Polynezsky Fero v akcii – 17.cast – AZ UPLNE DO NEBA alias NA NAJVYSSEJ HORE SVETA…

…budil nas ten isty otravny hlas, ktory nam na dobru noc rozpraval o tom, ako je nebezpecne chodit po stuhnutej lave a este nebezpecnejsie priblizovat sa k tej zeravej. A o dlhych nohaviciach, vhodnej obuvi a rukaviciach. A lampach a bezpecnosti a vobec o vsetkom. Opakoval to v pravidelnych intervaloch. Ze ho uz huba nebolela. Jeho asi nebolelo nic, ale nas uz z toho zacinala boliet hlava, tak sme vyliezli zo spacakov skor, nez sem stihnu dobehnut prvi ranni vtaci. Zobudili sme tretieho clena spiaceho v kabine auta a hor sa na tie cierne kopy stuhnutej lavy…

Zaaase po tej istej trase, ktoru sme vcera uz dvakrat presli. Ale uz je aspon biely den, vnimame to inak. Uz v dialke vidiet, kde konci asfaltka. Tu sa nou prevalili tony zeravej lavy az kym nestuhli na kamen. Cierne masivne jazyky to tu cele pohltili. Dooost dobry pohlad. Dali sme si par foteciek. Najviac sa mi pacil zaber so zaliatol tabulkou NO PARKING, ktoru horucava este aj vykrivila a lava z nej nechala trcat len vrch. Nuz, tu by sa uz dnes asi aj dost tazko parkovalo. Pomotali sme sa po ciernych kopach, cumeli na ten nicivy zazrak prirody zo vsetkych stran, a potom sme uz mysleli na to, ze ked chceme stihnut cely dnesny plan, mali by sme sa pomaly pobrat smerom do vnutrozemia…

Po ceste sme sa zastavili pozriet par zaujimavych veci okolo kratera. Presli sme si „lava tube“, miesto, ktorym volakedy tiekla pod zemou lavova rieka a dnes to vyzera ako tmavy tunel v zarastenych zelenych kopcoch. Presli sme aj nekonecnymi lavovymi poliami, vyprahnutou i poloozivenou prirodou a na chvilku sme sa zastavili vo Visitor Centre. Potom uz len brana vonku z parku a mohli sme vyrazit smerom na dnesny ciel. Ten sme si stanovili pekne vysoko. Chceme sa totiz autom vystverat az na vrch najvyssej sopky na ostrove…

MAUNA KEA…

Pekne meno. Este sa musim niekde poobzerat po jeho preklade. Tato najvyssia sopka celeho hawajskeho suustrovia fascinovala ludi v davnych vekoch a fascinuje ich dodnes. Nas teraz momentalne. Za poslednych 10000 rokov explodovala niekolkokrat, ale naposledy asi 3500 rokov dozadu, takze to nas az tak neboli. Ved ona si zase pospi a ktovie, co a kedy nam zase pripravi. Aj ked dnes ju uz cinnostou nahradza jej ovela mladsia sestra v inej casti ostrova, Mauna Kea je stale dominantou. Na jej vrchole nas dnes caka niekolko obrovskych teleskopov. Presnejsie povedane – najvacsie teleskopy na svete. Tie nase Tatranske su oproti nim len smiesne polovnicke dalekohlady. Tedaaa, aspon vsetci traja dufame, ze sa dostaneme az hore, dnes totiz zase trosku prekracujeme hranice toho co sa smie a povoluje. Vsetky pozicovne maju zakazane vyvazat svoje auta na Mauna Keu. Maju na to svoje dovody, ono je to totiz poriadne vysoko a v takej nadmorskej vyske nepreskakuje len ludom, ale uz aj autam. To nasavanie riedkeho vzduchu mixuje s benzinom asi dost zvlastnu zmes a motory to casto nezvladaju. Keby to bolo moje auto, tiez by som sa vzrusoval. Ale nie je. A Mirove a Petove tiez nie. Riskneme to teda. Ak sa nam niekde po ceste pokazi alebo zasekne, tak sme v keli, lebo v tom momente nam neplati poistka, kedze sme porusili kontrakt a vsetky naklady spojene s opravou a hlavne odtiahnutim dolu do civilizacie, by sme znasali sami. Na to ale nechceme radsej ani pomysliet, to by nam urcite bolo dost veselo. Rozhodli sme sa teda, ze to hore vyjde bez problemov a basta!

