SPLECH POLOAUTORA
Toto cele malo byt povodne len malym orientacnym pokecom k nasmu vydarenemu vyletiku, ale nejako mi nevysiel krok, zase som sa myslou preniesol vsade tam a volajako sa to cele natiahlo. Asi sme co-to zazili, ked sa da o tom napisat viac nez jedna-dve vety. Lahko sa da preskocit prvych par stran, tie nie su priamo o nasom prechode Grand Canyonom, su to len take zvasty o tom, co bolo davno predtym a o tom, co bolo tesne predtym. To len, aby som ja nezabudol co a ako… A preco poloautor? Ono sa to cele naozaj odohralo, napisal to zivot a priroda mu vyrazne pomahala, ja to len. s ich suhlasom. hadzem za nich na papier…
PREDKAPITOLKA 1
…ked som prestal tlacit kacera a zacal som sa trosku viac zaujimat aj o svet vzdialenejsi nez 100 metrov od nasho panelakoveho vchodu, dozvedel som sa, ze kdesi za horami-dolami existuje jadna veeelka diera v zemi. A na tu sa ludia chodia pozerat a vsetci pri nej vyslovuju svoje “fiiiha”, “vau”, “Ty koksooo” a podobne citoslovcia… Vtedy som este nevedel ako a kedy, ale bolo mi uplne jasne, ze raz si tam svoje citoslovcia dojdem prehodit cez zabradlie do kilomener hlbokej jamy, aj ja. Neriesil som zatial sposob, ako sa k tomu zazraku dostanem ani ine podobne detaily, to malo cas…
* * *
Len co ma moje kridla zaniesli na druhu stranu oceanu a do zapadnej casti krajiny zvanej USA, zacali sa plany rysovat realnejsie. Prilet do L.A., par tyzdnov prace, potom stahovanie do Las Vegas, par tyzdnov neuspesneho hladania roboty a uz sme to mali tu. Niekolkodnovy vylet po narodnych parkoch Utahu a Arizony a zlatym klincom mal byt zlaty klinec. S ocami ako pomlcky, som pomedzi neuveritelne mnozstvo srniek doviezol neskoro v noci seba a troch spolucestovatelov na grandcanyonsky North Rim. Zo dve hodinky som si neposedne zdriemol v spacaku pod stromom na parkovisku a este za tmy som frcal na vyhliadku na skalnom brale, kde mi mal Oskar svojim vychodom poodhalit tento prirodny div sveta… A aj poodhalil. A ja som cumel, nechapal a hadzal svoje citoslovcia cez zabradlie…
PREDKAPITOLKA 2
Ked som uz chodil do skoly, do takej vysokej, mala dvadsatdva poschodi, tak sme tam mali taky predmet o sutroch, ktory sa volal Geologia. A na katedre geologie sme mali taku sympaticnu sudruzku ucitelku profesorku. Ked sme urobili s mojim spoluziakom Durkom nasu znamu fintu so zapisanim sa do prveho rocnika znova na tu istu skolu, pripadla nam tato teta ucitelka na predmet “Sutroznalectva”. Boli sme za nou v jej malom utulnom kabinete na “Sutroznaleckej katedre” a vysvetlovali jej, ako si moze vyrazne ulahcit zivot tym, ze nam jednoducho uzna cely predmet, zapocet a aj skusku a nebude sa tym padom musiet divat na nase ksichty cely semester. Vyzerala chapavo, a tak sme jej priznali aj nas zamer, ze cele toto nase znovu nastupenie do skoly je len finta ABC a ze po tom, co dostaneme viza, uz po nas na skole ani smrad nezostane. Ked pocula o USA, hned sa rozhovorila o Grand Canyone, o jej pribehu na ambasade, kde jej chceli dat len kratkodobe turisticke viza. Za tie by bolo dalo zvysnych styridsat ludi, ktorym boli kazdy den viza zamiernute cokolvek. Ale nie nasa teta ucitelka. Ta si, na velky sok vsetkych pritomnych, dovolila este otvorit usta, ze chce desatrocne. A preco by nie? Povedala, ze je geologicka, mozno tam bude chciet ist neskor znova, obzriet si tie farebne, miliony rokov stare, vrstvy skalnych stie a co potom? A navyse, preco by ju mali nejaki Americania obmedzovat v jej slobode a diktovat jej datumy, kedy