Polynezsky Fero v akcii – 18.cast – AKO SME KULI ZERAVU LAVU A PRESYPALI CIERNY A ZELENY PIESOK…

…tak vcera sme nakoniec dorazili na stare zname miesto. Na koniec asfaltky v Narodnom parku Volcano, ktoru tu pretala lava. Nedalo mi to. Nemozem to vzdat znova. Ktovie, kedy sa tu este dostanem. Zerava lava bola jednym z hlavnych cielov tohoto vyletu predsa. Chalani neboli proti, a tak sme tu znova…

ZA ZERAVOU LAVOU – TRETI POKUS…

Vlastne ani neviem, ci som dobre vravel, ked som tvrdil, ze sme tu vcera dorazili. Mozno, ze to uz bolo dnes. Niekedy okolo polnoci sme sa sem dovalili a dvaja z nas opat skoncili v budke so znamym televiznym programom. Ten televizor mal obrovske stastie, ze som pri sebe nemal nejaku bejzbolku. Ale boli sme poriadne unaveni, tak sme aj tak rychlo zaspali. Nebolo vela casu na odpocinok, takze ziadne zbytocne zdrziavacky. Uz o tretej rano totiz vstavame…

Vlastne ani neviem, ci som dobre vravel, ked som tvrdil, ze sme tu vcera dorazili. Mozno, ze to uz bolo dnes. Niekedy okolo polnoci sme sa sem dovalili a dvaja z nas opat skoncili v budke so znamym televiznym programom. Ten televizor mal obrovske stastie, ze som pri sebe nemal nejaku bejzbolku. Ale boli sme poriadne unaveni, tak sme aj tak rychlo zaspali. Nebolo vela casu na odpocinok, takze ziadne zbytocne zdrziavacky. Uz o tretej rano totiz vstavame…A aj sme vstali. Zbalili par veci a uz sme aj kracali znamou trasou. Vsetci este v polospanku, ale niekedy treba zatat zuby, ked sa chce nieco dosiahnut. Nikde nikoho. Boli sme jedine postavy na lavovom poli. O to je to zaujimavejsie. Teraz po tme vidime v dialke oranzove bodky lavy. To je jedina vec, ktora dnes urcuje nas smer. Minule sme to odhadli na nedosiahnutelny bod, teraz uz vieme, ze ked chceme vidiet horucu oranzovu krv sopky, musime sa dostat az tam…

Ani sme sa velmi nesnazili nasledovat male odrazky znaciace chodnik. Namierili sme si to priamo za nosom, teraz v ciernej tme nam ciel cesty priamo svieti. Nuz celkom zaujimavy pocit kracat po praskajucej stuhnutej lave o tretej rano. Clovek este napoly spi, ale zaroven musí davat slusny pozor pod nohy, aby si v tom polospanku nezlomil clenok.

A tak sme si slapali, kazdy so svojimi myslienkami. Traja chalani, dve svetla, zaujimava zostava. Obcas sme dlanou okusili, ci nahodou neslapeme po prilis horucej pode, to by totiz znamenalo, ze nase kroky vedu priamo nad podzemnym prudom lavy, ktory sa moze hocikde prehryzt na povrch, a to by nas asi dost rychlo prebralo. Oranzove jazyky daleko pred nami sa samozrejme spravali ako spravna fatamorgana a nechceli sa k nam priblizovat.

Ale nakoniec im nezostalo prilis na vyber, Mohamed totiz prisiel k hore. A uz bolo inak teplo. Zeravu lavu bolo poriadne citit vo vzduchu. Uz sme poculi jej praskot ako sa drala z podzemia na povrch. Pomaly sa prelievala v dlhych jazykoch. Pripomenulo mi to zabery z Kosickych Zeleziarni. Akurat tu to nikto nekul, neodlieval do foriem, priroda si tie cierne spagety ukladala len tak sama, krizom krazom cez seba. Tuhnuca lava sa menila na striebornu, potom sedu a nakoniec na ciernu. Podla jej farebnych odtienov sa dalo lahko rozoznat, ktora je ako cerstva…

VYCHOD SLNKA PRI TECUCEJ LAVE…

Tak toto bolo nieco. Cumeli sme na to lavove divadlo, fotili, natacali a vytesovali sme sa, ze sme to dokazali. Aj sme sa pekne zapotili a vymyslali kadejake lavove pokusy. Asi najzaujimavejsi bol naberanie tecucej lavy na uz stuhnuty suter. Poviem vam, priblizit sa na niekolko centimetrov k tomu oranzovemu cudu, to je taky hic, ze mate pocit, akoby vam niekto zapalenou faklou maval popred ksicht. Poriadne vykurena sauna je oproti tomu nic.

