…budil nas ten isty otravny hlas, ktory nam na dobru noc rozpraval o tom, ako je nebezpecne chodit po stuhnutej lave a este nebezpecnejsie priblizovat sa k tej zeravej. A o dlhych nohaviciach, vhodnej obuvi a rukaviciach. A lampach a bezpecnosti a vobec o vsetkom. Opakoval to v pravidelnych intervaloch. Ze ho uz huba nebolela. Jeho asi nebolelo nic, ale nas uz z toho zacinala boliet hlava, tak sme vyliezli zo spacakov skor, nez sem stihnu dobehnut prvi ranni vtaci. Zobudili sme tretieho clena spiaceho v kabine auta a hor sa na tie cierne kopy stuhnutej lavy…
Zaaase po tej istej trase, ktoru sme vcera uz dvakrat presli. Ale uz je aspon biely den, vnimame to inak. Uz v dialke vidiet, kde konci asfaltka. Tu sa nou prevalili tony zeravej lavy az kym nestuhli na kamen. Cierne masivne jazyky to tu cele pohltili. Dooost dobry pohlad. Dali sme si par foteciek. Najviac sa mi pacil zaber so zaliatol tabulkou NO PARKING, ktoru horucava este aj vykrivila a lava z nej nechala trcat len vrch. Nuz, tu by sa uz dnes asi aj dost tazko parkovalo. Pomotali sme sa po ciernych kopach, cumeli na ten nicivy zazrak prirody zo vsetkych stran, a potom sme uz mysleli na to, ze ked chceme stihnut cely dnesny plan, mali by sme sa pomaly pobrat smerom do vnutrozemia…
Po ceste sme sa zastavili pozriet par zaujimavych veci okolo kratera. Presli sme si „lava tube“, miesto, ktorym volakedy tiekla pod zemou lavova rieka a dnes to vyzera ako tmavy tunel v zarastenych zelenych kopcoch. Presli sme aj nekonecnymi lavovymi poliami, vyprahnutou i poloozivenou prirodou a na chvilku sme sa zastavili vo Visitor Centre. Potom uz len brana vonku z parku a mohli sme vyrazit smerom na dnesny ciel. Ten sme si stanovili pekne vysoko. Chceme sa totiz autom vystverat az na vrch najvyssej sopky na ostrove…
MAUNA KEA…
Pekne meno. Este sa musim niekde poobzerat po jeho preklade. Tato najvyssia sopka celeho hawajskeho suustrovia fascinovala ludi v davnych vekoch a fascinuje ich dodnes. Nas teraz momentalne. Za poslednych 10000 rokov explodovala niekolkokrat, ale naposledy asi 3500 rokov dozadu, takze to nas az tak neboli. Ved ona si zase pospi a ktovie, co a kedy nam zase pripravi. Aj ked dnes ju uz cinnostou nahradza jej ovela mladsia sestra v inej casti ostrova, Mauna Kea je stale dominantou. Na jej vrchole nas dnes caka niekolko obrovskych teleskopov. Presnejsie povedane – najvacsie teleskopy na svete. Tie nase Tatranske su oproti nim len smiesne polovnicke dalekohlady. Tedaaa, aspon vsetci traja dufame, ze sa dostaneme az hore, dnes totiz zase trosku prekracujeme hranice toho co sa smie a povoluje. Vsetky pozicovne maju zakazane vyvazat svoje auta na Mauna Keu. Maju na to svoje dovody, ono je to totiz poriadne vysoko a v takej nadmorskej vyske nepreskakuje len ludom, ale uz aj autam. To nasavanie riedkeho vzduchu mixuje s benzinom asi dost zvlastnu zmes a motory to casto nezvladaju. Keby to bolo moje auto, tiez by som sa vzrusoval. Ale nie je. A Mirove a Petove tiez nie. Riskneme to teda. Ak sa nam niekde po ceste pokazi alebo zasekne, tak sme v keli, lebo v tom momente nam neplati poistka, kedze sme porusili kontrakt a vsetky naklady spojene s opravou a hlavne odtiahnutim dolu do civilizacie, by sme znasali sami. Na to ale nechceme radsej ani pomysliet, to by nam urcite bolo dost veselo. Rozhodli sme sa teda, ze to hore vyjde bez problemov a basta!
Ako vysoko sa to teda vlastne stverame? Nooo, slabych 13 500 feetov to meria. Pre tych normalnych – civilizovanejsich, ktori uz nejaku dobu nemeraju veci na palce a stopy, je to zhruba 4200 metrov. Tomu sa hovori celkom slusny kopcok. Aspon mne sa zdal. Pri takych vyskach, kde celkom rapidne redne vzduch sa odporuca trosku aklimatizacie a na ten ucel zriadili niekde vo vyske medzi 9 a 10000 stopami male Visitor Centrum s muzeom a obcerstvenim. Nebudeme zbytocne machrovat, dame si pauzicku, treba ten tlak v hlave trosku rozchodit. A nielen nam, Jeepik uz tiez akosi zvlastne pradie.