sa musi vratit, ha? Napriek namietkam uradnikov, sla za konzulom osobne a povedala si, co mala na srdci. A jej odvaha a nebojacnost urobili dojem a docielila svoje. Kua, takyto mame byt, Slovaci! A nie utiahnuty v kutiku a obavajuci sa otvorit si hubu! Nie sme o nic horsi, nez hocijaky iny narod. Sme minimalne rovnako dobri! Ale to je uz z ineho sudka, chcel som len trosku opisat tetu Geologickovu. No a tato teta nam s velkym nadsenim rozpravala o tom, akym uzasnym zazitkom bolo, ked letela malym lietadlom ponad americku zem a zrazu kde sa vzala, tu sa vzala, obrovska trhlina v zemskej kore a oni do nej v leteli a teta si aj usta zabudla zavtriet a len cumela a cumela a nezmohla sa na slovo. A ja som bol v tom momente v tom lietadle s nou a takmer som si to vedel predstavit. N skle mala velku fotografiu Grand Canyonu a mapku a geologicky rez… No a vtedy si som si povedal, ze len tak hadzat oho-hooo, aaaach, juuuj a Ty kokso cez zabradlie je sice super, ale taky let ponad kanon je este viac super a tak, ze si to teda hodim do rozvrhu…
* * *
Aj som si hodil. A aj ked nie na prvykrat, lebo ono to ti chamtivci este stale nechcu robit zadarmo, dostal som ozajstne kridla pri inej svojej navsteve tohto uzasneho miesta…
PREDKAPITOLKA 3
Ked som tak stal na kraji utesu, cumel dolu jak taky lolo a vsetky citoslovcia uz lezali dolu na dne, rozmyslal som, ako ich dostat spat. Ved sa chystam este precestovat zvysny kus sveta a aj tam bude kopec ochkacih achkacich, fihacih a tykokso veci. Co potom, ked mi vsetky obdivne vyrazy jedneho dna dojdu, ja pridem k nejakemu uzasne architektonicky zvladnutemu iglu v Gronsku, sahnem do batohu po nejake uuuu, alebo vau, a tam nic…??? Vazna to dilema. Zadival som sa az na hovadsky vzdialeny opacny koniec Grand Canyonu, uskrnul sa a uz som to mal…!!!
Prejdem este tu skaru v zemi celu krizom peso a po ceste si pozbieram aj vsetky tie svoje rozsypane pismenka…
Ono to vobec nie je take jednoduche ako by sa mohlo zdat. A nemyslim tym teraz to slusne cislo v kilometroch, ktore treba preslapat. Ani tie horucavy bez tiena dolu v kanone nie. Na celu tu srandu treba totiz vybavit extra povolenie. A kedze je pocet miest v kempe na dne Grand Canyonu limitovany, odporuca sa robit si rezervaciu takych pat mesiacov dopredu… My sme mali to stastie, ze ked sme pri nasom LandRover vyletiku v marci osobne nabehli do Backcountry Visitor Centra, rangerka polotazkej vahovej kategorie nam nasla v pocitaci dva volne terminy, na ktore sme si urobili predbeznu rezervacku. Konkretne rozhodnutie sme uz nechali na neskor. Hlavne, ze sme konecne polozili zakladovy kamen…
* * *
Par tyzdnov preslo a bolo treba potvrdit rezervaciu. Prvy mozny vikendovy termin sa nasiel az na jul, a to je uz v Grand Canyone poriadna saunovacka. Druha moznost bola uz na maj, ale v tomto pripade slo o skratenu verziu prechodu s jednym noclahom po ceste. Povedali sme si, ze to teda zvladneme, aj napriek nasej amerikou zubozenej kondicii, za dva dni a nebudeme sa tym padom az tak skvarit na horucom slnku. Datum je teda pevne stanoveny na jedensteho maja, co je prvy tyzden po tom, co sa vobec po zimnej sezone otvaraju brany severnej strany tohto narodneho parku.
PRIPRAVY
tak tato kolonka by sa dala vyplnit velmi stucne. Jedinym slovom – ziadne…
Naozaj sme to s pripravami nejako neprehanali, akurat sme si telefonicky navzajom pripomenuli, ze sa to blizi a vsetci sme sa na ten prechod hrozne tesili. A tiez na to, ze vypadneme z prace a z Los Angeles.