Ako vysoko sa to teda vlastne stverame? Nooo, slabych 13 500 feetov to meria. Pre tych normalnych – civilizovanejsich, ktori uz nejaku dobu nemeraju veci na palce a stopy, je to zhruba 4200 metrov. Tomu sa hovori celkom slusny kopcok. Aspon mne sa zdal. Pri takych vyskach, kde celkom rapidne redne vzduch sa odporuca trosku aklimatizacie a na ten ucel zriadili niekde vo vyske medzi 9 a 10000 stopami male Visitor Centrum s muzeom a obcerstvenim. Nebudeme zbytocne machrovat, dame si pauzicku, treba ten tlak v hlave trosku rozchodit. A nielen nam, Jeepik uz tiez akosi zvlastne pradie.

Popozerali sme si teda nastenky, fotky, clanky a neviem co este. Musim povedat, ze to bolo naozaj zaujimave. Toto je uz proste iny svet. Svet o hviezdach, oblohe, optike a ovela vacsich casovych a vzdialenostnych usekoch, nez si vobec vieme predstavit. Ale aj tak je dobre o tom nieco vediet. Zase sme zistili aki sme hlupi a kolko veci by sme si mali dostudovat. Tak sme aspon zaplnili tie najvacsie medzery z tejto oblasti a naskocili sme znova do auta.

Cesta sa po chvili zmenila uz len na strkovu, uz to neboli ziadne rastliny, ani viditelne znamky zivota, len klukata cesta pomedzi sutre a strk roznych farieb. Snazil som sa z auta cosi viac dostat, ale ocividne mlelo z posledneho, tak som tu blbu automaticku prevodovku len hodil do nudzoveho kopcoveho stupna a dufal, ze to vydrzi. Jeep isiel asi takym stylom, ze sme mali pocit, ze chce, aby sme vystupili a tlacili ho. No ked uz sme za neho zaplatili, tak nech maka. Horsie bolo, ze ked sme ako tak chytili nejake to svoje tempo, tak nam v ceste zavadzalo ine auto a na jeho obiehanie zase tolko sily nebolo. Tu uz vlastne okrem nas a minivanov firmy, ktora tu vozi turistov, vascinou nikto nejazdi. Ale my sme my, kam by sme sa nevytrepali, vsak? :o)

KED SU TELESKOPY FSAAADE DOOKOLA…

A vytrepali sme sa nakoniec az uuuplne hore. Nad oblaky. Nekecam. Cesta koncila nad oblakmi. Nenormalna paraaada. Vybehli sme vonku z auta a vosli do prvej „teleskopovne“. Nejako som mal zrazu vela energie, ale ked som si vybehol rychlo niekolko schodov vo vezi, hned som spozornel a spomalil, lebo sa mi z toho trosku zakrutilo vo vezi. V tej mojej. Ked sa vam vo vezi toci vo vezi, nie je to bohvieco. Celkom slusny tlak na hlavu. O-ho-hooo, tak tu pomalicky. Trosku sme zabudli, ze sme vo vyske vyse styroch kilakov. Miro, ten to zistil uz davnejsie, lezi v aute a nie je mu najlepsie. Tomu ten riedky vzduch dal poriadnu podpasovku, ide mu prasknut hlava. Ozaj, Mauna Kea ma este jednu zvlastnost. Je to najvacsia hora na svete. Vyssia nez Mt. Everest. Od svojej zakladne na morskom dne totiz meria 9000 metrov. Akurat je jej vacsia polovicka zatopena troskou vody…

Par dalsich zaujimavych informacii sme dostali od chlapika, ktory sedel vo svojom minivane a cakal na turistov obdivujucich najvacsi teleskop na svete. Ono totiz, jedina oficialne dovolena moznost, ako sa sem hore dostat, je zaplatit si vyletik so specializovanou firmou. Chlapik pre nu robi. Lenze vyletik, ak sa dobre pamatam, stoji tusim okolo dvoch kileciek na hlavu, co znamena dooost vela premarnenych piv, ak sa to da spravit v trojke len za benzin a auto. Myslel som, ze ti ludia za svoje prachy dostanu aspon ovela viac nez my – nahodni potulujuci sa. Ale prd. Vidia len presne to iste a este aj musia zliezt dolu pred zapadom slnka, lebo dohoda firmy s dalekohladnikmi tu z vrcholu je velmi striktna a nedovoluje im zdrziavat sa hore pri teleskopoch pridlho. Niekedy sa potom vracaju na zapad slnka opat z toho muzea dolu pod vrcholom, ale casto ani nie. No dakujem pekne. Tak to sme si my sami urobili lepsiu exkurziu. Ale chlapik nam povedal aj to, ze ich auta maju specialne upravene motory, ktore tuto nadmorsku vysku zvladaju, lebo bezne auta toto prezivaju len tazko. O to sme radsej, ze sme sa tu bez ujmy vystverali, dolu to uz zideme aj keby neviem co bolo…

