Zobudil som sa na zblnkot vody. Je super mat ocean rano zase takto na dosah ruky. Jemny hukot vln balzamuje dusu a vstava sa ovela lahsie nez doma z postele. Ale tie dnesne vlny sa mi nejako nepozdavaju. Ked som konecne vykukol zo stanu, hned som zistil preco. Nazaj totiž boli na dosah ruky…Dnes to s tou pritulnostou jednoznacne prehnali. A priliv rychlo stupal. Nasledovalo bleskove zbalenie stanov a vsetkeho proviantu, pri ktorom sme sa velmi rychlo prebrali. A budenie sokom asi zazila aj rodinka, ktora nas objavila za plotom svojho domu, ako si balime caky-paky. Mamicka s detvakmi, vsetci este v pyzamach, si vybehla cez zahradu na sukromnu plaz a zistila, ze tu maju votrelcov. Nastastie, si to tu fesna americka rodinka len prenajimala, takze na nas boli celkom mili. Pokecali sme chvilu o tom, kde a ako cestujeme a potom sme vypadli, aby ste stihli lod.Zase nas cakal pochod ulicami v plnej polnej. Ale pristav bol na dohlad, tak to uz nejako dobojujeme az k lodi. Stihli sme to nacas, este sme sa po ceste aj odfotili v topankach Foresta Gumpa pod emblemom Bubba Gump Shrimp Company. V pristave uz zase cakali nejaki ludia a tlacili sa k este nepristavenej lodi…

Dnes nam aspon nik nerobil problemy s batozinou. Nasli sme si miestecko na palube a dali si nejake tie ovocne napoje. Vyzeralo to tak, ze nejaka vacsia skupina to ma kupene aj s obcerstvenim. Skoro vsetci, okrem nas, pobehovali s akymisi menovkami na hrudiach a tvarili sa, ze patria k sebe. My sme ziadne menovky sice nemali, ale po vcerajsej rusnej noci nas dost smadilo, a tak sme sa minimalne pri bare tvarili, ze tiez patrime k ostatnym. Prirodne ovocne stavy z ananasov, mang a guav oslahnute par kockami ladu padli velmi vhod. Na ranajky sme sa este necitili, ale po napoje sme to otocili hned niekolkokrat. Potom sme uz len sedeli na hornej palube a modlili sa, aby boli vlny mensie a lodou menej hadzalo. Dnes rano nam bolo akosi menej do reci nez predvcerom po ceste na Lanai. Kazdy si sedel so svojimi myslienkami a tak trosku bledo-zelenou tvarou. Ale vsetci sme sa tvarili hrdinsky. Az neskor na pevnine sme si povedali, ze ta kombinacia vcerajsich drinkov a dnesnych vln nebola bohvieco…;o)

Plavba na Molokai trvala zhruba dvakrat dlhsie nez na Lanai, ale stale je to relativne rychly presun. Zakotvili sme v malom pristave, ktory vyzeral ako by tam bol len tak nahodou. Zvitalo sa tu niekolko rodiniek a kazdy si poodvazal svojich blizkych ci znamych. A minubusy odviezli aj tych zopar turistov. Zostalo tam len niekolko pristavnych robosov a my traja. Nuz, vyzera to tak, ze nas tu niekto zabudol. Kde sme uz, takto zabudnuti, cakali hodnu chvilu, povedali sme si, ze sa asi budeme musiet ozvat. Zavolal som teda do Dollaru. A na taky tretikrat sa mi to dokonca aj podarilo. Teta pri telefone povedala, ze ked uz tam cakame, poslu po nas kohosi. A tak sme, uz teraz najdeni, cakali dalej. Zvalili sme sa aj s batozinou na lavicky v cakarni. Tu bol aspon tien a pohoda. Ani sa nam nechcelo vstavat. Scipli sme tu ako take mrciny. Na partiu dobrodruzne naladenych turistov pripravenych na vsetko sme rozhodne nevyzerali. Ale dobre, ze sme sa takto na chvilu dostali do vodorovnej polohy. Ta mala opica, co sa doteral bala z nas zoskocil, mohla takto pohodlne pomalicky zliezt. A bol pokoj, Ked prisla po nas dodavka z pozicovne, opicka uz bola davno za plotom, po ktorom sa plazili krasne rozkvitnute havajske kvety…

Z LETISKA DO „CENTRA MESTA“…

A sme tu. Na Molokaiskom letisku. Podoba sa to tu sice viacej na zahradky za garazami a zeleznicnou tratou v Poprade, nez na poriadne letisko, ale nevadi. Akurat lietadiel je tu viacej, nez na popradskych zahradkach. Asi o dve. V malej budove, kde sidli okrem troch aeroliniek (kazda ma jeden maly pultik), bufet, ochranka a dve pozicovne aut, sme sa zastavili pri okienku firmy Alamo. Rezervacku sme sice mali o okienko vedla – v Dollari, ale vzdy sa lahko presunieme tam, kde davaju lepsie podmienky. Klasicky sme to zahrali na to, ze nam uplne staci to najmensie a najlacnejsie auto a dostali sme za maly priplatok kabriolet. Osvedcena taktika. Mali sice zase len ten biely hnusny americky Sebring, ale furt lepsie nez roxorom do oka. Hlavne, ze sa mu da otvorit strecha. Na vyhliadkovych jazdach po ostrove to urcite ocenime. Az s vetrom vo vlasoch je to ta spravna sloboda a pohoda. Tu sa nechystame na ziadne offroady ani na nic blaznive, co sa soferovania tyka, toto by malo idealne splnat nase plany. S milou, asi dvestokilovou, hawajskou tetou pri okienku sme si dobre rozumeli, obchod je uzavrety. Este sme si zistili, kde sa tu da najblizsie dobre najest, nahadzali sme batozinu do kufra a odfrcali sme zo zahradkoveho letiska…

Raz-dva sme boli na hlavnej ceste, v podstate smerom naspat do pristavu, a vychutnavali sme si ten spominany vietor vo vlasoch a prazdny ostrov. Ziadne preplnene cesty, ziadny chaos, uuuplna pohoda. Takto sa mi to paci. Este si dame nieco dobre na obed a bude ako nebolo. Lenze nieco mi vrta v hlave. Ani neviem, preco ma to tak zrazu napadlo, ale pytal som sa chalanov, ci mam na zadnej sedacke fotoruksak. Vraj nie. Hmmm, dufam, ze je v kufri. Zastavili sme az pri „restike“, nejakych desat mil od letiska. Obavy sa naplnili. Ruksaku niet. Do prcic! Velky fotak, maly fotak, filtre, kamera, nabijacky, mobil a co je najhorsie, vsetky pasky a doteraz vyfotene filmy. Toto nie je prave najsradnovnejsie. Restika je aj tak zavreta, skaceme teda do auta a frcime naspat na letisko…

Teraz len celu cestu dufam, ze zahradkari su mili ludia a ziadny z nich si neodniesol najdolezitejsiu cast mojej batoziny domov. Respektive, ze sa za tu chvilu miestom, kde som ruksak nechal, este nestihol nik prehnat a najdeme ho tam, kde zostal. Odprisahal by som, ze sme ho nesupli do kufra a batoh zostal na parkovisku. Prva cesta viedla teda tam…

Nic. A kua. Tak potom uz len pod okienkom autopozicovne… Nic, ani tam. Aj-jaj. Ale to sa ma uz mila srnko-dvojtonkova teta pytala, ci hladam ruksak.

„No jasneee!“ zareagoval som hned.

„Tak ten je u securitakov“, odpovedala teta.

Keby mala o stopatdesiat kilo a dvadsat rokov menej, aj by som ju vybozkaval, ale vyzera to tak, ze to radsej vybavim s tymi securitakmi. Boli dvaja. A ani jeden sa mi nepacil. Tak som si teda len vzal ruksak. Trosku to dalo zabrat, lebo som musel vymenovat vsetko, co je vo vnutri, dat im svoje udaje, podpisat nejake lajstro atd. Ale hlavne, ze mam zase svoje poklady spat. Nasli ich na parkovisku. Tak ako som predpokladal. Chalani nakladali batozinu do kufra, ruksak pri kolese si nevsimli a ja som z nejakeho neznameho dovodu akurat dnes neurobil staru znamu povinnost sofera pri cestovani – nepozrel som sa pri odchode do spatakov, ci na opustanom mieste nahodou nieco nezostalo. Nuz, poucime sa do buducna…;o)

Teraz sme si uz mohli tu opakovanu cestu dolu k plazi naozat vychutnat a aj dobry hawajsky obed v restike. A popri nom sme uz aj studovali mapy a knizky, aby sme urobili cestovatelsky plan na ostrove Molokai…

ZACINAME PALMOVYM HAJOM…

Len kusok od nasho maskrtnickeho miesta sa nachadza Palm Grove. Medzi cestou a oceanom je tu naozaj poriadne pole kokosovych palm. Vraj to ma aj nejaky historicky ci nabozensky vyznam. Pre nas to je hlavne zaujimave miesto na fotky. Po zemi sa tu vala kopec kokosovych orechov a tabulka na jednej z paliem upozornuje na padajuce plody. Ono to sice znie komicky, ze „pozor padajuce kokosy“, ale keby clovek schytal po lebeni taky dvojkilovy orech velkosti lopty, asi by ho smiech presiel. Videl by vsetky hviezdicky a potom uz, s najvacsou pravdepodobnostou, az zdravotnu sestru. Alebo vobec nic… Trosku sme sa v hajicku vyblaznili, pofotili s palmami a aj narucim plnym kokosovych orechov a vybrali sme sa do nejakeho zasiteho kuta ostrova. Po ceste sme sa este snazili v miestnom Visitor Centre vypatrat, ako sa dostat k svetoznamym Molokaiskm utesom – najvyssim skalnym utesom na svete. Da sa to vraj len lodkou. A cena je na nase pomery prilis vysoka. S tetou vo Visitor Centre sme sa rychlo skamaratili a ta slubila, ze skusi zistit od jedneho jej znameho, ci by nas tam nevzal svojou lodou. Uvidime. Zatial teda frcime napriec ostrovom, ideme sa pozriet na jeho zapadne pobrezie…

MOLOKAJSKE PLAZE…

Ako nahle sme presli „obyvanou oblastou“, ak sa da tych par domov tak nazvat, zase sme boli na asfaltke veducej zelenymi lukami a zelenymi kopcami v pozadi. Ako v reklame na nejake auto. Paradicka. Vela ciest tu nie je, tak sme si vybrali trasu k vraj najkrajsej plazi na ostrove. Podla mapy sme nasli spravne odbocky, obisli sme akysi hotel v zalive, v blizkosti Kepuhi Beach. No my sme sa trepali dalej po uz rozbitejsej ceste az k Papohaku beach Tu uz by som si taky domcek doprial aj ja. Na velkych pozemkoch, ucupene medzi hustou zelenou a tak daleko od cesty, ze na ne bolo dovidiet, lemovali trasu obcasne domy ci chaty. Hmmm, tomuto sa hovori, chodit na vikend za oddychom. Na konci jednej z odbociek sa tu skryva kemp a cez ten sme sa dostali az na velku zlatu plaz. A tu zase nikoho. Jaaaj, to je ono. Trochu tu fukalo. Vlastne tak, ako na vacsine tycho divokych plazi. Piesok vetrom hnany vo vzduchu bolel, ale my sme sa svihli rovno do vody a tam to bolo jedno. Trosku tepla ako vzdy, ale aj tak sme sa tu super odreagovali. Voda bola plytka ale sila vln taka, ze nas tahala von na breh a zase spat do oceanu. Mohli sme len tak lezat ako tulene a ocean sa s nami hral ako so zapalkami. Takto sme sa hrosili dobru hodinu a nikomu sa nechcelo z vody von. Vlny nas gulali po piesku sem a tam. A my sme sa nechali. Nemuseli sme vobec nic robit, len trosku davat pozor, aby sme sa neutopili…:o)

Po tom, co sme uz mali rozmocene aj odtlacky prstov a ja som stihol potopit na chvilu aj kameru, polhodinu som pracne vyberal zo sietkovanych vreciek kratasov piesok, ktory sa tam nejakym zazrakom prepchal. V takmer prazdnom kempe sme si dali sprchu a po ceste naspat sme sa este zastavili v malom obchodiku. Sedeli tu dvaja miestni chalani. Poradili nam, ze mame ist o dve ulice dalej, ze tu je to predrazene. Pekne od nich. Podakovali sme sa a oni nam predviedli vzorovu ukazku hawajskeho pozdravu „shakka“, ktory tu sluzi ako „dakujem“, „prosim“, „na zdravie“, „pohoda“ a neviem co este vsetko. Mile od nich. Odshakkovali sme im teda naspat a uz sme sa citili spravne hawajsky. Teda skor Molokajsky, na ostrovoch viacej poznacenych civilizaciou vam uz totiz skor niekto ukaze vztyceny prostrednik…