Popozerali sme si teda nastenky, fotky, clanky a neviem co este. Musim povedat, ze to bolo naozaj zaujimave. Toto je uz proste iny svet. Svet o hviezdach, oblohe, optike a ovela vacsich casovych a vzdialenostnych usekoch, nez si vobec vieme predstavit. Ale aj tak je dobre o tom nieco vediet. Zase sme zistili aki sme hlupi a kolko veci by sme si mali dostudovat. Tak sme aspon zaplnili tie najvacsie medzery z tejto oblasti a naskocili sme znova do auta.
Cesta sa po chvili zmenila uz len na strkovu, uz to neboli ziadne rastliny, ani viditelne znamky zivota, len klukata cesta pomedzi sutre a strk roznych farieb. Snazil som sa z auta cosi viac dostat, ale ocividne mlelo z posledneho, tak som tu blbu automaticku prevodovku len hodil do nudzoveho kopcoveho stupna a dufal, ze to vydrzi. Jeep isiel asi takym stylom, ze sme mali pocit, ze chce, aby sme vystupili a tlacili ho. No ked uz sme za neho zaplatili, tak nech maka. Horsie bolo, ze ked sme ako tak chytili nejake to svoje tempo, tak nam v ceste zavadzalo ine auto a na jeho obiehanie zase tolko sily nebolo. Tu uz vlastne okrem nas a minivanov firmy, ktora tu vozi turistov, vascinou nikto nejazdi. Ale my sme my, kam by sme sa nevytrepali, vsak? :o)
KED SU TELESKOPY FSAAADE DOOKOLA…
A vytrepali sme sa nakoniec az uuuplne hore. Nad oblaky. Nekecam. Cesta koncila nad oblakmi. Nenormalna paraaada. Vybehli sme vonku z auta a vosli do prvej „teleskopovne“. Nejako som mal zrazu vela energie, ale ked som si vybehol rychlo niekolko schodov vo vezi, hned som spozornel a spomalil, lebo sa mi z toho trosku zakrutilo vo vezi. V tej mojej. Ked sa vam vo vezi toci vo vezi, nie je to bohvieco. Celkom slusny tlak na hlavu. O-ho-hooo, tak tu pomalicky. Trosku sme zabudli, ze sme vo vyske vyse styroch kilakov. Miro, ten to zistil uz davnejsie, lezi v aute a nie je mu najlepsie. Tomu ten riedky vzduch dal poriadnu podpasovku, ide mu prasknut hlava. Ozaj, Mauna Kea ma este jednu zvlastnost. Je to najvacsia hora na svete. Vyssia nez Mt. Everest. Od svojej zakladne na morskom dne totiz meria 9000 metrov. Akurat je jej vacsia polovicka zatopena troskou vody…
Par dalsich zaujimavych informacii sme dostali od chlapika, ktory sedel vo svojom minivane a cakal na turistov obdivujucich najvacsi teleskop na svete. Ono totiz, jedina oficialne dovolena moznost, ako sa sem hore dostat, je zaplatit si vyletik so specializovanou firmou. Chlapik pre nu robi. Lenze vyletik, ak sa dobre pamatam, stoji tusim okolo dvoch kileciek na hlavu, co znamena dooost vela premarnenych piv, ak sa to da spravit v trojke len za benzin a auto. Myslel som, ze ti ludia za svoje prachy dostanu aspon ovela viac nez my – nahodni potulujuci sa. Ale prd. Vidia len presne to iste a este aj musia zliezt dolu pred zapadom slnka, lebo dohoda firmy s dalekohladnikmi tu z vrcholu je velmi striktna a nedovoluje im zdrziavat sa hore pri teleskopoch pridlho. Niekedy sa potom vracaju na zapad slnka opat z toho muzea dolu pod vrcholom, ale casto ani nie. No dakujem pekne. Tak to sme si my sami urobili lepsiu exkurziu. Ale chlapik nam povedal aj to, ze ich auta maju specialne upravene motory, ktore tuto nadmorsku vysku zvladaju, lebo bezne auta toto prezivaju len tazko. O to sme radsej, ze sme sa tu bez ujmy vystverali, dolu to uz zideme aj keby neviem co bolo…
Pozreli sme si ten hovadsky velky teleskop aj my. Uz ste videli sosovku o priemere 10 metrov? My hej. Slusna krava, to vam poviem. Keck I a Keck II su dva teleskopy – dvojicky. Kazdy z nich ma zrkadlo o takom priemere. Aby sa zachovala co najvacsia dokonalost, tak je poskladane z niekolkych casti tvaru vcelieho plastu. Vylestenych a osadenych k sebe s presnostou na tisiciny milimetra. Niekedy fakt cumim, co ludia dokazu. Ale toto je zase na dlhu observatorsku debatu, tuknite si na webe Mauna Kea a mozete citat cely tyzden. Zaujimavym teleskopom je este Gemini, ten ma tusim osem metrov v priemere, ale svoju druhu polovicku ma na juznej pologuli, myslim, ze niekde v Chile ci kde a spolu dokazu poskytovat obraz celej hviezdnej oblohy.
