania je vysokansky vodopad rutiaci sa na plaz z vrcholu utesov. Vodopad, ktory si mozete pamatat z filmu Jurassic Park. Pekna divocina. A ak si to tu na vikend zarezervujete, tak len pre vas. Raz sa tu chcem urcite vratit…

„Odkialze to ste, chalani?“ precedil, cez vylamany zub, nas kapitan.

„Este furt zo Slovenska“, odpovedali sme. On sa to uz totizto pytal predtym.

„Heee, zo Slovenska, tak to tu mate krajana tusim“, necakane zatal stary morsky vlk. „Tuto John je tusim odtial“ a ukazal na chlapika sediaceho pri nas v clne…

Vlastne sme tu boli len my traja, Strbavy smejo (také indianske meno dostal kapitan), jeho syn (ten dostane svoje indianske meno neskor, ked bude zazracne odolavat vlnam) a John.

John je starsi, tipoval by som tak nieco medzi 50-60rocny chlapik, ktory vyzera, ze ma vsetko v pazi. A tiez vyzera tak, akoby bol z ineho sveta. A ako sa dozvieme o chvilku, on z ineho sveta aj je. Dali sme sa do reci. Pozorpraval nam svoju historiu o slovensko-madarskej mame (vzali sme si z toho len tu prvu cast radsej) a potom aj o tom, ako sa sem na Molokai volakedy davno zatulal a uz tu neplanovane zostal navzdy…

JOHNOVE KRALOVSTVO V DIVOCINE

Vtedy mal len dvadsatpat rokov. Mlade ucho, pachtiace po tom, spoznat svet co najviac. Zabludil na Hawaii a velmi sa mu tu zapacilo, Bolo to vsetko fajn, ale ked nasiel zelene udolie zaseknute medzi Molokaiskymi vrchmi, ktore je po dazdoch opradene nespocetnym mnozstvom vodopadov, zalubil sa na prvy pohlad a stalo sa jeho domovinou. Kupil si kus pody. Ak sa vobec da par hektarov divokej dzungle tak nazvat. Vlastnorucne si vyklcoval kusisko na slnecnom svahu, natiahol vodu z pramena, zurodnil podu, postavil maly tarzansky domcek z konarov kakaovnika a podlahou z bambusu a odvtedy tu travi svoj zivot. Vau, dost exoticke. Takeho cloveka som este nestretol. Len raz za sest mesiacov sadne na lod a skoci si pre zasoby do civilizacie. To boli vsetky tie biele vedra, co sa nakladali do lodky. Johnovi uplne svietili ocka v slnkom oslahanej tvari, kde rozpraval o „svojom udoli“. Skoncilo to tak, ze ked sme zakotvili, aby sme ho vysadili, Strbavy smejo nam oznamil, ze si davame pauzu a ze John nas pozyva do jeho pribytku..Super! Takemu niecomu sa neda odolat, boli sme zvedavi ako male deti… Hawaisky tato so synom budu zatial chytat ryby.

Pomohli sme vynosit vedra na breh. Urobili sme vo vode zivu retaz a po niekolkych minutach sa asi dvadsat plastovych nadob, plus niekolko prepraviek valalo medzi okruhliakmi na plazi. Vraj si po to pride neskor. Len jedno vedro si prehodil cez plece a my sme sa hned chytili dalsich, trosku mozeme pomoct, ked uz ideme na navstevu, nie? Ked ma Janci uvidel, ako si beriem rovno dve vedra, hned ma uzemnil, ze jedno mi bude uplne stacit. Aj som sa tusim nadychol, ze zaprotestujem, ale kludnym hlasom dodal, ze uvidim preco a dalej som to teda neriesil.

Vnorili sme sa do zelenej hustavy. Najprv to boli skor kriaky, neskor aj stromy, miestami slusna dzungla. Vyzerali sme ako tlupa domorodych nosicov niekde v Papua-Novoguinejskom pralese. Dost smiesny pohlad. Teraz som uz celkom rozumel, preco staci jedno vedro. Ten „kusok“, co bol k Johnovmu domu, bola celkom slusna turicka. A na uzkom chodnicku, ktory obcas videl asi len on, sa bolo co obracat aj s jednym kusom nakladu. Dobra rozcvicka. Po ceste Jano odtrhol zopar vzoriek tropickych plodov. Akesi diamantove jablko a potom dalsie cudo a este jedno. Trosku nedovercivo sme chutnali jedno po druhom. Nebolo to zle. Hovadska sranda. Byt zrazu niekde v pralese s postrarsim Tarzanom a chutnat nezname plody, ktore urcite ani v bratislavskom Tescu nemaju…:o) Pozdlz maleho potocika sme sa vystverali az na cistinu a boli sme na mieste. Hawajska vlajka dolu hlavou na vysokej zrdi (vraj to prezentuje akusi ignoraciu zakonov alebo take cosi), kopec zelenych hriadok, zahonov a vodnych terasiek. A hore na vrchu dreveny akozedom. Uz ho vitala celkom fesna holka a za nou vybehol vonku aj akysi chalanisko a dva psy. Vysvitlo, ze John tu ma dceru a jej priatela, ktori sem prisli na prazdniny a tak sa im zapacilo, ze sa uz vyse roka zabudli vratit. Proste im nevysiel krok naspat do civilizacie. Vysmiati mladi ludia, na prvy pohlad stastne osoby. Asi je im tu dobre. Postupne sme sa dozvedeli, ze si vsetko dopestuju sami, sem-tam si odstrelia srnku alebo nieco podobne, maso zjedia, koze spracuju… Proste cista divocina. Ale vyzerali zdravo, sviezo a usmev im nikdy nechybal. Az neskor sme zistili jednu z hlavnych pricin ich stastneho usmevu, ale o tom potom. Mladi sa nas ujali, povodili nas trosku po kralovstve a ukazali nam vsetko mozne, co pestuju. Mali tu aj ohradku s malymi kaciatkami. Tie boli dost podarene. A dvoch psov, ktori stale behali okolo. Obzreli sme si aj netradicny dom z konarov kakaovnika (vraj su velmi silne) a bambusovou podlahou. Na provizornej letiskovej posteli bolo par kozusin zo srn a v kuchyni bolo okrem kopca flasticiek so vselicim moznym, aj nerezove umyvadlo, do ktoreho tiekla voda z nedalekeho prirodneho pramena. Skvela vodicka. Ziadny chlor, ziaden bordel. Cista pramenista voda. Proste parada. Dali sme si za hlt a nacerpali sme si aj do flias.

Lod nemohla na nas cakat donekonecna, navstevu sme museli ukoncit. Bol cas prebehnut naspat lesom v udoli. Zaujimava rodinka si nasadila na nohy zabacie topanky (presne také, ake nosili ninja korytnacky) a mohlo sa ist. Vraj je to najlepsia obuv na toto miesto. Nepremokne, nesmyka sa, proste taka obojzivelnicka. Popri potociku sme cez policka zbehli do hustiny stromov. A to je teraz este sucho. Ked zacne liat, to sa este len deju veci. Neprestane aj niekolko tyzdnov. Pytal som sa mladych tarzanovcov, len tak medzi recou, ze ci tu napriek tej krasnej prirode a kludu, nie je obcas nuda. Hlavne ked leje ako z krhle a neda sa ani vonku vybehnut. Pozreli na mna prekvapene s otazkou „nuda? My sa nikdy nenudime. Pocuvame radio, hrame karty atd. atd.“

To atd. sa dalo vsakovako vysvetlit…

Dobehli sme na plaz. Tu sa nedaleko povalanych vedier povalovali aj stany akychsi vyskumnikov, ci co to bolo. Inak tu vo Valley vraj normalne zije asi pat obyvatelov. Udolie z piatimi stalymi rezidentmi.. Pekne. Dve starsie tety, ktore medzi nich patria, sme tiez stretli po ceste. Minimalne sa tu nemoze stat to, co v americkych mestach – ze sused nepozna suseda…

Este som si urobil zo stativu nejaku tu fotecku udolia a uz sme sa opat brodili po pas vo vode naspat k clnu. Pokracuje sa dalej. John s tarzanovcami sedeli na bedniach na brehu a kyvali nam na rozlucku. Mili ludia. A stále usmievavi.

„Bodaj by neboli, ked su v kuse nahuleni“, precedil cez ten vybity zub nas kapitan…

MATEMATICKA HADANKA…

No, a prislo na lamanie chleba. Ten uskok z rana, ohladne zmeny kapitana a lode, mal samozrejme svoje pozadie. Ked sme zasli dalej za udolie, kapitanko nam oznamil, ze este pojdeme hentam trosku dozadu a potom naspat. Na nasu otazku, preco len tam, povedal, ze za plnu cenu sa ide dalej, ale ze my platime menej, takze to skracujeme. No pekne. Samozrejme, ze sme sa nedali a povedali mu, ze dohoda bola ina a ze vcera sme si dohodli zlavu. Lenze to sme uz mohli tak maximalne na lamparni vykrikovat. Boli sme na lodi niekoho ineho, daleko od civilizacie, tu platia pravidla Strbaveho Smeja. Dobry ofajc. Vraj co sme mali dohodnute s povodnym kapitanom, s tym on nic nema. Hlavne, ze cela „firma“ ma asi tri male lodky. Skoda reci. Bolo zbytocne skusat nieco touto cestou. Musime ist na to recou penazi. Mali sme platit asi 120 na hlavu, dohoda bola na 75. Strbko chcel teda povodne aspon 350. Nevyzeral v matike velmi isto, tak som ho zavalil rychlo cislami. Povedal som mu, ze tristo je vela, ze sme mali dat tak dvesto, ale ze je fasa chlap a preto sa s nim dohodneme tak, ze mu dame dvestopade a vsetci budeme spokojni. Celkom sa mu to nezdalo, ale skor, nez stihol protestovat, povedal som mu, ze je to od neho pekne, ze nas zavezie az na koniec a ze stále dobre zarobi a ze my sme tu len raz za zivot atd., atd. Kalkulacku nemal a po dohode so synom, zatial bez indianskeho mena, suhlasil. Stalo nas to teda oproti povodnej cene tak o osem dolacov na hlavu viac, ale to asi dodnes nevie…;o) Ide sa teda aj do jaskyne na konci trasy. Huraaa!

LUXUS V ZAPADAKOVE A JASKYNA JAK SVINA…

Dobre, ze sme sa vybrali az sem. Boli by sme prisli o najzaujimavejsiu cast utesov. Tu boli dalsie vodopady, zaujimave skaliska a aj s clnom sme vbehli do obrovskej jaskyne, ktorou sa dalo na druhej strane vyjst opat na otvoreny ocean. Paradicka. Po trase sme pozdravili aj kapitanovu tetusu. Ta byva na vysokom utese, kde by nikto necakal dom. Jedine obydlie v sirokom dalekom okoli. Na prvy pohlad bolo tazke pochopit, ako sa tam hore vobec od brehu vystveraju. Ako tam idu oni, to sme nevypatrali, ale naklad z lode a aj cely cln sa da vytiahnut minilanovkou. Zaujimave miestecko. Ked sme sa opytali, precoze sa teta takto odseparovala od vsetkych, Smejo nam hned hrdo povedal, ze az tak odseparovani zase nie su, ze maju v baraku vsetok luxus vratane internetu, videa, kablovky, mikrovlnky a neviem coho este. No dobre, dobre, ved sme sa len pytali…;o)

Super zazitkom bola spominana jaskyna. Poriadne velka. Aj niekolko clnov vedla seba by sa sem voslo. A voda bola takej neskutocnej farby, ze az. Strbko vypol na chvilu motory a nechal cln len tak pohupovat na vlnkach. Totaaalny klud. Len tlmene luce slnka prerazajuce do jaskyne z otvorov na oboch stranach. Hmmm, dost dobreee…

Otocili sme sa s clnom az vtedy, ked uz bol na dohlad lepracky poloostrov. Riadne daleko sme zasli. A bolo uz neskoro, lebo sme sa zdrzali v Marihuanovom udoli. Naspat to ale islo dost rychlo. Frcali sme s vetrom opreteky a kapitan nas upozornil, aby sme sa poriadne drzali. Naozaj nas hadzalo nenormalnym sposobom. Sli sme rychlo a preskakovali sme velke vlny. Zase sme s riadnym rachotom dopadali z vysky na vodu, malo to grady. A toto bol moment, kedy dostal indianske meno aj kapitan junior, resp. prvy plavcik Strbaveho Smeja. Prikovany buvol sme ho nazvali. Zatial co my sme sa drzali zubami nechtami a davali bacha, aby nas nevyplulo z clna, Prikovany buvol si stal v zadnej casti clna s pokojnym usmevom a drzal sa zlahka jednou rukou ako babicka v bratislavskej elektricke. A tvaril sa akoby sa nechumelilo. Doteraz nechapem ci mal magneticke podrazky alebo ako to robil, ale svoje meno si urcite zasluzil. Takto sme dosli az do pristavu…

HALAWA VALLEY FALLS

Uz bolo po svadbe. Sak jasne, co sa budu natahovat. Najstastnejsie dve osoby na svadbe to maju za sebou. Aj nevesta, aj jej matka. Chalanisko uz je v tom. Nevadi, zivot ide dalej. Kedze nam kapitan prezdradil, kolko treba zaplatit za turicku s „horskym vodcom“ k vodopadom, presla nas na ne chut a chceli sme si vybehnut aspon na nedaleky utes a tam si dat olovrantik. Radsej sme sa ale opytali, ci tam mozeme ist, lebo tato cast ostrova je sice krasna, ale akasi sprivatizovana a draha. Strbavy Smejo na nas pozrel chapavym pohladom a sibalskymi ocickami sa spytal, ci sme fakt tak velmi chceli ist na tie vodopady.