Skusali sme este najst cestu k pristavu a majaku, ktory sme videli na mape, ale nepodarilo sa. Akesi to tu bolo v realite podstatne ine. Cas medzitym pokrocil. Este sme sa chvilu povozili po inej casti ostrova, kde sme zase bezuspesne hladali jednu odbocku do neznama a bolo sa treba vydat na opacnu stranu ostrova, kde sme mali zhruba naplanovany dnesny noclah. Cestou s peknymi vyhladmi sme sa tak dostali az do Halawa Valley. Naozaj pekne miestecko. To sa najvpr sa zbavite vsetkych znamok civilizacie. Ked vam ostanu za chrbtom, vystverate sa trosku serpentinami po utesoch hore a na zaver sa zase spustite pomedzi huste stromy dolu do udolia. Tam sa rieka napaja do kludnej zatoky, odtial do oceanu a je to krasne miestecko na postavenie stanu a jedinecny noclah…

V lone prirody sme este „dooslavovali“ Petove narodeniny. Dali sme si originalny prirodny hawajsky ananas bez akychkolvek chemikalii, zohriali sme si nieco podzub a aj nejake pivecko tusim padlo. Na druhom brehu zatoky svietilo par svetielok. Tam kotvia lodky, ktorymi sa da dostat k najvyssim skalnym utesom na svete…

BUDICEK V HALAWA VALLEY

Dnes nas az tak nebudilo narazanie vln na brehy pevniny, chrani nas kludna zatoka. Vlny su az o kus dalej. Presli sme sa trosku po okoli. Na travnatej ploche s vyhladom na ocean sme objavili velky znak z kamenov. Ktovie co to znamena a na co sluzi, vyzera to zaujimavo. Pobalili sme veci a vracali sa polnou cestickou naspat na asfaltku. Este predtym, nez sme sa znova dostali do serpentin v kopcoch, nasli sme v lese ucupeny maly kostolik. Maly ale pekny. Dvere boli otvorene pre kazdeho navstevnika. Nikde ani nohy. Vosli sme na chvilu dnu. Vsetko je v pokoji na svojom mieste, nikoho nenapadne cosi odtial vziat, ba ani len to, ze by niekto odtialto nieco ukradnut mohol. Ako za starych dobrych cias, ktore uz davno vsade pominuli. Vlastne vsade este nie. Nastastie…Padla fotecka s peknym vyhladom zo serpentin na ocean a aj na vodopady, ktorymi sa zatvara Halawa Valley. Zatvara z nasho pohladu. Z pohladu tecucej vody, sa udolie prave na vrchole vysokych vodopadov otvara a voda si odtialto skoci peknych par desiatok metrov dolu do a potom sa zmiesa so slanymi pribuznymi v oceane.

My sme uz teraz ale riesili, ako sa dostat smerom nahor a nie dolu. Konkretne na vyhliadku vysoko na utesy na severnej strane ostrova. Poculi sme, ze je to off-roadova cesta, ktora, ak je poprsane a je blato, je ledva zjazdna aj Jeepom. Nemali sme prave chut poziciavat extra auto len kvoli par hodinam. Chvilu sme rozmyslali risknut to nasim nedelno-svadbovym kabrioletom. Peto bol jednoznacne za, mne s Mirom sa do toho velmi nechcelo. Dolu v pozicovni nas strasili, ze na cesty, ktore su zakazane pre vypozicane auta, to nemame ani skusat, lebo oni ostrov poznaju velmi dobre a uz len podla farby prachu na aute a podvozku vedia presne, v ktorych castiach ostrova sa kto pohyboval. Tomu celkom verim. Na asfaltkach cerveny martansky prach proste nie je a na bielom aute je ho lahko spoznat.

Nakoniec sme sa dohodli, ze to teda skusime. Prvych pat mil malo byt relativne v pohode, az potom sa mala zacat off roadova cesta lesom. Stretli sme sa s dvoma terennymi autami, ktore sli z protismeru. Nejaki domaci fanatici. Opytali sme sa teda, ako to hore vyzera, a ako daleko sa asi mozeme dostat s touto nasou herkou.

Vraj mame stastie, ze teraz neprsalo, cesta je relativne sucha a nie je velmi rozmlatena. Asi si pomysleli o nas svoje, ale my sme dostali odpoved, ktoru sme potrebovali. Teraz sme sa valili uplnym lesom. Po uzkej lesnej ceste pre vozy. Ale dalo sa. Mali sme dobru zabavu z toho, ze si robime off roadove auto z kabrioletu. Akurat som mal trochu obavy z nejakeho zabludeneho odskoceneho kamena, alebo vystrceneho konara, ktory moze takmer nove, cerstvo nazehlene auto, pekne poznacit. Nerad by som to platil. Uz mam svoje negativne skusenosti aj tuto z Hawaia. A pamatam si aj rozbite svetlo z Arches na mojom malom Golfiku.

Ale presli sme to v pohode a nakoniec sme sa dostali az hore do kempu. Skusili sme to este aj o kusok dalej. O tri mile mala byt totiz dalsia vyhliadka, ale tu sa uz poriadne zdivocievalo a po par metroch sme museli vycuvat naspat. Odparkovali sme auto a sli sa nasytit paradnym vyhladom…

Veru, hlboke zelene udolie a na obzore nekonecny ocean. To stalo za to. Tak toto bol kemp, ktory som nasiel na nete este „doma“ v Californii. Velmi zdoraznovali, ze treba mat k tomu Jeepa. A my sme si samozrejme dali povedat…;o) Stali sme opreti o zabradlie a cumeli dolu. Dostali sme sa do slusnej vysky. Dolu pod nami bola pekna priepast…

Nemame prilis vela casu, ale nejaka mala turicka by sa sikla, je ich tu po okoli niekolko. Vymenili sme slapky za turisticku obuv a vybrali sme sa do lesa. Nevyzeralo to tu prave na udrziavany turisticky chodnik. Za normalnych okolnosti mam divocinu rad, ale toto viedlo bohviekam a o chvilu sme sa predierali zarastenym lesom, na ktoreho konci malo byt nieco neurcite. Sli sme este kus dalej, ale nakoniec sme to zabalili. Povedali sme si, ze na ostrove je este dost zaujimavejsich veci a toto je zabijanie casu s nejasnym cielom. Vratili sme naspat, naskakali do nasho noveho Jeep-convertible-hybridu a frcali dolu lesom naspat do civilizacie. Tam, kde sa menila lesna cesta na strkovu polnu, stretli sme chlapika s rodinkou, ktory sa nas pytal, ci sa da hore vyliezt a ci to stoji za to. Mal velke silne auto s vysokym podvozkom. Co sme mu mali na to povedat? …

Dolu v „meste“, sme sa znova zastavili za nasou znamou visitorcentertetou. Uz vcera nam volala, ze ten jej znamy sa vyjadril, ze benzin na lod, kym oboplava cely ostrov k utesom a naspat, by stal skoro tolko, co stoji normalne prenajatie lode, takze do toho nejde. Velkaaa skoda. Mala nam zistit aj to, ci by sme sa nemohli spojit s poziarnikmi, ti vraj chodia obcas na plavbu okolo ostrova a ma tam svagra ci koho, ktory by nas mohol vziat. Za jeden den sme si urobili na Molokai celkom slusne konexie, co? Ale bohuzial nestacili, ani verzia s hasicom Dracikom nakoniec nepadla na urodnu podu. Poziarnici nemaju teraz ziadny podobny vyjazd. Snad o par dni. Lenze to tu my uz nebudeme. Tak sa nam utesy teda takto rozsypali. Oficialna cena je prilis vysoka, ale kontakt na chlapika, ktory to robi, sme si pre kazdy pripad vzali. Zistili sme si aspon to, ako sa dostat tam, kde sme fcera netrafili. Vraj sme sli po spravnej ceste, ale mali sme ist este hodny kus dalej a potom odbocit. Ta mapa je teda dost nanic. Nevadi, na druhy pokus to uz zvladneme, mame este do zapadu slnka nejaky cas, sup ho teda smerom na „shakka dedinku“…

Za nou na prasnu cestu, potom po nej niekolko mil, potom zistenie, ze plaz na ktoru sme chceli ist je uzavreta a tak nasledovna cesta do stareho pristavu. Popri tom pekny zapad slnka, trosku sme sa pomotali po byvalom pristavisku, ktore dnes patri uz len rybarom a vraj raz ci dvakrat do roka sa tu naloduje obrovska zaoceanska turisticka lod. Ked sa zacalo stmievat, obratili sme to o stoosemdesiat stupnov a namierili sme si to pozdlz ostrova opat smerom na Halawa Valley. Rano sme si mysleli, ze je ho opustame navzdy, ale plany sa zmenili. Ahaaa, vlastne som zabudol povedat, co sa medzicasom udialo. Tie guinesacke utesy mi stále vrtali v hlave a vravel som si, ze ma bude do smrti mrziet, ak ich kvoli prachom neuvidim. Peto chcel ist tiez. Dohodli sme s Mirom, ze ak ukecame chlapika aspon o tridsat percent dolu z ceny, tak do toho pojde s nami.

Chlapik sa branil zubami nechtami, ale nakoniec pochopil, ze s nami velmi nepochodi, ze nie sme okreditkovani Americania. Nakoniec suhlasil a my dnes spime znova kusok od kotviska lodi a rano vyrazame na hovadsky zaujimavu plavbu…

…nedotiahli sme to az do Halawa Valley. Boli sme unaveni, ale aj naladeni vyskusat na noclah ine miesto. Uz sme poznali trasu a pamatali sme si, kde sa da po ceste v klude postavit stan pri oceane a odparkovat auto. Miestni, s ktorymi sme sa dnes bavili, sa navyse velmi cudovali, ze sme tak v pohode prestanovali v zalive v Halawa Valley a nik neprotestoval. Dnes sme to teda zapichli medzi palmami na plazi, uvarili si veceru za kmenom, lebo fukalo jak hovado, a zaspali sme za hukotu vln a vetra. Trochu nam to lomcovali stanmi, ale unava bola silnejsia…

…pekne miestecko sme si vybrali na noclah. Naozaj. Ja som rano vyliezol zo stanu a z oceanu vyliezol na breh kokosovy orech. Teda len jeho vonkajsia skrupina, jadro padlo za obet nejakej zveri, alebo morskym vlnam. Moj novy kamos sa pohupoval na malych vlnkach pri brehu a nerozhodne poskuloval po okoli. Nevedel sa rozhodnut, ci zostat vo vode, alebo si povegetit na brehu. Esteze bol rozlomeny. Takto sa mohol jednou polovickou valat na piesku a druhou sa kupot v oceane. Kokos – schizofrenik. To sme tu este nemali. Ked som mu navrhol, ze mu spravim peknu fotku, nechal sa ukecat.

Chalani boli este zalezeni v stane, tak som zatial sedel na piesku, cumel do dialky a volal domov. Nieee cez ocean. Normalne z telefonu. Chvilu som sa aj poprechadzal po okoli, v nedalekej ohrade boli dva fesne kone. Ked som sa opat vyvalil na plaz a zamyslene pocuval hlas z telefonu, prepadlo na od chrbta cosi zvlastne. Rychle a chlpate. Az ma trhlo, akosi som v tomto kludnom, tichom prostedi ziadny utok neocakaval. Asi nejaka selma. Urcite ma ostre zuby a krvilacny pohlad…

A aj mala… Soplave stena, plne energie a spravne najedovane, mi skakalo po chrbte a strasne sa chcelo bit. No hej, ja by som tiez tak machroval, keby som mal zubatu mamu hned za rohom. Ta sledovala celu situaciu a strazila maleho sintra. Ked zbadala, ze sa celkom dobre bavime, sla sa kludne poprechadzat popri vode. Len obcas mrkla dozadu, ci je vsetko v poriadku. Maly Pes Baskervilsky sa medzitym nechal uplne uniest, skakal okolo mna, hryzol ma tymi malymi mliecniakmi a valal sa v piesku jako divy. Tomu sa hovori bezstarostne sa vysantit a mat v pazi, co si kto mysli. Uz som aj rozmyslal, ze spravim to iste, ale chalani uz akurat vychadzali na ranne slnko a uz by som vyzeral podozrivo…:o)

UTESOVA KRASOJAZDA…

Po psich zapasoch a ranajkach sme si to teda namierili naspat do Halawa Valley. Auto sme nechali pod stromami a prebrodili sme riecku deliacu nas od zalivu. Tu bolo par domcekov, ci skor pristreskov a stanov. Asi vsetko rybari. A este cosi: „Cestofka za najvyssimi utesmi na svete“. Aj sme si nasli nasho Ferokapitana, ale ten sa nas rychlo zbavil a supol nas na krk niekomu inemu. Niekto iny sa potom neskor zastavil a povedal, ze on je Niekto iny a ze mame cest zdielat miesto na palube jeho oceanskeho plavidla. Len nesmelo sme tipovali, ktora z troch ci styroch malych lodiciek to asi bude. Kotvili snad dvadsat metrov od brehu, kde sme sedeli a niekolko domorodcov do nich stale znasalo nejake vedra. Uz to tak vyzera, ze ta lodka ma minimlane styri sutereny, tolko sa do nej voslo. A este by tam malo zostat miesto aj pre nas. Snad to aj uspesne odpichneme z parkoviska…

Na brehu sa chystala svadba. Bolo nam oznamene, ze sa mozeme zucastnit tiez, ale nebrali sme to velmi vazne. Este stale som v tom stadiu, ked si myslim, ze mala dobrodruzna plavba lodou okolo prirodneho skvostu je vacsia zabava, nez zenit sa.

