Sú veci, ktoré sa vám jednoducho s cestovkou len ťažko pritrafia. A doma na gauči už vôbec nie. Aj preto cestujeme. A aj preto na vlastnú päsť. Sú nimi zážitky ako party na jazere Atitlán s Kapitánom Korytnačkom či večerná akcia v nebezpečnom San Salvadore s miestnymi zvukármi (pribudnú o tom samostatné kapitoly), ale aj taká obyčajná prechádzka po bývalom hlavnom meste Guatemaly, ktorá sa zrazu zmení na brigádu, podobnú tým aké sme voľakedy dávno absolvovali počas študentských čias v sťahovacej službe u Jaštera…  ;)

Guatemalci sú neskutočný národ. U nás je na to taký špeciálny výraz, že „mámfpičisti“. Stačí ho vynásobiť  troma až desiatimi a máte pred sebou obraz priemerného Guatemalčana. Dvoch z nich sme stretli , keď sme sa vybrali na kopec za mestom. Má tam byť super vyhliadka na celé historické mesto, to si nemôžeme nechať  újsť. A zároveň si tak dáme malú túričku, už nás svrbia trekingové topánky. Keďže sme nešli taxíkom, prechádzame pár „mimocentrových“ ulíc a uličiek. Naši – dajme im pracovné názvy – Pedro Mat a Juan Pat, nám boli zrazu v ceste. Aj s ich Pepsi chladničkou veľkosti veľkej šatníkovej skrine. Dvojdverovej…

Najprv sme len prešli okolo a pousmiali sa, ako im to ide „od ruky“. Ale naše dobré srdce nám nedalo (áááno, ani my sme dovtedy nevedeli, že ho máme J) a opýtali sme sa, či nechcú pomôcť. Chceli. Rozdiel medzi takým štandardným Guatemalčanom a štandardným Slovákom je totiž aj v tom, že štandardný Guatemalčan sa zbytočne nezamýšľa, či má robiť drahoty, keď mu niečo ponúkajú. Jednoducho povie „síí„“ a je to. A tak sme sa neplánovane stali účastníkmi najzaujimávejšej akcie dňa na danej ulici.

Ten výjav sa nedá úplne dôveryhodne opísať, pre plný zážitok, je nutné vidieť ho osobne. Chladnička bola asi o pol centimetra väčšia ako dverný otvor, do ktorého sa ju snažili vtrepať , čo by si takému bežnému nemámfpičistovi mohlo zdať ako menší problém. Také guatemalské magic duo, taká maličkosť však len tak nerozhádže…  Fučali pod ťažkým nákladom a neprestávali tlačiť chladničku na určené miesto, i keď očividne nemohla nimi zvoleným spôsobom prejsť. Nerobili si ťažkú hlavu ani z toho, že im pred vchodom do La tienda (obchodíku na všetko možné) v ceste zavadzalo auto, ktorému sa už triasli pneumatiky od toho, ako tušilo, že sa to neskončí dobre ani s chlaničkou, ani s chlapmi a ani s ním…

Pomoc  bola teda vítaná. Asi dúfali, že štyria už Pepsi skriňu pretlačíme aj cez zárubňu a stenu. Trošku sme ich zarazili tým, že najprv musím chladničku vyniesť von a ísť s ňou dnu iným spôsobom – že to skúsime na ležato a postavíme ju vovnútri. Meter, samozrejme, nemali, tak sme to skúsili len tak odhadom – ako jediné riešenie, ktoré nám napadlo. Štyri páry rúk to už zvládali lepšie. Osobne, keby som mal takú La Tiendu a vyfasoval by som krásnu veľkú chladničku, pri sťahovaní by som ju aspoň zodvihol do vzduchu a niesol tak, aby sa nepoškrabala. Ale to by som nesmel byť „guatemalteco“. Chlapi to potiahli rovno po chodníku, cez kamienky, schodík, hlava-nehlava. Auto zostalo bez ďalšej jazvy len vďaka tomu, že sme mu v poslednej sekunde zachránili posledný panenský kúsok laku. Ale už sme v tejto krásnej krajinke tretí deň, pomaly sa učíme dodržiavať základné pravidlo „nerieš detaily“. A v tomto duchu sme chladničku vtrepali do obchodíku, kde sa konečne – na radosť tety predavačky – ocitla. Keď sme sa ju však snažili postaviť (chladničku, nie tetu), zistili sme, že je nízky strop. Alebo vysoká chladnička. Asi v závislosti od toho, čo tam bolo prvé…:)