Pozreli sme si ten hovadsky velky teleskop aj my. Uz ste videli sosovku o priemere 10 metrov? My hej. Slusna krava, to vam poviem. Keck I a Keck II su dva teleskopy – dvojicky. Kazdy z nich ma zrkadlo o takom priemere. Aby sa zachovala co najvacsia dokonalost, tak je poskladane z niekolkych casti tvaru vcelieho plastu. Vylestenych a osadenych k sebe s presnostou na tisiciny milimetra. Niekedy fakt cumim, co ludia dokazu. Ale toto je zase na dlhu observatorsku debatu, tuknite si na webe Mauna Kea a mozete citat cely tyzden. Zaujimavym teleskopom je este Gemini, ten ma tusim osem metrov v priemere, ale svoju druhu polovicku ma na juznej pologuli, myslim, ze niekde v Chile ci kde a spolu dokazu poskytovat obraz celej hviezdnej oblohy.

Clovek by cakal, ze tu na vrchole tejto obrovskej sopky bude kopec vedcov, hvezdarov a personalu. Ale dnesna moderna doba to uz zariadila inak. Obcas sa tu niekto mihne, kazdu budovu dokaze odsledovat jediny clovek, zatial co vsetci ti hviezdickari si mozu pozerat svoje bodky na oblohe z tepla domova. Teleskopy su riadene pocitacmi a obraz prenasany na ktorekolvek miesto na zemeguli. Takto tu ma svoje teleskopy okrem USA aj Canada, Anglicko, Francuzsko, Chile, Brazilia, Argentina, Australia a Japonsko. Dobre, co?

Tu je vraj totiz najlepsia viditelnost na svete. Vdaka nadmorskej vyske a aj vdaka tomu, ze Hawajske ostrovy su tak dobre odseparovane od vsetkej ostatnej civilizacie…

ZAPAD SLNKA NAD OBLAKMI…

Hovori sa, ze zapad slnka na Mauna Kea je nezabudnutelny. Ano je. Neviem, ci sme vymakli nejaky ten lepsi, alebo horsi, tu je asi kazdy jedinecny. Stojite si nad oblakmi, cez ktore kde-tu priesvita ocean alebo okolite ostrovy a cumite ako puk. Aj stari Hawajcania cumeli. Kusok odtialto maju svoje posvatne miesto, ktore je zaroven najvyssim bodom Big Islandu aj celeho suostrovia. Vedie k nemu uzky chodnicek. Aj ten kusok slapania do svahu, da v tejto nadmorskej vyske poriadne zabrat. Na vrchole je mala kopa kamenia s akymsi stankom a asi posvatnymi predmetmi. Neviem, vyzeralo to zaujimavo…

Ked na Mauna Kea zacne Oskar zapadat, je to naozaj zaujimave divadlo. Velke kupoly teleskopov sa zacnu natacat svojim smerom a otvarat sa na nocnu oblohu. Vsade je uplne ticho, pocujete len ten lomoz posuvajucich sa zeleznych obrov. Na striebornych plechovych pologuliach sa odraza slnko. A strasne rychlo sa ochladi… Teplota padne za kratku chvilu pod nulu. Dobre nas zacalo klepat. Prislo k nam nejake auto. Securitak sa zastavil povedat, ze musime vrchol opustit. Povedali sme mu, ze chceme len dopozerat zapad slnka, ale v skutocnosti som chcel vidiet aj tu nocnu oblohu a odfotit si ju. Chvilu to trvalo. Chalani sedeli v aute a ja som klepal kosu a staval stativ. Tak takyto mraz som nezazil uz pekne dlho. Az do kosti. Ked prisiel chlapik s ulohou ochrancu hviezd znova, museli sme uz naozaj ist. Ale stalo to za to. Ta chvila v ciernej mrazivej tme, tak blizko oblohy a tak daleko od bezneho sveta…

Prvych par mil bolo naozaj zaujimavych. V paradnej tme a bez svetiel. Je totiz zakaz zazinat po zotmeni svetla. Teleskopom to vraj nerobi dobre. Asi im to svieti do oci a nevidia na hviezdy. Zasviteli sme si az hodny kus pod vrcholom.

A tu, niekde na krajnici uprostred nicoho sme si na chvilu zastavili a cumeli este raz na tu ciernu oblohu posiatu hviezdami. Uzasny pohlad. Tu clovek pride zase na ine myslienky. Je oproti tomu vsetkemu taky malicky a bezvyznamny. Priroda je kolos. Kde sa koncia hviezdy? Pozerame, zaostrujeme, na koniec asi nedovidime. Tak si aspon zasvietime svetla, nech vidime nieco na cestu.