A tak sme si posedeli na brehu, az pokial nam strbavy kapitan nekyvol, ze mozme naskocit a slo sa. Veci pekne nad hlavu, pretoze pri clne uz bolo vody vyse pasa, naskocenie na klzku palubu, zavrcanie motorov a je to tu. Vraj nas bude teraz trosku hadzat…

Ze trosku. Paradne nas vytriaslo kym sme vysli zo zalivu na sire more. To som ani nevedel, ze taka mala lodka vydrzi taketo otrasy a narazy z vysky, na vlny oceanu. Riadne pecky to boli. Ale aspon je vacsia sranda. Drzali sme sa kovovych tyciek ako podnikave slecny svojich bohatych dochodcovskych milencov a cumeli sme dookola. Uz sa to zacinalo rysovat. Kazdy dalsi kopec a utes bol vyssi. A voda modrejsia a modrejsia. Take more som este nevidel. Krasne na dnes vyslo aj pocasie, vyzera to na paradny zazitok. Na brehu, na jednej malej kamennej plazi pod utesom, bolo vidiet malu drevenu budku.

„Toto je nas Bed&Breakfast.“ Povedal domorodec. Myslel som, ze zartuje. Nezartoval. Opusteny maly dreveny domcek na pobrezi naozaj sluzil ako maly hotelik pre maximalne jeden parik. Dvakrat denne vas sem privezu clnom jedlo a inak tam mate totalne sukromie. Idealne miestecko na vikendofku so slecnou svojich snov. Nehovoriac o tom, ze na skok od tohoto jedinecneho byvania je vysokansky vodopad rutiaci sa na plaz z vrcholu utesov. Vodopad, ktory si mozete pamatat z filmu Jurassic Park. Pekna divocina. A ak si to tu na vikend zarezervujete, tak len pre vas. Raz sa tu chcem urcite vratit…

„Odkialze to ste, chalani?“ precedil, cez vylamany zub, nas kapitan.

„Este furt zo Slovenska“, odpovedali sme. On sa to uz totizto pytal predtym.

„Heee, zo Slovenska, tak to tu mate krajana tusim“, necakane zatal stary morsky vlk. „Tuto John je tusim odtial“ a ukazal na chlapika sediaceho pri nas v clne…

Vlastne sme tu boli len my traja, Strbavy smejo (také indianske meno dostal kapitan), jeho syn (ten dostane svoje indianske meno neskor, ked bude zazracne odolavat vlnam) a John.

John je starsi, tipoval by som tak nieco medzi 50-60rocny chlapik, ktory vyzera, ze ma vsetko v pazi. A tiez vyzera tak, akoby bol z ineho sveta. A ako sa dozvieme o chvilku, on z ineho sveta aj je. Dali sme sa do reci. Pozorpraval nam svoju historiu o slovensko-madarskej mame (vzali sme si z toho len tu prvu cast radsej) a potom aj o tom, ako sa sem na Molokai volakedy davno zatulal a uz tu neplanovane zostal navzdy…

JOHNOVE KRALOVSTVO V DIVOCINE

Vtedy mal len dvadsatpat rokov. Mlade ucho, pachtiace po tom, spoznat svet co najviac. Zabludil na Hawaii a velmi sa mu tu zapacilo, Bolo to vsetko fajn, ale ked nasiel zelene udolie zaseknute medzi Molokaiskymi vrchmi, ktore je po dazdoch opradene nespocetnym mnozstvom vodopadov, zalubil sa na prvy pohlad a stalo sa jeho domovinou. Kupil si kus pody. Ak sa vobec da par hektarov divokej dzungle tak nazvat. Vlastnorucne si vyklcoval kusisko na slnecnom svahu, natiahol vodu z pramena, zurodnil podu, postavil maly tarzansky domcek z konarov kakaovnika a podlahou z bambusu a odvtedy tu travi svoj zivot. Vau, dost exoticke. Takeho cloveka som este nestretol. Len raz za sest mesiacov sadne na lod a skoci si pre zasoby do civilizacie. To boli vsetky tie biele vedra, co sa nakladali do lodky. Johnovi uplne svietili ocka v slnkom oslahanej tvari, kde rozpraval o „svojom udoli“. Skoncilo to tak, ze ked sme zakotvili, aby sme ho vysadili, Strbavy smejo nam oznamil, ze si davame pauzu a ze John nas pozyva do jeho pribytku..Super! Takemu niecomu sa neda odolat, boli sme zvedavi ako male deti… Hawaisky tato so synom budu zatial chytat ryby.

Pomohli sme vynosit vedra na breh. Urobili sme vo vode zivu retaz a po niekolkych minutach sa asi dvadsat plastovych nadob, plus niekolko prepraviek valalo medzi okruhliakmi na plazi. Vraj si po to pride neskor. Len jedno vedro si prehodil cez plece a my sme sa hned chytili dalsich, trosku mozeme pomoct, ked uz ideme na navstevu, nie? Ked ma Janci uvidel, ako si beriem rovno dve vedra, hned ma uzemnil, ze jedno mi bude uplne stacit. Aj som sa tusim nadychol, ze zaprotestujem, ale kludnym hlasom dodal, ze uvidim preco a dalej som to teda neriesil.

Vnorili sme sa do zelenej hustavy. Najprv to boli skor kriaky, neskor aj stromy, miestami slusna dzungla. Vyzerali sme ako tlupa domorodych nosicov niekde v Papua-Novoguinejskom pralese. Dost smiesny pohlad. Teraz som uz celkom rozumel, preco staci jedno vedro. Ten „kusok“, co bol k Johnovmu domu, bola celkom slusna turicka. A na uzkom chodnicku, ktory obcas videl asi len on, sa bolo co obracat aj s jednym kusom nakladu. Dobra rozcvicka. Po ceste Jano odtrhol zopar vzoriek tropickych plodov. Akesi diamantove jablko a potom dalsie cudo a este jedno. Trosku nedovercivo sme chutnali jedno po druhom. Nebolo to zle. Hovadska sranda. Byt zrazu niekde v pralese s postrarsim Tarzanom a chutnat nezname plody, ktore urcite ani v bratislavskom Tescu nemaju…:o) Pozdlz maleho potocika sme sa vystverali az na cistinu a boli sme na mieste. Hawajska vlajka dolu hlavou na vysokej zrdi (vraj to prezentuje akusi ignoraciu zakonov alebo take cosi), kopec zelenych hriadok, zahonov a vodnych terasiek. A hore na vrchu dreveny akozedom. Uz ho vitala celkom fesna holka a za nou vybehol vonku aj akysi chalanisko a dva psy. Vysvitlo, ze John tu ma dceru a jej priatela, ktori sem prisli na prazdniny a tak sa im zapacilo, ze sa uz vyse roka zabudli vratit. Proste im nevysiel krok naspat do civilizacie. Vysmiati mladi ludia, na prvy pohlad stastne osoby. Asi je im tu dobre. Postupne sme sa dozvedeli, ze si vsetko dopestuju sami, sem-tam si odstrelia srnku alebo nieco podobne, maso zjedia, koze spracuju… Proste cista divocina. Ale vyzerali zdravo, sviezo a usmev im nikdy nechybal. Az neskor sme zistili jednu z hlavnych pricin ich stastneho usmevu, ale o tom potom. Mladi sa nas ujali, povodili nas trosku po kralovstve a ukazali nam vsetko mozne, co pestuju. Mali tu aj ohradku s malymi kaciatkami. Tie boli dost podarene. A dvoch psov, ktori stale behali okolo. Obzreli sme si aj netradicny dom z konarov kakaovnika (vraj su velmi silne) a bambusovou podlahou. Na provizornej letiskovej posteli bolo par kozusin zo srn a v kuchyni bolo okrem kopca flasticiek so vselicim moznym, aj nerezove umyvadlo, do ktoreho tiekla voda z nedalekeho prirodneho pramena. Skvela vodicka. Ziadny chlor, ziaden bordel. Cista pramenista voda. Proste parada. Dali sme si za hlt a nacerpali sme si aj do flias.

Lod nemohla na nas cakat donekonecna, navstevu sme museli ukoncit. Bol cas prebehnut naspat lesom v udoli. Zaujimava rodinka si nasadila na nohy zabacie topanky (presne také, ake nosili ninja korytnacky) a mohlo sa ist. Vraj je to najlepsia obuv na toto miesto. Nepremokne, nesmyka sa, proste taka obojzivelnicka. Popri potociku sme cez policka zbehli do hustiny stromov. A to je teraz este sucho. Ked zacne liat, to sa este len deju veci. Neprestane aj niekolko tyzdnov. Pytal som sa mladych tarzanovcov, len tak medzi recou, ze ci tu napriek tej krasnej prirode a kludu, nie je obcas nuda. Hlavne ked leje ako z krhle a neda sa ani vonku vybehnut. Pozreli na mna prekvapene s otazkou „nuda? My sa nikdy nenudime. Pocuvame radio, hrame karty atd. atd.“

To atd. sa dalo vsakovako vysvetlit…

Dobehli sme na plaz. Tu sa nedaleko povalanych vedier povalovali aj stany akychsi vyskumnikov, ci co to bolo. Inak tu vo Valley vraj normalne zije asi pat obyvatelov. Udolie z piatimi stalymi rezidentmi.. Pekne. Dve starsie tety, ktore medzi nich patria, sme tiez stretli po ceste. Minimalne sa tu nemoze stat to, co v americkych mestach – ze sused nepozna suseda…

Este som si urobil zo stativu nejaku tu fotecku udolia a uz sme sa opat brodili po pas vo vode naspat k clnu. Pokracuje sa dalej. John s tarzanovcami sedeli na bedniach na brehu a kyvali nam na rozlucku. Mili ludia. A stále usmievavi.

„Bodaj by neboli, ked su v kuse nahuleni“, precedil cez ten vybity zub nas kapitan…

MATEMATICKA HADANKA…

No, a prislo na lamanie chleba. Ten uskok z rana, ohladne zmeny kapitana a lode, mal samozrejme svoje pozadie. Ked sme zasli dalej za udolie, kapitanko nam oznamil, ze este pojdeme hentam trosku dozadu a potom naspat. Na nasu otazku, preco len tam, povedal, ze za plnu cenu sa ide dalej, ale ze my platime menej, takze to skracujeme. No pekne. Samozrejme, ze sme sa nedali a povedali mu, ze dohoda bola ina a ze vcera sme si dohodli zlavu. Lenze to sme uz mohli tak maximalne na lamparni vykrikovat. Boli sme na lodi niekoho ineho, daleko od civilizacie, tu platia pravidla Strbaveho Smeja. Dobry ofajc. Vraj co sme mali dohodnute s povodnym kapitanom, s tym on nic nema. Hlavne, ze cela „firma“ ma asi tri male lodky. Skoda reci. Bolo zbytocne skusat nieco touto cestou. Musime ist na to recou penazi. Mali sme platit asi 120 na hlavu, dohoda bola na 75. Strbko chcel teda povodne aspon 350. Nevyzeral v matike velmi isto, tak som ho zavalil rychlo cislami. Povedal som mu, ze tristo je vela, ze sme mali dat tak dvesto, ale ze je fasa chlap a preto sa s nim dohodneme tak, ze mu dame dvestopade a vsetci budeme spokojni. Celkom sa mu to nezdalo, ale skor, nez stihol protestovat, povedal som mu, ze je to od neho pekne, ze nas zavezie az na koniec a ze stále dobre zarobi a ze my sme tu len raz za zivot atd., atd. Kalkulacku nemal a po dohode so synom, zatial bez indianskeho mena, suhlasil. Stalo nas to teda oproti povodnej cene tak o osem dolacov na hlavu viac, ale to asi dodnes nevie…;o) Ide sa teda aj do jaskyne na konci trasy. Huraaa!