„No jasne, ze sme chceli“, znela nasa odpoved. „Ale za tie prachy si mozeme jedny vodopady rovno kupit“…

„Tak ma pocuvajte…“ a zacal nam rozpravat tajny plan…

Povedal nam o tom, ze tury vylucne s horskym vodcom zacali robit k vodopadu preto, lebo turisti sa nevedali spravat, robili bordel a vystrajali vo vodopadoch. Ale, ze my vyzerame celkom v pohode, tak nam vysvetlil ako sa dostaneme cez sukromne pozemky na chodnicek v lese, ktory vedie k vodopadom. Je obcas zle viditelny a hlavne pomedzi niekolko domov a vodnych teras sa trosku zle orientuje, ale nejako to zvladneme. Povedal nam aj to, ze po ceste niekde stretneme tlupu turistov vedenu vysokym opalenym chlapikom, ktory bude na nas skaredo zazerat. Je to jeho bratranec Fero, a mame mu odkazat, ze nas tam poslal on – Strbavy Smejo. No super, takze sme v podstate dostali V.I.P. preukazy, mozeme ist…

Naozaj sme trosku neisto bludili pomedzi vodne terasy s tropickymi plodinami a rozkvitnute stromy, ale nakoniec sme lesnu cesticku nasli. K vodopadom je to snad tristvrtehodinka, s tlupou asi podstatne dlhsie. Aj tu sme stretli. A vysoky opaleny chlapik naozaj skaredo zazeral. Bajku o kapitanovi si vypocul a nevyzeral z nej velmi nadseny. Uzavrel to slovami:

„no ked vas sem poslal moj bratranec, tak to musim teda respektovat, davajte si pozor…“

a aj sme si davali. Skoro sme sa sice potkli, ako sme sa za rohom smiali z toho, ze cela ta tlupa plati za taku turicku tolko prachov a este musía ist za sebou ako deti z materskej skolky, ale co uz. Molokai je krasny, ale co sa tyka cien niektorych aktivit, tak som bol dost neprijmne prekvapeny, kolko si dokazali zapytat. Za tu „prechadzku“ k vodopadom by sme boli spolu vycalovali tusim okolo dvoch kil. Dost krute. Za trosku kecov z historie, ktore si najdeme aj v knihe a maly chodnicke v lese. Samozrejme, ze vodopady stoja za navstevu, ale tie by nemali byt na predaj.

My sme sa pri nich v klude najedli, zaplavali si slobodne v jazierku pod vodopadom a bolo to super. Paradny relax v zastrcenom kute prirode. Husty les vsade dookola a padajuca voda nad hlavou. Pekny zazitok…

Naspat sme to prebehli raz dva, pofotili sme sa este s nejakymi tymi tropickymi kvetmi a frcali na nasom offroadovom kabriolete znova na zapad. Tentokrat nechavame Halawa Valley definitivne za nami. Este jedna fotka na vrchole cesty spat do udolia a stacilo. Teda vlastne nestacilo. Snad opat niekedy nabuduce…

SEVERNE POBREZIE – CERVENY PRACH, AZIJSKY KASKADERI

Po zastavke v jednom z kostolikov, ktore tu postavil preslaveny belgicky knaz Jozi a doplneni zaludkov v „meste“, podarilo sa nam predsa len najst cestu k severnej plazi. Uz sme ju raz neuspesne hladali, teraz sme boli uspesnejsi. Mapa zase neukazovala realitu, ale pomohli sme si sami. A pomohli sme aj particke akychsi Japoncov. Ak mi niekto niekedy povie, ze Aziati su dobri soferi, tak ho vezmem na Molokai, urcite tam budu niekde v priekope vyvrateni dalsi. Tito nasi sa zahrabali do cerveho prachu polnej cesty, zostali stat krizom cez cestu opreti len o naraznik a vsemozne sa snazili rozbit to auto z pozicovne. Strasni chaosaci. Pritom stacilo prestat hrabat kolesami a nerobit nezmyselne veci. Trosku to ukludnit, vytocit kolesa spravnym smerom, trosku citu a bolo vsetko v poriadku. Japoncici dakovali a poklonkovali tym ich uctivym sposobom. Asi boli radi, ze to prezili…:o) Dalej ani nesli. Zato my, my sme sa zastavit nedali. Teda dali, ale az na plazi daleko odtial. Po dost rozbitej ceste sme sa dostali na male parkovisko a odtial potom pesi na plaz. Trosku veterno, ale inak nadherne miesto. Nikde ani zivacika a po utesoch a plazach viedol turisticky chodnik az niekam do stratena. Velmi prijemna prechadzka. Isli sme slusny kus pozdlz oceanu. Robili fotky a pretahovali sa velkym lodnym lanom, ktore ocean vyniesol na breh a my sme ho nasli medzi skalami. Celkom sme sa vyblaznili a prevetrali hlavy. Niezeby nam na tej lodi dnes nebolo stacilo, ale toto bolo zase o inom.

Schylovalo sa k veceru. A zacinalo poprchat. Dnes spime v kempe nad pennynsulou. Aspon teda mapa nejaky ukazuje, tak snad sa jej bude dat aspon raz verit. Kuli sme plany na zajtra, ale asi to uzavrieme az rano. Na dnes mame celkom dost a pocasie sa nam to teraz vobec nestazi ulahcit. Postavili sme len moj maly stan, ten druhy vela dazda neznesie. Miro to zalomil v aute, ja s Petom sme zaliezli do stanu a dufali, ze do rana napor vody ten stan prezije. Kusok dolu pod utesom je mesto malomocnych. Ale o tom potom…

Polynezsky Fero v akcii – 10.cast – NA LEPRACKOM POLOOSTROVE…

…v noci nam to pekne lialo. Ale stan to este ako-tak zvladol a uspesne sme sa prebudili do noveho rana. Vcerajsia nadej, ze ten necas v noci prejde, presla. Stale je vsade dookola hmla, poprcha, a na Oskarov koncert na oblohe v nejakej dohladnej dobe, to ani trochu nevyzera. Co sa da robit. Prirode nerozkazes. Mirko este spi v aute. Okna su tak zarosene, ze ho tam ani nie je vidiet. Je cas na ranajky. Ziaden luxus, za obet padli len nejake tie konzervy s ovocim, najeme sa niekde neskor. Vlastne ani presne nevieme kde sme. Cumim do mapy a postupne sme sa nejako zorientovali. Tam pri zabradli je niekde dolu pod nami pekny vyhlad, kusok v lese sa v hmle skryvaju akesi slavne posvatne skaly a hentam na konci by mal zacinat chodnicek k serpentinam, veducim dolu utesom az do leprackej dediny. Bol som odhodlany ist tych malomocnych pozriet aj za tohoto pocasia, chalanom sa velmi nechcelo. Navrhol som, ze nech idu teda vratit auto a frcia na lod, ze ja nejako dostopujem k letisku a odtial sa lietadlom dostanem na Kauai – do nasej dalsej cielovej stanice. Na letisku v Lihue sa uz potom nejako najdeme.

Nakoniec to skoncilo tak, ze sa aj Peto rozhodol pre Kalaupapa a Miro odfrcal s autom do pozicovne…

POLOOSTROV MALOMOCNYCH

Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Volakedy sa sem nik nedostal. Respektive sa sem nik dostat nechcel a pre obyvatelov tohoto poloostrova bolo nemyslitelne, aby sa dostali odtialto. Preto ta poloha pod utesom, preto len pristup uzkym chodnickom zarezanym do skalneho brala. Ale k tomu vsetkemu sa este dostaneme. Teraz musime vyriesit hlavne to, aby nebol problem z toho, ze sme minuli uz asi tri tabule s napisom, ze bez povolenia nemozeme vstupovat na toto uzemie. Povolenie sme mali vcera na dosah v jednom malom obchodiku v „meste“, ale nepacilo sa nam, ze si k uz beztak vysokej cene, priratavali majitelia dalsiu slusnu prirazku. Ked sme sa ohradili, ze v turistickom sprievodcovi je taka a taka cena, odvrkli, ze dolu sa bez toho proste nemoze a lacnejsie povolenie nikde nedostaneme. Teraz sme cakali, co bude nasledovat na leprackom poloostrove, ked sa pokusime kupit permit na mieste.

Sychrave skore rano. Stale mrholi a nad nami sa vznasa hmla. Nevyzera to na to, ze by si to pocasie chcelo rozmysliet. Na priestrannej luke sme boli len my, este nejaky parik, ktory sme po ceste obiehali, a domy v pozadi. Teda este aj asi dve auta odstavene na boku prasnej cesty. Tie nas sokli najviac. Dolu pod utesom, na poloostrove pristupnom len od oceanu… auta?! Dooost divne…

Sadli sme si na malu hrdzavu tribunku a cakali co bude. Hodnu chvilu sa nedialo nic, potom prislo par ludi. Prileteli lietadlom na male lepracke letisko. Pohodaci. Aj zo serpentin este zbehlo par kusov turistov. Aj nejake mlade holky s rodinkou, ale boli take blede a rysave, ze sme radsej sledovali macky, sprchujuce sa v rannom dazdi. Uzasny pohlad. Niekolko tych falosnych ulisnych zvieratiek, roztrusenych po travniku nedalako od nas, si robilo rannu hygienu. Cistili si kozusky, dokonca si navzajom pomahali. Medzicasom sa tu uz nazbierala skupina asi dvadsiatich ludi, ale stale sa nic nedialo. Sprievodca uz meskal vyse pol hodiny. Nakoniec sa ale na ceste v pozadi objavil velky zlty skolsky autobus a mieril si to rovno k nam. Vystupil z neho vysoky stary muz a velmi priskrtenym a zlomenym hlasom nam oznamil ako sa vola a ze bude dnes nasim sprievodcom. Medzi recou spomenul aj to, ze on sam je jednym z malomocnych pacientov tohoto neutulneho, no jedinecneho mestecka. Nuz, zauijimavy to pocit stretnut cloveka choreho na lepru. Ludia ho podvedome obchadzali zo slusnej vzdialenosti a nedovercivo pozerali na jeho rany. Niektore nevyzerali prave chutne. A to sa este chysta soferovat…

TAKA NIE CELKOM KAZDODENNA EXKURZIA…

Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Autobus zastavil pri malom parciku a vsetci vystupili vonku. Aj nas sprievodca, ktory vyzeral, ze to ma zratane. Len s velkou namahou sa dotackal k lavicke a komplikovane sa na nu zviezol. Zacal rozpravat historiu Kalaupapy a zivotopis mnisky, ktorej socha zdobila stred parku. Rozpraval tak ticho, ze si nikto nedovolil ani len suchnut nohou a vsetci napinali usi. Rozpraval o zene, ktora cely svoj zivot obetovala chorym na tomto ostrove a zatial co ine mnisky sem nechceli ist ani napriek slubu Bohu, respektive utekali z ostrova hned, kde im skoncilo povinne obdobie, tato vynimocna zena tu zostavala napriek vsetkemu. A dodnes zostala symbolom poloostrova a vzorom mnohym ludom. Ale to je na dlhe rozpravanie, da sa to najst niekde v knihach a na nete. Ked nas sprievodca skoncil, vsetci sa zase pomaly tackali do autobusu. Bolo smutne sledovat, ako sa tazko dvihal z lavicky a ako boli ludia v rozpakoch, ci mu pomoct alebo nie. Niekde v podvedomi tkvie stale v cloveku strach z tejto choroby. To uz sme ale vsetci vedeli, ze lepra vraj nie je nakazliva a ze chorym pacientom sa uz stav nezhorsuje. Ale ani zlepsit sa nemoze. Ked vam raz odpadne nejaky ten prst ci kus ucha alebo nosa, nove nenarastu…

 Dalsie nase kroky smerovali do maleho domceku s obcerstvenim. Biznis je biznis, stale sme v Amerike. Od mladeho „zalozneho sprievodcu“ sme sa dozvedeli, ze obchodik patri staremu panovi a ze ma z toho celkom dobry biznis. Asi to fakt nebude az take stratove, pred obchodikom parkuje zlty mustang kabriolet. Patri manzelke nasho noveho pionierskeho veduceho. Dozvedeli sme sa aj to, ze na poloostrove je viacej aut nez obyvatelov. Napriek tomu, ze sa sem stvorkolesove tatose daju dopravit len lodou a aj to len raz za rok. A napriek tomu, ze je tu len zopar ciest a najvzdialenejsie kuty polostrova su od seba snad necele dve mile. Naco je niekomu na minutovu cestu domov z prace zlty mustang, to sme uz vobec nechapali, ale asi si chceli urobit radost…

