Polynezsky Fero v akcii – 7.cast – AKO SME NA MOLOKAI OPICU PREPASOVALI…

Zobudil som sa na zblnkot vody. Je super mat ocean rano zase takto na dosah ruky. Jemny hukot vln balzamuje dusu a vstava sa ovela lahsie nez doma z postele. Ale tie dnesne vlny sa mi nejako nepozdavaju. Ked som konecne vykukol zo stanu, hned som zistil preco. Nazaj totiž boli na dosah ruky…Dnes to s tou pritulnostou jednoznacne prehnali. A priliv rychlo stupal. Nasledovalo bleskove zbalenie stanov a vsetkeho proviantu, pri ktorom sme sa velmi rychlo prebrali. A budenie sokom asi zazila aj rodinka, ktora nas objavila za plotom svojho domu, ako si balime caky-paky. Mamicka s detvakmi, vsetci este v pyzamach, si vybehla cez zahradu na sukromnu plaz a zistila, ze tu maju votrelcov. Nastastie, si to tu fesna americka rodinka len prenajimala, takze na nas boli celkom mili. Pokecali sme chvilu o tom, kde a ako cestujeme a potom sme vypadli, aby ste stihli lod.Zase nas cakal pochod ulicami v plnej polnej. Ale pristav bol na dohlad, tak to uz nejako dobojujeme az k lodi. Stihli sme to nacas, este sme sa po ceste aj odfotili v topankach Foresta Gumpa pod emblemom Bubba Gump Shrimp Company. V pristave uz zase cakali nejaki ludia a tlacili sa k este nepristavenej lodi…

Dnes nam aspon nik nerobil problemy s batozinou. Nasli sme si miestecko na palube a dali si nejake tie ovocne napoje. Vyzeralo to tak, ze nejaka vacsia skupina to ma kupene aj s obcerstvenim. Skoro vsetci, okrem nas, pobehovali s akymisi menovkami na hrudiach a tvarili sa, ze patria k sebe. My sme ziadne menovky sice nemali, ale po vcerajsej rusnej noci nas dost smadilo, a tak sme sa minimalne pri bare tvarili, ze tiez patrime k ostatnym. Prirodne ovocne stavy z ananasov, mang a guav oslahnute par kockami ladu padli velmi vhod. Na ranajky sme sa este necitili, ale po napoje sme to otocili hned niekolkokrat. Potom sme uz len sedeli na hornej palube a modlili sa, aby boli vlny mensie a lodou menej hadzalo. Dnes rano nam bolo akosi menej do reci nez predvcerom po ceste na Lanai. Kazdy si sedel so svojimi myslienkami a tak trosku bledo-zelenou tvarou. Ale vsetci sme sa tvarili hrdinsky. Az neskor na pevnine sme si povedali, ze ta kombinacia vcerajsich drinkov a dnesnych vln nebola bohvieco…;o)

Plavba na Molokai trvala zhruba dvakrat dlhsie nez na Lanai, ale stale je to relativne rychly presun. Zakotvili sme v malom pristave, ktory vyzeral ako by tam bol len tak nahodou. Zvitalo sa tu niekolko rodiniek a kazdy si poodvazal svojich blizkych ci znamych. A minubusy odviezli aj tych zopar turistov. Zostalo tam len niekolko pristavnych robosov a my traja. Nuz, vyzera to tak, ze nas tu niekto zabudol. Kde sme uz, takto zabudnuti, cakali hodnu chvilu, povedali sme si, ze sa asi budeme musiet ozvat. Zavolal som teda do Dollaru. A na taky tretikrat sa mi to dokonca aj podarilo. Teta pri telefone povedala, ze ked uz tam cakame, poslu po nas kohosi. A tak sme, uz teraz najdeni, cakali dalej. Zvalili sme sa aj s batozinou na lavicky v cakarni. Tu bol aspon tien a pohoda. Ani sa nam nechcelo vstavat. Scipli sme tu ako take mrciny. Na partiu dobrodruzne naladenych turistov pripravenych na vsetko sme rozhodne nevyzerali. Ale dobre, ze sme sa takto na chvilu dostali do vodorovnej polohy. Ta mala opica, co sa doteral bala z nas zoskocil, mohla takto pohodlne pomalicky zliezt. A bol pokoj, Ked prisla po nas dodavka z pozicovne, opicka uz bola davno za plotom, po ktorom sa plazili krasne rozkvitnute havajske kvety…