LUXUS V ZAPADAKOVE A JASKYNA JAK SVINA…

Dobre, ze sme sa vybrali az sem. Boli by sme prisli o najzaujimavejsiu cast utesov. Tu boli dalsie vodopady, zaujimave skaliska a aj s clnom sme vbehli do obrovskej jaskyne, ktorou sa dalo na druhej strane vyjst opat na otvoreny ocean. Paradicka. Po trase sme pozdravili aj kapitanovu tetusu. Ta byva na vysokom utese, kde by nikto necakal dom. Jedine obydlie v sirokom dalekom okoli. Na prvy pohlad bolo tazke pochopit, ako sa tam hore vobec od brehu vystveraju. Ako tam idu oni, to sme nevypatrali, ale naklad z lode a aj cely cln sa da vytiahnut minilanovkou. Zaujimave miestecko. Ked sme sa opytali, precoze sa teta takto odseparovala od vsetkych, Smejo nam hned hrdo povedal, ze az tak odseparovani zase nie su, ze maju v baraku vsetok luxus vratane internetu, videa, kablovky, mikrovlnky a neviem coho este. No dobre, dobre, ved sme sa len pytali…;o)

Super zazitkom bola spominana jaskyna. Poriadne velka. Aj niekolko clnov vedla seba by sa sem voslo. A voda bola takej neskutocnej farby, ze az. Strbko vypol na chvilu motory a nechal cln len tak pohupovat na vlnkach. Totaaalny klud. Len tlmene luce slnka prerazajuce do jaskyne z otvorov na oboch stranach. Hmmm, dost dobreee…

Otocili sme sa s clnom az vtedy, ked uz bol na dohlad lepracky poloostrov. Riadne daleko sme zasli. A bolo uz neskoro, lebo sme sa zdrzali v Marihuanovom udoli. Naspat to ale islo dost rychlo. Frcali sme s vetrom opreteky a kapitan nas upozornil, aby sme sa poriadne drzali. Naozaj nas hadzalo nenormalnym sposobom. Sli sme rychlo a preskakovali sme velke vlny. Zase sme s riadnym rachotom dopadali z vysky na vodu, malo to grady. A toto bol moment, kedy dostal indianske meno aj kapitan junior, resp. prvy plavcik Strbaveho Smeja. Prikovany buvol sme ho nazvali. Zatial co my sme sa drzali zubami nechtami a davali bacha, aby nas nevyplulo z clna, Prikovany buvol si stal v zadnej casti clna s pokojnym usmevom a drzal sa zlahka jednou rukou ako babicka v bratislavskej elektricke. A tvaril sa akoby sa nechumelilo. Doteraz nechapem ci mal magneticke podrazky alebo ako to robil, ale svoje meno si urcite zasluzil. Takto sme dosli az do pristavu…

HALAWA VALLEY FALLS

Uz bolo po svadbe. Sak jasne, co sa budu natahovat. Najstastnejsie dve osoby na svadbe to maju za sebou. Aj nevesta, aj jej matka. Chalanisko uz je v tom. Nevadi, zivot ide dalej. Kedze nam kapitan prezdradil, kolko treba zaplatit za turicku s „horskym vodcom“ k vodopadom, presla nas na ne chut a chceli sme si vybehnut aspon na nedaleky utes a tam si dat olovrantik. Radsej sme sa ale opytali, ci tam mozeme ist, lebo tato cast ostrova je sice krasna, ale akasi sprivatizovana a draha. Strbavy Smejo na nas pozrel chapavym pohladom a sibalskymi ocickami sa spytal, ci sme fakt tak velmi chceli ist na tie vodopady.

„No jasne, ze sme chceli“, znela nasa odpoved. „Ale za tie prachy si mozeme jedny vodopady rovno kupit“…

„Tak ma pocuvajte…“ a zacal nam rozpravat tajny plan…

Povedal nam o tom, ze tury vylucne s horskym vodcom zacali robit k vodopadu preto, lebo turisti sa nevedali spravat, robili bordel a vystrajali vo vodopadoch. Ale, ze my vyzerame celkom v pohode, tak nam vysvetlil ako sa dostaneme cez sukromne pozemky na chodnicek v lese, ktory vedie k vodopadom. Je obcas zle viditelny a hlavne pomedzi niekolko domov a vodnych teras sa trosku zle orientuje, ale nejako to zvladneme. Povedal nam aj to, ze po ceste niekde stretneme tlupu turistov vedenu vysokym opalenym chlapikom, ktory bude na nas skaredo zazerat. Je to jeho bratranec Fero, a mame mu odkazat, ze nas tam poslal on – Strbavy Smejo. No super, takze sme v podstate dostali V.I.P. preukazy, mozeme ist…

Naozaj sme trosku neisto bludili pomedzi vodne terasy s tropickymi plodinami a rozkvitnute stromy, ale nakoniec sme lesnu cesticku nasli. K vodopadom je to snad tristvrtehodinka, s tlupou asi podstatne dlhsie. Aj tu sme stretli. A vysoky opaleny chlapik naozaj skaredo zazeral. Bajku o kapitanovi si vypocul a nevyzeral z nej velmi nadseny. Uzavrel to slovami:

„no ked vas sem poslal moj bratranec, tak to musim teda respektovat, davajte si pozor…“

a aj sme si davali. Skoro sme sa sice potkli, ako sme sa za rohom smiali z toho, ze cela ta tlupa plati za taku turicku tolko prachov a este musía ist za sebou ako deti z materskej skolky, ale co uz. Molokai je krasny, ale co sa tyka cien niektorych aktivit, tak som bol dost neprijmne prekvapeny, kolko si dokazali zapytat. Za tu „prechadzku“ k vodopadom by sme boli spolu vycalovali tusim okolo dvoch kil. Dost krute. Za trosku kecov z historie, ktore si najdeme aj v knihe a maly chodnicke v lese. Samozrejme, ze vodopady stoja za navstevu, ale tie by nemali byt na predaj.

My sme sa pri nich v klude najedli, zaplavali si slobodne v jazierku pod vodopadom a bolo to super. Paradny relax v zastrcenom kute prirode. Husty les vsade dookola a padajuca voda nad hlavou. Pekny zazitok…

Naspat sme to prebehli raz dva, pofotili sme sa este s nejakymi tymi tropickymi kvetmi a frcali na nasom offroadovom kabriolete znova na zapad. Tentokrat nechavame Halawa Valley definitivne za nami. Este jedna fotka na vrchole cesty spat do udolia a stacilo. Teda vlastne nestacilo. Snad opat niekedy nabuduce…

SEVERNE POBREZIE – CERVENY PRACH, AZIJSKY KASKADERI

Po zastavke v jednom z kostolikov, ktore tu postavil preslaveny belgicky knaz Jozi a doplneni zaludkov v „meste“, podarilo sa nam predsa len najst cestu k severnej plazi. Uz sme ju raz neuspesne hladali, teraz sme boli uspesnejsi. Mapa zase neukazovala realitu, ale pomohli sme si sami. A pomohli sme aj particke akychsi Japoncov. Ak mi niekto niekedy povie, ze Aziati su dobri soferi, tak ho vezmem na Molokai, urcite tam budu niekde v priekope vyvrateni dalsi. Tito nasi sa zahrabali do cerveho prachu polnej cesty, zostali stat krizom cez cestu opreti len o naraznik a vsemozne sa snazili rozbit to auto z pozicovne. Strasni chaosaci. Pritom stacilo prestat hrabat kolesami a nerobit nezmyselne veci. Trosku to ukludnit, vytocit kolesa spravnym smerom, trosku citu a bolo vsetko v poriadku. Japoncici dakovali a poklonkovali tym ich uctivym sposobom. Asi boli radi, ze to prezili…:o) Dalej ani nesli. Zato my, my sme sa zastavit nedali. Teda dali, ale az na plazi daleko odtial. Po dost rozbitej ceste sme sa dostali na male parkovisko a odtial potom pesi na plaz. Trosku veterno, ale inak nadherne miesto. Nikde ani zivacika a po utesoch a plazach viedol turisticky chodnik az niekam do stratena. Velmi prijemna prechadzka. Isli sme slusny kus pozdlz oceanu. Robili fotky a pretahovali sa velkym lodnym lanom, ktore ocean vyniesol na breh a my sme ho nasli medzi skalami. Celkom sme sa vyblaznili a prevetrali hlavy. Niezeby nam na tej lodi dnes nebolo stacilo, ale toto bolo zase o inom.

Schylovalo sa k veceru. A zacinalo poprchat. Dnes spime v kempe nad pennynsulou. Aspon teda mapa nejaky ukazuje, tak snad sa jej bude dat aspon raz verit. Kuli sme plany na zajtra, ale asi to uzavrieme az rano. Na dnes mame celkom dost a pocasie sa nam to teraz vobec nestazi ulahcit. Postavili sme len moj maly stan, ten druhy vela dazda neznesie. Miro to zalomil v aute, ja s Petom sme zaliezli do stanu a dufali, ze do rana napor vody ten stan prezije. Kusok dolu pod utesom je mesto malomocnych. Ale o tom potom…

…v noci nam to pekne lialo. Ale stan to este ako-tak zvladol a uspesne sme sa prebudili do noveho rana. Vcerajsia nadej, ze ten necas v noci prejde, presla. Stale je vsade dookola hmla, poprcha, a na Oskarov koncert na oblohe v nejakej dohladnej dobe, to ani trochu nevyzera. Co sa da robit. Prirode nerozkazes. Mirko este spi v aute. Okna su tak zarosene, ze ho tam ani nie je vidiet. Je cas na ranajky. Ziaden luxus, za obet padli len nejake tie konzervy s ovocim, najeme sa niekde neskor. Vlastne ani presne nevieme kde sme. Cumim do mapy a postupne sme sa nejako zorientovali. Tam pri zabradli je niekde dolu pod nami pekny vyhlad, kusok v lese sa v hmle skryvaju akesi slavne posvatne skaly a hentam na konci by mal zacinat chodnicek k serpentinam, veducim dolu utesom az do leprackej dediny. Bol som odhodlany ist tych malomocnych pozriet aj za tohoto pocasia, chalanom sa velmi nechcelo. Navrhol som, ze nech idu teda vratit auto a frcia na lod, ze ja nejako dostopujem k letisku a odtial sa lietadlom dostanem na Kauai – do nasej dalsej cielovej stanice. Na letisku v Lihue sa uz potom nejako najdeme.

Nakoniec to skoncilo tak, ze sa aj Peto rozhodol pre Kalaupapa a Miro odfrcal s autom do pozicovne…

POLOOSTROV MALOMOCNYCH

Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Kedze sme si to uzasne vyratali a poslali Mira na letisko o hodny kus cesty skor, nez sme mali, museli sme si este co-to odslapat po asfaltke. Predtym sme si pozreli aj spominane posvatne skaly a teraz sme uz obchadzali zavoru na blatistej ceste. Niekolko zaparkovanych aut nasvedcovalo tomu, ze ideme spravnym smerom. V tomto case by mali vyrazat aj ti pohodlnejsi a solvetnejsi turisti. Ti sa dolu prepravuju na muliciach. V akejsi knizke som sa docitali, ze urcite mame ist pred touto tlupou, nie az po nej. Dovod je celkom prozaicky, po hovnach sa zle chodi. Urcite to buduje bdelost, ale asi to velmi nezromanticti pochod dolu k oceanu. Ideme dost neskoro, asi uz nebudeme mat na vyber. Nasadili sme teda celkom slusne tempo a po chvili sme zbehli par serpentin a dostali sa pod hmlu. Teraz sa nam vynoril z mliecneho oblaku cely poloostrov. Tisko si pod nami lezal a aj ked nehovoril vobec nic, vyzeral tak, ze nam bude mat toho vela co rozpravat. Peto nasiel niekde akysi klobuk, tak sme si s nim spravili paradne lepracke fotky. Ten kusocek dolu, je to asi dve a pol mile, sme nakoniec zbehli relativne rychlo a ocitli sme sa na zakazanej pode. Teda dnes uz zakazana nie je, ale volakedy…Volakedy sa sem nik nedostal. Respektive sa sem nik dostat nechcel a pre obyvatelov tohoto poloostrova bolo nemyslitelne, aby sa dostali odtialto. Preto ta poloha pod utesom, preto len pristup uzkym chodnickom zarezanym do skalneho brala. Ale k tomu vsetkemu sa este dostaneme. Teraz musime vyriesit hlavne to, aby nebol problem z toho, ze sme minuli uz asi tri tabule s napisom, ze bez povolenia nemozeme vstupovat na toto uzemie. Povolenie sme mali vcera na dosah v jednom malom obchodiku v „meste“, ale nepacilo sa nam, ze si k uz beztak vysokej cene, priratavali majitelia dalsiu slusnu prirazku. Ked sme sa ohradili, ze v turistickom sprievodcovi je taka a taka cena, odvrkli, ze dolu sa bez toho proste nemoze a lacnejsie povolenie nikde nedostaneme. Teraz sme cakali, co bude nasledovat na leprackom poloostrove, ked sa pokusime kupit permit na mieste.