Tak toto bolo nieco. Cumeli sme na to lavove divadlo, fotili, natacali a vytesovali sme sa, ze sme to dokazali. Aj sme sa pekne zapotili a vymyslali kadejake lavove pokusy. Asi najzaujimavejsi bol naberanie tecucej lavy na uz stuhnuty suter. Poviem vam, priblizit sa na niekolko centimetrov k tomu oranzovemu cudu, to je taky hic, ze mate pocit, akoby vam niekto zapalenou faklou maval popred ksicht. Poriadne vykurena sauna je oproti tomu nic.No a ked sme si uz „naberackou“ trosku cerstvej lavy ukradli, tak preco si z nej nieco neukut. Ako tak rychlo tuhla, dala sa este udermi sutrom tvarovat. Tak sme si napiekli take male lavove placky. No a aby som si zapamatal ozajstny dotyk s horucou lavou, este polozaspaty som chytil odleteny kusok jednej tej placky na sekundu holymi prstami. Hned som bol popaleny. Hmmm, neviem, nad cim som rozmyslal, ked som spravil taku hovadinu, asi som fakt este spal.

Obcas sme sa pri vsetkej tej zabave museli o kusok posunut. To vzdy vtedy, ked uz niekomu zacali dost smrdiet topanky, a to bolo jasne znamenie toho, ze stojime na nespravnom – prilis vykurenom – mieste. Nase rande s oranzovou slecnou sme zakoncili nahranim „videoklipu“ (tej si treba pozriet na Ferostranke, je to kasovy trhak) a par dobrymi foteckami a mohli sme sa pobrat na spiatocnu cestu.

Fesanda nam este na rozlucku ukazala, ze sa s nou neradno zahravat. Prerazilia na povrch dalsou zeravou chutovkou, a to rovno na mieste, kde sme pred chvilou stali a fotili sa. Hmmm, to by bola ina sranda. To by nam uz tie botasky boli zhoreli urcite. A asi aj s nohami…

Cesta naspat uz bola podstatne rychlejsia, namiesto bateriek nam uz svietil Oskar, a tak sme skakali po lavovom poli ako kamzici. Az teraz sme mali moznost vidiet tu ciernu spust. Miliony ciernym spagiet poprekrucanych cez seba tak, ako lava v jednotlivych prudoch tiekla dolu a tuhla vrstvu po vrstve. Obcas sa na miestach, kde uz velmi dlho ziadna nova lava nepretiekla, predierali na povrch nesmele rastliny, ale to trva peknych par rokov, pokial na nehostinnej ciernej hmote nieco vyrastie.

Za nejake dve hodinky sme zbehli az dolu k autu. Teraz zacali chodit opacnym smerom prvi ranni turisti. My uz mame svoju turu a super zazitok za sebou. Daleko hore, odkial sme prave dobehli, bolo vidiet uz len slabe oblaky dymu.

Slnko bude tu zeravu paradu cely den takto tajit a zase ju naplno ukaze az v noci…

JUZNE POBREZIE BIG ISLANDU

Nooo, a teraz uz mozeme Volcano National Park opustit nadobro a s prijememnym pocitom zadostucinenia. Vecer nam uz leti lietadlo do L.A., posledny den nasho Hawajskeho dobrodruzstva sme zacali naozaj zhurta a kvalitne. Ozaj, posledny den. Vaaau, ani sa nam verit nechce, ze bude zrazu koniec. Ale este mame pred sebou nejaky ten program, na let domov budeme mysliet az vecer…

Nooo, a teraz uz mozeme Volcano National Park opustit nadobro a s prijememnym pocitom zadostucinenia. Vecer nam uz leti lietadlo do L.A., posledny den nasho Hawajskeho dobrodruzstva sme zacali naozaj zhurta a kvalitne. Ozaj, posledny den. Vaaau, ani sa nam verit nechce, ze bude zrazu koniec. Ale este mame pred sebou nejaky ten program, na let domov budeme mysliet az vecer…Okrem peknych vyhladov na ocean, chceme este dnes stihnut dve hlavne veci, na ktore su chalani dost zvedavi. Jednu zelenu a jednu ciernu…