Z LETISKA DO „CENTRA MESTA“…

A sme tu. Na Molokaiskom letisku. Podoba sa to tu sice viacej na zahradky za garazami a zeleznicnou tratou v Poprade, nez na poriadne letisko, ale nevadi. Akurat lietadiel je tu viacej, nez na popradskych zahradkach. Asi o dve. V malej budove, kde sidli okrem troch aeroliniek (kazda ma jeden maly pultik), bufet, ochranka a dve pozicovne aut, sme sa zastavili pri okienku firmy Alamo. Rezervacku sme sice mali o okienko vedla – v Dollari, ale vzdy sa lahko presunieme tam, kde davaju lepsie podmienky. Klasicky sme to zahrali na to, ze nam uplne staci to najmensie a najlacnejsie auto a dostali sme za maly priplatok kabriolet. Osvedcena taktika. Mali sice zase len ten biely hnusny americky Sebring, ale furt lepsie nez roxorom do oka. Hlavne, ze sa mu da otvorit strecha. Na vyhliadkovych jazdach po ostrove to urcite ocenime. Az s vetrom vo vlasoch je to ta spravna sloboda a pohoda. Tu sa nechystame na ziadne offroady ani na nic blaznive, co sa soferovania tyka, toto by malo idealne splnat nase plany. S milou, asi dvestokilovou, hawajskou tetou pri okienku sme si dobre rozumeli, obchod je uzavrety. Este sme si zistili, kde sa tu da najblizsie dobre najest, nahadzali sme batozinu do kufra a odfrcali sme zo zahradkoveho letiska…

Raz-dva sme boli na hlavnej ceste, v podstate smerom naspat do pristavu, a vychutnavali sme si ten spominany vietor vo vlasoch a prazdny ostrov. Ziadne preplnene cesty, ziadny chaos, uuuplna pohoda. Takto sa mi to paci. Este si dame nieco dobre na obed a bude ako nebolo. Lenze nieco mi vrta v hlave. Ani neviem, preco ma to tak zrazu napadlo, ale pytal som sa chalanov, ci mam na zadnej sedacke fotoruksak. Vraj nie. Hmmm, dufam, ze je v kufri. Zastavili sme az pri „restike“, nejakych desat mil od letiska. Obavy sa naplnili. Ruksaku niet. Do prcic! Velky fotak, maly fotak, filtre, kamera, nabijacky, mobil a co je najhorsie, vsetky pasky a doteraz vyfotene filmy. Toto nie je prave najsradnovnejsie. Restika je aj tak zavreta, skaceme teda do auta a frcime naspat na letisko…

Teraz len celu cestu dufam, ze zahradkari su mili ludia a ziadny z nich si neodniesol najdolezitejsiu cast mojej batoziny domov. Respektive, ze sa za tu chvilu miestom, kde som ruksak nechal, este nestihol nik prehnat a najdeme ho tam, kde zostal. Odprisahal by som, ze sme ho nesupli do kufra a batoh zostal na parkovisku. Prva cesta viedla teda tam…

Nic. A kua. Tak potom uz len pod okienkom autopozicovne… Nic, ani tam. Aj-jaj. Ale to sa ma uz mila srnko-dvojtonkova teta pytala, ci hladam ruksak.

„No jasneee!“ zareagoval som hned.

„Tak ten je u securitakov“, odpovedala teta.

Keby mala o stopatdesiat kilo a dvadsat rokov menej, aj by som ju vybozkaval, ale vyzera to tak, ze to radsej vybavim s tymi securitakmi. Boli dvaja. A ani jeden sa mi nepacil. Tak som si teda len vzal ruksak. Trosku to dalo zabrat, lebo som musel vymenovat vsetko, co je vo vnutri, dat im svoje udaje, podpisat nejake lajstro atd. Ale hlavne, ze mam zase svoje poklady spat. Nasli ich na parkovisku. Tak ako som predpokladal. Chalani nakladali batozinu do kufra, ruksak pri kolese si nevsimli a ja som z nejakeho neznameho dovodu akurat dnes neurobil staru znamu povinnost sofera pri cestovani – nepozrel som sa pri odchode do spatakov, ci na opustanom mieste nahodou nieco nezostalo. Nuz, poucime sa do buducna…;o)

Teraz sme si uz mohli tu opakovanu cestu dolu k plazi naozat vychutnat a aj dobry hawajsky obed v restike. A popri nom sme uz aj studovali mapy a knizky, aby sme urobili cestovatelsky plan na ostrove Molokai…

ZACINAME PALMOVYM HAJOM…

Len kusok od nasho maskrtnickeho miesta sa nachadza Palm Grove. Medzi cestou a oceanom je tu naozaj poriadne pole kokosovych palm. Vraj to ma aj nejaky historicky ci nabozensky vyznam. Pre nas to je hlavne zaujimave miesto na fotky. Po zemi sa tu vala kopec kokosovych orechov a tabulka na jednej z paliem upozornuje na padajuce plody. Ono to sice znie komicky, ze „pozor padajuce kokosy“, ale keby clovek schytal po lebeni taky dvojkilovy orech velkosti lopty, asi by ho smiech presiel. Videl by vsetky hviezdicky a potom uz, s najvacsou pravdepodobnostou, az zdravotnu sestru. Alebo vobec nic… Trosku sme sa v hajicku vyblaznili, pofotili s palmami a aj narucim plnym kokosovych orechov a vybrali sme sa do nejakeho zasiteho kuta ostrova. Po ceste sme sa este snazili v miestnom Visitor Centre vypatrat, ako sa dostat k svetoznamym Molokaiskm utesom – najvyssim skalnym utesom na svete. Da sa to vraj len lodkou. A cena je na nase pomery prilis vysoka. S tetou vo Visitor Centre sme sa rychlo skamaratili a ta slubila, ze skusi zistit od jedneho jej znameho, ci by nas tam nevzal svojou lodou. Uvidime. Zatial teda frcime napriec ostrovom, ideme sa pozriet na jeho zapadne pobrezie…