Sychrave skore rano. Stale mrholi a nad nami sa vznasa hmla. Nevyzera to na to, ze by si to pocasie chcelo rozmysliet. Na priestrannej luke sme boli len my, este nejaky parik, ktory sme po ceste obiehali, a domy v pozadi. Teda este aj asi dve auta odstavene na boku prasnej cesty. Tie nas sokli najviac. Dolu pod utesom, na poloostrove pristupnom len od oceanu… auta?! Dooost divne…

Sadli sme si na malu hrdzavu tribunku a cakali co bude. Hodnu chvilu sa nedialo nic, potom prislo par ludi. Prileteli lietadlom na male lepracke letisko. Pohodaci. Aj zo serpentin este zbehlo par kusov turistov. Aj nejake mlade holky s rodinkou, ale boli take blede a rysave, ze sme radsej sledovali macky, sprchujuce sa v rannom dazdi. Uzasny pohlad. Niekolko tych falosnych ulisnych zvieratiek, roztrusenych po travniku nedalako od nas, si robilo rannu hygienu. Cistili si kozusky, dokonca si navzajom pomahali. Medzicasom sa tu uz nazbierala skupina asi dvadsiatich ludi, ale stale sa nic nedialo. Sprievodca uz meskal vyse pol hodiny. Nakoniec sa ale na ceste v pozadi objavil velky zlty skolsky autobus a mieril si to rovno k nam. Vystupil z neho vysoky stary muz a velmi priskrtenym a zlomenym hlasom nam oznamil ako sa vola a ze bude dnes nasim sprievodcom. Medzi recou spomenul aj to, ze on sam je jednym z malomocnych pacientov tohoto neutulneho, no jedinecneho mestecka. Nuz, zauijimavy to pocit stretnut cloveka choreho na lepru. Ludia ho podvedome obchadzali zo slusnej vzdialenosti a nedovercivo pozerali na jeho rany. Niektore nevyzerali prave chutne. A to sa este chysta soferovat…

TAKA NIE CELKOM KAZDODENNA EXKURZIA…

Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Nech uz nas sprievodca vyzeral akokolvek, musí to byt dobry clovek. Co ludia nevidia hned, zvierata vycitia vzdy. Na tohoto zvlastneho chlapika tu uz hodnu chvilu cakala nielen nasa tlupa zvedavych turistov, ale este jedna vacsia. Jako sa zvuk stareho autobusu zacal ozyvat v dialke, k mackam pripudlo kopec dalsich clenov velkej zvieracej rodiny. Cele krdle vsakovakych vtakov a z lesa sem uz cupotala aj cela diviacia rodinka. Tak toto bolo ine divadlo. Taku zmes zivocichov som este asi na vlastne oci pokope nevidel. Nas sofer im doniesol ranajky. A uz sa aj hodovalo. Ked sme sa pohynali z luky, vsetky hlavy boli otocene za tou ranajkovou party…Autobus zastavil pri malom parciku a vsetci vystupili vonku. Aj nas sprievodca, ktory vyzeral, ze to ma zratane. Len s velkou namahou sa dotackal k lavicke a komplikovane sa na nu zviezol. Zacal rozpravat historiu Kalaupapy a zivotopis mnisky, ktorej socha zdobila stred parku. Rozpraval tak ticho, ze si nikto nedovolil ani len suchnut nohou a vsetci napinali usi. Rozpraval o zene, ktora cely svoj zivot obetovala chorym na tomto ostrove a zatial co ine mnisky sem nechceli ist ani napriek slubu Bohu, respektive utekali z ostrova hned, kde im skoncilo povinne obdobie, tato vynimocna zena tu zostavala napriek vsetkemu. A dodnes zostala symbolom poloostrova a vzorom mnohym ludom. Ale to je na dlhe rozpravanie, da sa to najst niekde v knihach a na nete. Ked nas sprievodca skoncil, vsetci sa zase pomaly tackali do autobusu. Bolo smutne sledovat, ako sa tazko dvihal z lavicky a ako boli ludia v rozpakoch, ci mu pomoct alebo nie. Niekde v podvedomi tkvie stale v cloveku strach z tejto choroby. To uz sme ale vsetci vedeli, ze lepra vraj nie je nakazliva a ze chorym pacientom sa uz stav nezhorsuje. Ale ani zlepsit sa nemoze. Ked vam raz odpadne nejaky ten prst ci kus ucha alebo nosa, nove nenarastu…

 Dalsie nase kroky smerovali do maleho domceku s obcerstvenim. Biznis je biznis, stale sme v Amerike. Od mladeho „zalozneho sprievodcu“ sme sa dozvedeli, ze obchodik patri staremu panovi a ze ma z toho celkom dobry biznis. Asi to fakt nebude az take stratove, pred obchodikom parkuje zlty mustang kabriolet. Patri manzelke nasho noveho pionierskeho veduceho. Dozvedeli sme sa aj to, ze na poloostrove je viacej aut nez obyvatelov. Napriek tomu, ze sa sem stvorkolesove tatose daju dopravit len lodou a aj to len raz za rok. A napriek tomu, ze je tu len zopar ciest a najvzdialenejsie kuty polostrova su od seba snad necele dve mile. Naco je niekomu na minutovu cestu domov z prace zlty mustang, to sme uz vobec nechapali, ale asi si chceli urobit radost…

Zastavili sme sa aj v malej kniznico-poste a potom v kostole, ktory bol dejiskom vsetkeho. Vypoculi sme si vyklad malomocneho knaza a ten nas este odviedol do domceka sluziaceho ako akasi galeria fotografii. Boli tu fotky z minulosti, na ktorych boli zvecneni obyvatelia Kaulapapy. Chori, znetvoreni, na niektore fotky sa bolo az tazko pozerat. Strasne, co dokaze lepra. Minimalne vtedy dokazala, ludia sa nevedeli branit. Boli tu aj fotografie nasho seniorskeho sprievodcu. Vysvitlo, ze je to slavny chlapik, ze v boji proti malomocenstvu precestoval cely svet, ze ma niekolko zdravych deti atd. atd. Boli tu zabery jeho s Matkou Terezou, s Papezom Janom Pavlom a dalsimi vyznamnymi osobnostami. Tiez ocenenia za jeho boj proti zakernej chorobe a pomoc malomocnym po celom svete. Ludia sa pomaly vytracali vonku do zahrady, ostali sme medzi poslednymi a zaujate si prezerali malu expoziciu. Padre prisiel k nam, aby sa s nami pozhovaral a zoznamil sa. Postrehol, ze sme z nejakeho ineho konca sveta. Mali ste vidiet Peta, ked mu knaz podaval pri tom zoznamovani ruku. Ja sa pobavim dodnes, ked si na to spomeniem…:o) Je pravda, ze sa cloveka zmocni cudny pocit, ked si podava ruku s niekym, kto je malomocny, ale ja som celkom veril tomu, co nam povedali. Dotykom sa to neprenasa. A basta! Peto mozno veril tiez, ale vyzeral, ze by si tu ruku najradsej hned vydezinfikoval a vydrhol hocicim, co pomoze. Ani v bufetiku nechcel na nic sahnut a nic si kupit, radsej vraj zostane hladny. Ked nam v malej kniznico-poste teta tiez slusne znetvorena malomocenstvom podavala pohladnice, chcel ich radsej nechat tam. Vzal som ich od nej ja. Tak sa radsej drzal bokom aj odomna. Lenze teraz je to uz jedno, uz sa dotkol priamo zdroja, horsie to uz nebude. Takze vsetci, s kym som bol odvtedy v kontakte, mate po chlebe, sme na jednej lodi…:o)

Nas mily fararko nam porozpraval par zaujimavych veci a ked dostal odpoved aj na otazku, odkial sme, hned nas odporucil na velky plagat v rohu miestnosti. Podisli sme k nemu a cumeli ako puci. Ze vraj „Molokai – Neznamy hawajsky ostrov – Zazitky z kolonie malomocnych“. To vsetko napisane tak, ako som to natukal tu. Po slovensky. A este cosi o prednaske v slovencine atd. atd.

Tak hocico by som cakal v tomto zastrcenom kute zeme, v rohu maleho stareho domceka uprostred oceanu, len rodny jazyk nie. Ale potesilo nas to, plagat v slovencine som nevidel uz par rokov. Sme sice maly narod, ale nestratime sa ani v dalekom svete. Zapisal som si webstranku z plagatu, niekedy si o autorovi co-to viac pozriem. Vysli sme von za ostatnymi. Spred kostola bol cez zelenu zahradu krasny vyhlad na ocean…

Na trase medzi dedinou a odlahlou castou poloostrova sme vysadili nasho V.I.P. sprievodcu. Pomaly sa stracal v dialke. Kracal k svojmu domu. Jeho mlady nastupca nam prezdradil, ze stary pan sa necha vysadit takto az za svojim pribytkom kazdy den, aby mal aky-taky telocvik. Vraj ked uz nebude vladat prejst pesi ten kusok po ceste, nebude uz na nic dobry. Zaujimava teoria. V jeho pripade by som sa o to, ci bol na nieco dobry velmi nebal. Umriek spokojny ak dosiahnem v zivote aspon polovicu toho, co tento clovek. Mudry, uznavany a napriek tazkemu osudu stale silny a hodnotny…

PRI BYTaleboNEBYT UTESOCH…

Otocisko na malej luke nad utesmi. A zaroven pod utesmi, lebo tie naozaj vysoke utesy cneju vysoko nad koloniu na poloostrove. Je tu len par pristreskov zo stolikmi a navstevnikov ako nas, sem vzdy dovezu na piknik. Nuz, to nam nik nepovedal, ze aj piknikovat sa bude, my mame tak akurat fotaky a tie nie su bohvieake chutne. Ale nevadi. Zamaskrtili sme si na foteni zlovestneho oceanu a hmlou polozahalenych utesov. A vlastne nielen na tom. Prisiel za nami nas mlady sprievodca a podaval nam svoj sendvic. Cumeli sme ako truhlici, ze co to robi. Daval nam svoj obed. Ze vraj toho nie je vela ale mame sa rozdelit. Ze on si potom nieco da neskor. Nezaujimali ho nase odmietacie manevre, ze my sme v pohode, ze nech sa len kludne naje. Proste neustupil a s usmevom nam nechal to, co si kupil pre seba. Dost sme cumeli. Neznamy clovek… Tomu sa hovori necakana, uprimna a nezistna pomoc. Som myslel, ze to uz neexistuje a som rad, ze som sa mylil…Z vody tu cneju dve velke skaliska. Take dva tavie tavie hrby vykukajuce vysoko z vody. A prave tie by vedeli rozpravat a rozpravat. O historii tohoto miesta a o ludskom nestasti. K tymto skalam sa volakedy priblizovali lode s nakazenymi obyvatelmi hawajskych ostrovov a tu ich zhadzovali do mora. Ak sa niekomu nechcelo skakat do divokych vln rozbijajucich sa o skaly na pobrezi, zhodili ho nasilim. Ti silnejsi dokazali preplavat na breh a zachranit sa, ti slabsi sa o to aspon pokusali. Ludsky pud sebazachovy o prezitie dokaze neskutocne veci. Ak sa dostali tito biedni ludia nejako na pevninu, prezivali potom v domoch nedaleko pristavu, kde namornici ani nevystupovali z lode. Ti obratili lod cim skor smerom od pobrezia a snazili sa vypadnut co najdalej od miesta choroby a smrti. Bolo to vsetko krute a neludske, ale ked si clovek vezme, ze lepra bola vtedy nakazliva a nevyliecitelna nemoc, na ktoru nepoznali liek, niet sa co cudovat. Asi ani my dnes by sme sa, v zaujme vlastneho prezitia, nespravali inak. Jedinymi nenakazenymi hostami na poloostrove boli reholne sestry a knazi. A ani tym sa sem dvakrat nechcelo. Svedkovia, ktori videli neludske podmienky v barakoch pri pobrezi, nenachadzali slov na opisanie tej hrozy. Ludia doslova na kopach lezali, stonali a umierali. Mrtvych nestihali odnasat. Vsade sa siril neznesitelny zapach hninujuceho ludskeho masa. Pohlad na niektorych pacientov zniesli len silne zaludky… Ale to je zase na veeelmi dlhe rozpravanie, ten koho to zaujima si iste najde cele pocetne materialy o malomocenskej kolonii na ostrove Molokai.Dodnes stoji kusok od miesta, kde sa ludia vyhodeni z lodi dostavali na breh, jeden mily maly kostolik, ktory je povestny tym, ze ma pristavane kridlo pre malomocnych. Urobili tak preto, aby sa nemuseli chori hanbit a sediet pri omsiach pred kostolom. Postavili im bocne kridlo, kde do podlahy navrtali diery a cez ne pomocou zrolovanych listov, mohli malomocni odpluvat hlieny pod podlahu kostola. Dost nechutne, ale tak to bolo. Este viac je kostol povestny tym, ze je v jeho zahrade hrob asi najvacsej osobnosti Molokaia – knaza Josepha.