Jaaaj, aby som nezabudol… Zo strany Grand Canyon National Parku, urcite k ziadnemu podcenovaniu situacie nedoslo, dostali sme instrukcie o tom co a ako, coho sa vyvarovat a ako sa pripravovat, dokonca aj videokazetu s instruktaznym filmom nam poslali. Jedine, co si z nej vsak pamatam je par viet o tom, ako kazdy rok ludia podcenuju nastrahy tejto tury, ktora je jednou z najtazsich v USA a ako ich kazdorocne vynasaju dehydrovanych, polomrtvych a nezriedka aj mrtvych naspat hore na “zemsky povrch”. A este sa mi mari akasi cast o tom, ako mame trenovat minimalne dva mesiace dopredu chodzu do schodov a podobne veci. Viac sa mi v pamati neulezalo, lebo sme to pozerali len tak narychlo a na pol oka. Aj to tesne po tom, co nasi prehrali s “byvalymi bratmi” na MS vo Viedni a boli sme z toho vsetci zlomeni viac, nez nas moze zlomit nejaky Grand Canyon…
PORIADNY SKRT CEZ ROZPOCET…
Takto namakani a skvele pripraveni sme optimisticky nabehli do noveho pracovneho tyzdna. Ved mal byt len polovicny. A s predstavou skoreho odchodu do lona prirody sa uplne inak dycha. Murphyho zakony vsak zacnu platit vzdy vtedy, ked to clovek najmenej uvita a po pondelnajsom nohejbale som dostal do ruky dalsiu obalku z Grand Canyonu… Zeby poslali aj DVDecko? Ale prd. S velkym polutovanim nam oznamuju, ze z dovodu neobvykle dlhej zimy a pretrvavajucich problemov so snehom, bude sa cesta na North Rim otvarat o tyzden neskor, teda az buduci pondelok. Vrelo nam odporucaju skusit novu rezervaciu a zelaju vela stastia pre pripadny nahradny termin…
HMMM, CO UZ…
cele nadsenie splaslo v sekunde ako bublina. Uz sme vsetci v praci frcali na posledne benzinove vypary a len predstava toho, ze nas caka prijemna prestavka, nas drzala nad hladinou. Pripadla mi nemila povinnost, oznamit to kamaratom. Ani jedneho som tym teda nepotesil. A sanca na to, ze sa v dohladnej dobe vmestime niekde medzi preplnene zoznamy rezervacii, bola dost chaba. Do uz tak ci tak prehustenych rezervacnych stranok sa teraz budu snazit natlacit vsetci ludkovia z toho zruseneho tyzdna, takze to tam bude vesele. Dali sme celu tuto story teda docasne nabok, nic ine nezostavalo…
REPETE
Dnes sedim u Cinana a davam si do nosa nejaku tu ryzu s cosim. Zdrava strava pre zmenu nezaskodi. A rano som kdesi objavil aj papiere ohladne nasho tak dlho planovaneho a tak rychle zruseneho vyletu, tak som sa teda premohol a vytocil cislo, na ktore sa aj tak vzdy dovolate s problemami. Ak sa teda vobec dovolate. Asi na tretikrat mi to aj vyslo. Veci sa zomleli rychlo. Teta rangerka zodvihla telefon, ze Backcountry permit oddelenie, prosim… Na druhej strane nejaky motak vymyslal story o tom, preco nezavolal skor. Ona, ze co a ako sa teda stalo… on na to, ze tak a tak, a ze bol tento rok dlhsie zasnezeny North Rim, a preto im zrusili rezervovany termin.. no a ona, ze to je jedno, ze aj tak mal uz davno zavolat.. a on to tam pre istotu nejako uhral do stratena. Nakoniec kde nic – tu nic, nad vsetky ocakavania, vyskytol sa volny termin na tento vikend. Ona to hned vyklopila, on, ze super, ale dost narychlo a kamosi nemaju vybavene dovolenky a ze ci by ich nemohol este obvolat a tak sa rozhodnut. Ju skoro trafilo, ze chalanysko jeden opovazlivy si este vyberat bude, ked uz mal davno dakovat, ze sa s nim vobec este niekto bavi. Tak uz radsej nehuboval, dohodli sa. Slovo dalo slovo, chalan este nevedel jako, ako a kolki, ale vedel, ze sa tento vikend vyraza do Velkej Diery. Bol som rad, ze som rad…
V KOMPLET ZOSTAVE
Sprava bola rychla, necakana, ale uvitana. Problemom bolo teraz akurat, ci sa podari pozariadovat veci a volno do soboty. Nakoniec to nevyslo na 100%, museli sme presunut odchod z piatka na sobotu, ale inak pohoda, v sobotu neskoro poobede sme vyrazili, v komletnej planovanej zostave:
– TUKY, MASENKO, OBRAZOK a FERO 9 v jednej osobe, nas profesionalny offroadovy sofer (akurat si teraz zabudol Land Rovera, ale na offroady aj tak nebude cas), nas trailovo-kondicny specialista a odbornik na specialnu pripravu pred turami a inymi sportovymi aktivitami. Takmer drzitel patentu na stroj casu. Zaroven je spomedzi nas vsetkych tuto v L.A. pionierom a priekopnikom v sukromnom podnikani.Vlastne specialista na vsetko specialne… 29 rokov, vahu neprezradza, vyska akurvat, pohlad polotriezvy. Stav: takmer zenaty a takmer svalnaty. Zvlastne znamenie: funguje v inom casovom priestore nez bezni ludia. A na Bratislavcana, je to celkom fasa chalan…:
– PETO Z HOLLYWOODU, FESO BELMONDOVIC, alias FERO 15, nasa hviezda, nas neprekonatelny vzor a idol zien. Motorkovy taekwondista, trdohlavista a srandista. Neexistuje nic co by lavou zadnou nedokazal zvladnut, preto sme velmi radi, ze ho mame v time, naplna nas to spokojnostou a pocitom, ze sa nam uz nic nemoze stat. Odbornik na veci vsetky, ale specialne na kone a orientaciu v terene a svetove strany. Specialista na adrenalinove prechody z Mexika do USA. Stav: slobodne zenaty, ma poriadne dlhe voditko, neda si tak lahko svoju slobodu. Rokov 26, vaha idealna, vyska idealna. Zvlastne znamenie: u Peta nie je nic zvlastne…
– MIRO ZO SAN MARINA, NAS JUNIOR alias FERO 8, najmladsi clen juznocalifornskej partie. Timovy pocitacovy specialista a fotograficky odbornik. Chalanysko sa uz zopar rokov vyrehotava na americkej urovni skolstva a uz ho ten smiech pomaly aj prechadza a meni sa na plac, takze radsej zdrha do Skotska. Za nejakou tou kulturou starej Europy. Nas oficialny tlmocnik, teraz uz vieme, ze sa nestratime a budeme sa vediet vsade po ceste dohovorit, lebo ako jediny z nas vie naozaj po anglicky. Profesionalny falsovac americkych dokladov a tvorca nasej coskoro sa bliziacej webstranky. Zvlastne znamenie: Miro ma az dve: je cerstvo zamilovany a dotycna nim nahradila dvojmetroveho cernocha. 2. dokumenty falsuje len z jednej strany…
– a este JA
V Pasadene pred firmou kde obcas pracujem, sme nechali dve nase fara, prehadzali veci do Tomasovej raketovej toyoty, vzali si na cestu co-to pod zub a nakoniec sme boli radi, ze sme sa dokazali do bordoveho sipu nastahovat, lebo to nevyzeralo prave najoptimistickejsie s celou nasou batozinou, spacakmi a nejakym tym zradielkom. Mal s nami vyrazat aj Peto so Santa Oneee, volkswagenovy specialista a zaroven Fero 50, ale asi tak patnast minut predtym, nez sme mali startovat, zmenil svoj nazor a vraj sa k nam prida az v Grand Canyone alebo vo Vegas. Klasika. Tak nic, Peta si predstavime neskor, az ked sa na scene zjavi osobne…
DLHA CESTA DIALNICAMI…
Esteze nas je v aute vesela kopa, cesta nejako ubehne. Vyrazili sme ako vzdy s meskanim, ale sme v pohode. Ja a Miro sa napchavame gyrosom z nedalekej zradelnicky v okoli znamej pod nazvom LUCKY BOY my to jednoducho volame u STASTNEHO FERA. Na asi dvanasthodinovej ceste nie je nic extra zaujimave na opisovanie, vyzerala asi takto:
– prvaaaa hodina v cudu a este furt fsade navokol megamesto…
– druha hodina v cudu a uz sa valime aj nejakou tou suchou prirodou a prichadzame do Barstowu. Za zmienku stoji akurat Mirova prva navsteva Wallmartu (a to je v USA styri roky!!!), ktoru preziva velmi emocionalne… A vlastne sme este zistili, ze Tomas vzal celu vybavu na kamerovanie okrem dobijacky na baterky, tak ju zhaname po okoli. Navsteva McDonaldu postaveneho v byvalych zeleznicnych vagonoch. Keby sa to, co tu predavaju dalo s kludom aj jest, bola by tu pohoda. Niekolkym tibetskym mnichom v oranzovych plachtach to ocividne nevadi. Zaujimave foto. Nabijacku sme nezohnali…
- tretia hodina v cudu
- tvrta hodina v cudu
- piata hodina v cudu
- siesta hodina v cudu, uz sme prebrali vsetky mozne temy, len cerstvy playboy Miro sa nam nechce priznat s detailami…
- siedma hodina v cudu a my sa zastavujeme v akejsi nonstop zradelni na neskoru veceru, ved od zajtra uz budeme na konzervach. Davame si do nosa, jedinou vecou, ktora nas trapi je, co tak asi robi na polnocnej veceri kompletna americka rodinka s detmi…
- dalsia hodinka uplynie inak, idem soferovat
- zastafka na benzinke, soferuje Peto Belmondovic
- a potom Miro
- a nakoniec si vychutnavam zaver zase ja a napriek vsetkym planom o niekolkohodinom vydatnom spanku v kempe na North Rime, prichadzame na miesto cinu s “malym oneskorenim” oproti povodnemu scenaru.