Zdolavame serpentiny, aj cestu do Hilo, davame si nieco pod zub v akejsi zradelni a potiahneme… potiahneme dolu na juh k nejakej plazi? Nieee, zmena planu!!!

Ide sa naspat do Volcanu National Parku. Este tam mame nejake resty…

PS: odtialto je Mauna Kea velky cierny obor. Je august. Mozno preto cierny. Ale svoje meno dostala podla svojho vzhladu v inom rocnom obdobi. Ked je cela zakryta snehovou perinou. Nedalo mi to, pohladal som na nete. MAUNA KEA znamena BIELA HORA…

Polynezsky Fero v akcii – 18.cast – AKO SME KULI ZERAVU LAVU A PRESYPALI CIERNY A ZELENY PIESOK…

…tak vcera sme nakoniec dorazili na stare zname miesto. Na koniec asfaltky v Narodnom parku Volcano, ktoru tu pretala lava. Nedalo mi to. Nemozem to vzdat znova. Ktovie, kedy sa tu este dostanem. Zerava lava bola jednym z hlavnych cielov tohoto vyletu predsa. Chalani neboli proti, a tak sme tu znova…

ZA ZERAVOU LAVOU – TRETI POKUS…

Vlastne ani neviem, ci som dobre vravel, ked som tvrdil, ze sme tu vcera dorazili. Mozno, ze to uz bolo dnes. Niekedy okolo polnoci sme sa sem dovalili a dvaja z nas opat skoncili v budke so znamym televiznym programom. Ten televizor mal obrovske stastie, ze som pri sebe nemal nejaku bejzbolku. Ale boli sme poriadne unaveni, tak sme aj tak rychlo zaspali. Nebolo vela casu na odpocinok, takze ziadne zbytocne zdrziavacky. Uz o tretej rano totiz vstavame…

Vlastne ani neviem, ci som dobre vravel, ked som tvrdil, ze sme tu vcera dorazili. Mozno, ze to uz bolo dnes. Niekedy okolo polnoci sme sa sem dovalili a dvaja z nas opat skoncili v budke so znamym televiznym programom. Ten televizor mal obrovske stastie, ze som pri sebe nemal nejaku bejzbolku. Ale boli sme poriadne unaveni, tak sme aj tak rychlo zaspali. Nebolo vela casu na odpocinok, takze ziadne zbytocne zdrziavacky. Uz o tretej rano totiz vstavame…A aj sme vstali. Zbalili par veci a uz sme aj kracali znamou trasou. Vsetci este v polospanku, ale niekedy treba zatat zuby, ked sa chce nieco dosiahnut. Nikde nikoho. Boli sme jedine postavy na lavovom poli. O to je to zaujimavejsie. Teraz po tme vidime v dialke oranzove bodky lavy. To je jedina vec, ktora dnes urcuje nas smer. Minule sme to odhadli na nedosiahnutelny bod, teraz uz vieme, ze ked chceme vidiet horucu oranzovu krv sopky, musime sa dostat az tam…

Ani sme sa velmi nesnazili nasledovat male odrazky znaciace chodnik. Namierili sme si to priamo za nosom, teraz v ciernej tme nam ciel cesty priamo svieti. Nuz celkom zaujimavy pocit kracat po praskajucej stuhnutej lave o tretej rano. Clovek este napoly spi, ale zaroven musí davat slusny pozor pod nohy, aby si v tom polospanku nezlomil clenok.

A tak sme si slapali, kazdy so svojimi myslienkami. Traja chalani, dve svetla, zaujimava zostava. Obcas sme dlanou okusili, ci nahodou neslapeme po prilis horucej pode, to by totiz znamenalo, ze nase kroky vedu priamo nad podzemnym prudom lavy, ktory sa moze hocikde prehryzt na povrch, a to by nas asi dost rychlo prebralo. Oranzove jazyky daleko pred nami sa samozrejme spravali ako spravna fatamorgana a nechceli sa k nam priblizovat.

Ale nakoniec im nezostalo prilis na vyber, Mohamed totiz prisiel k hore. A uz bolo inak teplo. Zeravu lavu bolo poriadne citit vo vzduchu. Uz sme poculi jej praskot ako sa drala z podzemia na povrch. Pomaly sa prelievala v dlhych jazykoch. Pripomenulo mi to zabery z Kosickych Zeleziarni. Akurat tu to nikto nekul, neodlieval do foriem, priroda si tie cierne spagety ukladala len tak sama, krizom krazom cez seba. Tuhnuca lava sa menila na striebornu, potom sedu a nakoniec na ciernu. Podla jej farebnych odtienov sa dalo lahko rozoznat, ktora je ako cerstva…

VYCHOD SLNKA PRI TECUCEJ LAVE…

Tak toto bolo nieco. Cumeli sme na to lavove divadlo, fotili, natacali a vytesovali sme sa, ze sme to dokazali. Aj sme sa pekne zapotili a vymyslali kadejake lavove pokusy. Asi najzaujimavejsi bol naberanie tecucej lavy na uz stuhnuty suter. Poviem vam, priblizit sa na niekolko centimetrov k tomu oranzovemu cudu, to je taky hic, ze mate pocit, akoby vam niekto zapalenou faklou maval popred ksicht. Poriadne vykurena sauna je oproti tomu nic.