O tomto chlapikovi sa rozpravaju legendy a historky. Tento clovek vytesal svoje meno do skalnych utesov Molokaia naveky a poriadne hlboko. Vlastnymi rukami postavil niekolko drevenych kostolov, denno-denne sa staral a osetroval malomocnych. Fajcil pri tom svoju povestnu fajku, aby vonou tabaku prehlusil zapach z hnijucich ran. Nikdy svojich pacientov neopustil a nakoniec sa stal jedinou znamou obetou lepry, ktora sa nakazila pri osetrovani chorych. Dnes su to uz len dohady, ale vyzera to tak, ze padre robil vsetko pre to, aby sa tak stalo. Ani len si neumyval ruky po osetreniach. Nedodrziaval zakladne pravidla a nakoniec tak aj skoncil. Prezival to so svojimi pacientmi vsetko do hlbky. A na sklonku svojho kratkeho zivota mozno az prilis do hlbky. Na vlastnej kozi sa presvedcil, aky je to pocit…

Pred spominanym kostolikom sa nachadza hrob tohoto velkeho muza. Lepsie povedane jeho cast. Telo knaza Josepha bolo totizto prevezene a pochovane v jeho rodnom Belgicku. Akokolvek drasticky to bude zniet, Hawajcanom sa podarilo dostat naspat aspon ruku svojho milacika a tu pochovali na Molokai. Tu istu ochrannu ruku, ktoru nad nimi tolke roky drzal…

Trosku som sa nechal uniest, toto nemal byt sloh o malomocnych. No je to naozaj dost silny zazitok vsetko toto vidiet, pocut a zazit. Aj teraz, ked to pisem, napriek tomu, ze je to takmer rok stara zalezitost, dostalo ma to k inym myslienkam. Tak radsej prehodme stranu, odvezme sa autobusom naspat na zvieraciu luku a pustime sa do blatistych serpentin strmeho utesu…

CESTA NA ZAHRADKARSKE LETISKO & SKOTSKA DRUZBA…

Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Poviem vam, take Skotky, to vam je teda kopec skrytej energie. Ta rodinka s dvoma bledymi rysavymi holkami, si to sinula pred nami do serpentin. My sme sa chvilku zdrzali dolu a mysleli sme si, ze tu minutovu stratu velmi rychlo dozenieme. Omyl. Stupali sme hore slusne rychlym tempom, ale nie a nie Skotov dobehnut. Uz sme ich mali na dostrel a poculi sme ich uvolneny smiech. No vyzeralo to tak, ze maju fungel nove baterky. Zatial co my sme fucali a stupali raznym krokom po nekonecnych prirodnych kamennych schodoch, oni vyzerali, ze im to nic nerobi. No, mali sme co robit aby sme ich obehli, ale nemohli sme sa nechat zahanbit a nakoniec sme ich trhli o slusny kusok. No vystup hore dal naozaj zabrat. Rano to tak zlostne nevyzeralo, teraz som mal pluca az v hrdle. Zatacky sa nie a nie skoncit. K tomu nam este trosku mrholilo, aby nebola nuda. Nakoniec sa blatista cesticka skoncila a vybehli sme opat na asfaltku, na ktorej nas Miro rano zanechal. Dalej uz to pojde len stopom. Alebo pesi, no to mame k letisku este zopar mil…Clovek by neveril, ze sa niekto dokaze v dazdi prevazat po zabudnutej ceste sam v aute a nevezme stoparov. Stalo sa. Napriek tomu, ze sme boli v slusnej riti, preslo zopar aut a dokonca aj velky zlty skolsky autobus. Nic…

„Tu Ti zastavia len Europania, budeme si musiet pockat na nasich Skotov“, precedil som pomedzi zuby. A trvalo to asi minutu, pokial sa zjavil za nami minivan a zabrzdil kusok pred nami. Skoti…Hned sme si s nimi rozumeli. Pohodovi ludkovia. Vraj su uz na Hawaii niekolkykrat, ale prvykrat sa dostali aj na Molokai. Pytali sa odkial sme, tak ma nenapadlo nic lepsie, nez im povedat, ze my sme predsa z tej krajiny, ktorej maly futbalovy klub porazil vcera ich slavny Glasgow Rangers vysledkom, ktory snad v historii este nezazili. Velmi som ich nepotesil a tusim mi ani neverili, az pokial si to potom doma neprecitali. Ja som uz totiz od rana vedel, ze Petrzalka sokujuco rozdrvila slavny skotsky velkoklub debaklom 5:0! Napriek tomu nas hodili az na letisko…:o)

EPILOG:…no hej, paradny barak pri oceane, krasne rychle auto, posedenie v luxusnej restike, ci vo fesnom bare, exoticke dovolenky ako v perinke, to vsetko su veci, po ktorych ludom srdce pisti. Aleee……kto to nezazil, tak by neveril, aka slast moze byt, ked si konecne sadnete na malom zahradkarskom letisku na mini ostove uprostred nekonecneho oceanu, vylozite si zablatene topanky na obrubnik, zhodite ruksak a mokre tricko a zahryznete sa do maleho sendvica z chudobneho bufetiku na rohu. Zapijete to nejakou zbrndou, Oskar sa na vas skeri z oblohy… A vtedy sa mozu vsetky luxusne restiky strcit niekam…

…male lietadlo nas uz unasa ponad Molokaiske utesy smerom na Oahu. Teraz vidime zhora krasne na vsetko, co sme za poslednych par dni pojazdili, resp. pobehali pesi. Odtialto sa to zda take male – ako taka mapka alebo maketa ozajstneho ostrova. Bohuzial, inak ako s medzipristatim v Honolulu sa z Molokaia na Kauai letiet nedalo, a tak sme si posedeli v hale aeroliniek Aloha a pockali si na svoj pripoj. Miro nas uz caka niekde na letisku v Lihue, mali by sme si svihnut…Svihli sme si. Aj sme po ceste vystupili a lietadlo trosku potlacili, nech sme tam skor. Z Honolulu do Lihue je to fakt len kusok, keby sme mali lepsie plafky, mohli sme to preplavat. Hned po pristati sme v letiskovej hale nasli volne pohodeneho Mira. Takze treti kamarat sa bez problemov nasiel. Vsetko klaplo, dokonca sa mu este aj podarilo po ceste spenazit jeden lodny listok, bude na pivo a mozeme pokracovat v dobrodruzstve dalej.

Po malych dohadovackach o najlepsiu cenu, si berieme auto a nase prve kauaiske kroky vedu do malej miestnej restiky. Je najvyssi cas na veceru…

Dobre padlo zase si po case v klude posediet pri dobrom jedle. Vonku je uz aj tak tma, nic nezmeskame, nic nam neujde. V podstate sa len potrebujeme nejako dostat na miesto, kde sa bude dat prespat do zajtra. Vyhrala to zapadna cast ostrova. To aby sme boli zajtra co najblizsie k jednej fesnej plazicke a tiez k Waimea Canyonu. Zapichli sme to na travniku pri malej zachranarskej vezi na plazi. Raz-dva sme postavili oba stany a skor, nez sme mohli zacat byt nervozni z toho, ze opodial na plazi mali miestni mladeznici akusi party, spali sme uz ako zabiti…

RYCHLE PREBUDENIE…

Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal. Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal. Vcera bol ten Kauaisky uvod taky rychly, ze sme v noci takmer zabudli, ze sme uz na dalsom ostrove a rano sme sa museli zamysliet, kde sa to budime. Vstal sme zavcasu. Ked je uz vonku svetlo, tak to cloveka vytiahne zo stanu tak lahko ako triedna prispevok na ZRPS od maleho pioniera. Navyse mame pred sebou nabity program, nebudeme predsa vylehovat v stane. Cele vstavanie, balenie a odchod z nasho noclaziska sa niekolkonasobne urychlil v momente, ked som po rozlepeni oci zistil, ze stanujeme rovno pod velkym zakazom. Ani vstupit sme tu podla tej tabulky nemali a nie to este kempovat! Utvorili sme teda rychlostny svetovy rekord v zbaleni stanov a nalozenia vsetkeho proviantu do auta. Skor, nez nas stihli vymaknut majitelia pozemku, ci nejaki ranni polisi, boli sme uz prec. Ani smrad po nas do minuty nezostal.

POLIHALE BEACH

Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu… Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu…Heeej, nasli sme. Ale bol to slusny kusok. Viacmenej som soferoval auto len tak podla pocitu, kde asi by mohla plaz byt a dost dlho sme sli nekonecnym polom. Esteze sme to mali ulahcene tym, ze sme na ostrove. To sa da plaz takzo stratit. Na nejaku by sme mali prist, nech sa uz vydame ktorymkolvek smerom.Pred rokom nam miestny chlapik spomenul peknu divoku plaz na zapadnom pobrezi ostrova. Vraj sa k nej je tak trosku tazke dostat, ale stoji za to. Vtedy sme ju hladali uz vecer po tme, a to dost bezuspesne. Po niekolkych zamknutych branach a napisoch o vojenskom pasme, sme to vtedy vzdali a sli sme spat. Dnes skusime repete, za svetla sa nam snad podari najst tu spravnu prasnu cestu…Heeej, nasli sme. Ale bol to slusny kusok. Viacmenej som soferoval auto len tak podla pocitu, kde asi by mohla plaz byt a dost dlho sme sli nekonecnym polom. Esteze sme to mali ulahcene tym, ze sme na ostrove. To sa da plaz takzo stratit. Na nejaku by sme mali prist, nech sa uz vydame ktorymkolvek smerom.Podarilo sa, zaparkovali sme na pieskovej ceste, prebehli kusok cez kopcek a boli sme na velikanskej prazdnej plazi. Teda celkom prazdnej nie. Bol tu jeden maly strateny stan. To nam ale teraz bolo jedno, rozbehli sme sa rovno do vody. Taky ranny kupel, to je vam paradicka. A ked este spoza vysokych skal vyliezol aj rozospaty Oskar, hned sme tu mali krasny den. Vychutnavali sme si ocean. Chlapik, ktory po chvili vyliezol cely pokrceny zo stanu trosku cumel, kde sa tu zrazu vzali ludia, ale myslim, ze to rozchodil. Este sme zo seba trosku splachli a vyzmymkali unavu a uz sa nase kroky uberali smerom na „hawajsky Grand Canyon“ – Waimea Canyon…

DUHOVY CANYON

tale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o) Stale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o)Popri paradnom vyhlade na vodopady v skalnej stene a dalsich par pohladoch do tejto obrovskej diery v zemi, sme sa vratili dolu na hlavnu cestu tiahnucu sa popri oceane. Dnes mame pred sebou dolezitu vec. Musime si vybavit povolenie na turu po Napali Coast…Stale plati, ze oficialne meno je Waimea Canyon. Tak ho poznaju vsetci. Ja som si ho premenoval na Duhovy, pretoze aj pri prvej navsteve, aj teraz, natrafil som tu vzdy rovno na niekolko tych farebnych stuziek na oblohe. Moju prvu duhu vo Waimea Canyone som si vtedy aj zvecnil. So zabudnutou opustenou postovou schrankou uprosted nicoho. Dobre som si ten obrazok zapamatal. Dnes sa nam duha predvadzala na vyhliadke nad strmymi hranami canyonu a potom este aj na konecnej, kde sa uz sice nenaskyta pohlad do obrovskej kamennej diery, ale pre zmenu opacnym smerom – na zelene hory a utesy pri oceane. Vsetky tie pohlady stali za to a ked sa vietor hral s hmlou a vymyslal vzdy ine fototapety, bolo to super. Pockali sme si na najvhodnejsi okamih a urobili nejaku tu fotecku s pohladom na ocean. Krasne miesto. Typicky hawajsky sice mrholilo, ale to sme si uz zvykli. Na jednej z vyhliadok sme este sledovali slepaciu rodinu, ako bolovala s malym svahom v lesiku. Mama Kvocka niekolkokrat ukazala miniaturnym kuriatkam ako sa ide dolu briezkom, ale tie to brali dolu po svojom a niektore hned stratili balanc a zgulali sa dolu. Bolo to take komicke, ze som sa nemohol prestat smiat. Keby ste videli tie operene zlte gulicky, ako sa nemotorne potulovali sem-tam a nerozhodne sa pozerali dolu kopcom, nasmiali by ste sa tiez. Nuz, prve zivotne kroky ci uz do svahu alebo dolu nim, daju vzdy zabrat…:o)Popri paradnom vyhlade na vodopady v skalnej stene a dalsich par pohladoch do tejto obrovskej diery v zemi, sme sa vratili dolu na hlavnu cestu tiahnucu sa popri oceane. Dnes mame pred sebou dolezitu vec. Musime si vybavit povolenie na turu po Napali Coast…