Clovek by cakal, ze tu na vrchole tejto obrovskej sopky bude kopec vedcov, hvezdarov a personalu. Ale dnesna moderna doba to uz zariadila inak. Obcas sa tu niekto mihne, kazdu budovu dokaze odsledovat jediny clovek, zatial co vsetci ti hviezdickari si mozu pozerat svoje bodky na oblohe z tepla domova. Teleskopy su riadene pocitacmi a obraz prenasany na ktorekolvek miesto na zemeguli. Takto tu ma svoje teleskopy okrem USA aj Canada, Anglicko, Francuzsko, Chile, Brazilia, Argentina, Australia a Japonsko. Dobre, co?
Tu je vraj totiz najlepsia viditelnost na svete. Vdaka nadmorskej vyske a aj vdaka tomu, ze Hawajske ostrovy su tak dobre odseparovane od vsetkej ostatnej civilizacie…
ZAPAD SLNKA NAD OBLAKMI…
Hovori sa, ze zapad slnka na Mauna Kea je nezabudnutelny. Ano je. Neviem, ci sme vymakli nejaky ten lepsi, alebo horsi, tu je asi kazdy jedinecny. Stojite si nad oblakmi, cez ktore kde-tu priesvita ocean alebo okolite ostrovy a cumite ako puk. Aj stari Hawajcania cumeli. Kusok odtialto maju svoje posvatne miesto, ktore je zaroven najvyssim bodom Big Islandu aj celeho suostrovia. Vedie k nemu uzky chodnicek. Aj ten kusok slapania do svahu, da v tejto nadmorskej vyske poriadne zabrat. Na vrchole je mala kopa kamenia s akymsi stankom a asi posvatnymi predmetmi. Neviem, vyzeralo to zaujimavo…
Ked na Mauna Kea zacne Oskar zapadat, je to naozaj zaujimave divadlo. Velke kupoly teleskopov sa zacnu natacat svojim smerom a otvarat sa na nocnu oblohu. Vsade je uplne ticho, pocujete len ten lomoz posuvajucich sa zeleznych obrov. Na striebornych plechovych pologuliach sa odraza slnko. A strasne rychlo sa ochladi… Teplota padne za kratku chvilu pod nulu. Dobre nas zacalo klepat. Prislo k nam nejake auto. Securitak sa zastavil povedat, ze musime vrchol opustit. Povedali sme mu, ze chceme len dopozerat zapad slnka, ale v skutocnosti som chcel vidiet aj tu nocnu oblohu a odfotit si ju. Chvilu to trvalo. Chalani sedeli v aute a ja som klepal kosu a staval stativ. Tak takyto mraz som nezazil uz pekne dlho. Az do kosti. Ked prisiel chlapik s ulohou ochrancu hviezd znova, museli sme uz naozaj ist. Ale stalo to za to. Ta chvila v ciernej mrazivej tme, tak blizko oblohy a tak daleko od bezneho sveta…
Prvych par mil bolo naozaj zaujimavych. V paradnej tme a bez svetiel. Je totiz zakaz zazinat po zotmeni svetla. Teleskopom to vraj nerobi dobre. Asi im to svieti do oci a nevidia na hviezdy. Zasviteli sme si az hodny kus pod vrcholom.
A tu, niekde na krajnici uprostred nicoho sme si na chvilu zastavili a cumeli este raz na tu ciernu oblohu posiatu hviezdami. Uzasny pohlad. Tu clovek pride zase na ine myslienky. Je oproti tomu vsetkemu taky malicky a bezvyznamny. Priroda je kolos. Kde sa koncia hviezdy? Pozerame, zaostrujeme, na koniec asi nedovidime. Tak si aspon zasvietime svetla, nech vidime nieco na cestu.
Zdolavame serpentiny, aj cestu do Hilo, davame si nieco pod zub v akejsi zradelni a potiahneme… potiahneme dolu na juh k nejakej plazi? Nieee, zmena planu!!!
Ide sa naspat do Volcanu National Parku. Este tam mame nejake resty…
PS: odtialto je Mauna Kea velky cierny obor. Je august. Mozno preto cierny. Ale svoje meno dostala podla svojho vzhladu v inom rocnom obdobi. Ked je cela zakryta snehovou perinou. Nedalo mi to, pohladal som na nete. MAUNA KEA znamena BIELA HORA…