Archív kategorií: Uncategorized

Rysy 2015 – Najvyššie čapované slovenské pivo 2. ročník

Po premiérovom výstupe s našim domácim pivečkom – kde inde ako symbol Slovenska Kriváň, sme si ako druhý štít vybrali pohraničný štít Rysy. Skoro ráno sme vyrazili z Popradského plesa ešte za pekného počasia a všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká pekný deň, vylepšený dobrým pivečkom. Hore sme tentoraz niesli dokonca štyri značky – banskobystrický Urpiner, liptovský Brontvai, svitovský Buntavar a bratislavské pivo z Patrónskeho pivovaru.

Výhľady na vrchole parádne, inštalácia výčapu prebehla bez problémov a prvá hodinka-dve šlo všetko ako po masle. Ale príroda je príroda a naše krásne Tatry si občas urobia po svojom, a tak nás ešte pred obedom pokropila dažďovými kvapkami, potom silnejším dažďom, pridala krúpy a aby sme sa nenudili, aj hromy a blesky. Nastal teda hromadný útek z vrcholu Rysov, prepchatá chata, zápcha na reťaziach a keď sme sa konečne dostali vymrznutí dolu do doliny vyšlo opäť slnko…  :)

Tak či onak, stálo to za to a večer sme si na Popradskom plese vychutnali odmenu vo forme sauny a vonkajšej kadi – ako inak – s pivečkom v ruke. A to všetko pod hviezdnatou oblohou a s kulisou úžasných hôr všade navôkol. No čo viac nám bolo treba…  :)

Opäť ďakujeme všetkým účastníkom akcie, bolo nás o niečo viac ako pri prvom ročníku. A hlavne veľká vďaka všetkým, ktorí prispeli za vrcholové pivečko svojou dobrovoľnou čiastkou. Výťažok znova posielame Tanap-u a suma sa použije na opravu turistických chodníkov, resp. prístreškov.

Už teraz sa tešíme na tretí ročník – tentoraz to bude na Slavkovskom štíte. Všetkých srdečne pozývame na jedno dobre vychladené – vrcholové!  ;)

Ferovci

Prídavok – nezverejniteľné počas našej stredoamerickej expedície ;)

Upozornenie:   táto časť je neprístupná všetkým našim mamám, babkám, manželkám,  príliš úzkostlivým kamarátom a málo dobrodružným frajerkám. Preto som na publikovanie nasledujúcej časti dostal od nemenovaného člena našej výpravy dočasný prísny zákaz :)

IMG_5444[1]

1. Redbus ochenta y tres – Autobus č.83

Keď priletíte na medzinárodné letisko do Guatemala City, spomeniete si na Petrohrad. Teda ak ste tam boli s Daniacom a zúfalo ste hľadali krížnik Aurora, aby sme si pri ňom pripili plechovkovým popradským pivom Tatran. Na také chvíle sa totiž nezabúda a keď sa letisko, na ktorom práve pristávate volá La Aurora International Airport, nedá sa neprejsť si malou nostalgiou… :)

Ešte si raz chcem naživo pozrieť aj tretiu Auroru – Auroru polearis. Ale to musím ísť trošku ďalej na sever, polárnu žiaru zatiaľ v Strednej Amerike pozorovať nemožno.  Nevadí, vydržím. V tej Guatemalskej Aurore sme zatiaľ od slečny v obchode s telefónnymi kartami zistili, že do mesta sa môžeme dostať aj autobusom. Kúsok za letiskom sme zastávku aj našli, ale policajti nám povedali, že autobus 83 síce odtiaľto jazdí, no dnes už dojazdil. Po štvrtej nepremáva. Vraj si máme vziať taxík (za 30 násobnú cenu busu :)  Chvíľu sme sa ešte obšmietali okolo, ukecávali taxikárov, hľadali info v múdrej knihe. Nepomohlo nič, pripili sme si teda z domácej slivovice. Potom čo sa začalo stmievať, vynoril sa starý veľký červený autobus a my sme zaostrovali na jeho číslo. Milá babička nám dala tajný signál, že to je ono, prižmúreným ľavým okom nám hovorila, že mame kašľať na fízlov a naskočiť. Tak sme to oko poslúchli. Autobusár si síce priúčtoval dvojnásobnú cenu za naše veľké batohy, ale radi sme mu tých pár drobných pridali. Miestni sa na nás pozerali trošku začudovanie (teda trošku viac než trošku), ale pretlačili sme sa aj s našim nákladom za zadné sedadlá a postupne sme medzi domácich zapadli. Pre pristupujúcich sme boli niečo ako ľadové medvede v Afrike, ale po pár zastávkach si zvykli aj oni. Najviac čumeli, keď sme sa ešte pozdravili s vystupujúcou slečnou na jednej z rýchlych zastávok (to bola tá z predajne na letisku – svet je malý). Po zhruba trištvrtehodinke sme vystupovali už aj my, kdesi v ošarpanej ulici v centre. Všetko prebehlo bez problémov, celkom príjemná a finančne nenáročná jazda, navyše s dávkou domorodého korenia, tak to má byť. Sami seba sme sa pýtali, o čom to píšu turistickí knižní sprievodcovia, keď neodporúčajú cestú „redbusmi“…