NAPALI COAST – teoreticky…

nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality… …nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality…No hej, ako by to na svete vyzeralo, keby islo vsetko podla planu vsak? Lenze oni sa veci mozu but kaslat trosicku, alebo sa mozu uuuplne posrat. Napriklad tak, ako nam dnes. Po chvilke cakania sme sa dostali na rad. K malej hawajskej tete, ktorej sme so sirokym usmevom oznamili nas zamer zdolat Napali trail. On sa vlastne vola Kalalau trail, ale mne sa to Napali nejako paci, tak si ho budem volat po svojom. Ci uz jednym, alebo druhym menom, tak ci tak nam teta, tiez so sirokym usmevom oznamila, ze najblizsi volny termin je niekedy koncom augusta. Koncom augusta. A to hovori teraz v juli. V tej sekunde by sa mi nikto krvi nedorezal. To si snad robi prcu. Kedy? O mesiac? Asi mi par sekund trvalo, kym som sa zmohol na slovo a opytal sa, ci to akoze nie je nic volne na najblizsich par dni……nuz, uz samotny nazov znie lakavo. Teda aspon pre mna. Naposledy som si tiez brusil zuby na tuto – vraj jednu z najkrajsich tur na svete– klukatiacu sa po pobrezi. Vtedy sme to ale nemali sancu stihat, nie je to jednodenna zalezitost. Urobili sme si teda len vylet po prvy kemp a potom do vnutrozemia k paradnym vodopadom. Tentokrat bol pre mna hlavnym lakadlom na Kauai prechod az na koniec slavneho trailu. Snad to vyjde, ja sa nevzdavam. Najprv vsak treba zajst na „mestsky urad“ a vybavit formality…No hej, ako by to na svete vyzeralo, keby islo vsetko podla planu vsak? Lenze oni sa veci mozu but kaslat trosicku, alebo sa mozu uuuplne posrat. Napriklad tak, ako nam dnes. Po chvilke cakania sme sa dostali na rad. K malej hawajskej tete, ktorej sme so sirokym usmevom oznamili nas zamer zdolat Napali trail. On sa vlastne vola Kalalau trail, ale mne sa to Napali nejako paci, tak si ho budem volat po svojom. Ci uz jednym, alebo druhym menom, tak ci tak nam teta, tiez so sirokym usmevom oznamila, ze najblizsi volny termin je niekedy koncom augusta. Koncom augusta. A to hovori teraz v juli. V tej sekunde by sa mi nikto krvi nedorezal. To si snad robi prcu. Kedy? O mesiac? Asi mi par sekund trvalo, kym som sa zmohol na slovo a opytal sa, ci to akoze nie je nic volne na najblizsich par dni…“Veru nie“, povedala tetuska. Ono si treba urobit rezervaciu pekne dopredu a potom sa to da. Pocet ludi na kazdy den je totiz kvoli kapacite kempu na Kalalau Beach limitovany. No krasa! Na chvilu som si sadol a domcek z karat sa mi zatial pekne-krasne rozsypal. Tak kvoli tomuto som sa na Kauai vratil a oni nas tam nepustia. Neverim. Musi sa to nejako dat! Skusil som to na tetu z inej strany.

„Tetusaaa, ocuuuvaj, sak ja som sa sem trepal az zo Slovenska, aby som na ten trail isiel a Ty takto na nas? Sak par kuskov turistov navyse nemoze zase az tak skodit. Skuuus sa tam este raz mrknut, nozeee…“

A tetusa mrkala a mrkala, ale nic nevymrkala. Vymyslali sme kadejake finty, no vsetko zbytocne.

Asi som musel vyzerat velmi neodbytne a straaasne nestastne, lebo nakoniec nas tetusa sama zavolala blizsie a polohlasne posepla, ze mozno by sa tri miesta predsa len nasli.

„Ale muselo by to byt hned zajtra…“ prehodila tetusa.

A kuaaa! Vsak to je presne to, co sme chceli! Ale zadusil som v sebe vitazny hrdelny rev, aby som tete nevzal dolezitost momentu a povedal pokorne:

„Hmmm, no co uz, ked zajtra, tak zajtra, berieme aj to, prisposobime sa…“

…a uz sme aj podpisovali papiere o ture na vlastne riziko a ze si uvedumujeme nebezpecenstva tejto narocnej trasy po uzkych chodnickoch na utesoch. Taky som bol rad, ze sme raz-dva vybavili vsetky papierovacky a uz sme aj sedeli v aute a frcali este pred zotmenim pozriet nejaky ten vodopadik severne od hlavneho mesta ostrova…

PRIBEH S FOTORUKSAKOM – LENINOVE SPISY C.2

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…fotaku nikde. Cely fotoruksak v tahu. Niekolkosekundove tuhe zamyslenie a uz som ho videl…

Vliezli sme autom do pekneho zeleneho udolia. Tu su fesne vodopadiky. V dobrej naladicke sme vybehli a slapali popri ceste k mostu, odkial ich vidiet. Jaaaj, fotak som si nezobral. Vzal som si kluce a odbehol este naspat k autu. A…fotaku nikde. Cely fotoruksak v tahu. Niekolkosekundove tuhe zamyslenie a uz som ho videl…Pod pultom u permitovej tetusi na kauaiskom mestskom urade. Tak toto mi uz chalani neuveria, ja som uuuplny magor. Taky som bol vyteseny z toho povolenia, ze som tam nechal cely ruksak. Nechcel som ho nechavat v aute, chranil som ho vlastnym telom, ale malo…

Chalani si pomysleli urcite svoje, no hned zavelili na navrat do Lihue. To je sice mile, ale je piatok, sest hodin vecer a sme na Hawaii. Vsetci uz budu v tahu. A vikend pred nami. A v nedelu mame letiet prec z ostrova. Az som zbledol. Zase som si premietol obsah ruksaku. Vsetko vratane telefonu je tam. Este ani tie vyfotene filmy a videokazetky som odtial nevybral. Nepoucil som sa na Molokai. Napriek tomu vsetkemu sme frcali naspat do mesta. O pol hodinku sme tam boli, no ako som predpokladal, vsetko uz bolo pozamykane. Len nejaky chlapik striekal hadicou chodnik obdalec. Nevedel pomoct. Vraj tam nie je ani ziadna security sluzba, ktora by ma mohla pustit dnu. Vraj v pondelok tam zase vsetci budu…

No hej, v pondelok… To uz my mame mat za sebou den na Oahu a letiet na posledny ostrov nasho vyletu.

Do prciiic…

Ked som uz dost bezradne tahal za sebou nohy cez park vedla budovy uradu, vysla nejaka pani z vedlajseho vychodu. Uz som aj za fizlami chcel ist, ked som ju zbadal. Asi sa musela aj prelaknut, ako som sa k nej rozbehol. Je to predsa len male mesto, tu snad kazdy kazdeho pozna. Vysvetlil som jej, co sa stalo a ona bola taka zlata, ze obvolala zopar ludi a nakoniec sa nakontaktovala na nejakeho upratovaca, ktory bol vo vnutri uradu. Otvoril nam dvere a ocitli sme sa v prazdnej budove. Krok cislo jedna mame teda za sebou, horsie je, ze teraz nas nik nechcel pustit do permitovej kancelarie. Nebudem radsej rozpisovat, ako som sa tesil a ako ma to zase preslo, ked to vyzeralo, ze do spominanej miestnosti sa napriek vsetkemu nedostaneme, ako sa telefonovalo na uz ani neviem kolko cisel az po cloveka, ktory bol uz niekde na rybach a ten nam dal kontakt na zenske z tej kancelarie, ako tie povedali, ze ruksak nasli, ale potom ho ine zenske nevedeli najst, lebo bol dobre schovany, cez moje legitimovanie a presny opis toho, co je vo vnutri… Proste take dve hodiny poriadnych nervov, kedy som sa uz pomaly lucil so svojimi vecami…

Nakoniec vypochodoval moj ruksak v niekoho naruci z akychsi dveri a ja som sa tesil jak male decko. Medzitym sa uz chalani dostavali dovnutra cez iny vchod, tiez niekoho vypatrali. Hlavne, ze to dobre dopadlo. Tety v kancelarii odmietli vsetky ponuky na pizzu a neviem co este, za ich ochotu. Vraj sme na Hawaii a tu je uplne normalne si pomahat. Pekneee.

Hlavna pomocnicka sa stratila niekde uprostred toho chaosu, uz som ju aj tak hodinu zdrzal z nejakej vecere, na ktorej mala byt. Vypatral som ju komplikovane az potom neskor z Californie. Kde dostala o niekolko tyzdnov neskor zasluzene kvety, volala mi cela prekvapena do L.A., ze som jej urobil velku radost. Nuz, ona urobila mne v ten piatkovy vecer ovela vacsiu. Vdaka Hawajcania…

Na chalanov som sa nevedel normalne pozriet, pekne som im nabural program. Pozval som ich po ceste aspon na drinka. Posedeli sme chvilu v malom bare, nedaleko kempu, kde sme travili noc pred startom na Napali trail. Hrala tam celkom dobra hudba, miestne pivo nebolo zle a aspon sa nam potom lepsie zaspavalo. Zajtra sa uz hrooozne tesime na tu krasnu prirodu a vodopady a plaze a vsetko. A ja osobne som velmi rad, ze si to budem moct fotit a natacat, lebo uz to nevyzeralo velmi optimisticky. Umyli sme si zuby, nabrusili obuv na dalsi den a zalahli do stanov. Treba sa poriadne vyspat, zajtra to nebude ziadna prechadzka ruzovou zahradou… Teda fyzicky myslim, opticky uuurcite bude…

Taaak, a je to tu! Ide sa na Napali trail! Na Ke’e beach sme este chytili v pohodicke parkovacie miesto. O par hodin tu bude bozie dopustenie. Vela ludi si pride macat nohy do teplej vody, mnohi sa tiez pojdu prejst prve dve mile trasy – na prvu zastavku Kalalua trailu a potom sa vratia naspat. My sa smejeme z nespocetneho mnozstva zltych znaciek nabitych na stromoch, ktore prikazuju a zakazuju snad vsetko. Amerika… Aj ked na Hawaii. Balime si ruksaky a o chvilu uz stojime pri mape tury. Na lavicke oproti sa zlozil unaveny parik. Nemyslim zlozil ako zlozil, len zlozil ako zlozil. Zablateni az po usi. Ja uz viem, ze je to jasne znamenie toho, ze sa vratili bud od vodopadov, alebo z este vzdialenejsej casti trailu. Rovnako sme vyzerali pred rokom s Galinou. V tom hustom dazdovom lese to inak ani nejde, tam uz clovek prestane hladiet na mlaky, blato je vsade. Trosku som s tymi sympatickymi ludmi, ktori maju narocny pochod za sebou, hodil rec. Aspon som zistil, ze rieky momentalne rozvodnene nie su a da sa prejst az na koniec trasy bez vacsich komplikacii. To je dobra sprava. S o to vacsou chutou sme vybehli na vlhky chodnicek lesom…

Rozdychali sme sa hned na zaciatku, lebo uvod celkom slusne stupa do kopca. A po chvili sa nam uz naskytli prve paradne vyhlady. Pred nami zelene utesy Napali Coastu, vzadu sa stracali malicki ludkovia na Ke’e beach. Teraz si uz mozeme vychutnavat to povestne caro tohoto turistickeho raja. Netrvalo dlho a uz sme minali prvu plaz. Tu sme to pred rokom zvrtli kolmo do hor, po toku rieky, k nadhernemu vodopadu. Dnes sa zastavujeme len na momentik, nafotime si do pamate peknu plaz a hned sa valime dalej. Chodnik sa straca v hustine a po chvili ho stracame uplne. Tu sa totizto konci „autostrada“ – pekne vyslapana cesticka. Vacsina ludi ma konecnu prave na tejto plazi. Ti, ktori sa chcu dostat az na Kalalau Beach, ti sa tam dopravuju zvacsa na kajakoch, pripadne lodou. Lod ma nelaka vobec, kajakom si to chcem spravit, ked sa na Napali Coast dostanem do tretice. Dnes sa tam chceme dostat po svojich, taky je plan.