Zastavili sme sa aj v malej kniznico-poste a potom v kostole, ktory bol dejiskom vsetkeho. Vypoculi sme si vyklad malomocneho knaza a ten nas este odviedol do domceka sluziaceho ako akasi galeria fotografii. Boli tu fotky z minulosti, na ktorych boli zvecneni obyvatelia Kaulapapy. Chori, znetvoreni, na niektore fotky sa bolo az tazko pozerat. Strasne, co dokaze lepra. Minimalne vtedy dokazala, ludia sa nevedeli branit. Boli tu aj fotografie nasho seniorskeho sprievodcu. Vysvitlo, ze je to slavny chlapik, ze v boji proti malomocenstvu precestoval cely svet, ze ma niekolko zdravych deti atd. atd. Boli tu zabery jeho s Matkou Terezou, s Papezom Janom Pavlom a dalsimi vyznamnymi osobnostami. Tiez ocenenia za jeho boj proti zakernej chorobe a pomoc malomocnym po celom svete. Ludia sa pomaly vytracali vonku do zahrady, ostali sme medzi poslednymi a zaujate si prezerali malu expoziciu. Padre prisiel k nam, aby sa s nami pozhovaral a zoznamil sa. Postrehol, ze sme z nejakeho ineho konca sveta. Mali ste vidiet Peta, ked mu knaz podaval pri tom zoznamovani ruku. Ja sa pobavim dodnes, ked si na to spomeniem…:o) Je pravda, ze sa cloveka zmocni cudny pocit, ked si podava ruku s niekym, kto je malomocny, ale ja som celkom veril tomu, co nam povedali. Dotykom sa to neprenasa. A basta! Peto mozno veril tiez, ale vyzeral, ze by si tu ruku najradsej hned vydezinfikoval a vydrhol hocicim, co pomoze. Ani v bufetiku nechcel na nic sahnut a nic si kupit, radsej vraj zostane hladny. Ked nam v malej kniznico-poste teta tiez slusne znetvorena malomocenstvom podavala pohladnice, chcel ich radsej nechat tam. Vzal som ich od nej ja. Tak sa radsej drzal bokom aj odomna. Lenze teraz je to uz jedno, uz sa dotkol priamo zdroja, horsie to uz nebude. Takze vsetci, s kym som bol odvtedy v kontakte, mate po chlebe, sme na jednej lodi…:o)

Nas mily fararko nam porozpraval par zaujimavych veci a ked dostal odpoved aj na otazku, odkial sme, hned nas odporucil na velky plagat v rohu miestnosti. Podisli sme k nemu a cumeli ako puci. Ze vraj „Molokai – Neznamy hawajsky ostrov – Zazitky z kolonie malomocnych“. To vsetko napisane tak, ako som to natukal tu. Po slovensky. A este cosi o prednaske v slovencine atd. atd.

Tak hocico by som cakal v tomto zastrcenom kute zeme, v rohu maleho stareho domceka uprostred oceanu, len rodny jazyk nie. Ale potesilo nas to, plagat v slovencine som nevidel uz par rokov. Sme sice maly narod, ale nestratime sa ani v dalekom svete. Zapisal som si webstranku z plagatu, niekedy si o autorovi co-to viac pozriem. Vysli sme von za ostatnymi. Spred kostola bol cez zelenu zahradu krasny vyhlad na ocean…

Na trase medzi dedinou a odlahlou castou poloostrova sme vysadili nasho V.I.P. sprievodcu. Pomaly sa stracal v dialke. Kracal k svojmu domu. Jeho mlady nastupca nam prezdradil, ze stary pan sa necha vysadit takto az za svojim pribytkom kazdy den, aby mal aky-taky telocvik. Vraj ked uz nebude vladat prejst pesi ten kusok po ceste, nebude uz na nic dobry. Zaujimava teoria. V jeho pripade by som sa o to, ci bol na nieco dobry velmi nebal. Umriek spokojny ak dosiahnem v zivote aspon polovicu toho, co tento clovek. Mudry, uznavany a napriek tazkemu osudu stale silny a hodnotny…

PRI BYTaleboNEBYT UTESOCH…

Otocisko na malej luke nad utesmi. A zaroven pod utesmi, lebo tie naozaj vysoke utesy cneju vysoko nad koloniu na poloostrove. Je tu len par pristreskov zo stolikmi a navstevnikov ako nas, sem vzdy dovezu na piknik. Nuz, to nam nik nepovedal, ze aj piknikovat sa bude, my mame tak akurat fotaky a tie nie su bohvieake chutne. Ale nevadi. Zamaskrtili sme si na foteni zlovestneho oceanu a hmlou polozahalenych utesov. A vlastne nielen na tom. Prisiel za nami nas mlady sprievodca a podaval nam svoj sendvic. Cumeli sme ako truhlici, ze co to robi. Daval nam svoj obed. Ze vraj toho nie je vela ale mame sa rozdelit. Ze on si potom nieco da neskor. Nezaujimali ho nase odmietacie manevre, ze my sme v pohode, ze nech sa len kludne naje. Proste neustupil a s usmevom nam nechal to, co si kupil pre seba. Dost sme cumeli. Neznamy clovek… Tomu sa hovori necakana, uprimna a nezistna pomoc. Som myslel, ze to uz neexistuje a som rad, ze som sa mylil…Z vody tu cneju dve velke skaliska. Take dva tavie tavie hrby vykukajuce vysoko z vody. A prave tie by vedeli rozpravat a rozpravat. O historii tohoto miesta a o ludskom nestasti. K tymto skalam sa volakedy priblizovali lode s nakazenymi obyvatelmi hawajskych ostrovov a tu ich zhadzovali do mora. Ak sa niekomu nechcelo skakat do divokych vln rozbijajucich sa o skaly na pobrezi, zhodili ho nasilim. Ti silnejsi dokazali preplavat na breh a zachranit sa, ti slabsi sa o to aspon pokusali. Ludsky pud sebazachovy o prezitie dokaze neskutocne veci. Ak sa dostali tito biedni ludia nejako na pevninu, prezivali potom v domoch nedaleko pristavu, kde namornici ani nevystupovali z lode. Ti obratili lod cim skor smerom od pobrezia a snazili sa vypadnut co najdalej od miesta choroby a smrti. Bolo to vsetko krute a neludske, ale ked si clovek vezme, ze lepra bola vtedy nakazliva a nevyliecitelna nemoc, na ktoru nepoznali liek, niet sa co cudovat. Asi ani my dnes by sme sa, v zaujme vlastneho prezitia, nespravali inak. Jedinymi nenakazenymi hostami na poloostrove boli reholne sestry a knazi. A ani tym sa sem dvakrat nechcelo. Svedkovia, ktori videli neludske podmienky v barakoch pri pobrezi, nenachadzali slov na opisanie tej hrozy. Ludia doslova na kopach lezali, stonali a umierali. Mrtvych nestihali odnasat. Vsade sa siril neznesitelny zapach hninujuceho ludskeho masa. Pohlad na niektorych pacientov zniesli len silne zaludky… Ale to je zase na veeelmi dlhe rozpravanie, ten koho to zaujima si iste najde cele pocetne materialy o malomocenskej kolonii na ostrove Molokai.Dodnes stoji kusok od miesta, kde sa ludia vyhodeni z lodi dostavali na breh, jeden mily maly kostolik, ktory je povestny tym, ze ma pristavane kridlo pre malomocnych. Urobili tak preto, aby sa nemuseli chori hanbit a sediet pri omsiach pred kostolom. Postavili im bocne kridlo, kde do podlahy navrtali diery a cez ne pomocou zrolovanych listov, mohli malomocni odpluvat hlieny pod podlahu kostola. Dost nechutne, ale tak to bolo. Este viac je kostol povestny tym, ze je v jeho zahrade hrob asi najvacsej osobnosti Molokaia – knaza Josepha.

O tomto chlapikovi sa rozpravaju legendy a historky. Tento clovek vytesal svoje meno do skalnych utesov Molokaia naveky a poriadne hlboko. Vlastnymi rukami postavil niekolko drevenych kostolov, denno-denne sa staral a osetroval malomocnych. Fajcil pri tom svoju povestnu fajku, aby vonou tabaku prehlusil zapach z hnijucich ran. Nikdy svojich pacientov neopustil a nakoniec sa stal jedinou znamou obetou lepry, ktora sa nakazila pri osetrovani chorych. Dnes su to uz len dohady, ale vyzera to tak, ze padre robil vsetko pre to, aby sa tak stalo. Ani len si neumyval ruky po osetreniach. Nedodrziaval zakladne pravidla a nakoniec tak aj skoncil. Prezival to so svojimi pacientmi vsetko do hlbky. A na sklonku svojho kratkeho zivota mozno az prilis do hlbky. Na vlastnej kozi sa presvedcil, aky je to pocit…

Pred spominanym kostolikom sa nachadza hrob tohoto velkeho muza. Lepsie povedane jeho cast. Telo knaza Josepha bolo totizto prevezene a pochovane v jeho rodnom Belgicku. Akokolvek drasticky to bude zniet, Hawajcanom sa podarilo dostat naspat aspon ruku svojho milacika a tu pochovali na Molokai. Tu istu ochrannu ruku, ktoru nad nimi tolke roky drzal…

Trosku som sa nechal uniest, toto nemal byt sloh o malomocnych. No je to naozaj dost silny zazitok vsetko toto vidiet, pocut a zazit. Aj teraz, ked to pisem, napriek tomu, ze je to takmer rok stara zalezitost, dostalo ma to k inym myslienkam. Tak radsej prehodme stranu, odvezme sa autobusom naspat na zvieraciu luku a pustime sa do blatistych serpentin strmeho utesu…

CESTA NA ZAHRADKARSKE LETISKO & SKOTSKA DRUZBA…

Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Clovek by neveril, ze sa niekto dokaze v dazdi prevazat po zabudnutej ceste sam v aute a nevezme stoparov. Stalo sa. Napriek tomu, ze sme boli v slusnej riti, preslo zopar aut a dokonca aj velky zlty skolsky autobus. Nic…

„Tu Ti zastavia len Europania, budeme si musiet pockat na nasich Skotov“, precedil som pomedzi zuby. A trvalo to asi minutu, pokial sa zjavil za nami minivan a zabrzdil kusok pred nami. Skoti…Hned sme si s nimi rozumeli. Pohodovi ludkovia. Vraj su uz na Hawaii niekolkykrat, ale prvykrat sa dostali aj na Molokai. Pytali sa odkial sme, tak ma nenapadlo nic lepsie, nez im povedat, ze my sme predsa z tej krajiny, ktorej maly futbalovy klub porazil vcera ich slavny Glasgow Rangers vysledkom, ktory snad v historii este nezazili. Velmi som ich nepotesil a tusim mi ani neverili, az pokial si to potom doma neprecitali. Ja som uz totiz od rana vedel, ze Petrzalka sokujuco rozdrvila slavny skotsky velkoklub debaklom 5:0! Napriek tomu nas hodili az na letisko…:o)

EPILOG:…no hej, paradny barak pri oceane, krasne rychle auto, posedenie v luxusnej restike, ci vo fesnom bare, exoticke dovolenky ako v perinke, to vsetko su veci, po ktorych ludom srdce pisti. Aleee……kto to nezazil, tak by neveril, aka slast moze byt, ked si konecne sadnete na malom zahradkarskom letisku na mini ostove uprostred nekonecneho oceanu, vylozite si zablatene topanky na obrubnik, zhodite ruksak a mokre tricko a zahryznete sa do maleho sendvica z chudobneho bufetiku na rohu. Zapijete to nejakou zbrndou, Oskar sa na vas skeri z oblohy… A vtedy sa mozu vsetky luxusne restiky strcit niekam…

Polynezsky Fero v akcii – 11.cast – AKO SME SI KAUAI CELY ZMAPOVALI…

…male lietadlo nas uz unasa ponad Molokaiske utesy smerom na Oahu. Teraz vidime zhora krasne na vsetko, co sme za poslednych par dni pojazdili, resp. pobehali pesi. Odtialto sa to zda take male – ako taka mapka alebo maketa ozajstneho ostrova. Bohuzial, inak ako s medzipristatim v Honolulu sa z Molokaia na Kauai letiet nedalo, a tak sme si posedeli v hale aeroliniek Aloha a pockali si na svoj pripoj. Miro nas uz caka niekde na letisku v Lihue, mali by sme si svihnut…Svihli sme si. Aj sme po ceste vystupili a lietadlo trosku potlacili, nech sme tam skor. Z Honolulu do Lihue je to fakt len kusok, keby sme mali lepsie plafky, mohli sme to preplavat. Hned po pristati sme v letiskovej hale nasli volne pohodeneho Mira. Takze treti kamarat sa bez problemov nasiel. Vsetko klaplo, dokonca sa mu este aj podarilo po ceste spenazit jeden lodny listok, bude na pivo a mozeme pokracovat v dobrodruzstve dalej.

Po malych dohadovackach o najlepsiu cenu, si berieme auto a nase prve kauaiske kroky vedu do malej miestnej restiky. Je najvyssi cas na veceru…

Dobre padlo zase si po case v klude posediet pri dobrom jedle. Vonku je uz aj tak tma, nic nezmeskame, nic nam neujde. V podstate sa len potrebujeme nejako dostat na miesto, kde sa bude dat prespat do zajtra. Vyhrala to zapadna cast ostrova. To aby sme boli zajtra co najblizsie k jednej fesnej plazicke a tiez k Waimea Canyonu. Zapichli sme to na travniku pri malej zachranarskej vezi na plazi. Raz-dva sme postavili oba stany a skor, nez sme mohli zacat byt nervozni z toho, ze opodial na plazi mali miestni mladeznici akusi party, spali sme uz ako zabiti…

RYCHLE PREBUDENIE…

Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal. Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal. Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal.