- je 4.30 rano…
NA NORTH RIME
North Rim je ta zasitejsia, zabudnutejsia a podstatne menej navstevovana strana narodneho parku Grand Canyon. Treba k nemu ist asi dvestomilovou oklukou, a prave to asi vela ludi odradi. A tiez tu nie su kina, obchody, hotely a dalsie hovadiny, ktore Amici tak nevyhnutne potrebuju k zivotu este aj v lone prirody. Teda aby som uplne neklamal, je tu jeden stary hotel, par chatiek, visitor centrum a maly obchodik. Aj tak je to tu vsak ovela kludnejsie, nez na opacnej strane kanonu. South Rim je oproti tomuto hotovy Disneay Land…
Polomrtvi, unaveni a rozospati sa jeden po druhom vytackavame z auta. Kazdy sa pozera, kam by sa zvalil a aspon trosku si zdriemol. Teoreticky mame tak 30 minut a mali by sme vyrazit, prakticky sme uz vsetci tuto alternativu zavrhli…
So spacakmi v rukach sa tmolime smerom k vyhliadke, kde som prvykrat, niekedy pred troma rokmi, cumel na tu hracku prirody ako puk. Znovu mi to neda a asi sa pojdem pozriet na vychod slnka, ved tu nie som kazdy den. A niekto by sa tiez mohol vratit po kameru do auta. Samozrejme, ze sa strhla velka bitka a vsetci kricia: “ja chcem ist, ja chcem ist!” Nepochodil som ani so rychlosutazou o to, kto si vytiahne najkratsiu slamku. Ak som chcel nieco natocit, musel som zbehnut naspat na parkovisko. Ked uz som tam bol, tak som si vzal aj fotak a stativ. Uz to tu sice mam nafotene, ale cloveku to neda. Predsa len to napriek tomu ze je to to iste, nie je to iste. Kracam klukatym chodnickom tam, kde sa stromy rozostupuju a potom uz vobec nie su…
Z jednej zo skal, ktore som rychlym krokom obchadzal po trase na vyhliadku, na mna ktosi zahucal. Chalani sa tam hore uz pekne zlozili a chystali sa na spanok. No ved tiez sa zvalim na tu skalu, aspon na chvilu zavriet oci, ale este nie teraz, ked kazdu chvilu vychadza Oskar. Na konci uzkeho chodnika uz sedelo, postavalo a nastavovalo fotaky zopar maniakov. Dlho to netrvalo a predstavenie sa zacalo. Prve luce sa predrali ponad skalny masiv, zaliali svetlom vrcholce okolitych skal a potom vyliezla spoza hrany aj cela velka ohniva gula a poriadne mi rozlepila oci. Oskar mrkol dolu na svoj uvitaci vybor jednym okom a potom uz sa len lenivo stveral hore na oblohu. Neviem, ci tu zazije aj taky den, kedy ho na vyhliadke nik necaka. Myslim, ze pocas celej sezony sa tu kazde skore rano minimalne zopar fanatikov objavi. Urobil som si niekolko fotiek a pobral sa za chalanmi. Uz z dialky bolo vidiet na skale ich farebne spacaky. Takto pekne pohodeni tu spali s tym najkrajsim pozadim, nemohol som neurobit nejaky ten zaber. A potom som teda, aspon na chvilu, scipol aj ja…
* * *
Uz som niekolkokrat napisal, ze nie je nic lepsie sa zobudit pri indianskych vodopadoch Havasupai, ci na plazi Ticheho oceanu, ci pod Mt.Whitney obkoleseny horami, ci ci ci… Proste to zhrnme tak, ze nie je nic lepsie, nez sa zobudit v nadhernej prirode. Ked clovek zaspi a dostane sa do uplne inych hladin a dimenzii, zabudne vacsinou uplne, kde to vlastne je a ked potom rozlepi oci, par sekund mu trva kym mu to dojde. A tych par sekund to je ten paradny pocit, pokial cumi so zatajenym dychom na to vsetko okolo. Ked vas tak slnko prebudi a vykope zo spacaku na plochej skale vysoko nad vsetkym a pod vami sa nachadza Grand Canyon, plus 360 stupnovy vyhlad na cely svet, to sa tiez celkom pekne vryje do pamati. Naaaaadhera…
* * *
Dali sme par umeleckych fotiek, taku spravnu kombinaciu nasich ksichtov a toho fesneho pozadicka a vybrali sme sa naspat na parkovisko. Musim poznamenat, ze nikto z nas sa necitil bohvieako plny sily a uz vobec nie taky plny, aby ten kanon teraz pesi preslapal. Tackali sme sa po chodnicku so spacakmi na pleci a snazili sa nahovorit si, ze sme spali dost. Boli by sme si zdriemli aj dlhsie, ale uz o siedmej rano sa stupnica teplomera vysplhala asi na tridsat stupnov, a to sa na skale, pekne vystavenej slnku, spat neda. Mali sme uz teraz slusne meskanie, ale povedali sme si, ze nejake normalne ranajky by nezaskodili. Konzerv bude este dost. Zamierili sme k staremu hotelu na hrane utesu s prijemnym sedenim na velkej terase a s nenormalnym vyhladom dolu do kanonu. Tu som volakedy davno len tak nesmelo pocumoval po ludoch, co sa napchavali v restike s obrovskymi oknami a vravel som si, ze tu este niekedy pridem a tiez sa napcham. Tak preco nie teraz, vlastne to tu vobec nie je take drahe a zijeme len raz, no nie?