Nooo, a teraz uz mozeme Volcano National Park opustit nadobro a s prijememnym pocitom zadostucinenia. Vecer nam uz leti lietadlo do L.A., posledny den nasho Hawajskeho dobrodruzstva sme zacali naozaj zhurta a kvalitne. Ozaj, posledny den. Vaaau, ani sa nam verit nechce, ze bude zrazu koniec. Ale este mame pred sebou nejaky ten program, na let domov budeme mysliet az vecer…Okrem peknych vyhladov na ocean, chceme este dnes stihnut dve hlavne veci, na ktore su chalani dost zvedavi. Jednu zelenu a jednu ciernu…Prvou z nich je jedna fesna plazicka menom:

PUNALU’U BLACK SAND BEACH…

To „black sand“ v nazve nie je ziadna finta, na tejto plazi je naozaj cierny piesok. To sa nevidi kazdy den…Ked sa lava rozhodne dotiect si az do oceanu, moze to dopadnut aj tak, ako to dopadlo na tejto plazi. Kusky stuhnutej ciernej hmoty sa rozdrobia az na jemne zrnka piesku a vytvoria plaz ciernu ako uhol. Teda ako kde, obcas chyta sedu az sedociernu farbu, ale v niektorych usekoch aj uplne ciernu. Tak toto je paradicka. Skocite si do vody v takejto ciernej lagune a doprajete si fajnovy ranny kupel. Z takejto prirodnej vane sa vam naskyta dost netypicky pohlad na biele vlny oceanu omyvajuce cierny breh, a to cele je v pozadi doplnene zelenymi palmami a modrou hawajskou oblohou. No co vam budem hovorit. Zvlastne krasne to cele je…

Super pohodicka na zaciatok dna. Ked sa zacali na plazi zhromazdovat prvi ludia, boli sme uz na ceste prec, hromadnu schodzu nemusime. Este som chalanom ukazal malu zatoku, kde som sa pred rokom kupal s Galinou a korytnackami, ale dnes ich akosi nebolo vidiet. Ani korytnacky…

A sup ho zase na hlavnu cestu, ideme hladat dalsiu prirodnu zvlastnosti. Este o dost zvlastnejsiu.

Po ceste na nu, sme sa vyviezli aj uzkou klukatou asfaltkou na akysi vyhliadkovy bod, z ktoreho vedie poriadne dlha tura az na vrchol sopky. Nebolo by zle, si to vybehnut, ale je to tusim minimalne na dva dni, takze zase az niekedy inokedy.

Vyhliadka nebola nakoniec az tak uzasna ako sme cakali, akurat sme sa rozculovali nad jednym blbcom, ktory nas na uzkej ceste cely cas blokoval a jeho IQ nestacilo na to, aby ho napadlo uhnut sa na stranu. Potom este vo vyhliadkovom pristresku zazeral ako magor. Ludia su rozni, co sa da robit…

NA ZELENU PLAZ…

Nooo, pekne si ju schovali, len co je pravda. Za Punalu’u sme pokracovali niekolko mil do Waiohinu a tam sme to zvrtli na cestu, ktora ma v mape poznamku DO NOT DRIVE ON SOUTH POINT ROAD. Ta je ako pre nas stvorena. Kedze sa nema jazdit na tuto „Cestu na juzny bod“, boli sme hned na nej. Na mape vyzera jednoducho, v realite sme boli trochu zmateni a ked sme minali tabulku s napisom o sukromnom pozemku a ze nevstupovat, tak sme sa radsej otocili a skusili akusi inu odbocku. Ale ta koncila kdesi v poliach a chlapik pri ceste nam povedal, ze ak sa chceme dostat na zelenu plaz, musime ist presne tadial, odkial sme sa otocili. Tak sme teda pokracovali dalej az cez zakaz po zlej polnej ceste a okolo majaka, ci co to bolo, a potom na inu malu odbocku a tam bolo skarede parkovisko. Zo skaredeho parkoviska bolo treba este hodny kus slapat, ale to nas uz teraz len tak neodradi…

Nooo, pekne si ju schovali, len co je pravda. Za Punalu’u sme pokracovali niekolko mil do Waiohinu a tam sme to zvrtli na cestu, ktora ma v mape poznamku DO NOT DRIVE ON SOUTH POINT ROAD. Ta je ako pre nas stvorena. Kedze sa nema jazdit na tuto „Cestu na juzny bod“, boli sme hned na nej. Na mape vyzera jednoducho, v realite sme boli trochu zmateni a ked sme minali tabulku s napisom o sukromnom pozemku a ze nevstupovat, tak sme sa radsej otocili a skusili akusi inu odbocku. Ale ta koncila kdesi v poliach a chlapik pri ceste nam povedal, ze ak sa chceme dostat na zelenu plaz, musime ist presne tadial, odkial sme sa otocili. Tak sme teda pokracovali dalej az cez zakaz po zlej polnej ceste a okolo majaka, ci co to bolo, a potom na inu malu odbocku a tam bolo skarede parkovisko. Zo skaredeho parkoviska bolo treba este hodny kus slapat, ale to nas uz teraz len tak neodradi…