POLIHALE BEACH

Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu… Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu…Heeej, nasli sme. Ale bol to slusny kusok. Viacmenej som soferoval auto len tak podla pocitu, kde asi by mohla plaz byt a dost dlho sme sli nekonecnym polom. Esteze sme to mali ulahcene tym, ze sme na ostrove. To sa da plaz takzo stratit. Na nejaku by sme mali prist, nech sa uz vydame ktorymkolvek smerom.Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu…Heeej, nasli sme. Ale bol to slusny kusok. Viacmenej som soferoval auto len tak podla pocitu, kde asi by mohla plaz byt a dost dlho sme sli nekonecnym polom. Esteze sme to mali ulahcene tym, ze sme na ostrove. To sa da plaz takzo stratit. Na nejaku by sme mali prist, nech sa uz vydame ktorymkolvek smerom.Podarilo sa, zaparkovali sme na pieskovej ceste, prebehli kusok cez kopcek a boli sme na velikanskej prazdnej plazi. Teda celkom prazdnej nie. Bol tu jeden maly strateny stan. To nam ale teraz bolo jedno, rozbehli sme sa rovno do vody. Taky ranny kupel, to je vam paradicka. A ked este spoza vysokych skal vyliezol aj rozospaty Oskar, hned sme tu mali krasny den. Vychutnavali sme si ocean. Chlapik, ktory po chvili vyliezol cely pokrceny zo stanu trosku cumel, kde sa tu zrazu vzali ludia, ale myslim, ze to rozchodil. Este sme zo seba trosku splachli a vyzmymkali unavu a uz sa nase kroky uberali smerom na „hawajsky Grand Canyon“ – Waimea Canyon…

DUHOVY CANYON

tale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o) Stale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o)Popri paradnom vyhlade na vodopady v skalnej stene a dalsich par pohladoch do tejto obrovskej diery v zemi, sme sa vratili dolu na hlavnu cestu tiahnucu sa popri oceane. Dnes mame pred sebou dolezitu vec. Musime si vybavit povolenie na turu po Napali Coast…Stale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o)Popri paradnom vyhlade na vodopady v skalnej stene a dalsich par pohladoch do tejto obrovskej diery v zemi, sme sa vratili dolu na hlavnu cestu tiahnucu sa popri oceane. Dnes mame pred sebou dolezitu vec. Musime si vybavit povolenie na turu po Napali Coast…

NAPALI COAST – teoreticky

nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality… …nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality…No hej, ako by to na svete vyzeralo, keby islo vsetko podla planu vsak? Lenze oni sa veci mozu but kaslat trosicku, alebo sa mozu uuuplne posrat. Napriklad tak, ako nam dnes. Po chvilke cakania sme sa dostali na rad. K malej hawajskej tete, ktorej sme so sirokym usmevom oznamili nas zamer zdolat Napali trail. On sa vlastne vola Kalalau trail, ale mne sa to Napali nejako paci, tak si ho budem volat po svojom. Ci uz jednym, alebo druhym menom, tak ci tak nam teta, tiez so sirokym usmevom oznamila, ze najblizsi volny termin je niekedy koncom augusta. Koncom augusta. A to hovori teraz v juli. V tej sekunde by sa mi nikto krvi nedorezal. To si snad robi prcu. Kedy? O mesiac? Asi mi par sekund trvalo, kym som sa zmohol na slovo a opytal sa, ci to akoze nie je nic volne na najblizsich par dni……nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality…No hej, ako by to na svete vyzeralo, keby islo vsetko podla planu vsak? Lenze oni sa veci mozu but kaslat trosicku, alebo sa mozu uuuplne posrat. Napriklad tak, ako nam dnes. Po chvilke cakania sme sa dostali na rad. K malej hawajskej tete, ktorej sme so sirokym usmevom oznamili nas zamer zdolat Napali trail. On sa vlastne vola Kalalau trail, ale mne sa to Napali nejako paci, tak si ho budem volat po svojom. Ci uz jednym, alebo druhym menom, tak ci tak nam teta, tiez so sirokym usmevom oznamila, ze najblizsi volny termin je niekedy koncom augusta. Koncom augusta. A to hovori teraz v juli. V tej sekunde by sa mi nikto krvi nedorezal. To si snad robi prcu. Kedy? O mesiac? Asi mi par sekund trvalo, kym som sa zmohol na slovo a opytal sa, ci to akoze nie je nic volne na najblizsich par dni…“Veru nie“, povedala tetuska. Ono si treba urobit rezervaciu pekne dopredu a potom sa to da. Pocet ludi na kazdy den je totiz kvoli kapacite kempu na Kalalau Beach limitovany. No krasa! Na chvilu som si sadol a domcek z karat sa mi zatial pekne-krasne rozsypal. Tak kvoli tomuto som sa na Kauai vratil a oni nas tam nepustia. Neverim. Musi sa to nejako dat! Skusil som to na tetu z inej strany.

„Tetusaaa, ocuuuvaj, sak ja som sa sem trepal az zo Slovenska, aby som na ten trail isiel a Ty takto na nas? Sak par kuskov turistov navyse nemoze zase az tak skodit. Skuuus sa tam este raz mrknut, nozeee…“

A tetusa mrkala a mrkala, ale nic nevymrkala. Vymyslali sme kadejake finty, no vsetko zbytocne.

Asi som musel vyzerat velmi neodbytne a straaasne nestastne, lebo nakoniec nas tetusa sama zavolala blizsie a polohlasne posepla, ze mozno by sa tri miesta predsa len nasli.

„Ale muselo by to byt hned zajtra…“ prehodila tetusa.

A kuaaa! Vsak to je presne to, co sme chceli! Ale zadusil som v sebe vitazny hrdelny rev, aby som tete nevzal dolezitost momentu a povedal pokorne:

„Hmmm, no co uz, ked zajtra, tak zajtra, berieme aj to, prisposobime sa…“

…a uz sme aj podpisovali papiere o ture na vlastne riziko a ze si uvedumujeme nebezpecenstva tejto narocnej trasy po uzkych chodnickoch na utesoch. Taky som bol rad, ze sme raz-dva vybavili vsetky papierovacky a uz sme aj sedeli v aute a frcali este pred zotmenim pozriet nejaky ten vodopadik severne od hlavneho mesta ostrova…

PRIBEH S FOTORUKSAKOM – LENINOVE SPISY C.2

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…fotaku nikde. Cely fotoruksak v tahu. Niekolkosekundove tuhe zamyslenie a uz som ho videl…

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…fotaku nikde. Cely fotoruksak v tahu. Niekolkosekundove tuhe zamyslenie a uz som ho videl…Pod pultom u permitovej tetusi na kauaiskom mestskom urade. Tak toto mi uz chalani neuveria, ja som uuuplny magor. Taky som bol vyteseny z toho povolenia, ze som tam nechal cely ruksak. Nechcel som ho nechavat v aute, chranil som ho vlastnym telom, ale malo…

Chalani si pomysleli urcite svoje, no hned zavelili na navrat do Lihue. To je sice mile, ale je piatok, sest hodin vecer a sme na Hawaii. Vsetci uz budu v tahu. A vikend pred nami. A v nedelu mame letiet prec z ostrova. Az som zbledol. Zase som si premietol obsah ruksaku. Vsetko vratane telefonu je tam. Este ani tie vyfotene filmy a videokazetky som odtial nevybral. Nepoucil som sa na Molokai. Napriek tomu vsetkemu sme frcali naspat do mesta. O pol hodinku sme tam boli, no ako som predpokladal, vsetko uz bolo pozamykane. Len nejaky chlapik striekal hadicou chodnik obdalec. Nevedel pomoct. Vraj tam nie je ani ziadna security sluzba, ktora by ma mohla pustit dnu. Vraj v pondelok tam zase vsetci budu…

No hej, v pondelok… To uz my mame mat za sebou den na Oahu a letiet na posledny ostrov nasho vyletu.

Do prciiic…

Ked som uz dost bezradne tahal za sebou nohy cez park vedla budovy uradu, vysla nejaka pani z vedlajseho vychodu. Uz som aj za fizlami chcel ist, ked som ju zbadal. Asi sa musela aj prelaknut, ako som sa k nej rozbehol. Je to predsa len male mesto, tu snad kazdy kazdeho pozna. Vysvetlil som jej, co sa stalo a ona bola taka zlata, ze obvolala zopar ludi a nakoniec sa nakontaktovala na nejakeho upratovaca, ktory bol vo vnutri uradu. Otvoril nam dvere a ocitli sme sa v prazdnej budove. Krok cislo jedna mame teda za sebou, horsie je, ze teraz nas nik nechcel pustit do permitovej kancelarie. Nebudem radsej rozpisovat, ako som sa tesil a ako ma to zase preslo, ked to vyzeralo, ze do spominanej miestnosti sa napriek vsetkemu nedostaneme, ako sa telefonovalo na uz ani neviem kolko cisel az po cloveka, ktory bol uz niekde na rybach a ten nam dal kontakt na zenske z tej kancelarie, ako tie povedali, ze ruksak nasli, ale potom ho ine zenske nevedeli najst, lebo bol dobre schovany, cez moje legitimovanie a presny opis toho, co je vo vnutri… Proste take dve hodiny poriadnych nervov, kedy som sa uz pomaly lucil so svojimi vecami…

Nakoniec vypochodoval moj ruksak v niekoho naruci z akychsi dveri a ja som sa tesil jak male decko. Medzitym sa uz chalani dostavali dovnutra cez iny vchod, tiez niekoho vypatrali. Hlavne, ze to dobre dopadlo. Tety v kancelarii odmietli vsetky ponuky na pizzu a neviem co este, za ich ochotu. Vraj sme na Hawaii a tu je uplne normalne si pomahat. Pekneee.

Hlavna pomocnicka sa stratila niekde uprostred toho chaosu, uz som ju aj tak hodinu zdrzal z nejakej vecere, na ktorej mala byt. Vypatral som ju komplikovane az potom neskor z Californie. Kde dostala o niekolko tyzdnov neskor zasluzene kvety, volala mi cela prekvapena do L.A., ze som jej urobil velku radost. Nuz, ona urobila mne v ten piatkovy vecer ovela vacsiu. Vdaka Hawajcania…

Na chalanov som sa nevedel normalne pozriet, pekne som im nabural program. Pozval som ich po ceste aspon na drinka. Posedeli sme chvilu v malom bare, nedaleko kempu, kde sme travili noc pred startom na Napali trail. Hrala tam celkom dobra hudba, miestne pivo nebolo zle a aspon sa nam potom lepsie zaspavalo. Zajtra sa uz hrooozne tesime na tu krasnu prirodu a vodopady a plaze a vsetko. A ja osobne som velmi rad, ze si to budem moct fotit a natacat, lebo uz to nevyzeralo velmi optimisticky. Umyli sme si zuby, nabrusili obuv na dalsi den a zalahli do stanov. Treba sa poriadne vyspat, zajtra to nebude ziadna prechadzka ruzovou zahradou… Teda fyzicky myslim, opticky uuurcite bude…

Polynezsky Fero v akcii – 12.cast – AKO SME SA NAPALI COASTOM CELY DEN KLUKATILI…

Taaak, a je to tu! Ide sa na Napali trail! Na Ke’e beach sme este chytili v pohodicke parkovacie miesto. O par hodin tu bude bozie dopustenie. Vela ludi si pride macat nohy do teplej vody, mnohi sa tiez pojdu prejst prve dve mile trasy – na prvu zastavku Kalalua trailu a potom sa vratia naspat. My sa smejeme z nespocetneho mnozstva zltych znaciek nabitych na stromoch, ktore prikazuju a zakazuju snad vsetko. Amerika… Aj ked na Hawaii. Balime si ruksaky a o chvilu uz stojime pri mape tury. Na lavicke oproti sa zlozil unaveny parik. Nemyslim zlozil ako zlozil, len zlozil ako zlozil. Zablateni az po usi. Ja uz viem, ze je to jasne znamenie toho, ze sa vratili bud od vodopadov, alebo z este vzdialenejsej casti trailu. Rovnako sme vyzerali pred rokom s Galinou. V tom hustom dazdovom lese to inak ani nejde, tam uz clovek prestane hladiet na mlaky, blato je vsade. Trosku som s tymi sympatickymi ludmi, ktori maju narocny pochod za sebou, hodil rec. Aspon som zistil, ze rieky momentalne rozvodnene nie su a da sa prejst az na koniec trasy bez vacsich komplikacii. To je dobra sprava. S o to vacsou chutou sme vybehli na vlhky chodnicek lesom…

Rozdychali sme sa hned na zaciatku, lebo uvod celkom slusne stupa do kopca. A po chvili sa nam uz naskytli prve paradne vyhlady. Pred nami zelene utesy Napali Coastu, vzadu sa stracali malicki ludkovia na Ke’e beach. Teraz si uz mozeme vychutnavat to povestne caro tohoto turistickeho raja. Netrvalo dlho a uz sme minali prvu plaz. Tu sme to pred rokom zvrtli kolmo do hor, po toku rieky, k nadhernemu vodopadu. Dnes sa zastavujeme len na momentik, nafotime si do pamate peknu plaz a hned sa valime dalej. Chodnik sa straca v hustine a po chvili ho stracame uplne. Tu sa totizto konci „autostrada“ – pekne vyslapana cesticka. Vacsina ludi ma konecnu prave na tejto plazi. Ti, ktori sa chcu dostat az na Kalalau Beach, ti sa tam dopravuju zvacsa na kajakoch, pripadne lodou. Lod ma nelaka vobec, kajakom si to chcem spravit, ked sa na Napali Coast dostanem do tretice. Dnes sa tam chceme dostat po svojich, taky je plan.

ZA PRVYM KEMPOM… A POTOM KLUKATO AZ NA KALALAU BEACH…

Ked sme zase nasli uzky chodnicek dostali sme sa na utes s krasnym vyhladom. Vlastne sa uz opakujem a este sa asi velakrat budem, ale nadherne vyhlady su po celej trase. No vzdy trosku ine a stale s novou prichutou.