* * *
Mlada, celkom dobre vyzerajuca uvadzacka nas odviedla k stolu. Vysvetlili sme jej, ze my by sme radi pekne k okienku, ale ona na to, ze ten jediny volny stol uz slubila niekomu inemu a ukazala na kut obdalec, ze tam mozme. Tak co uz, prikyvli sme. Slecinka prehodila neznym hlaskom, ze ju mame teda nasledovat, ale to sme sa my uz sinuli pomedzi stoly rovno k tomu nasmu a princeznu sme mali uplne na haku. Ostala z toho uplne v soku, ocividne sme jej naburali autoritu a zauzivane postupy. Co uz, ved pravidla su na to, aby sa porusovali, predsa…:o)
Tak sme sa teda usadili, kde sme sa usadili, ale prave nadseny som z toho nebol, nemali sme ten super vyhlad, pre ktory sme sem prisli. Objednali sme si omeletky a len co sa uvolnil jeden zo stolov “v lozi”, tak sme sa hned presunuli do “V.I.P. sektoru” rychlostou svetla. Nasa zaspata princezna si myslela, ze neveri vlastnym ociam, ked toto videla. Normalne ztuhla a prestala dychat. Asi na pat minut. Snad z toho zostala az do konca nasich ranajok taka pobledsia. Aj casnikom sme tym narobili trosku chaosu v systeme, ale uz sme sedeli pri obrovskej sklennej tabuli a za nou sedel Grand Canyon, takze spokojnost. Uz nas odtialto nik nevyhodi, nemaju sancu.
Aj jedlo bolo fajnove, len sme sa volajako zasedeli a uz sme davno mali byt zopar mil odtialto. Zaplatili sme, slusne sa pozdravili a frcali sme k autu. Vzdy urobime vsetko preto aby sme peknym dievcatam vycarili usmev na tvari. Tak som este, ked sme prechadzali okolo nasej milej uvadzacky, nevinne pomedzi zuby precedil, ze “uvidime sa zajtra”. To ju uz uplne dorazilo, pekny den bol uz takto z rana prec. Ale kde iny koncia, my len zaciname. Nas “pekny den” este len startuje…
VISITOR CENTER
Po ceste na parkovisko este kratka zastavka vo Visitor Centre. Opytali sme sa tety rangerky, ci nema najaku mapku, ci nebude cistou nahodou najblizsie dni prsat a este par inych detailov. Teta nam vsetko ochotne vysvetlila a zazelala na zajtrajsiu turu vela stastia. Vsetko by bolo fajn, ale my mame start naplanovany uz na dnes, ako som nahlas poznamenal. Na sekundu primrzla, potom zdvihla na nas zrak s otazkou “Are you crazy?”.
Takze dnes teda nerobime ludi prave najstastnejsimi. V restike sme narobili bordel a teta rangerka sa nas pyta, ci sme blazni. Nuz, vzhladom k tomu, ze vsetci normalni ludia vyrazaju na tuto narocnu turu o stvrtej-piatej rano, aby sa vyhli slapaniu v najvacsich horucavach a my sme este o desiatej na parkovisku pri aute, nemozme sa tetuske ani cudovat. A to este nevie o tom, ze namiesto dvojmesacnej kondicnej pripravy z videopasky sme nemali ziadnu a ze dostatocny spanok a aklimatizacia v Grand Canyone nam trvali asi hodinu, ked sme sa prazili na tej vyhriatej plochej skale. Takze tak, ako sa na nas patri, v plnej sile, zbroji a zostave vyrazame pokorit tu dieru v zemi…
…uspesne zbaleni, nakremovani a nalozeni davame uvodne foto este pri aute a vyrazame. Cesta je lemovana konskymi, alebo teda skor mulicimi onymi, takze sa nemusime bat, ze stratime spravny smer, staci ist podla smradu. Ono sa totiz da ist dolu za prislusny poplatok aj na zvieracom chrbte, ale pokial nam este sluzia nohy, tak ako maju, tak si to v klude preslapeme a tie za tie prachy si radsej dame dalsi vyletik do inych koncin. Pred nami sa vlni chodnik kdesi uplne dolu a my sa po nom spustame nizsie a nizsie do kanonu.
* * *
Ako sa uz len da opisat taky maly turisticky maraton? Vlastne preco maly, ono ma cela ta trasa v podstate dlzku maratonskej trate, ak sa teda zajdete pozriet aj na par odbociek z hlavneho trailu. Az do tej prvej sme len slapali s horucim slnkom nad hlavou razne dolu do kanonu. Kusok za Supai Tunelom, co je taky pekny maly skalny tunel na trase, sme minali chlapikov, ktori prave opravovali zosunutu cast kamenneho chodnika. Vazeni, poviem vam, toto su ini makaci. V tejto saune si zoslapat cast tury, makat pri opracovavani a presuvani velkych balvanov, to teda nie je ziadna sranda. A po sichte zase pekne naspat hore na North Rim. Tomu sa uz hovori dochadzanie do prace. Pista zo zbijackou prestal kvoli nam na chvilu trapit udolie rachotom a nechal najst prejst. Zostupali sme k Redwall Bridge – prvemu mostu nasej tury a odteraz sme uz sli viacmenej vodorovne. A hlavne dlho…
VODOPADOVY RAJ
Az ked teraz pozeram do mapy, tak zistujem, ze sme mali po ceste aj akesi Needle’s Eye – Ihlove oko, ci ako by sa to dalo prelozit, ale ani sme si to nevsimli. Kdesi tam bola mala odbocka, ktoru sme prepasli. No co uz, ved si tam zajdeme zase nabuduce. Akoby sme sem chodili kazdy vikend, no nie?