IMG_5425[1]

Na druhý deň nám to vysvetlil recepčný v hosteli. Keď sme mu povedali, že sme sa z letiska prepravili „očentatrojkou“, tak mu spadla sánka a trošku neprirodzene sa mu vypleštili oči. Vraj čo nás to napadlo, že to sa nerobí! S kľudom takým,  že Angličania by závideli, sme mu oznámili, že všetko bolo bez problémov a v autobuse boli milí ľudia. „Áno, oni sú milí, ale tieto autobusy tu a tam prepadávajú ozbrojení banditi. Tí nastúpia, všetkých olúpia – vrátane tých milých ľudí – a ak im niekto odmietne dať čo má, tak ho zabijú a olúpia potom“ povedal chlapík, ktorý keď pochopil, že to sme ešte cestovali aj s celou našou lákavou batožinou, zatočila sa mu hlava.

No dobre, tak na druhý deň sme sa už vracali oficiálnou linkou. Takou, ktorú pri nastupovaní do busu strážia na zastávkach ozbrojení policajti. A pre vás ostatných – necestujte v Guatemale červenými autobusmi! Po to všetkom sme to dočítali aj v Lonely Planet. Píšu tam niečo ako „v žiadnom prípade a už vôbec nie po zotmení…“   :)

 

 

IMG_5769[1]

2. Banditos con pistoletas pri jazere Atitlán

Keď sa po guatemalských cestách a „autopltiach“ pretrmácate z Montericco, teda od brehu Pacifiku, až k Lago de Atitlán – krásnemu jazeru obklopenému úžasnými vulkánmi, máte za sebou veľahodín šoferóvania a mnoho zážitkov. Od prioceánskych mestečiek, cez vnútrozemské ako-tak dobré cesty, nejaké tie guatemalské pamiatky, ktoré Vám vyrazia dych…

IMG_5801[1]

…až po kľukaté serpentíny pozdĺž ktorých sa váži a zváža počas dńa zozbieraná káva. Nehovoriac o cca 160 spomaľovačoch, ktoré už máte v kolesách, tlmičoch a vlastných kĺboch. Potom sa začne stmievať a vás privíta mesto Santiago Atitlán. Úžasné mestečko na brehu jazera, krásne úzke strmé uličky, večerný ruch, všade kopec ľudí a dopravné zápchy. To všetko však viac oceníte, až keď sa mestom prechádzate peši. Nateraz sme viac ocenili, keď sme sa Santiagom konečne prekľučkovali a dostali sa za hranice mesta. Odtiaľto už len pár kilometrov a sme v San Pedre – cieli našej dnešnej cesty, kde si dáme dobrú spršku, večeru, chladené pivečko a natiahneme sa horizontálne. Ach to bude krása. Už len kúsok…

…keby sa zrazu neskončil asfalt, cesta sa nezmenila na poľnú, potom lesnú a potom cestu pre traktory. Stupák, poriadne šutriská a ako šľahačke na torte – niekoľkocentimetrová vrstva prachu, na ktorej kolesá nášho fára prešmykovali ako kolieskové korčule na ľade.  Jeden pokus vyšiel tak do štvrtiny kopca, aj to s páchnucou spojkou a načatým nárazníkom. Potom ešte jeden či dva pokusy, ktoré dokázali, že snaha je zbytočná. A teraz ani hore ani dolu. Zhora prichádzalo auto – samozrejme 4×4, poriadny tereňák. Policajti. Hodili sme malú lekciu španielčiny, výsledkom ktorej bola dohoda, že nás do kopca potiahnu lanom, ak im prispejeme na naftu. Fasa chalani. Vrátili si sa hodný kus späť, aby sa mali kde otočiť a vrátili sa k nám. Ale k nášmu autu zabudli v požičovni pribaliť skobu, ktorá je potrebná na upevnenie lana. Maličkosť. V Guatemale nepodstatná vec. Policajtos nám poradili, aby sme sa čím skôr vrátili radšej späť do mesta, lebo s našim autom ten úsek jednoducho neprejdeme. A miesto kde stojíme je úsekom, v ktorom často prepadávajú autá. Banditos con pistoletas – ozbrojení banditi. Po zotmení začínajú a to je o chvíľu. Dobre vedieť. Celkom fajn, že šli chalani okolo a len tak mimochodom nám to spomenuli… :)