Nooo, pekne si ju schovali, len co je pravda. Za Punalu’u sme pokracovali niekolko mil do Waiohinu a tam sme to zvrtli na cestu, ktora ma v mape poznamku DO NOT DRIVE ON SOUTH POINT ROAD. Ta je ako pre nas stvorena. Kedze sa nema jazdit na tuto „Cestu na juzny bod“, boli sme hned na nej. Na mape vyzera jednoducho, v realite sme boli trochu zmateni a ked sme minali tabulku s napisom o sukromnom pozemku a ze nevstupovat, tak sme sa radsej otocili a skusili akusi inu odbocku. Ale ta koncila kdesi v poliach a chlapik pri ceste nam povedal, ze ak sa chceme dostat na zelenu plaz, musime ist presne tadial, odkial sme sa otocili. Tak sme teda pokracovali dalej az cez zakaz po zlej polnej ceste a okolo majaka, ci co to bolo, a potom na inu malu odbocku a tam bolo skarede parkovisko. Zo skaredeho parkoviska bolo treba este hodny kus slapat, ale to nas uz teraz len tak neodradi…

KA LAE

Tak teraz som trosku zmateny. Ked som bol na Floride a prisli sme na jej najjuznejsi cip, bol tam pamatnik z velkym napisom, ze sa nachadzame na najjuznejsom bode USA. Teraz sme na hawajskom ostrove Big Island a mapa hovori, ze Ka Lae na „South Pointe“ je najjuznejsim bodom USA. Kto sa ma z toho vyznat. Som zvedavy, kolkokrat este pridem na najjuznejsi bod tejto krajiny. Oni maju to NAJ tak radi, ze ho asi pouzivaju pre istotu rovno viackrat…Tak teraz som trosku zmateny. Ked som bol na Floride a prisli sme na jej najjuznejsi cip, bol tam pamatnik z velkym napisom, ze sa nachadzame na najjuznejsom bode USA. Teraz sme na hawajskom ostrove Big Island a mapa hovori, ze Ka Lae na „South Pointe“ je najjuznejsim bodom USA. Kto sa ma z toho vyznat. Som zvedavy, kolkokrat este pridem na najjuznejsi bod tejto krajiny. Oni maju to NAJ tak radi, ze ho asi pouzivaju pre istotu rovno viackrat…MAHANA BAY

Je to taka hodinka slapania zhruba. Vedie tu sice prasna polna cesta a na nasom Zelenom Jeepe by sme ju podla mna zvladli, ale toto su uz vazne sukromne pozemky a nechceme riskovat nejaku mastnu pokutu, alebo ze po nas bude niekto strielat. Predsa len sme v Amerike.

Je to taka hodinka slapania zhruba. Vedie tu sice prasna polna cesta a na nasom Zelenom Jeepe by sme ju podla mna zvladli, ale toto su uz vazne sukromne pozemky a nechceme riskovat nejaku mastnu pokutu, alebo ze po nas bude niekto strielat. Predsa len sme v Amerike.Slapali sme hodny kus a aj sme videli pekne do dialky, no stale sme si nevedeli predstavit, kde by sa tu mal zrazu vziat zeleny piesok. Neslo nam to do hlavy. No uvidiiime…

A uvideli sme. Mala laguna zarezana medzi utesy. Na plazi dolu krdel deti – nejaky skolsky vylet alebo co to bolo. Strmy zraz dolu, po ktorom sa treba zosplhat a tam to je. Nie je to uplne zelena farba, ako by si clovek mozno predstavil, ale zelena je. Ked si tak zalovite rukou pod vodou a na dlani mate potom hrst toho zvlastneho piesku, najlepsie vidiet jeho zelene ciastocky. Mal som velke pokusenie vziat si vzorku na pamiatku. Do krabicky od filmu do fotaku a prilozit ju k zlatemu a ciernemu hawajskemu piesku, ktory uz niekde schovany mam. Ale svedomie nedovolilo. Hore boli tabulky naliehajuce na turistov, aby ziaden piesok z plaze neodnasali. Je jedina svojho druhu a to malo zeleneho pokladu, co sme videli, to je vsetko, co existuje. Ak si kazdy vezme domov vzorku, tak onedlho uz ziadna zelena plaz nebude.