A tak nad modro-červeno-bielym obrom skláňali sa štyria chlapi. Plus dvaja-traja pozorovatelia. Už k tomu bolo viac ľudí ako možností dostať ju dnu. Teda dnu už je, ale používanie dverami nahor by mohlo byť jemne problematické. Dvaja z tých menej opálených chlapov sa zamysleli ešte o trošku viac. Vrátili sa myšlienkami na začiatok sťahovacieho procesu – keď tu ešte ani neboli. Ako by rozmýšľali, keby to šťahovali oni? Čo by urobili ako prvé? A zrazu tu bola jedna, doteraz nezodpovedaná otázka. Keď som ju vyslovoval, tajne som dúfal, že by odpoveď mohla vyriešiť náš problém a zároveň sa mi nechcelo veriť,že by mohol niekto zabudnúť na takú maličkosť. „Chlapi, a nožičky to nemá? Keby sa dalo voľačo odmontovať, znížila by si sa chladnička o nejaký ten centimeter a šlo by to ako po masle“.  V tom momente sa na tvárach Pata a Mata zjavil neistý a zároveň víťazoslávny záblesk, ktorý nám zároveň dal odpoveď. Objavili sme Ameriku. Už druhýkrát . Columbus nebol jediný!

Samozrejme, každá chladnička na niečom stojí a táto mala krásne, asi 5 centimentrové gumené nožičky, ktoré sa dali odštróbovať. Bravó. Nezdržali sme sa smiechu, že ich to nenapadlo na začiatku, keď im chýbal ten cenťák, ale to je už jedno, odmontujeme, vybavíme, frčíme na kopčok…

To čo znie tak jednoducho v hlave Európana, nemusí byť rovnako jednoduché uprostred Guatemaly. Nebudem to príliš technicky rozpisovať, zostručním to tak, že chlapíci niekde vyčarovali sadu „náradia“ na akú by bol pyšný každý malý chlapec do 5 rokov, pre starších už bola nepoužiteľná. Obsahovala pár polohrdzavých zvyškov voľakedajších nástrojov. Ani neviem ako, vymysleli sme akýsi dvojchlapový kľúč a striedali sme sa s Ferom pri odkrúcaní. Chladnička sa nasťahovaniu bránila ako naši politici priamym odpovediam. Vytvorili sme krásny tím – jeden za jedného a ostatní za dvoch. Spolupráca vyzerala následovne. Miro istil, ja som odtáčal a ostatní sa pozerali. Ale musíme uznať, že sa pozerali veľmi sústredene. Na dvoch belochov, ktorí sa snažia zachrániť ich budúce chladené pivo a colu. Výjav hodný predlohy na obraz Michelangela. Volal by sa Symbióza dotiahnutá do dokonalosti.

Dve nožičky sme vymontovali ešte v obchodíku, druhé dve vonku, kde sme museli chladničku znova vytrepať a po odmontovaní problematických pár centimetrov už objekt pekne vkĺzol do obchodíku a potom na svoje miesto. Nádhera. Možno raz chladničku zapoja aj do elektriky. V niektorých krajinách sa totiž často chladnička používa len ako polička na fľaše. Ale zato peknááá a praktickááá…

„Muchas gracias, adios…“ povedali nám. Keď sme hľadali kúpeľňu, aby sme si umyli ruky, priniesli umývadlo v plastovom lavóri a skropili sme dlažbu ulice. Chladnička bola na mieste, srdce tiež a my sme stihli aj vyhliadku a po nej ešte aj futbalový zápas miestneho klubu – zážitok na pohľadanie. Ale o tom inokedy a inde, zatiaľ si dáme jedno guatemalské pivečko…  ;)