ZA PRVYM KEMPOM… A POTOM KLUKATO AZ NA KALALAU BEACH…

Ked sme zase nasli uzky chodnicek dostali sme sa na utes s krasnym vyhladom. Vlastne sa uz opakujem a este sa asi velakrat budem, ale nadherne vyhlady su po celej trase. No vzdy trosku ine a stale s novou prichutou.

Ked sme zase nasli uzky chodnicek dostali sme sa na utes s krasnym vyhladom. Vlastne sa uz opakujem a este sa asi velakrat budem, ale nadherne vyhlady su po celej trase. No vzdy trosku ine a stale s novou prichutou.Stretli sme podivny parik. Chalanisko s vyzorom a oblecenim Jezisa Krista – teda len s plachtou na bedrach a bradou a jeho presne rovnako oblecena priatelka. Sedeli niekde na chodnicku ako pat penazi a cumeli tupo do blba. Zaujimavy obrazok.

Ked sme zase nasli uzky chodnicek dostali sme sa na utes s krasnym vyhladom. Vlastne sa uz opakujem a este sa asi velakrat budem, ale nadherne vyhlady su po celej trase. No vzdy trosku ine a stale s novou prichutou.Stretli sme podivny parik. Chalanisko s vyzorom a oblecenim Jezisa Krista – teda len s plachtou na bedrach a bradou a jeho presne rovnako oblecena priatelka. Sedeli niekde na chodnicku ako pat penazi a cumeli tupo do blba. Zaujimavy obrazok.Potom sa uz trasa vlnovkovo tiahla k oceanu a zase do udoli, vyssie po utesoch a zase dolu. Po piatich milach sme sa dostali do prostredneho kempu. Prekvapivo rychlo, este sme ho tak skoro necakali. Nasadili sme slusne tempo, ale uz zaciname citit aj unavu a hlad. Dali sme si prestavocku v tieni stromov. Kemp c.2 sa ako jediny nenechadza na plazi, je v lese, ale momentalne je mimo prevadzky. Stale su tu vsak male pristresky zo stolmi a lavickami, dali sme si teda obed a na polhodinku zhodili topanky a natiahli sa do vodorovnej polohy. Supeeer pocit. Veeelmi lahko by sme tu pospali, lenze este nemame za sebou ani polovicu cesty, treba sa pohnut. Z fajnoveho tiena sa nam na slnko moc nechce, ale druha cast bude palit, o tom uz vieme, nevyhneme sa tomu nijako.

Chalani mi niekam usli. Ani sa im nedivim. Mna tato priroda uplne vytaca svojou krasou a zakazdym kde si postavim stativ, stratim ich z dohladu. Kto by na mna stale cakal. Nechal som ich teda ist, je zbytocne snazit sa ich stale dohnat. V klude si robim svoje zabery, potom zase slapem. Ruksak uz otazieva, Oskar pali len taky fukot, je to celkom makacka. Tipujem, ze to mozu byt este tak dve mile, ked si sadam v tieni stromov, aby som vyuzil maly lesik po ceste a davam si pauzu. Chalani su uz asi niekde pri konci…

Zdola sa blizia nejaki ludia. Podozrivo znamou recou rozpravaju. Je to mozne? Slovaci na Hawaii?

No hej, Slovaci. Ukazalo sa, ze sa stratili po ceste, a tak dobehli oni mna a nie ja ich. Posedeli sme si spolu este chvilu, chalosi uz toho tiez mali celkom dost a potom sme sa rozbehli na zaverecny spurt do ciela. Milu pred kempom uz tabulka oznamuje, ze sa vam dolu pod nohami nachadza Kalalau Beach a Kalalau Valley. Dalsi nadherny pohlad. Ja viem, ze uz to znie otrepane, ale chodte sa tam postavit, pozrite sa na to, a potom skuste nepovedat nic… A po odslapanych asi patnastich kilometroch to potesi o to viac.

Ako to uz chodi, zaver bol nekonecny, este jedna zatacka a este jedna. Popri dlhom pase lesa, kde uz kempovali kajakari, sme prisli az ku paradnemu vodopadu. Z vysokych skal sa valil az dolu na plaz. Tu je par super miest na stan, ale samozrejme uz nie su volne. Turisti prichadzaju pocas dna az ako posledni, musime sa uspokojit s menej atraktivnym miesteckom v lese. Zhodili sme konecne ruksaky a utekali sa schladit do oceanu. Paraaadicka…

TERENNE KOZY A JASKYNA…

Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.“Ahaaa, pozri! Male terenkozy!“Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.“Ahaaa, pozri! Male terenkozy!“Skoro ako nase slovenske tatranske kamziky. Tieto sa ale viacej podobaju na nase kozy v zahradkach. Lenze keby ste videli ake strme skalne steny zdolavali, neverili by ste vlastnym ociam. Na tie rohate potvory snad ani gravitacna sila neplati. Sledovali sme ich par minut ako si poradili so skalnou stenou. Potom Miro odpadol do piesku a my s Petom sme sli skumat velikansku jaskynu so stojatou vodou. Cistou ako zrkadlo, ale aj studenou ako lad. Nooo, mozno taky poloroztopeny…:o)

Ked sa prejdete po plazi este kusok za miesta, kde su vsetci zlozeni, je tu este jeden vyschnuty vodopad, z ktoreho zostala len kopa piesku. Vietor sa s nou hra a tvori tu celkom slusne pieskove tornado. Pekne divadlo. Nieco hore zarachotilo. Chvilu sme hladali pohladom pricinu padajucich kamenov.“Ahaaa, pozri! Male terenkozy!“Skoro ako nase slovenske tatranske kamziky. Tieto sa ale viacej podobaju na nase kozy v zahradkach. Lenze keby ste videli ake strme skalne steny zdolavali, neverili by ste vlastnym ociam. Na tie rohate potvory snad ani gravitacna sila neplati. Sledovali sme ich par minut ako si poradili so skalnou stenou. Potom Miro odpadol do piesku a my s Petom sme sli skumat velikansku jaskynu so stojatou vodou. Cistou ako zrkadlo, ale aj studenou ako lad. Nooo, mozno taky poloroztopeny…:o)Po celom tom horucom dni nam to ale vobec nevadilo, perfektne sme sa schladili. Plavali sme jaskynou a kazdy zaber sa ozyval v tichu skal. Paraaadny relax. Taketo miesta su tiez uz len vo filmoch. Je super, ze sme jedno z nich nahodne nasli. Neskore popoludnie sme prenelosili na plazi a pobehali sme okolie. Este som mal v plane vybehnut si aj dve mile hore do Kalalau Valley, vraj je tam tiez nadherne, ale otlaky a unava boli dost proti tomu. A este aj Oskar. Vracali by sme sa uz po tme. A zapad slnka tu v tomto raji by sme neradi zmeskali…

NAOZAJSTNY RAJ NA ZEMI…

Este bolo treba prestahovat veci z lesika, kde sme ich poobede nechali, tu medzi stromy pri vodopade. Akurat som chalanom rozpraval o tom, ze sa tu citim ako v raji, ked sa vynorila na chodnicku oproti nam fesna holka. A aby potvrdila moje slova, kracala oproti nam len tak, hore bez a straaasne srdecne sa na nas usmievala. Naozaj ako v raji, nehovoril som???Este bolo treba prestahovat veci z lesika, kde sme ich poobede nechali, tu medzi stromy pri vodopade. Akurat som chalanom rozpraval o tom, ze sa tu citim ako v raji, ked sa vynorila na chodnicku oproti nam fesna holka. A aby potvrdila moje slova, kracala oproti nam len tak, hore bez a straaasne srdecne sa na nas usmievala. Naozaj ako v raji, nehovoril som???

Este bolo treba prestahovat veci z lesika, kde sme ich poobede nechali, tu medzi stromy pri vodopade. Akurat som chalanom rozpraval o tom, ze sa tu citim ako v raji, ked sa vynorila na chodnicku oproti nam fesna holka. A aby potvrdila moje slova, kracala oproti nam len tak, hore bez a straaasne srdecne sa na nas usmievala. Naozaj ako v raji, nehovoril som???

ZAPAD SLNKA NA KALALAU BEACH…

To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…Lenze sledovanie Oskara na oblohe, teraz nejake holoritne zenske zatienit nemohli. Fotaky boli nachystane a na plazi bol paradny klud. Par ludi sedelo a cumelo na oblohu. Ocean sa tiez na chvilu zastavil, aby sa mohol pozriet. Vietor este narychlo ucesal zlaty piesok, aby tvoril zapadajucemu slnku peknu podstavu. Vpredu pri vode sa opierali o zaviaty cln dvaja zalubenci. A ja som tu s chalanmi. Niezeby boli taki skarediii, ale ked sa sem tretikrat vratim, vychutnam si to uz radsej pri tom clne…To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…Lenze sledovanie Oskara na oblohe, teraz nejake holoritne zenske zatienit nemohli. Fotaky boli nachystane a na plazi bol paradny klud. Par ludi sedelo a cumelo na oblohu. Ocean sa tiez na chvilu zastavil, aby sa mohol pozriet. Vietor este narychlo ucesal zlaty piesok, aby tvoril zapadajucemu slnku peknu podstavu. Vpredu pri vode sa opierali o zaviaty cln dvaja zalubenci. A ja som tu s chalanmi. Niezeby boli taki skarediii, ale ked sa sem tretikrat vratim, vychutnam si to uz radsej pri tom clne…Uplny „koniec sveta“. Na malom kusku divociny, kde si clovek musí doslapat celodennou turou. Ale ta odmena potom stoji naozaj za to…

To ti je vam dooost dobry zazitok. Aj tu pobehovala nejaka odvazna zenska, tato pre zmenu dole bez a este sa ma dosla pytat nieco ohladne filtrov na fotak. Neviem, o co jej islo, ale toto rajske udolie je zname tym, ze sem chodia „zaujimavi“ ludia. Aj taki, co si myslia, ze su este v casoch Adama a Evy a naozaj si tu tak aj ziju. Tak ako ti dvaja zalubenci dnes po trase…Lenze sledovanie Oskara na oblohe, teraz nejake holoritne zenske zatienit nemohli. Fotaky boli nachystane a na plazi bol paradny klud. Par ludi sedelo a cumelo na oblohu. Ocean sa tiez na chvilu zastavil, aby sa mohol pozriet. Vietor este narychlo ucesal zlaty piesok, aby tvoril zapadajucemu slnku peknu podstavu. Vpredu pri vode sa opierali o zaviaty cln dvaja zalubenci. A ja som tu s chalanmi. Niezeby boli taki skarediii, ale ked sa sem tretikrat vratim, vychutnam si to uz radsej pri tom clne…Uplny „koniec sveta“. Na malom kusku divociny, kde si clovek musí doslapat celodennou turou. Ale ta odmena potom stoji naozaj za to…Ked Oskar sklonil hlavu uplne a pobral sa spat, ja som sa pobral na prechadzku popri oceane. Az pokial sa dalo ist. Poriadne daleko. Na konci boli velke skalne obluky, ktore tu za miliony rokov vymlatil do skalnych stien vsemocny ocean. A zase som sa vratil k vodopadu. Urobili sme si lahku veceru (tazku sa nam sem nechcelo trepat), postavili stany a do prazdnych plastovych flias sme nacerpali vodu. Treba ju do rana vyfiltrovat tabletkami, aby bolo po ceste co pit. Este sa pri nas zastavil jeden veeelmi cudny chalanisko, ktoremu tiez este asi nedoslo, ze cas „hipis“ skoncil niekedy pred tridsiatimi rokmi. V sietkovanom vreci vliekol na chrbte manga. Vraj ich pozbieral hore v udoli a teraz pocastoval kazdeho v kempe jednym tropickym plodom. Pekne od neho. Akuratze boli tie manga uz napoly zhnite. Plietol nieco o daroch prirody a o ludoch a neviem o com este. Ocividne si dal prilis vela travy. Nahnite manga sme nechali nocovat pred stanmi.

Ako povinny vecerny program, sme mali zdlhave vyberanie kamenov spopod napadaneho listia pod stanmi. Velke ostre sutre totiz poriadne pichali do rebier, na tom sa nedalo spat.

Aj tak mi nejake zostali pod stanom, skrutil som sa teda pomedzi ne slalomom a zaspal. Myslim, ze chalanom to netrvalo ovela dlhsie. Mali sme na dnes celkom dost. A zajtra vstavame este za tmy. Budeme verit, ze nezacne prsat a nerozvodni sa niektory s potokov pretinajucich trail.

Jaaaj, zabudol som povedat, ze zajtra o stvrtej nam uz leti lietadlo do Honolulu…