Tak toto bolo nieco. Cumeli sme na to lavove divadlo, fotili, natacali a vytesovali sme sa, ze sme to dokazali. Aj sme sa pekne zapotili a vymyslali kadejake lavove pokusy. Asi najzaujimavejsi bol naberanie tecucej lavy na uz stuhnuty suter. Poviem vam, priblizit sa na niekolko centimetrov k tomu oranzovemu cudu, to je taky hic, ze mate pocit, akoby vam niekto zapalenou faklou maval popred ksicht. Poriadne vykurena sauna je oproti tomu nic.No a ked sme si uz „naberackou“ trosku cerstvej lavy ukradli, tak preco si z nej nieco neukut. Ako tak rychlo tuhla, dala sa este udermi sutrom tvarovat. Tak sme si napiekli take male lavove placky. No a aby som si zapamatal ozajstny dotyk s horucou lavou, este polozaspaty som chytil odleteny kusok jednej tej placky na sekundu holymi prstami. Hned som bol popaleny. Hmmm, neviem, nad cim som rozmyslal, ked som spravil taku hovadinu, asi som fakt este spal.

Obcas sme sa pri vsetkej tej zabave museli o kusok posunut. To vzdy vtedy, ked uz niekomu zacali dost smrdiet topanky, a to bolo jasne znamenie toho, ze stojime na nespravnom – prilis vykurenom – mieste. Nase rande s oranzovou slecnou sme zakoncili nahranim „videoklipu“ (tej si treba pozriet na Ferostranke, je to kasovy trhak) a par dobrymi foteckami a mohli sme sa pobrat na spiatocnu cestu.

Fesanda nam este na rozlucku ukazala, ze sa s nou neradno zahravat. Prerazilia na povrch dalsou zeravou chutovkou, a to rovno na mieste, kde sme pred chvilou stali a fotili sa. Hmmm, to by bola ina sranda. To by nam uz tie botasky boli zhoreli urcite. A asi aj s nohami…

Cesta naspat uz bola podstatne rychlejsia, namiesto bateriek nam uz svietil Oskar, a tak sme skakali po lavovom poli ako kamzici. Az teraz sme mali moznost vidiet tu ciernu spust. Miliony ciernym spagiet poprekrucanych cez seba tak, ako lava v jednotlivych prudoch tiekla dolu a tuhla vrstvu po vrstve. Obcas sa na miestach, kde uz velmi dlho ziadna nova lava nepretiekla, predierali na povrch nesmele rastliny, ale to trva peknych par rokov, pokial na nehostinnej ciernej hmote nieco vyrastie.

Za nejake dve hodinky sme zbehli az dolu k autu. Teraz zacali chodit opacnym smerom prvi ranni turisti. My uz mame svoju turu a super zazitok za sebou. Daleko hore, odkial sme prave dobehli, bolo vidiet uz len slabe oblaky dymu.

Slnko bude tu zeravu paradu cely den takto tajit a zase ju naplno ukaze az v noci…

JUZNE POBREZIE BIG ISLANDU

Nooo, a teraz uz mozeme Volcano National Park opustit nadobro a s prijememnym pocitom zadostucinenia. Vecer nam uz leti lietadlo do L.A., posledny den nasho Hawajskeho dobrodruzstva sme zacali naozaj zhurta a kvalitne. Ozaj, posledny den. Vaaau, ani sa nam verit nechce, ze bude zrazu koniec. Ale este mame pred sebou nejaky ten program, na let domov budeme mysliet az vecer…

Nooo, a teraz uz mozeme Volcano National Park opustit nadobro a s prijememnym pocitom zadostucinenia. Vecer nam uz leti lietadlo do L.A., posledny den nasho Hawajskeho dobrodruzstva sme zacali naozaj zhurta a kvalitne. Ozaj, posledny den. Vaaau, ani sa nam verit nechce, ze bude zrazu koniec. Ale este mame pred sebou nejaky ten program, na let domov budeme mysliet az vecer…Okrem peknych vyhladov na ocean, chceme este dnes stihnut dve hlavne veci, na ktore su chalani dost zvedavi. Jednu zelenu a jednu ciernu…