Co sme vsak uz nemohli prehliadnut, bolo Roaring Springs. Po dlhej slapacke vyprahnutym udolim sa zrazu za zatackou ozyval nejaky hukot a po chvilke sme uz aj videli poriadne prudy vody, valiace sa zo skalnych stien. Vau, tak toto som tu necakal, aj ked nam teta rangerka hore na North Rime akusi vodu spominala. Vyzeralo to tu takmer ako havajske kopce opruzkovane vodopadmi a vodopadikmi, akurat to tu bolo menej zelene. Odkial sa tu vzala vsetka ta voda? Na dne slnkom vypaleneho kanonu… Nuz, teraz je jedno, kto otocil kohutikom, hlavne, ze mame tieto prirodne kupele pod sebou mozme sa trosku osviezit. Urobili sme si par foteciek este takto pekne z nadhladu. S Petom sme na kameni pri chodniku objavili paradnu jastericu, ktora sa rozhodla, ze nam bude pozovat. Tak sme ju teda fotili zo vsetkych moznych uhlov a ona nas mala uplne v pazi. Na zaciatku este chvilu skusala nejaku bojovu pozu, ale potom sa na to vykaslala, pochopila, ze je to zbytocne. Zbehli sme dolu serpentinami a na kratky cas sme sa odpojili od hlavnej trasy. Sli sme sa ovlazit…
ROARING SPRINGS
Tazkyyy veget…. Vibramy idu dolu a utrasene nohy sa tesia zo studenej vody. Dokonca aj trosku tiena sa naslo. Tomu sa hovori pohodicka…
Vegeti sa fajn, ale este mame pred sebou dve tretiny dnesnej trasy, tak pome hore, ide sa dalej. Nasledujuca zastafka:
COTTONWOOD CAMP
Vbehol som do kempu, kde sa uz povalovalo par ruksakov, spacakov, stanov a tiez aj turistov. Odparkoval som to pri informacnej tabuli, rovno pri vodovodnom kohutiku. Vychlastal som flasu takej cerstveeej. Po chvili dobehli aj chalosi. Museli sme vyzerat dost zufalo, ked sme si naplnali siltofky studenou vodou a davali si ich potom na hlavu takouto sprchovacou metodou. Ale je to paraaadny pocit a super osviezenie. Ani Coca-Cola sa nechyta… Aj ked musim priznat ze taky Bazantik, Martiner, Smadny Mnich, ci ina slovenska vychytavka by nenormaaalne sekla. Chce to poriadny kus fantazie pit cistu vodu, casto uz pekne prehriatu slnkom a predstavovat si nejaky ten oroseny pohar zlatisteho moku. Ale da sa to…
Odtialto nebude dalsich sedem mil ziadna pitna voda, tak doplname flase aj hrdla a kedze som sa na mudrej tabuli docital kopec zaujimavych veci, ideme sa na par minut zvalit niekde do tiena a vylozit si na chvilu nohy, aby z nich opadla unava. Uvidime, ci to bude fungovat a potom uz sup-sup do druhej polovicky dnesneho programu…
KED SA UPLNE STRATI UNAVA…
…tak to musi byt fakt super vec. Jedine, co sa vsak podarilo docielit nam bolo to, ze sme takmer zadriemali a ze sa nam uz nechcelo vstat. Nic to za to, zaskodit urcite nezaskodilo, pome teda na vec. Este sme hodili rec s nejakymi zufalcami, ktori chceli Grand Canyon pokorit za jeden jed, ale najstarsi z nich uz teraz lezal polomrtvo v tieni stromov a bolo mi celkom jasne, ze dnes sa uz daleko neposunu. Bez stanu ci aspon spacakov to budu mat este zaujimave. No su hned pri malej rangerskej drevenici a nudzovom telefone, takze si urcite poradia. Akurat sme si este ulupili informaciu o tom, ze South Kaibab trail je cely posiaty hovnami od mulic a nie je tam ziadna voda, takze sme si tym padom uz viacmenej vybrali trasu na zajtra. Ale o tom potom…
VIANOCNY DARCEK OD GRAND CANYONU
Kedze sme vsetci minuly rok pekne posluchali a boli veeelmi dobri a zlati chlapci, mali sme pod stromcek nieco pekne dostat. Lenze my sme boli na chate daleko v Californskych horach a Dedo Mraz nemal tu spravnu dialnicnu nalepku a nedostal sa k nam. Aby sme sa vsak nehnevali a nezanevreli na vzorne spravanie, pripravil nam nieco s malym patmesacnym meskanim priamo tuto vo Velkej Diere.