MOLOKAJSKE PLAZE…

Ako nahle sme presli „obyvanou oblastou“, ak sa da tych par domov tak nazvat, zase sme boli na asfaltke veducej zelenymi lukami a zelenymi kopcami v pozadi. Ako v reklame na nejake auto. Paradicka. Vela ciest tu nie je, tak sme si vybrali trasu k vraj najkrajsej plazi na ostrove. Podla mapy sme nasli spravne odbocky, obisli sme akysi hotel v zalive, v blizkosti Kepuhi Beach. No my sme sa trepali dalej po uz rozbitejsej ceste az k Papohaku beach Tu uz by som si taky domcek doprial aj ja. Na velkych pozemkoch, ucupene medzi hustou zelenou a tak daleko od cesty, ze na ne bolo dovidiet, lemovali trasu obcasne domy ci chaty. Hmmm, tomuto sa hovori, chodit na vikend za oddychom. Na konci jednej z odbociek sa tu skryva kemp a cez ten sme sa dostali az na velku zlatu plaz. A tu zase nikoho. Jaaaj, to je ono. Trochu tu fukalo. Vlastne tak, ako na vacsine tycho divokych plazi. Piesok vetrom hnany vo vzduchu bolel, ale my sme sa svihli rovno do vody a tam to bolo jedno. Trosku tepla ako vzdy, ale aj tak sme sa tu super odreagovali. Voda bola plytka ale sila vln taka, ze nas tahala von na breh a zase spat do oceanu. Mohli sme len tak lezat ako tulene a ocean sa s nami hral ako so zapalkami. Takto sme sa hrosili dobru hodinu a nikomu sa nechcelo z vody von. Vlny nas gulali po piesku sem a tam. A my sme sa nechali. Nemuseli sme vobec nic robit, len trosku davat pozor, aby sme sa neutopili…:o)

Po tom, co sme uz mali rozmocene aj odtlacky prstov a ja som stihol potopit na chvilu aj kameru, polhodinu som pracne vyberal zo sietkovanych vreciek kratasov piesok, ktory sa tam nejakym zazrakom prepchal. V takmer prazdnom kempe sme si dali sprchu a po ceste naspat sme sa este zastavili v malom obchodiku. Sedeli tu dvaja miestni chalani. Poradili nam, ze mame ist o dve ulice dalej, ze tu je to predrazene. Pekne od nich. Podakovali sme sa a oni nam predviedli vzorovu ukazku hawajskeho pozdravu „shakka“, ktory tu sluzi ako „dakujem“, „prosim“, „na zdravie“, „pohoda“ a neviem co este vsetko. Mile od nich. Odshakkovali sme im teda naspat a uz sme sa citili spravne hawajsky. Teda skor Molokajsky, na ostrovoch viacej poznacenych civilizaciou vam uz totiz skor niekto ukaze vztyceny prostrednik…

Skusali sme este najst cestu k pristavu a majaku, ktory sme videli na mape, ale nepodarilo sa. Akesi to tu bolo v realite podstatne ine. Cas medzitym pokrocil. Este sme sa chvilu povozili po inej casti ostrova, kde sme zase bezuspesne hladali jednu odbocku do neznama a bolo sa treba vydat na opacnu stranu ostrova, kde sme mali zhruba naplanovany dnesny noclah. Cestou s peknymi vyhladmi sme sa tak dostali az do Halawa Valley. Naozaj pekne miestecko. To sa najvpr sa zbavite vsetkych znamok civilizacie. Ked vam ostanu za chrbtom, vystverate sa trosku serpentinami po utesoch hore a na zaver sa zase spustite pomedzi huste stromy dolu do udolia. Tam sa rieka napaja do kludnej zatoky, odtial do oceanu a je to krasne miestecko na postavenie stanu a jedinecny noclah…

V lone prirody sme este „dooslavovali“ Petove narodeniny. Dali sme si originalny prirodny hawajsky ananas bez akychkolvek chemikalii, zohriali sme si nieco podzub a aj nejake pivecko tusim padlo. Na druhom brehu zatoky svietilo par svetielok. Tam kotvia lodky, ktorymi sa da dostat k najvyssim skalnym utesom na svete…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.