Polynezsky Fero v akcii – 8.cast – Molokai Rallye alias Kabrioletovy off road

BUDICEK V HALAWA VALLEY

Dnes nas az tak nebudilo narazanie vln na brehy pevniny, chrani nas kludna zatoka. Vlny su az o kus dalej. Presli sme sa trosku po okoli. Na travnatej ploche s vyhladom na ocean sme objavili velky znak z kamenov. Ktovie co to znamena a na co sluzi, vyzera to zaujimavo. Pobalili sme veci a vracali sa polnou cestickou naspat na asfaltku. Este predtym, nez sme sa znova dostali do serpentin v kopcoch, nasli sme v lese ucupeny maly kostolik. Maly ale pekny. Dvere boli otvorene pre kazdeho navstevnika. Nikde ani nohy. Vosli sme na chvilu dnu. Vsetko je v pokoji na svojom mieste, nikoho nenapadne cosi odtial vziat, ba ani len to, ze by niekto odtialto nieco ukradnut mohol. Ako za starych dobrych cias, ktore uz davno vsade pominuli. Vlastne vsade este nie. Nastastie…Padla fotecka s peknym vyhladom zo serpentin na ocean a aj na vodopady, ktorymi sa zatvara Halawa Valley. Zatvara z nasho pohladu. Z pohladu tecucej vody, sa udolie prave na vrchole vysokych vodopadov otvara a voda si odtialto skoci peknych par desiatok metrov dolu do a potom sa zmiesa so slanymi pribuznymi v oceane.

My sme uz teraz ale riesili, ako sa dostat smerom nahor a nie dolu. Konkretne na vyhliadku vysoko na utesy na severnej strane ostrova. Poculi sme, ze je to off-roadova cesta, ktora, ak je poprsane a je blato, je ledva zjazdna aj Jeepom. Nemali sme prave chut poziciavat extra auto len kvoli par hodinam. Chvilu sme rozmyslali risknut to nasim nedelno-svadbovym kabrioletom. Peto bol jednoznacne za, mne s Mirom sa do toho velmi nechcelo. Dolu v pozicovni nas strasili, ze na cesty, ktore su zakazane pre vypozicane auta, to nemame ani skusat, lebo oni ostrov poznaju velmi dobre a uz len podla farby prachu na aute a podvozku vedia presne, v ktorych castiach ostrova sa kto pohyboval. Tomu celkom verim. Na asfaltkach cerveny martansky prach proste nie je a na bielom aute je ho lahko spoznat.

Nakoniec sme sa dohodli, ze to teda skusime. Prvych pat mil malo byt relativne v pohode, az potom sa mala zacat off roadova cesta lesom. Stretli sme sa s dvoma terennymi autami, ktore sli z protismeru. Nejaki domaci fanatici. Opytali sme sa teda, ako to hore vyzera, a ako daleko sa asi mozeme dostat s touto nasou herkou.

Vraj mame stastie, ze teraz neprsalo, cesta je relativne sucha a nie je velmi rozmlatena. Asi si pomysleli o nas svoje, ale my sme dostali odpoved, ktoru sme potrebovali. Teraz sme sa valili uplnym lesom. Po uzkej lesnej ceste pre vozy. Ale dalo sa. Mali sme dobru zabavu z toho, ze si robime off roadove auto z kabrioletu. Akurat som mal trochu obavy z nejakeho zabludeneho odskoceneho kamena, alebo vystrceneho konara, ktory moze takmer nove, cerstvo nazehlene auto, pekne poznacit. Nerad by som to platil. Uz mam svoje negativne skusenosti aj tuto z Hawaia. A pamatam si aj rozbite svetlo z Arches na mojom malom Golfiku.

Ale presli sme to v pohode a nakoniec sme sa dostali az hore do kempu. Skusili sme to este aj o kusok dalej. O tri mile mala byt totiz dalsia vyhliadka, ale tu sa uz poriadne zdivocievalo a po par metroch sme museli vycuvat naspat. Odparkovali sme auto a sli sa nasytit paradnym vyhladom…

Veru, hlboke zelene udolie a na obzore nekonecny ocean. To stalo za to. Tak toto bol kemp, ktory som nasiel na nete este „doma“ v Californii. Velmi zdoraznovali, ze treba mat k tomu Jeepa. A my sme si samozrejme dali povedat…;o) Stali sme opreti o zabradlie a cumeli dolu. Dostali sme sa do slusnej vysky. Dolu pod nami bola pekna priepast…