Vysantili sme sa teda aspon vo vlnach, ktore slusnou silou vchadzali do laguny. Ked odisli vsetci ti pubertaci, ktorych bola plna voda, vychutnali sme si zatoku este trochu takto sukromne, a potom sme ju uz prenechali dalsim navstevnikom…

POSLEDNY HAWAJSKY ZAPAD SLNKA…

Odslapali sme si to naspat k autu, dali sme si s nasim zelenym kamosom Jeepom zopar skakacich fotiek na rozlucku a namierili sme si to do Kony. V nejakom malom hawajskom mestecku po ceste sme si este slahli miestnu pizzu, aby sme zahnali hlad a potom nas cakalo len letisko. Ako sme sa blizili k „velkomestu“, tak trosku zhustla premavka. Stihli sme aj nas posledny hawajsky zapad slnka, ktory bol naozaj vydareny a s nevelkou rezervou sme dobehli na letisko. Znova rychle balenie vsetkych veci z auta, uspesne odovzdanie, pri ktorom sa nam este naposledy podarilo ukecat cenu nizsiu, nez sme mali platit a zrazu sme stali na parkovisku bez auta, len so vsetkou svojou batozinou…

PARKOVISKOVE ZAMYSLENIE…

A kua, zacina to vyzerat tak, ze dalsie auto uz nebude a ze najblizsie lietadlo uz nepoleti na dalsi hawajsky ostrov. Nuz, ostrovy dosli. Viac ich nemaju na sklade. Boli sme na vsetkych siestich. Teda na vsetkych, ktore su pristupne beznym turistom. Este su tu dalsie dva, ale jeden je uz len spustou po dlhych rokoch vojenskych bombardovacich pokusov a na ten osmy by sme museli mat bud hawajsku krv, alebo pozvanie majitela. Ta druha verzia nie je v nasom pripade az taka nerealna, takze sa mozno zase raz vratime a spravime aj Nihau’u. Kolewawa zostane netpristupna, pokial na nej neodpracu nevybuchnute bomby a granaty. A to sa odhaduje na dalsich minimalne 20-30 rokov. Takze na dochodok sme tu znova ako na koni tak ci tak…

A kua, zacina to vyzerat tak, ze dalsie auto uz nebude a ze najblizsie lietadlo uz nepoleti na dalsi hawajsky ostrov. Nuz, ostrovy dosli. Viac ich nemaju na sklade. Boli sme na vsetkych siestich. Teda na vsetkych, ktore su pristupne beznym turistom. Este su tu dalsie dva, ale jeden je uz len spustou po dlhych rokoch vojenskych bombardovacich pokusov a na ten osmy by sme museli mat bud hawajsku krv, alebo pozvanie majitela. Ta druha verzia nie je v nasom pripade az taka nerealna, takze sa mozno zase raz vratime a spravime aj Nihau’u. Kolewawa zostane netpristupna, pokial na nej neodpracu nevybuchnute bomby a granaty. A to sa odhaduje na dalsich minimalne 20-30 rokov. Takze na dochodok sme tu znova ako na koni tak ci tak…Nateraz to vsak uzatvarame. 16 dni, 6 ostrovov, niekolko stovak najazdenych mil, niekolko krasnych a jedinecnych tur, 12 noclahov na plazach a tri na sopke… proste dobrodruzstvo ako ma byt. Zase nam to cele dojde az doma. Po case. Teraz nas caka este jedna dokladna kontrola na letisku, kde si nas zase vybrali bokom na specialne prezretie, a potom uz len let do Californie. Ako inak. Od unavy pospime len taky fukot. A ked sa zobudime, budeme zase v realite. Tesit sa na dalsi takyto paradne vydareny zatah…

Fero cez Veľkú Džuru 2005

grand-canyon

SPLECH POLOAUTORA

Toto cele malo byt povodne len malym orientacnym pokecom k nasmu vydarenemu vyletiku, ale nejako mi nevysiel krok, zase som sa myslou preniesol vsade tam a volajako sa to cele natiahlo. Asi sme co-to zazili, ked sa da o tom napisat viac nez jedna-dve vety. Lahko sa da preskocit prvych par stran, tie nie su priamo o nasom prechode Grand Canyonom, su to len take zvasty o tom, co bolo davno predtym a o tom, co bolo tesne predtym. To len, aby som ja nezabudol co a ako… A preco poloautor? Ono sa to cele naozaj odohralo, napisal to zivot a priroda mu vyrazne pomahala, ja to len. s ich suhlasom. hadzem za nich na papier… Pokračovať na Fero cez Veľkú Džuru 2005

Kde iní začínajú… Ferovci už dávno ležia pod stolom, alebo sú o tisíc kilometrov ďalej…