Ked sme zase nasli uzky chodnicek dostali sme sa na utes s krasnym vyhladom. Vlastne sa uz opakujem a este sa asi velakrat budem, ale nadherne vyhlady su po celej trase. No vzdy trosku ine a stale s novou prichutou.Stretli sme podivny parik. Chalanisko s vyzorom a oblecenim Jezisa Krista – teda len s plachtou na bedrach a bradou a jeho presne rovnako oblecena priatelka. Sedeli niekde na chodnicku ako pat penazi a cumeli tupo do blba. Zaujimavy obrazok.

Ked sme zase nasli uzky chodnicek dostali sme sa na utes s krasnym vyhladom. Vlastne sa uz opakujem a este sa asi velakrat budem, ale nadherne vyhlady su po celej trase. No vzdy trosku ine a stale s novou prichutou.Stretli sme podivny parik. Chalanisko s vyzorom a oblecenim Jezisa Krista – teda len s plachtou na bedrach a bradou a jeho presne rovnako oblecena priatelka. Sedeli niekde na chodnicku ako pat penazi a cumeli tupo do blba. Zaujimavy obrazok.Potom sa uz trasa vlnovkovo tiahla k oceanu a zase do udoli, vyssie po utesoch a zase dolu. Po piatich milach sme sa dostali do prostredneho kempu. Prekvapivo rychlo, este sme ho tak skoro necakali. Nasadili sme slusne tempo, ale uz zaciname citit aj unavu a hlad. Dali sme si prestavocku v tieni stromov. Kemp c.2 sa ako jediny nenechadza na plazi, je v lese, ale momentalne je mimo prevadzky. Stale su tu vsak male pristresky zo stolmi a lavickami, dali sme si teda obed a na polhodinku zhodili topanky a natiahli sa do vodorovnej polohy. Supeeer pocit. Veeelmi lahko by sme tu pospali, lenze este nemame za sebou ani polovicu cesty, treba sa pohnut. Z fajnoveho tiena sa nam na slnko moc nechce, ale druha cast bude palit, o tom uz vieme, nevyhneme sa tomu nijako.

Chalani mi niekam usli. Ani sa im nedivim. Mna tato priroda uplne vytaca svojou krasou a zakazdym kde si postavim stativ, stratim ich z dohladu. Kto by na mna stale cakal. Nechal som ich teda ist, je zbytocne snazit sa ich stale dohnat. V klude si robim svoje zabery, potom zase slapem. Ruksak uz otazieva, Oskar pali len taky fukot, je to celkom makacka. Tipujem, ze to mozu byt este tak dve mile, ked si sadam v tieni stromov, aby som vyuzil maly lesik po ceste a davam si pauzu. Chalani su uz asi niekde pri konci…

Zdola sa blizia nejaki ludia. Podozrivo znamou recou rozpravaju. Je to mozne? Slovaci na Hawaii?

No hej, Slovaci. Ukazalo sa, ze sa stratili po ceste, a tak dobehli oni mna a nie ja ich. Posedeli sme si spolu este chvilu, chalosi uz toho tiez mali celkom dost a potom sme sa rozbehli na zaverecny spurt do ciela. Milu pred kempom uz tabulka oznamuje, ze sa vam dolu pod nohami nachadza Kalalau Beach a Kalalau Valley. Dalsi nadherny pohlad. Ja viem, ze uz to znie otrepane, ale chodte sa tam postavit, pozrite sa na to, a potom skuste nepovedat nic… A po odslapanych asi patnastich kilometroch to potesi o to viac.

Ako to uz chodi, zaver bol nekonecny, este jedna zatacka a este jedna. Popri dlhom pase lesa, kde uz kempovali kajakari, sme prisli az ku paradnemu vodopadu. Z vysokych skal sa valil az dolu na plaz. Tu je par super miest na stan, ale samozrejme uz nie su volne. Turisti prichadzaju pocas dna az ako posledni, musime sa uspokojit s menej atraktivnym miesteckom v lese. Zhodili sme konecne ruksaky a utekali sa schladit do oceanu. Paraaadicka…

TERENNE KOZY A JASKYNA…

Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.“Ahaaa, pozri! Male terenkozy!“Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.“Ahaaa, pozri! Male terenkozy!“Skoro ako nase slovenske tatranske kamziky. Tieto sa ale viacej podobaju na nase kozy v zahradkach. Lenze keby ste videli ake strme skalne steny zdolavali, neverili by ste vlastnym ociam. Na tie rohate potvory snad ani gravitacna sila neplati. Sledovali sme ich par minut ako si poradili so skalnou stenou. Potom Miro odpadol do piesku a my s Petom sme sli skumat velikansku jaskynu so stojatou vodou. Cistou ako zrkadlo, ale aj studenou ako lad. Nooo, mozno taky poloroztopeny…:o)

Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.“Ahaaa, pozri! Male terenkozy!“Skoro ako nase slovenske tatranske kamziky. Tieto sa ale viacej podobaju na nase kozy v zahradkach. Lenze keby ste videli ake strme skalne steny zdolavali, neverili by ste vlastnym ociam. Na tie rohate potvory snad ani gravitacna sila neplati. Sledovali sme ich par minut ako si poradili so skalnou stenou. Potom Miro odpadol do piesku a my s Petom sme sli skumat velikansku jaskynu so stojatou vodou. Cistou ako zrkadlo, ale aj studenou ako lad. Nooo, mozno taky poloroztopeny…:o)Po celom tom horucom dni nam to ale vobec nevadilo, perfektne sme sa schladili. Plavali sme jaskynou a kazdy zaber sa ozyval v tichu skal. Paraaadny relax. Taketo miesta su tiez uz len vo filmoch. Je super, ze sme jedno z nich nahodne nasli. Neskore popoludnie sme prenelosili na plazi a pobehali sme okolie. Este som mal v plane vybehnut si aj dve mile hore do Kalalau Valley, vraj je tam tiez nadherne, ale otlaky a unava boli dost proti tomu. A este aj Oskar. Vracali by sme sa uz po tme. A zapad slnka tu v tomto raji by sme neradi zmeskali…

NAOZAJSTNY RAJ NA ZEMI…

Este bolo treba prestahovat veci z lesika, kde sme ich poobede nechali, tu medzi stromy pri vodopade. Akurat som chalanom rozpraval o tom, ze sa tu citim ako v raji, ked sa vynorila na chodnicku oproti nam fesna holka. A aby potvrdila moje slova, kracala oproti nam len tak, hore bez a straaasne srdecne sa na nas usmievala. Naozaj ako v raji, nehovoril som???Este bolo treba prestahovat veci z lesika, kde sme ich poobede nechali, tu medzi stromy pri vodopade. Akurat som chalanom rozpraval o tom, ze sa tu citim ako v raji, ked sa vynorila na chodnicku oproti nam fesna holka. A aby potvrdila moje slova, kracala oproti nam len tak, hore bez a straaasne srdecne sa na nas usmievala. Naozaj ako v raji, nehovoril som???

Este bolo treba prestahovat veci z lesika, kde sme ich poobede nechali, tu medzi stromy pri vodopade. Akurat som chalanom rozpraval o tom, ze sa tu citim ako v raji, ked sa vynorila na chodnicku oproti nam fesna holka. A aby potvrdila moje slova, kracala oproti nam len tak, hore bez a straaasne srdecne sa na nas usmievala. Naozaj ako v raji, nehovoril som???

ZAPAD SLNKA NA KALALAU BEACH…

To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…Lenze sledovanie Oskara na oblohe, teraz nejake holoritne zenske zatienit nemohli. Fotaky boli nachystane a na plazi bol paradny klud. Par ludi sedelo a cumelo na oblohu. Ocean sa tiez na chvilu zastavil, aby sa mohol pozriet. Vietor este narychlo ucesal zlaty piesok, aby tvoril zapadajucemu slnku peknu podstavu. Vpredu pri vode sa opierali o zaviaty cln dvaja zalubenci. A ja som tu s chalanmi. Niezeby boli taki skarediii, ale ked sa sem tretikrat vratim, vychutnam si to uz radsej pri tom clne…To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…Lenze sledovanie Oskara na oblohe, teraz nejake holoritne zenske zatienit nemohli. Fotaky boli nachystane a na plazi bol paradny klud. Par ludi sedelo a cumelo na oblohu. Ocean sa tiez na chvilu zastavil, aby sa mohol pozriet. Vietor este narychlo ucesal zlaty piesok, aby tvoril zapadajucemu slnku peknu podstavu. Vpredu pri vode sa opierali o zaviaty cln dvaja zalubenci. A ja som tu s chalanmi. Niezeby boli taki skarediii, ale ked sa sem tretikrat vratim, vychutnam si to uz radsej pri tom clne…Uplny „koniec sveta“. Na malom kusku divociny, kde si clovek musí doslapat celodennou turou. Ale ta odmena potom stoji naozaj za to…

To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…Lenze sledovanie Oskara na oblohe, teraz nejake holoritne zenske zatienit nemohli. Fotaky boli nachystane a na plazi bol paradny klud. Par ludi sedelo a cumelo na oblohu. Ocean sa tiez na chvilu zastavil, aby sa mohol pozriet. Vietor este narychlo ucesal zlaty piesok, aby tvoril zapadajucemu slnku peknu podstavu. Vpredu pri vode sa opierali o zaviaty cln dvaja zalubenci. A ja som tu s chalanmi. Niezeby boli taki skarediii, ale ked sa sem tretikrat vratim, vychutnam si to uz radsej pri tom clne…Uplny „koniec sveta“. Na malom kusku divociny, kde si clovek musí doslapat celodennou turou. Ale ta odmena potom stoji naozaj za to…Ked Oskar sklonil hlavu uplne a pobral sa spat, ja som sa pobral na prechadzku popri oceane. Az pokial sa dalo ist. Poriadne daleko. Na konci boli velke skalne obluky, ktore tu za miliony rokov vymlatil do skalnych stien vsemocny ocean. A zase som sa vratil k vodopadu. Urobili sme si lahku veceru (tazku sa nam sem nechcelo trepat), postavili stany a do prazdnych plastovych flias sme nacerpali vodu. Treba ju do rana vyfiltrovat tabletkami, aby bolo po ceste co pit. Este sa pri nas zastavil jeden veeelmi cudny chalanisko, ktoremu tiez este asi nedoslo, ze cas „hipis“ skoncil niekedy pred tridsiatimi rokmi. V sietkovanom vreci vliekol na chrbte manga. Vraj ich pozbieral hore v udoli a teraz pocastoval kazdeho v kempe jednym tropickym plodom. Pekne od neho. Akuratze boli tie manga uz napoly zhnite. Plietol nieco o daroch prirody a o ludoch a neviem o com este. Ocividne si dal prilis vela travy. Nahnite manga sme nechali nocovat pred stanmi.

Ako povinny vecerny program, sme mali zdlhave vyberanie kamenov spopod napadaneho listia pod stanmi. Velke ostre sutre totiz poriadne pichali do rebier, na tom sa nedalo spat.

Aj tak mi nejake zostali pod stanom, skrutil som sa teda pomedzi ne slalomom a zaspal. Myslim, ze chalanom to netrvalo ovela dlhsie. Mali sme na dnes celkom dost. A zajtra vstavame este za tmy. Budeme verit, ze nezacne prsat a nerozvodni sa niektory s potokov pretinajucich trail.

Jaaaj, zabudol som povedat, ze zajtra o stvrtej nam uz leti lietadlo do Honolulu…

Polynezsky Fero v akcii – 13.cast – JEDENASTMILOVOU RYCHLOU SKRATKOU NASPAT DO CIVILIZACIE…

…jaaaj, tazko sa vstava za tmy. Oskar sa este prehadzoval vo svojej nebeskej posteli na druhu stranu a my sme uz museli vystrcit strapane hlavy zo stanov. Ziadna slast. Ale blizkost oceanu, vodopadov, hlad a lietadlo, ktore na nas nebude cakat, nam prebudili zmysly celkom rychlo. Potichu sme pobalili veci, kajakari maju este do svojho odchodu totiz spustu casu, mozu v klude spat. Nabrali sme dalsiu vodu do flias, hodili do nej filtracne tablety a zohriali si na ranajky nejaku tu konzervu. V totalnom rannom tichu bolo pocut, len padajucu vodu, ciknot nasich vidliciek a vzdialene vlny oceanu. Teraz uz aj Oskar zacal vykukovat nenapadne spoza kopcov. Zatial len svojim jasom, do tvare mu uvidime asi az podstatne neskor. Vyhadzujeme batohy na chrbty a startujeme nasu dnesnu bleskovu etapu…

Trasu sme si uz raz spolu presli, nebudem teda zabijat zbytocne cas jej opisom. Aj tak to treba vidiet, reci nestacia. Nasadili sme rychle tempo a spomalil nas az poriadny stupak na plosinku s tabulkou a napisom Kalalao Beach. Tu sme stali vcera, ked sme sa tesili na zaverecny kus tury. Odtialto to slo uz celkom dobre. Chytili sme ten spravny dych a zastavili sa len na par vyhladoch, a potom az v prostrednom kempe – nacerpat novu vodu. Zase ju bolo treba filtrovat, takze pit sa bude dat az asi o pol hodinku. Prva tabletka spravi z vody hnusnu hnedu zbrndu, druha ju potom pekne precisti. Zazracny prostriedok. Trosku to v tej vode citit, ale mokra a osviezujuca je stale, takze nie je dovod frflat. Ta chut sa da docasne vydrzat.