Nooo, a teraz uz mozeme Volcano National Park opustit nadobro a s prijememnym pocitom zadostucinenia. Vecer nam uz leti lietadlo do L.A., posledny den nasho Hawajskeho dobrodruzstva sme zacali naozaj zhurta a kvalitne. Ozaj, posledny den. Vaaau, ani sa nam verit nechce, ze bude zrazu koniec. Ale este mame pred sebou nejaky ten program, na let domov budeme mysliet az vecer…Okrem peknych vyhladov na ocean, chceme este dnes stihnut dve hlavne veci, na ktore su chalani dost zvedavi. Jednu zelenu a jednu ciernu…Prvou z nich je jedna fesna plazicka menom:

PUNALU’U BLACK SAND BEACH…

To „black sand“ v nazve nie je ziadna finta, na tejto plazi je naozaj cierny piesok. To sa nevidi kazdy den…Ked sa lava rozhodne dotiect si az do oceanu, moze to dopadnut aj tak, ako to dopadlo na tejto plazi. Kusky stuhnutej ciernej hmoty sa rozdrobia az na jemne zrnka piesku a vytvoria plaz ciernu ako uhol. Teda ako kde, obcas chyta sedu az sedociernu farbu, ale v niektorych usekoch aj uplne ciernu. Tak toto je paradicka. Skocite si do vody v takejto ciernej lagune a doprajete si fajnovy ranny kupel. Z takejto prirodnej vane sa vam naskyta dost netypicky pohlad na biele vlny oceanu omyvajuce cierny breh, a to cele je v pozadi doplnene zelenymi palmami a modrou hawajskou oblohou. No co vam budem hovorit. Zvlastne krasne to cele je…

Super pohodicka na zaciatok dna. Ked sa zacali na plazi zhromazdovat prvi ludia, boli sme uz na ceste prec, hromadnu schodzu nemusime. Este som chalanom ukazal malu zatoku, kde som sa pred rokom kupal s Galinou a korytnackami, ale dnes ich akosi nebolo vidiet. Ani korytnacky…

A sup ho zase na hlavnu cestu, ideme hladat dalsiu prirodnu zvlastnosti. Este o dost zvlastnejsiu.

Po ceste na nu, sme sa vyviezli aj uzkou klukatou asfaltkou na akysi vyhliadkovy bod, z ktoreho vedie poriadne dlha tura az na vrchol sopky. Nebolo by zle, si to vybehnut, ale je to tusim minimalne na dva dni, takze zase az niekedy inokedy.

Vyhliadka nebola nakoniec az tak uzasna ako sme cakali, akurat sme sa rozculovali nad jednym blbcom, ktory nas na uzkej ceste cely cas blokoval a jeho IQ nestacilo na to, aby ho napadlo uhnut sa na stranu. Potom este vo vyhliadkovom pristresku zazeral ako magor. Ludia su rozni, co sa da robit…

NA ZELENU PLAZ…

Nooo, pekne si ju schovali, len co je pravda. Za Punalu’u sme pokracovali niekolko mil do Waiohinu a tam sme to zvrtli na cestu, ktora ma v mape poznamku DO NOT DRIVE ON SOUTH POINT ROAD. Ta je ako pre nas stvorena. Kedze sa nema jazdit na tuto „Cestu na juzny bod“, boli sme hned na nej. Na mape vyzera jednoducho, v realite sme boli trochu zmateni a ked sme minali tabulku s napisom o sukromnom pozemku a ze nevstupovat, tak sme sa radsej otocili a skusili akusi inu odbocku. Ale ta koncila kdesi v poliach a chlapik pri ceste nam povedal, ze ak sa chceme dostat na zelenu plaz, musime ist presne tadial, odkial sme sa otocili. Tak sme teda pokracovali dalej az cez zakaz po zlej polnej ceste a okolo majaka, ci co to bolo, a potom na inu malu odbocku a tam bolo skarede parkovisko. Zo skaredeho parkoviska bolo treba este hodny kus slapat, ale to nas uz teraz len tak neodradi…

Nooo, pekne si ju schovali, len co je pravda. Za Punalu’u sme pokracovali niekolko mil do Waiohinu a tam sme to zvrtli na cestu, ktora ma v mape poznamku DO NOT DRIVE ON SOUTH POINT ROAD. Ta je ako pre nas stvorena. Kedze sa nema jazdit na tuto „Cestu na juzny bod“, boli sme hned na nej. Na mape vyzera jednoducho, v realite sme boli trochu zmateni a ked sme minali tabulku s napisom o sukromnom pozemku a ze nevstupovat, tak sme sa radsej otocili a skusili akusi inu odbocku. Ale ta koncila kdesi v poliach a chlapik pri ceste nam povedal, ze ak sa chceme dostat na zelenu plaz, musime ist presne tadial, odkial sme sa otocili. Tak sme teda pokracovali dalej az cez zakaz po zlej polnej ceste a okolo majaka, ci co to bolo, a potom na inu malu odbocku a tam bolo skarede parkovisko. Zo skaredeho parkoviska bolo treba este hodny kus slapat, ale to nas uz teraz len tak neodradi…