Neviem, či existuje aj nejaká krajina, kde sa pivo nevyrába. Tuším som v takej ešte nebol, a to som ich už zopár videl. Krásna to tradícia a medajlu ľuďom, ktorí  tento mok vymysleli a ďalej ho zdokonaľujú. Našim dobrým zvykom (a vôbec  ho neplánujeme meniť) je v každej novej krajine nejaké to pivečko odtestovať. Skúšame rôzne domáce značky a keď ich už prejdeme všetky, tak skúšame odznova – aby sme náhodou nezabuli, ako chutila tá prvá. Prípadne už potom až do dokonalosti testujeme tú najobľúbenejšiu miestnu. V Guatemale nám zatiaľ najviac chutil Gallo. Fajnové pivečko, môôôže byť…

Dnes večer sme po nejakých tých sľúbených Coronách na pláži a západe slnka, zablúdili do malej miestnej, hmm… nazvime to honosne, že reštaurácie. Odporučil nám ju chlapík, ktorý nám od dnešného popoludnia do zajtrajšieho rána stráži auto. Síce sme v Guatemale, no majiteľ je Arab a jeho žena – kuchárka je z El Salvadoru. Chutiť nám však vraj bude znamenite. A aj chutilo. Prvému chodu sme spolovice nerozumeli, tak sme si ho objednali. Ani doteraz celkom nerozumieme, čo to bolo, no chutilo nám a zaklincovali sme to ešte znamenitou rybou. Kecy arabského majiteľa o tom, kto sa kde seká mačetami kvôli tomu či fandí Barcelone alebo Realu (neviem,  prečo musia títo synovia púšte stále hovoriť o nejakom násilí a mudrovať nad polikou, náboženstvom či športom v tomto zmysle), sme spláchli studeným nealkom. A práve to sme nemali robiť…

…za ohlušujúceho zvuku veľkého žltého jukeboxu, hrajúceho staré vypalováky, vkráčal do „reštaurácie El Gallo. S hrdo vypnutou hruďou sa prešiel pomedzi stoly, prehodil chochol z jednej strany na druhú, vážne sa na nás zahľadel, posmešne zdvihol kútik, zvraštil pravé obočie a odkráčal preč. Očividne si pomyslel svoje. A my, zvláštni bieli cestovatelia sme to pochopili. Odvtedy si zase radšej objednávame pivo. A El Gallo nás počas celej cesty tým jedným prižmúreným okom sleduje z nápisov a etikiet. Už žiadny prešľap, dávame si pozor…  ;)

pozn.  el gallo = kohút

Ak potrebujete v Guatemale niečo nájsť, stačí sa opýtať domácich. My ste v hlavnom meste zatiaľ vždy dostali uniformovanú odpoveď tres-quatro calles a este directión (tri-štyri ulice týmto smerom). Stučné, jasné, urobili sme tak… A všetko by bolo super, až na jednu maličkosť. Že ani raz tam nebolo to, čo tam malo byť. Ale v pohode, aspoň sme sa vždy prešli a domácim za to od srdca ďakujeme.

Muchas gracias la gente de Guatemala ;)

Buenas noches,  amigos! Pomaly nám odbíjajú posledné hodiny nášho tretieho dňa. Ani nevieme ako to od príletu zbehlo, ale už sme toho stihli celkom dosť a tešíme sa na ďalšie zážitky. Aby sme na všetko do dôchodku nezabudli, zatiaľ si značíme:

• Hovadsky dlhý let Viedeň-Madrid-Guatemala City – s veľmi biednym servisom Iberia Airlines a bez kvapky alkoholu! :)
• Zaujímavá cesta z letiska – spojením, ktoré sa najviac neodporúča tzv. Red Busom. Určite ním nikdy nejazdite. Nám sa to páčilo, ale nehovorte to mojej mame! ;)
• Guatemala City – veľké, dosť špinavé a zasmogované mesto. Ale má svoje čaro. Užili sme si trhy, ošarpané aj pekné stavby, super hostel, požičali auto a vypadli o deň skôr, než sme mali predbežne v pláne. Veď to najlepšie vždy čaká mimo veľkých miest.
• Antigua – starobilé a krásne mesto. Pamiatka UNESCO a podľa toho to tu aj vyzerá – značný rozdiel oproti Guatemala City. Srdce nám pookrialo, je tu čo pozerať, fotiť, ochutnávať, popíjať. Parááádička :)
• Najbližší plán – Vamos a la Volcano! (Ide sa na sopku!)