Po malej prestavke na velkych kamenoch v potoku, sme prebehli aj dalsi usek a ocitli sme sa v prvom kempe na plazi. Peto sa chcel ponahlat dalej, my s Mirom sme si povegetili par minut na peknej plazi. A potom uz len zaverecne dve mile, ktore su uz takym vydychavacim usekom a boli sme pri aute. Tusim sme to cele zbehli za nejakych pat hodin. Nad plan rychlo. To sme ani neverili, ze sa to da. Zrazu sme mali cas aj na sprchu v lese a este aj na obednu zastavku v mestecku po ceste. Na letisko sme dorazili s prehladom, vratili sme auto a keby nam neboli posledne chvilky na Kauai zneprijemnili letiskovy pracovnici, tak by sme odchadzali vysmiati dosiroka…

PLYNOVY PROBLEM…

Ani som netusil, kolko moze moje YES sposobit problemov. Priznal som totizto, ze mam v batohu horolezecky minivaric. Samozrejme, ze som hned povedal, ze len tu kovovu nasadu, bombu samozrejme nevezieme. Uz sme sa zmierili s tym, ze po teroristickej rozpravocke z jedenasteho sempebra, si musime na kazdom ostrove kupovat novu propanovu bombu. Co sa da robit. Lenze to by nebola Amerika, aby nas nesokla niecim novym. Dnes uz nestacilo, ze nesmieme viezt bombu, dnes uz ani nasada nemoze ist do lietadla…Ani som netusil, kolko moze moje YES sposobit problemov. Priznal som totizto, ze mam v batohu horolezecky minivaric. Samozrejme, ze som hned povedal, ze len tu kovovu nasadu, bombu samozrejme nevezieme. Uz sme sa zmierili s tym, ze po teroristickej rozpravocke z jedenasteho sempebra, si musime na kazdom ostrove kupovat novu propanovu bombu. Co sa da robit. Lenze to by nebola Amerika, aby nas nesokla niecim novym. Dnes uz nestacilo, ze nesmieme viezt bombu, dnes uz ani nasada nemoze ist do lietadla…Na moju prekvapenu otazku, ze aky je na to dovod, mi teta z vaznou tvarou povedala, ze kedze sa to niekedy dotykalo plynu, tak to moze vybuchnut. Na to som vybuchol ja, lebo taku hovadinu som uz davno nepocul. Opytal som sa tej chemickej expertky, ze ci jej mam skusit pripalit ten odmontovany horak rovno na pulte, ze aspon uvidi, ze to nic nemoze sposobit. Ocividne nemala zaujem o prakticky pokus, len este prizvukovala, ze sa to uz vraj stalo, a preto sa to nesmie. To sme uz fakt nevedeli, ci sa mame smiat, alebo z tej ich debility radsej plakat, kazdopadne som sa nemienil vzdat svojho varica, ktory nestoji dolar a co-to uz so mnou precestoval. Vysvetloval som tej trubke, ze toto je nas x-ty let s tymto varicom a predposledny na hawajskych ostrovoch… nepomohlo. Nepomohlo ani dovolavanie sa managerky, vyhovorila sa na chlapikov pri rontgenoch.

Ani som netusil, kolko moze moje YES sposobit problemov. Priznal som totizto, ze mam v batohu horolezecky minivaric. Samozrejme, ze som hned povedal, ze len tu kovovu nasadu, bombu samozrejme nevezieme. Uz sme sa zmierili s tym, ze po teroristickej rozpravocke z jedenasteho sempebra, si musime na kazdom ostrove kupovat novu propanovu bombu. Co sa da robit. Lenze to by nebola Amerika, aby nas nesokla niecim novym. Dnes uz nestacilo, ze nesmieme viezt bombu, dnes uz ani nasada nemoze ist do lietadla…Na moju prekvapenu otazku, ze aky je na to dovod, mi teta z vaznou tvarou povedala, ze kedze sa to niekedy dotykalo plynu, tak to moze vybuchnut. Na to som vybuchol ja, lebo taku hovadinu som uz davno nepocul. Opytal som sa tej chemickej expertky, ze ci jej mam skusit pripalit ten odmontovany horak rovno na pulte, ze aspon uvidi, ze to nic nemoze sposobit. Ocividne nemala zaujem o prakticky pokus, len este prizvukovala, ze sa to uz vraj stalo, a preto sa to nesmie. To sme uz fakt nevedeli, ci sa mame smiat, alebo z tej ich debility radsej plakat, kazdopadne som sa nemienil vzdat svojho varica, ktory nestoji dolar a co-to uz so mnou precestoval. Vysvetloval som tej trubke, ze toto je nas x-ty let s tymto varicom a predposledny na hawajskych ostrovoch… nepomohlo. Nepomohlo ani dovolavanie sa managerky, vyhovorila sa na chlapikov pri rontgenoch.Ti tiez nic nevedeli. Teda nevedeli pricinu toho, preco by sme to nemohli mat vo velkej batozine, ale vedeli, ze nemozme. To vzdy potesi, kde dostanete rozumnu odpoved. Ked som nakoniec povedal, ze budem od aeroliniek vymahat nahradu skody, dostal som ako potvrdenie o tom, ze mi to zhabali, nejaky zdrap papiera s nacmaranymi dvoma vetami. Vyzeralo to ako utrzok toaletneho papiera. Keby sme boli v nejakom zabudnutom kute sveta bez civilizacie, ani by som to nerozoberal, ale tito ludia si vravia – najvyspelejsia krajina na svete. Dovolte sa mi zase raz zasmiat. Miliontykrat…

No nic, skoda reci, zo skusenosti sme uz vedeli, ze dalsim hadanim sa, docielime len viacej tupohladiacich ksichtov smerom k nam a nic sa nevyriesi. Musel som sa teda rozlucit so svojim kamaratom varicom a priratat jeho stratu do mojich nakladov na tento vylet. Bodaj by im vybuchol na tom letisku. Mavli sme nad vsetkymi inbecilmi nakoniec rukou a po dokladnej prehliadke vsetkej nasej batoziny (mne este aj vytrhali z papierovych krabiciek vsetky fotofilmy) sme sa v lietadle pohodlne natiahli a dali si chladeny hawajsky ovocny drink. Nenechame si predsa pokazit pekny den. O dvadsat-tridsat minut sme uz pristavali na Honolulskom letisku…

Polynezsky Fero v akcii – 15.cast – PEARL HARBOR, PANELAKOVA PLAZ A HOVADSKY VELKE KORYTNACKY…

POCITY HOMELESAKA PO PREBUDENI SA RANO NA PLAZI…

…noc bola teda narocna. Nebol to prave najluxusnejsi a najpohodlnejsi spanok, ale zase sme zazili nieco, co sa kazdy den „nepostasti“. Boli sme hawajskymi homelesakmi a nebolo to take zle. Peto mal v noci ako bonus aj zivy eroticke divadlo par metrov od seba, ktore mu nedalo spat. Ja som to prepasol, spal som ako zabity. Okolo siestej sme podla dohody zbalili svoje karimatky a spacaky a vypadli sme do nedalekeho Starbucksu na rannu kavu a cokoladu. No a potom sme uz frcali smerom na Pearl Harbor. Chalanov som vyhodil pri uz slusnej rade ludi, ti maju o program postarane.

Co teraz s nacatym dnom? Skocim sa asi previezt niekde, kde som este na Oahu nebol. Mam tak mozno tri-styri hodinky. Zamieril som si to na akusi plaz za obyvanou stvrtou. Niekde na opacnu stranu pristavu Pearl Harbor. Po ceste som si kupil nieco pod zub a potom sa motal hodnu chvilu po malych ulickach, az kym som nasiel pristup na zasitu plaz. Bolo tu velky park s ihriskami, par cloviecikov so psami a na brehu akisi rybari. Inak nikto. Bola to taka „plaz za popradskym panelakovym sidliskom“. Az na to, ze bez Popradu a bez panelakov. Trosku som sa presiel, hvizdol do seba male ranajky a potom som len tak relaxoval. Na chvilu som sa nemusel nikam ponahlat, len tak vegetit, pokial sa chalani ozvu, ze su tam v pristave hotovi. Ani neviem ako, hodil som si v tom piesku na sidliskovej plazi slusneho slofika. Potom prisla sprava, ze lod uz vezie kamosov spat na breh, tak som sa pomaly otrepal od piesku a zamieril cez park z Hatatitlovi.

Vychutnaval som si jazdu, hlavne na dialnici. Celkom pohodicka, prehanat sa takto bezstarostne po Hawaii. Do odletu lietadla sme mali este niekolko hodin, tak sme sa sli este oslahnut trosku po ostrove. A dobre bolo. Presli sme kopcami, pozreli si par peknych plazi…. Jedinou tienistou udalostou bolo, ze nam scipla otvaracia strecha a uz nesla viacej otvorit. Boli sme radi, ze sme ju vobec zatvorili a mohli pokracovat v ceste. Tak je to s tymi automatmi a elektrickymi strechami. Ked si to postavi hlavu, tak s tym clovek nijako nepohne. No, ked nepohneme so strechou, tak snad aspon potom neskor s ludmi v pozicovni, skusime z toho aspon nieco vytazit pre seba. Zavolal som im hned, ze maju naprd auto, ze strecha nejde (my sme jej tiez asi trosku pomohli, ale to im nemusime vesat na nos, predsa, nie? :o) , aby to bolo nahlasene a mohli sme sa na to, potom pri vracani auta, odvolat. Veeelkym oblukom sme sa vratili zase naspat do Honolulu. Zastavili sme sa na jednej fesnej plazicke a chvilu sme pozorovali hovadsky velke korytnacky vegetacky si plavajuce pri brehu. Potom sme sa este pomotali po plazi a nasli jedno miestecko, kde by sa dalo krasne kempovat. Nadherny cisty a farebny ocean, vlny peniace a rozbijajuce sa o cierne sutre vicnievajuce nad hladinu… vydarena cast ostrova… A bol pomaly cas pobrat sa na letisko.

AKO SME VYHODNE ODSEDLALI HATATITLU…

Uz nas cakala len tradicna procedura s vracanim auta, ktora vzdy zahrna nepopularne balenie si veci. Ked sa clovek ako tak udomacni v nejakom tom aute a ma uz veci uuuplne fsade, tak sa treba zase zbalit do jedneho velkeho a jedneho maleho batohu. A este k tomu v aute pri tej rychlosti nic nezabudnut. To teda nie je len tak. So sirokym usmevom k nam dobehla jedna tetusa a tradicne sa opytala, ci bolo secko super a paradne a neskutocne a genialne. A rovnako tradicne americky ani velmi necakala na odpoved a rozbehla sa prec. Moja odpoved ju ale zase rychlo pribrzdila, lebo som jej povedal, ze ani nahodou. Zopar sekund trvalo, kym jej doslo, ze klasicky – v kurze nauceny postup bol niecim naruseny. Aby sa jej neprehrial procesor, povedal som jej, ze je pokazena strecha a ze sme si preto nemohli uzit ostrov na plno a ze sme z toho veeelmi sklamani a rozladeni. Jasne, ze vsetky ostrovne usmevy sme si docasne schovali do vrecak. Treba trosku prehanat, nie? No a tetusa na to, ze teda chape a ze s tym nieco spravi. O minutku sa vratila s este sirsim usmevom, ze nam teda vybavila dvadsatdolacovu zlavu a myslela si, ze tym zlomila guinnessov rekord. Nechcel som ju uz dalej trapit, len som jej povedal, ze chcem hovorit s managerom, ze taku zlavu nepovazujeme za akekvatnu nahradu nasej „ujmy“. Kym chalani dobalili veci, velkyyy manageeere si ma zavolal bokom. Spravny chlapik. Ono Hertz je asi najserioznejsia (a aj najdrahsia, ale vcera to bolo vsade za jednu cenu) autopozicovna, tak sa spravaju k zakaznikovi ako sa patri. Vycaroval tam este nejaku zlavu, ja som pokrutil nosom, a potom uz pochopil. S velkym nadychom skonstatoval, ze chape, aki musime byt rozcarovani, ze sme si nemohli vychutnat kabriolet, a ze specialne teraz, ked je take nadherne pocasie. Len som pritakaval, chlapika by som kludne zvolil na hrad. Urcite ma nejakych europskych predkov, lebo po chvilke na mna este naposledy mrkol a povedal, ze toto je maximum, co pre mna moze urobit…

…ze dane zaplatit budem musiet. Vyslo to na tri dolace a par centov. Mrkol som aj ja, ze tie dane teda zaplatim…:o)

Chalani chvilu nemohli uverit, ze nas vysiel nas novy Mustang nieco vyse dolara na hlavu, ale vooobec im to neprekazalo, lebo vrecka sa rychlo vyprazdnovali a este stale mame pred sebou tri hawajske dni. Myslim, ze po tych skoro dvoch tyzdnoch, co sme davali autopozicovniam slusne zarobit, sa uz nejaka dobra zlava musela objavit…

Minibus nas potom hodil na nas terminal, kde nas opat dokladne skontrolovali a dostali sme sa uspesne az na svoje miesta v lietadle. Uz sa tesime na chladene ovocne hawajske drinky a hlavne na posledny ostrov nasho programu. Mal by to byt zlaty klinec. A dokonca rozzeraveny do oranzova!!!