Nooo, pekne si ju schovali, len co je pravda. Za Punalu’u sme pokracovali niekolko mil do Waiohinu a tam sme to zvrtli na cestu, ktora ma v mape poznamku DO NOT DRIVE ON SOUTH POINT ROAD. Ta je ako pre nas stvorena. Kedze sa nema jazdit na tuto „Cestu na juzny bod“, boli sme hned na nej. Na mape vyzera jednoducho, v realite sme boli trochu zmateni a ked sme minali tabulku s napisom o sukromnom pozemku a ze nevstupovat, tak sme sa radsej otocili a skusili akusi inu odbocku. Ale ta koncila kdesi v poliach a chlapik pri ceste nam povedal, ze ak sa chceme dostat na zelenu plaz, musime ist presne tadial, odkial sme sa otocili. Tak sme teda pokracovali dalej az cez zakaz po zlej polnej ceste a okolo majaka, ci co to bolo, a potom na inu malu odbocku a tam bolo skarede parkovisko. Zo skaredeho parkoviska bolo treba este hodny kus slapat, ale to nas uz teraz len tak neodradi…

KA LAE

Tak teraz som trosku zmateny. Ked som bol na Floride a prisli sme na jej najjuznejsi cip, bol tam pamatnik z velkym napisom, ze sa nachadzame na najjuznejsom bode USA. Teraz sme na hawajskom ostrove Big Island a mapa hovori, ze Ka Lae na „South Pointe“ je najjuznejsim bodom USA. Kto sa ma z toho vyznat. Som zvedavy, kolkokrat este pridem na najjuznejsi bod tejto krajiny. Oni maju to NAJ tak radi, ze ho asi pouzivaju pre istotu rovno viackrat…Tak teraz som trosku zmateny. Ked som bol na Floride a prisli sme na jej najjuznejsi cip, bol tam pamatnik z velkym napisom, ze sa nachadzame na najjuznejsom bode USA. Teraz sme na hawajskom ostrove Big Island a mapa hovori, ze Ka Lae na „South Pointe“ je najjuznejsim bodom USA. Kto sa ma z toho vyznat. Som zvedavy, kolkokrat este pridem na najjuznejsi bod tejto krajiny. Oni maju to NAJ tak radi, ze ho asi pouzivaju pre istotu rovno viackrat…MAHANA BAY

Je to taka hodinka slapania zhruba. Vedie tu sice prasna polna cesta a na nasom Zelenom Jeepe by sme ju podla mna zvladli, ale toto su uz vazne sukromne pozemky a nechceme riskovat nejaku mastnu pokutu, alebo ze po nas bude niekto strielat. Predsa len sme v Amerike.

Je to taka hodinka slapania zhruba. Vedie tu sice prasna polna cesta a na nasom Zelenom Jeepe by sme ju podla mna zvladli, ale toto su uz vazne sukromne pozemky a nechceme riskovat nejaku mastnu pokutu, alebo ze po nas bude niekto strielat. Predsa len sme v Amerike.Slapali sme hodny kus a aj sme videli pekne do dialky, no stale sme si nevedeli predstavit, kde by sa tu mal zrazu vziat zeleny piesok. Neslo nam to do hlavy. No uvidiiime…

A uvideli sme. Mala laguna zarezana medzi utesy. Na plazi dolu krdel deti – nejaky skolsky vylet alebo co to bolo. Strmy zraz dolu, po ktorom sa treba zosplhat a tam to je. Nie je to uplne zelena farba, ako by si clovek mozno predstavil, ale zelena je. Ked si tak zalovite rukou pod vodou a na dlani mate potom hrst toho zvlastneho piesku, najlepsie vidiet jeho zelene ciastocky. Mal som velke pokusenie vziat si vzorku na pamiatku. Do krabicky od filmu do fotaku a prilozit ju k zlatemu a ciernemu hawajskemu piesku, ktory uz niekde schovany mam. Ale svedomie nedovolilo. Hore boli tabulky naliehajuce na turistov, aby ziaden piesok z plaze neodnasali. Je jedina svojho druhu a to malo zeleneho pokladu, co sme videli, to je vsetko, co existuje. Ak si kazdy vezme domov vzorku, tak onedlho uz ziadna zelena plaz nebude.