PS: Poradili nám obísť jazero dookola a prísť do San Pedra z druhej strany. Nám sa to zdalo dosť ďaleko, ale ubezpečili nás, že sa to dá tak za hodinku a pol. Napriek dobrej rade, našli sme nejaké ubytko v Santiagu, večer si užili tie malé strmé uličky, tacos na večeru, aj pivko. A na druhý deň sme prešli to jazero dookola. Trvalo to celý deň. Za hodinu pol jedine letecky… :)

IMG_5837[1]

 

 

3. San Pedro Sulla – mesto s najväčšou kriminalitou na svete

príde čoskoro

Cesta na letisko guatemalskou skratkou

…keď doplním kapitolu o červenom autobuse č.83, bude to zároveň úvodom do tejto kapitolky. V každom prípade sme sa dnes potrebovali dostať späť na letisko, aby sme si požičali auto. Keďže osemdesiatrojkou sme kvôli nám známym a vám neznámym príčinám nešli, obrátili sme sa znova o radu na domácich. Guatemalčania sú milí zlatí, len je to s nimi o trošku horšie ako s priateľom na telefóne. Možno tak skôr ako so žolíkom 50 na 50. A tak nám v hosteli poradili zastávku odkiaľ vyraziť, kde prestúpiť, kde potom vystúpiť… no a nakoniec by to malo byť smiešných cca 200 metrov a sme tam. Aké krásne a jednoduché!

A tak sme šli. Prestup sme vybavili tým, že sme sa prešli o kúsok ďalej a našli rovno zastávku,  z ktorej to už šlo rovno k nášmu cieľu. Nemali sme lístky a vstupné turnikety fungovali len na mince. Naše papierové kecaly (miestna mena) tam nie a nie vojsť, ale ukázalo sa veľké srdce domorodcov a ozbrojený policajt pri vstupe nám kývol, že máme ísť. A tak sa vezieme oficiálne na čierno – keďže nás pustila ruka zákona. Odsledovali sme si správnu zastávku, vystúpili a pre istotu sa opýtali, ktorým smerom máme ísť tých 200 metrov. Veľmi pekná tiežpolicajtka nám ochotne vysvetlila (aspoň sme si to z jej – nám nie celkom pochopiteľnej španielčiny mysleli). Po krátkej porade, na ktorej sme si zložili niečo z toho, čo sme porozumeli a niečo z toho, čo nám zdravý sedliacky rozum našepkal, bol záver jednoznačný: možno je to 200 metrov, ale vzdušnou čiarou. A my sme na za plotom letiska – lenže na nesprávnej strane…

Určite ste už niekedy pristávali. Tak viete, aká dlhá je taká bežná pristávacia dráha najväčšieho letiska v krajine, určená pre najväčšie dopravné lietadlá na sveta. Ak to náhodou neviete, tak to prezradím. Je hovadsky dlhááá. A to som ešte slušný… A teraz nám ju stačí prejsť pozdĺžne okolo plota naspäť, potom šírku letiska a potom zase pozdĺžne k vstupu na letisko. Aby to bolo veselšie, s celou batožinou,  ktorú sme si naložili na tri týždne. Plus 6 plechoviek Šariša a dve fľašky domácej určenej na pravidelnú dezinfekciu :)

A tak sme si šlapali, spomínali domácich – hlavne v dobrom a išlo nám to od ruky. Teda skôr od nohy. Chvíľu sme skúšali ukecať miestneho Ramba pri rampe, či nás nepusti skratkou, ale bol neoblomný. A keď sme videli jeho nebezpečný pohľad a celý zjav, ani sme sa ďalej veľmi nehádali a poslušne sme si cupkali ďalej.

A nakoniec sme našli aj vchod na letisko. Síce o dobrú hodinu neskôr, než by nám to bolo trvalo osemdesiattrojkou, ale predsa. Keď budete v Guatemale niečo potrebovať nájsť, opýtajte sa domácich. Vždy majú po ruke nejakú dobrú skratku… ;)

IMG_5556[1]