Polynezsky Fero v akcii – 14.cast – BEZDOMOVCI Z WAIKIKI BEACH NA CIERNOM MUSTANGU…

Honolulu. Zase. Vobec by som sa tu znova nezastavoval, keby to nebolo prvykrat na tomto ostrove pre chalanov. Niezeby to tu nestalo za to, ale radsej by som sa venoval inym ostrovom, nie tomuto komercnemu. No je uplne samozrejme, ze si chcu kamosi pozriet slavnu Waikiki Beach, pristav Pearl Harbot a podobne veci. Podme teda na to…

NAS NOVY CIERNY HATATITLA…

Znova sa to zacina na letisku. Kedze sme na Oahu len jeden den a ide sa tak trosku „zit“, povedali sme si, ze si poziciame nejake zaujimave auticko, nech to ma grady. Oranzovy mustang cabriolet nemali ani tento rok, vzali sme si teda cierny. A novy model, ten pred rokom este nemali. Trosku sme sa teda zdrzali v pozicovni, ale ked som po Mira a Peta prifrcal v ciernom fare bez strechy, vooobec sa nehnevali…:o) Nahadzali sme don veci a uz sme aj frcali podvecernymi ulicami Honolulu. Az na Waikiki Beach. Do centra vsetkeho diania. Na najrusnejsiu ulicu. Nie je to zly pocit vypiect si dobru hudbu a z otvoreneho auta si uzivat prijemny hawajsky vecer.

Znova sa to zacina na letisku. Kedze sme na Oahu len jeden den a ide sa tak trosku „zit“, povedali sme si, ze si poziciame nejake zaujimave auticko, nech to ma grady. Oranzovy mustang cabriolet nemali ani tento rok, vzali sme si teda cierny. A novy model, ten pred rokom este nemali. Trosku sme sa teda zdrzali v pozicovni, ale ked som po Mira a Peta prifrcal v ciernom fare bez strechy, vooobec sa nehnevali…:o) Nahadzali sme don veci a uz sme aj frcali podvecernymi ulicami Honolulu. Az na Waikiki Beach. Do centra vsetkeho diania. Na najrusnejsiu ulicu. Nie je to zly pocit vypiect si dobru hudbu a z otvoreneho auta si uzivat prijemny hawajsky vecer.BEZDOMOVCI NA WAIKIKI

Nejaky cas sme zabili hladanim noclahu. Akosi som po pamati nasiel stary maly domcek, v ktorom som mal volakedy nocovat, ale nakoniec z toho zislo. Zapamatal som si vsak vtedy velmi vyhodnu cenu celej izby, ktora mi bola samemu vtedy sice nanic, ale dnes by sa nam dost hodila. Dom sme aj po tme nasli, ale ceny sa medzicasom zmenili, a tak sme nakoniec vymysleli nahradnu verziu. Aj na hostel sme sa vykaslali, povedali sme si, ze budeme homelesacit na Waikiki. Ved nie kazdy den sa da spat na jednej z najslavnejsich plazi sveta ako bezdomovec.

Nejaky cas sme zabili hladanim noclahu. Akosi som po pamati nasiel stary maly domcek, v ktorom som mal volakedy nocovat, ale nakoniec z toho zislo. Zapamatal som si vsak vtedy velmi vyhodnu cenu celej izby, ktora mi bola samemu vtedy sice nanic, ale dnes by sa nam dost hodila. Dom sme aj po tme nasli, ale ceny sa medzicasom zmenili, a tak sme nakoniec vymysleli nahradnu verziu. Aj na hostel sme sa vykaslali, povedali sme si, ze budeme homelesacit na Waikiki. Ved nie kazdy den sa da spat na jednej z najslavnejsich plazi sveta ako bezdomovec.Pomotali sme sa po uliciach plnych ludi, obchodov a zivota, najedli sme sa na starom znamom trhovisku a ked sme si dali aj pivecko a unava nas poriadne ovalila lopatou po hlave, bol cas zaliezt do spacakov. Po dlhom hladani sme nasli parking pre naseho cierneho tatosa, vzali si veci a kracali na plaz. Bola to celkom sranda pipnut si poplasnym na novucickom aute a s karimatkou a spacakom na pleci sa vybrat spat na plaz. Vzali sme si len doklady, inak nic…

Na plazi sme mali chvilu chvilu dilemu, ci zalahnut do piesku k vode, alebo na travicku do nedalekeho parku. Ja som sa zvalil rovno na travu pod palmy. Ked presiel o par minut, s velkym rachotom po piesku, hovadsky tazky traktor cistiaci plaz a zopar zufalych prespavacov zdrhalo pred jeho svetlometmi len taky fukot, potom sa uz aj chalanom zdalo miestecko v parku vhodnejsie. Zalahli sme a o chvilku sme vytuhli…

Ale nie nadlho. Asi po hodinke nas zobudil dazd. Klopkal nam na spacaky, na celo, aj na nervy. Polorozospati sme sa presunuli na drevene stoly pod velkym pristreskom. Akysi securitak sa tam potom stavil, ale mal pochopenie. Jedine, co ho trapilo bolo, aby sme vypadli pred siedmou rano. A to nie je vooobec problem, chceme zmiznut uz o siestej, aby sme stihali Pearl Harbor.

Potom si uz vela nepamatam, dazd nedazd, zaspal som, aj pri tej nepohode. Ani k desiatej ovecke som sa tusim nedostal…

Polynezsky Fero v akcii – 16.cast – ZELENY JEEP A ORANZOVA SOPKA…

Oho-ho-hoooo… Tak sa mi zda, ze sa pod nami crta najvacsi z hawajskych ostrovov. Poniektori ho volaju Hawaii, ini Big Island. Mne sa ten druhy nazov pozdava viac, takto je jasne, o com sa bavime.

Pristali sme az vecer. Mame co robit, aby sme stihli vziat auto a dotrepali sa niekam, kde by sme mohli dnes prenocovat. Nejaky cas nam vzalo, kym sme sa na prazdnom letisku dopatrali k najvyhodnejsiemu najmu auta. Kedze sme mali v plane aj vylet na najvyssi bod ostrova a na to potrebujeme terennejsie auto, spekulovali sme kadejako ako to sklbit s obycajnym. Jeep totiz stoji vacsinou tak dvojnasobne viac. Ale nahanat sa zase hore dolu po ostrove a pri nedostatku casu menit auta, to tiez nie je bohvieake mudre. Najhorsie je, ze sme teraz zistili, ze vlastne do Californie odlietame pozajtra z letiska na opacnej strane ostrova, a tak musime auto vracat inde, nez si ho vyzdvihujeme. To je dalsia palka navyse. Nakoniec sme nejako komplikovane dohodli celkom dobry obchod a uz sme aj naskakovali do noveho Jeepu. Tentokrat si davame zeleny, na tych zlatozltych sa akosi prelamuju kapoty…

VOLCANO NATIONAL PARK – NOCNA VYPRAVA

Kratka zastavka na benzinke po nejaku tu vodu a redbull, aby sme nezaspali a uz sa frci hore „do hor“. Velmi dobre sme si pokecali a pozartovali s tetusami pri kase, vylepsili sme si tam este viacej naladicku. Na dnesnu noc mame vlastne naplanovany este trosku iny program, nez suche zalahnutie do perin. Teda do peria v spacakoch, aby som bol presny. Dnes v noci sa este chceme dostat na sopku. Na cinnu sopku, aby som nebol menej presny, nez s tymi perinami. A hovadsky sa na to tesime. Alobal na kura, ktore sme chceli piect v lave, sme si nakoniec nepriniesli, ale ocakavania to nijako neznizilo…

Kratka zastavka na benzinke po nejaku tu vodu a redbull, aby sme nezaspali a uz sa frci hore „do hor“. Velmi dobre sme si pokecali a pozartovali s tetusami pri kase, vylepsili sme si tam este viacej naladicku. Na dnesnu noc mame vlastne naplanovany este trosku iny program, nez suche zalahnutie do perin. Teda do peria v spacakoch, aby som bol presny. Dnes v noci sa este chceme dostat na sopku. Na cinnu sopku, aby som nebol menej presny, nez s tymi perinami. A hovadsky sa na to tesime. Alobal na kura, ktore sme chceli piect v lave, sme si nakoniec nepriniesli, ale ocakavania to nijako neznizilo…Mile cez les do kopca ubiehali celkom rychlo, spomalili sme len na odbocke do Narodneho Parku a potom zase az na jeho opacnom konci. Asi dve hodinky, co sme vyrazili z letiska a boli sme na konci slepej cesty. Ono tu cesta nekoncievala vzdy. Za jej starych dobrych casov pokracovala dalej popri utesoch a oceane a dalo sa oblukom zase vratit do civilizacie. Lenze jedneho pekneho dna sa sopka rozhodla, ze si spravi po svojom a zacala chrlit lavove rieky smerom dolu do Pacifiku. Prudy lavy sa prevalili aj cez cestu a naveky ju tak odrezali. Niekedy si myslim, ze sa to mozno aj rangeri dohodli so sopkou, nech to tako vyspekuluje, teraz totiz musia vsetci, ktori sa chcu na toto miesto dostat prejst hlavnym vstupom do parku a cvaknut si za to…:o) Teda vsetci nie, my mame ten nas pas a po osmej vecer uz v budkach aj tak nikto nesedi. A tak sme sa ocitli na parkovisku, kusok od stuhnutej lavovej rieky. Napriek pokrocilemu casu, tu bolo este stale kopec aut. Tu to zije vynimocne aj po zotmeni…

Nahodili sme dlhe nohavice a turistickejsiu obuv, aby sme si nedosekali nohy na ostrej lave, vzali sme si nejake tie baterky a sup ho po vyznacenej cesticke do ciernej tmy. Cestu okolo dreveneho pristresku, kde ide neprestajne video o bezpecnosti na lave, si dobre pamatam. Aj dalsi asi kilometrik po asfaltke. Potom sa uz ide na stuhnutu lavu. Pred rokom sme sa po nej presli len trosku, ale sluboval som si, ze sa tu raz vratim, ked bude aj cerstva lava na povrchu. A som tu!

Tak nebudeme stracat cas, pome na tu lavu teda. Nasim smerom uz nesiel takmer nik, opacnym dost ludi. Pocul som chlapika rozpravat o tom, ako boli par centimentrov od zeravej lavy. Mozno kecal a prehanal, ale viacej nam nebolo treba. Aj ked neskoro, vybehli sme po trase odrazkovych papierikov na ciernej lave smerom za oblakmi pary v dialke. Po chvilke sa odrazky na sutroch stratili, oficialne sa chodnik skoncil. Sli sme uz len tak za nosom. Po dalsej hodnej chvili sme prisli k lanam ohranicujucim cele velke uzemie. A tabulkam prisne zakazujucim postup dalej. Chlapik sice spominal, ze par zakazov treba porusit, ked chce clovek vidiet zeravu lavu na vlastne oci a pocitit jej horucavu, ale toto bolo trosku privela. Tu sa uz minimalne dvakrat ulomila cela obrovska doska lavy o rozlohe par stovak metrov a pochovala so sebou v zmesi morskej vody a zeraveho zivlu vela ludskych zivotov. Az tak velmi to zase nechceme vidiet, aby to bol posledny zazitok v nasom zivote. Sli sme popri lanach este dost dlho, ale len sme sa viac odklanali od oceanu. Nejake oranzove kusky lavy sme videli aj v kopci daleko pred sebou, ale to bolo uplne pase, aby sme o tom co len rozmyslali. S tazkym srdcom sme to nakoniec otocili naspat k autu. Uz sme tu boli posledni, s jednym svetlom a jednou malou baterkou a bez znalosti terenu. Rozum musel zvitazit nad tuzbou. A to ma teraz dooost stvalo. O to viac, ze som tu druhykrat a zase sa mi nesplni sen. Ludia sem vacsinou chodia este za vidna, pridu az k lave, kym je svetlo a potom sa v tme vracaju uz len naspat. My sme ten „idealny“ cas zmeskali… A moznost na reparat nie je, program na Big Islande mame nabity. Nemozem sem tahat chalanov len kvoli „mojej lave“ zajtra znova, neuvideli by ine super veci na „Velkom ostrove“…

Vratili sme sa teda dlhou nerovnou trasou naspat k autu. Chvilu som rozmyslal, ze to zalomime v kempe tuto v parku, ale pamatam si z minuleho roku, ze k nemu sla dlhanska cesta lesom a ten kemp nestal za vela, skor to bola len taka zanedbana cistinka v lese. Komu sa tam chce teraz trepat? Vyriesime to ovela jednoduchsie. Zalomime tuto pri ceste. Aj tak sa chceme rano pozriet na tu stuhnutu lavu a nou zaliatu asfaltku aj za denneho svetla. Peto zostal spat v aute, my s Mirom sme si vzali karimatky a spacaky a zaliezli do drevenej budky, kde nam slo na dobru noc poucne video. Non-stop. Inaaa romantika…

Polynezsky Fero v akcii – 17.cast – AZ UPLNE DO NEBA alias NA NAJVYSSEJ HORE SVETA…

…budil nas ten isty otravny hlas, ktory nam na dobru noc rozpraval o tom, ako je nebezpecne chodit po stuhnutej lave a este nebezpecnejsie priblizovat sa k tej zeravej. A o dlhych nohaviciach, vhodnej obuvi a rukaviciach. A lampach a bezpecnosti a vobec o vsetkom. Opakoval to v pravidelnych intervaloch. Ze ho uz huba nebolela. Jeho asi nebolelo nic, ale nas uz z toho zacinala boliet hlava, tak sme vyliezli zo spacakov skor, nez sem stihnu dobehnut prvi ranni vtaci. Zobudili sme tretieho clena spiaceho v kabine auta a hor sa na tie cierne kopy stuhnutej lavy…