Vysantili sme sa teda aspon vo vlnach, ktore slusnou silou vchadzali do laguny. Ked odisli vsetci ti pubertaci, ktorych bola plna voda, vychutnali sme si zatoku este trochu takto sukromne, a potom sme ju uz prenechali dalsim navstevnikom…

POSLEDNY HAWAJSKY ZAPAD SLNKA…

Odslapali sme si to naspat k autu, dali sme si s nasim zelenym kamosom Jeepom zopar skakacich fotiek na rozlucku a namierili sme si to do Kony. V nejakom malom hawajskom mestecku po ceste sme si este slahli miestnu pizzu, aby sme zahnali hlad a potom nas cakalo len letisko. Ako sme sa blizili k „velkomestu“, tak trosku zhustla premavka. Stihli sme aj nas posledny hawajsky zapad slnka, ktory bol naozaj vydareny a s nevelkou rezervou sme dobehli na letisko. Znova rychle balenie vsetkych veci z auta, uspesne odovzdanie, pri ktorom sa nam este naposledy podarilo ukecat cenu nizsiu, nez sme mali platit a zrazu sme stali na parkovisku bez auta, len so vsetkou svojou batozinou…

PARKOVISKOVE ZAMYSLENIE…

A kua, zacina to vyzerat tak, ze dalsie auto uz nebude a ze najblizsie lietadlo uz nepoleti na dalsi hawajsky ostrov. Nuz, ostrovy dosli. Viac ich nemaju na sklade. Boli sme na vsetkych siestich. Teda na vsetkych, ktore su pristupne beznym turistom. Este su tu dalsie dva, ale jeden je uz len spustou po dlhych rokoch vojenskych bombardovacich pokusov a na ten osmy by sme museli mat bud hawajsku krv, alebo pozvanie majitela. Ta druha verzia nie je v nasom pripade az taka nerealna, takze sa mozno zase raz vratime a spravime aj Nihau’u. Kolewawa zostane netpristupna, pokial na nej neodpracu nevybuchnute bomby a granaty. A to sa odhaduje na dalsich minimalne 20-30 rokov. Takze na dochodok sme tu znova ako na koni tak ci tak…

A kua, zacina to vyzerat tak, ze dalsie auto uz nebude a ze najblizsie lietadlo uz nepoleti na dalsi hawajsky ostrov. Nuz, ostrovy dosli. Viac ich nemaju na sklade. Boli sme na vsetkych siestich. Teda na vsetkych, ktore su pristupne beznym turistom. Este su tu dalsie dva, ale jeden je uz len spustou po dlhych rokoch vojenskych bombardovacich pokusov a na ten osmy by sme museli mat bud hawajsku krv, alebo pozvanie majitela. Ta druha verzia nie je v nasom pripade az taka nerealna, takze sa mozno zase raz vratime a spravime aj Nihau’u. Kolewawa zostane netpristupna, pokial na nej neodpracu nevybuchnute bomby a granaty. A to sa odhaduje na dalsich minimalne 20-30 rokov. Takze na dochodok sme tu znova ako na koni tak ci tak…Nateraz to vsak uzatvarame. 16 dni, 6 ostrovov, niekolko stovak najazdenych mil, niekolko krasnych a jedinecnych tur, 12 noclahov na plazach a tri na sopke… proste dobrodruzstvo ako ma byt. Zase nam to cele dojde az doma. Po case. Teraz nas caka este jedna dokladna kontrola na letisku, kde si nas zase vybrali bokom na specialne prezretie, a potom uz len let do Californie. Ako inak. Od unavy pospime len taky fukot. A ked sa zobudime, budeme zase v realite. Tesit sa na dalsi takyto paradne vydareny zatah…

Fero cez Veľkú Džuru 2005

grand-canyon

SPLECH POLOAUTORA

Toto cele malo byt povodne len malym orientacnym pokecom k nasmu vydarenemu vyletiku, ale nejako mi nevysiel krok, zase som sa myslou preniesol vsade tam a volajako sa to cele natiahlo. Asi sme co-to zazili, ked sa da o tom napisat viac nez jedna-dve vety. Lahko sa da preskocit prvych par stran, tie nie su priamo o nasom prechode Grand Canyonom, su to len take zvasty o tom, co bolo davno predtym a o tom, co bolo tesne predtym. To len, aby som ja nezabudol co a ako… A preco poloautor? Ono sa to cele naozaj odohralo, napisal to zivot a priroda mu vyrazne pomahala, ja to len. s ich suhlasom. hadzem za nich na papier… Pokračovať na Fero cez Veľkú Džuru 2005

Kde iní začínajú… Ferovci už dávno ležia pod stolom, alebo sú o tisíc kilometrov ďalej…