Nemame prilis vela casu, ale nejaka mala turicka by sa sikla, je ich tu po okoli niekolko. Vymenili sme slapky za turisticku obuv a vybrali sme sa do lesa. Nevyzeralo to tu prave na udrziavany turisticky chodnik. Za normalnych okolnosti mam divocinu rad, ale toto viedlo bohviekam a o chvilu sme sa predierali zarastenym lesom, na ktoreho konci malo byt nieco neurcite. Sli sme este kus dalej, ale nakoniec sme to zabalili. Povedali sme si, ze na ostrove je este dost zaujimavejsich veci a toto je zabijanie casu s nejasnym cielom. Vratili sme naspat, naskakali do nasho noveho Jeep-convertible-hybridu a frcali dolu lesom naspat do civilizacie. Tam, kde sa menila lesna cesta na strkovu polnu, stretli sme chlapika s rodinkou, ktory sa nas pytal, ci sa da hore vyliezt a ci to stoji za to. Mal velke silne auto s vysokym podvozkom. Co sme mu mali na to povedat? …

Dolu v „meste“, sme sa znova zastavili za nasou znamou visitorcentertetou. Uz vcera nam volala, ze ten jej znamy sa vyjadril, ze benzin na lod, kym oboplava cely ostrov k utesom a naspat, by stal skoro tolko, co stoji normalne prenajatie lode, takze do toho nejde. Velkaaa skoda. Mala nam zistit aj to, ci by sme sa nemohli spojit s poziarnikmi, ti vraj chodia obcas na plavbu okolo ostrova a ma tam svagra ci koho, ktory by nas mohol vziat. Za jeden den sme si urobili na Molokai celkom slusne konexie, co? Ale bohuzial nestacili, ani verzia s hasicom Dracikom nakoniec nepadla na urodnu podu. Poziarnici nemaju teraz ziadny podobny vyjazd. Snad o par dni. Lenze to tu my uz nebudeme. Tak sa nam utesy teda takto rozsypali. Oficialna cena je prilis vysoka, ale kontakt na chlapika, ktory to robi, sme si pre kazdy pripad vzali. Zistili sme si aspon to, ako sa dostat tam, kde sme fcera netrafili. Vraj sme sli po spravnej ceste, ale mali sme ist este hodny kus dalej a potom odbocit. Ta mapa je teda dost nanic. Nevadi, na druhy pokus to uz zvladneme, mame este do zapadu slnka nejaky cas, sup ho teda smerom na „shakka dedinku“…

Za nou na prasnu cestu, potom po nej niekolko mil, potom zistenie, ze plaz na ktoru sme chceli ist je uzavreta a tak nasledovna cesta do stareho pristavu. Popri tom pekny zapad slnka, trosku sme sa pomotali po byvalom pristavisku, ktore dnes patri uz len rybarom a vraj raz ci dvakrat do roka sa tu naloduje obrovska zaoceanska turisticka lod. Ked sa zacalo stmievat, obratili sme to o stoosemdesiat stupnov a namierili sme si to pozdlz ostrova opat smerom na Halawa Valley. Rano sme si mysleli, ze je ho opustame navzdy, ale plany sa zmenili. Ahaaa, vlastne som zabudol povedat, co sa medzicasom udialo. Tie guinesacke utesy mi stále vrtali v hlave a vravel som si, ze ma bude do smrti mrziet, ak ich kvoli prachom neuvidim. Peto chcel ist tiez. Dohodli sme s Mirom, ze ak ukecame chlapika aspon o tridsat percent dolu z ceny, tak do toho pojde s nami.

Chlapik sa branil zubami nechtami, ale nakoniec pochopil, ze s nami velmi nepochodi, ze nie sme okreditkovani Americania. Nakoniec suhlasil a my dnes spime znova kusok od kotviska lodi a rano vyrazame na hovadsky zaujimavu plavbu…

…nedotiahli sme to az do Halawa Valley. Boli sme unaveni, ale aj naladeni vyskusat na noclah ine miesto. Uz sme poznali trasu a pamatali sme si, kde sa da po ceste v klude postavit stan pri oceane a odparkovat auto. Miestni, s ktorymi sme sa dnes bavili, sa navyse velmi cudovali, ze sme tak v pohode prestanovali v zalive v Halawa Valley a nik neprotestoval. Dnes sme to teda zapichli medzi palmami na plazi, uvarili si veceru za kmenom, lebo fukalo jak hovado, a zaspali sme za hukotu vln a vetra. Trochu nam to lomcovali stanmi, ale unava bola silnejsia…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.