Zaaase po tej istej trase, ktoru sme vcera uz dvakrat presli. Ale uz je aspon biely den, vnimame to inak. Uz v dialke vidiet, kde konci asfaltka. Tu sa nou prevalili tony zeravej lavy az kym nestuhli na kamen. Cierne masivne jazyky to tu cele pohltili. Dooost dobry pohlad. Dali sme si par foteciek. Najviac sa mi pacil zaber so zaliatol tabulkou NO PARKING, ktoru horucava este aj vykrivila a lava z nej nechala trcat len vrch. Nuz, tu by sa uz dnes asi aj dost tazko parkovalo. Pomotali sme sa po ciernych kopach, cumeli na ten nicivy zazrak prirody zo vsetkych stran, a potom sme uz mysleli na to, ze ked chceme stihnut cely dnesny plan, mali by sme sa pomaly pobrat smerom do vnutrozemia…

Po ceste sme sa zastavili pozriet par zaujimavych veci okolo kratera. Presli sme si „lava tube“, miesto, ktorym volakedy tiekla pod zemou lavova rieka a dnes to vyzera ako tmavy tunel v zarastenych zelenych kopcoch. Presli sme aj nekonecnymi lavovymi poliami, vyprahnutou i poloozivenou prirodou a na chvilku sme sa zastavili vo Visitor Centre. Potom uz len brana vonku z parku a mohli sme vyrazit smerom na dnesny ciel. Ten sme si stanovili pekne vysoko. Chceme sa totiz autom vystverat az na vrch najvyssej sopky na ostrove…

MAUNA KEA…

Pekne meno. Este sa musim niekde poobzerat po jeho preklade. Tato najvyssia sopka celeho hawajskeho suustrovia fascinovala ludi v davnych vekoch a fascinuje ich dodnes. Nas teraz momentalne. Za poslednych 10000 rokov explodovala niekolkokrat, ale naposledy asi 3500 rokov dozadu, takze to nas az tak neboli. Ved ona si zase pospi a ktovie, co a kedy nam zase pripravi. Aj ked dnes ju uz cinnostou nahradza jej ovela mladsia sestra v inej casti ostrova, Mauna Kea je stale dominantou. Na jej vrchole nas dnes caka niekolko obrovskych teleskopov. Presnejsie povedane – najvacsie teleskopy na svete. Tie nase Tatranske su oproti nim len smiesne polovnicke dalekohlady. Tedaaa, aspon vsetci traja dufame, ze sa dostaneme az hore, dnes totiz zase trosku prekracujeme hranice toho co sa smie a povoluje. Vsetky pozicovne maju zakazane vyvazat svoje auta na Mauna Keu. Maju na to svoje dovody, ono je to totiz poriadne vysoko a v takej nadmorskej vyske nepreskakuje len ludom, ale uz aj autam. To nasavanie riedkeho vzduchu mixuje s benzinom asi dost zvlastnu zmes a motory to casto nezvladaju. Keby to bolo moje auto, tiez by som sa vzrusoval. Ale nie je. A Mirove a Petove tiez nie. Riskneme to teda. Ak sa nam niekde po ceste pokazi alebo zasekne, tak sme v keli, lebo v tom momente nam neplati poistka, kedze sme porusili kontrakt a vsetky naklady spojene s opravou a hlavne odtiahnutim dolu do civilizacie, by sme znasali sami. Na to ale nechceme radsej ani pomysliet, to by nam urcite bolo dost veselo. Rozhodli sme sa teda, ze to hore vyjde bez problemov a basta!

Ako vysoko sa to teda vlastne stverame? Nooo, slabych 13 500 feetov to meria. Pre tych normalnych – civilizovanejsich, ktori uz nejaku dobu nemeraju veci na palce a stopy, je to zhruba 4200 metrov. Tomu sa hovori celkom slusny kopcok. Aspon mne sa zdal. Pri takych vyskach, kde celkom rapidne redne vzduch sa odporuca trosku aklimatizacie a na ten ucel zriadili niekde vo vyske medzi 9 a 10000 stopami male Visitor Centrum s muzeom a obcerstvenim. Nebudeme zbytocne machrovat, dame si pauzicku, treba ten tlak v hlave trosku rozchodit. A nielen nam, Jeepik uz tiez akosi zvlastne pradie.

Popozerali sme si teda nastenky, fotky, clanky a neviem co este. Musim povedat, ze to bolo naozaj zaujimave. Toto je uz proste iny svet. Svet o hviezdach, oblohe, optike a ovela vacsich casovych a vzdialenostnych usekoch, nez si vobec vieme predstavit. Ale aj tak je dobre o tom nieco vediet. Zase sme zistili aki sme hlupi a kolko veci by sme si mali dostudovat. Tak sme aspon zaplnili tie najvacsie medzery z tejto oblasti a naskocili sme znova do auta.

Cesta sa po chvili zmenila uz len na strkovu, uz to neboli ziadne rastliny, ani viditelne znamky zivota, len klukata cesta pomedzi sutre a strk roznych farieb. Snazil som sa z auta cosi viac dostat, ale ocividne mlelo z posledneho, tak som tu blbu automaticku prevodovku len hodil do nudzoveho kopcoveho stupna a dufal, ze to vydrzi. Jeep isiel asi takym stylom, ze sme mali pocit, ze chce, aby sme vystupili a tlacili ho. No ked uz sme za neho zaplatili, tak nech maka. Horsie bolo, ze ked sme ako tak chytili nejake to svoje tempo, tak nam v ceste zavadzalo ine auto a na jeho obiehanie zase tolko sily nebolo. Tu uz vlastne okrem nas a minivanov firmy, ktora tu vozi turistov, vascinou nikto nejazdi. Ale my sme my, kam by sme sa nevytrepali, vsak? :o)

KED SU TELESKOPY FSAAADE DOOKOLA…

A vytrepali sme sa nakoniec az uuuplne hore. Nad oblaky. Nekecam. Cesta koncila nad oblakmi. Nenormalna paraaada. Vybehli sme vonku z auta a vosli do prvej „teleskopovne“. Nejako som mal zrazu vela energie, ale ked som si vybehol rychlo niekolko schodov vo vezi, hned som spozornel a spomalil, lebo sa mi z toho trosku zakrutilo vo vezi. V tej mojej. Ked sa vam vo vezi toci vo vezi, nie je to bohvieco. Celkom slusny tlak na hlavu. O-ho-hooo, tak tu pomalicky. Trosku sme zabudli, ze sme vo vyske vyse styroch kilakov. Miro, ten to zistil uz davnejsie, lezi v aute a nie je mu najlepsie. Tomu ten riedky vzduch dal poriadnu podpasovku, ide mu prasknut hlava. Ozaj, Mauna Kea ma este jednu zvlastnost. Je to najvacsia hora na svete. Vyssia nez Mt. Everest. Od svojej zakladne na morskom dne totiz meria 9000 metrov. Akurat je jej vacsia polovicka zatopena troskou vody…

Par dalsich zaujimavych informacii sme dostali od chlapika, ktory sedel vo svojom minivane a cakal na turistov obdivujucich najvacsi teleskop na svete. Ono totiz, jedina oficialne dovolena moznost, ako sa sem hore dostat, je zaplatit si vyletik so specializovanou firmou. Chlapik pre nu robi. Lenze vyletik, ak sa dobre pamatam, stoji tusim okolo dvoch kileciek na hlavu, co znamena dooost vela premarnenych piv, ak sa to da spravit v trojke len za benzin a auto. Myslel som, ze ti ludia za svoje prachy dostanu aspon ovela viac nez my – nahodni potulujuci sa. Ale prd. Vidia len presne to iste a este aj musia zliezt dolu pred zapadom slnka, lebo dohoda firmy s dalekohladnikmi tu z vrcholu je velmi striktna a nedovoluje im zdrziavat sa hore pri teleskopoch pridlho. Niekedy sa potom vracaju na zapad slnka opat z toho muzea dolu pod vrcholom, ale casto ani nie. No dakujem pekne. Tak to sme si my sami urobili lepsiu exkurziu. Ale chlapik nam povedal aj to, ze ich auta maju specialne upravene motory, ktore tuto nadmorsku vysku zvladaju, lebo bezne auta toto prezivaju len tazko. O to sme radsej, ze sme sa tu bez ujmy vystverali, dolu to uz zideme aj keby neviem co bolo…

Pozreli sme si ten hovadsky velky teleskop aj my. Uz ste videli sosovku o priemere 10 metrov? My hej. Slusna krava, to vam poviem. Keck I a Keck II su dva teleskopy – dvojicky. Kazdy z nich ma zrkadlo o takom priemere. Aby sa zachovala co najvacsia dokonalost, tak je poskladane z niekolkych casti tvaru vcelieho plastu. Vylestenych a osadenych k sebe s presnostou na tisiciny milimetra. Niekedy fakt cumim, co ludia dokazu. Ale toto je zase na dlhu observatorsku debatu, tuknite si na webe Mauna Kea a mozete citat cely tyzden. Zaujimavym teleskopom je este Gemini, ten ma tusim osem metrov v priemere, ale svoju druhu polovicku ma na juznej pologuli, myslim, ze niekde v Chile ci kde a spolu dokazu poskytovat obraz celej hviezdnej oblohy.

Clovek by cakal, ze tu na vrchole tejto obrovskej sopky bude kopec vedcov, hvezdarov a personalu. Ale dnesna moderna doba to uz zariadila inak. Obcas sa tu niekto mihne, kazdu budovu dokaze odsledovat jediny clovek, zatial co vsetci ti hviezdickari si mozu pozerat svoje bodky na oblohe z tepla domova. Teleskopy su riadene pocitacmi a obraz prenasany na ktorekolvek miesto na zemeguli. Takto tu ma svoje teleskopy okrem USA aj Canada, Anglicko, Francuzsko, Chile, Brazilia, Argentina, Australia a Japonsko. Dobre, co?

Tu je vraj totiz najlepsia viditelnost na svete. Vdaka nadmorskej vyske a aj vdaka tomu, ze Hawajske ostrovy su tak dobre odseparovane od vsetkej ostatnej civilizacie…

ZAPAD SLNKA NAD OBLAKMI…

Hovori sa, ze zapad slnka na Mauna Kea je nezabudnutelny. Ano je. Neviem, ci sme vymakli nejaky ten lepsi, alebo horsi, tu je asi kazdy jedinecny. Stojite si nad oblakmi, cez ktore kde-tu priesvita ocean alebo okolite ostrovy a cumite ako puk. Aj stari Hawajcania cumeli. Kusok odtialto maju svoje posvatne miesto, ktore je zaroven najvyssim bodom Big Islandu aj celeho suostrovia. Vedie k nemu uzky chodnicek. Aj ten kusok slapania do svahu, da v tejto nadmorskej vyske poriadne zabrat. Na vrchole je mala kopa kamenia s akymsi stankom a asi posvatnymi predmetmi. Neviem, vyzeralo to zaujimavo…

Ked na Mauna Kea zacne Oskar zapadat, je to naozaj zaujimave divadlo. Velke kupoly teleskopov sa zacnu natacat svojim smerom a otvarat sa na nocnu oblohu. Vsade je uplne ticho, pocujete len ten lomoz posuvajucich sa zeleznych obrov. Na striebornych plechovych pologuliach sa odraza slnko. A strasne rychlo sa ochladi… Teplota padne za kratku chvilu pod nulu. Dobre nas zacalo klepat. Prislo k nam nejake auto. Securitak sa zastavil povedat, ze musime vrchol opustit. Povedali sme mu, ze chceme len dopozerat zapad slnka, ale v skutocnosti som chcel vidiet aj tu nocnu oblohu a odfotit si ju. Chvilu to trvalo. Chalani sedeli v aute a ja som klepal kosu a staval stativ. Tak takyto mraz som nezazil uz pekne dlho. Az do kosti. Ked prisiel chlapik s ulohou ochrancu hviezd znova, museli sme uz naozaj ist. Ale stalo to za to. Ta chvila v ciernej mrazivej tme, tak blizko oblohy a tak daleko od bezneho sveta…

Prvych par mil bolo naozaj zaujimavych. V paradnej tme a bez svetiel. Je totiz zakaz zazinat po zotmeni svetla. Teleskopom to vraj nerobi dobre. Asi im to svieti do oci a nevidia na hviezdy. Zasviteli sme si az hodny kus pod vrcholom.

A tu, niekde na krajnici uprostred nicoho sme si na chvilu zastavili a cumeli este raz na tu ciernu oblohu posiatu hviezdami. Uzasny pohlad. Tu clovek pride zase na ine myslienky. Je oproti tomu vsetkemu taky malicky a bezvyznamny. Priroda je kolos. Kde sa koncia hviezdy? Pozerame, zaostrujeme, na koniec asi nedovidime. Tak si aspon zasvietime svetla, nech vidime nieco na cestu.

Zdolavame serpentiny, aj cestu do Hilo, davame si nieco pod zub v akejsi zradelni a potiahneme… potiahneme dolu na juh k nejakej plazi? Nieee, zmena planu!!!

Ide sa naspat do Volcanu National Parku. Este tam mame nejake resty…

PS: odtialto je Mauna Kea velky cierny obor. Je august. Mozno preto cierny. Ale svoje meno dostala podla svojho vzhladu v inom rocnom obdobi. Ked je cela zakryta snehovou perinou. Nedalo mi to, pohladal som na nete. MAUNA KEA znamena BIELA HORA…