Tabulky typu “nejake vodopady” so sipkou kdesi za roh, mi nikdy nedali pokoj a ani teraz tomu nebolo inak. Tak padlo slovo, ze kto chce, pokracuje dalej, a kto chce viac, ide kuknut na trosku vody stekajucej kdesi zo skaly. Mna este k tomu osvietilo, co sa nestava casto, a dostal som svetoborny napad. Nechat ruksaky za velkou skalou, kusok za odbockou a vybehnut si tu minituru len tak nalahko. Dokonca este aj fotak a stativ som tu nechal, nech sa s tym sbytocne netaham. To je pocit. Normalne sme si mysleli, ze od toho aky sme teraz lahucky vzlietneme. Aj sme skoro vzlietli, ale potom sme radsej zostali na zemi, lahsie sa tak chodi. O par minut, ked sme zasli za skalnu stenu schovavajucu toto udolicko od hlavneho kanonu, vodopad sa uz na nas skeril z dialky. Nic obrovske, nic extremne, fesny vodopadik uprostred nicoho, padajuci do lona cervenych skal. Aj ked bez maslicky, darcek ktory nas vsetkych potesil. Len ja som si nadaval, ze som si ten fotak predsa len nevzal. Vracat sa pon naspat sa mi teda ani nahodou nechcelo. Blizko nasho darceku bola este mala jaskyna, kde kvapkajuca voda vytvorila zaujimavu vyzdobu. Odtialto bol vyhlad na vodopad este lepsi a paradne by sa tu kempovalo. Keby sme teda nemuseli ist dalej a nebolo by to zakazane… Na chvilku sme si tu sadli a vychutnavali vegetik v peknej prirode. Kusok od nas bola akasi skala v tvare klatu na rubanie dreva, ale cela obrastena machom a na jej vrchu sa vytvorilo male jazierko, do ktoreho padali zhora kvapky vody jedna za druhou a vyklopkavali rytmus ako sekundova rucicka. Kazda sa rozprskla na vsetky strany a uvolnila miesto dalsej. My sme sa zase rozsprskli dolu prudkym malym briezkom a vybehli sme az pod vodopad. Ten vyzeral paradne aj z podhladu a voda z vysky padala na obrovsky travertinovy balvan sfarbeny vodou a mineralmi a vsetky mozne duhove farby. Teda aspon tam, kde este nestihol zaparkovat mach.
Trvalo len chvilu, pokial nas to zacalo tahat pod tu prirodnu sprchu. Najprv sme len len poskakovali okolo nej, potom sa trosku omocili a nakoniec sme sa nechali uniest a ako maly chlapci sme vystrajali a skakali pod prud vody. Fotili sme sa a natacali. Vyhral to zaber o Miss mokre tricko, bola proste sranda. Ono by sa bolo zislo trosku viac rozumu a nemuseli sme si namacat vibramy, ale v tej chvili sme na to nemysleli a komu niet rady tomu niet pomoci…
* * *
Aj sme sekundu rozmyslali, ze si nas novy darcek vezmeme zo sebou, ale ruksaky sme uz mali poriadne nalozene, miesta nazvys nebolo a povedali sme si, ze tu ten nas darcek aj tak najviac pasuje a ze si ho tu zatial nechame, nech ho aj ostatni zabludeni turisti mozu obdivovat. Batohy sme nasli v povodnom stave a zlozeni a aj ked by sme boli najradsej pokracovali bez nich, tie sme uz dalsim turistom nenechali, vylozili sme si ich na plecia a ide sa na zaverecnych asi desat kilometrov. S nadejou, ze obuv rychlo vyschne a nestihne narobit prilis velku sarapatu, uz aj tak slusne vymasirovanym noham…
KED SA POVIE FATAMORGANA
Nie sme sice v pusti a ani tavy asi nestretneme, ale kto si chce zazit ten pocit, ze koniec chodnika uz urcite bude za tym najblizsim skalnym utesom a ak nie za tymto, tak za tamtym na 100%… nech si zbehne na tuto nasu turicku. Predstava toho, ze to na dnes uz budeme mat z krku, ze si sadneme kludne v kempe, naplnime uz poriadne vyhladnute zaludky a bude proste pohoda, nas hnala dopredu. Nasadili sme celkom slusne tempo s malymi prestavkami na pravidelne doplnanie tekutin prekladane sem-tam cerealnou tycinkou. Slo sa celkom fajn, az na to, ze nasa blbost uz bola korunovana uspechom a vsetci sme uz mali v mokrych vibramach otlaky. Cim dalej sme isli, tym vacsim zazitkom bolo kazde nasliapnutie. Chodnik sa klukatil udolim, teraz uz popri rieke, ktora sa bude niekde tam vpredu vlievat do Colorada. Presli sme X mostami a X zatackami a ono nie a nie sa to skoncit. Ale clovek si povie, este jeden-dva velke obluky pomedzi skalne velikany a sme tam. A potom dalsie dva-tri. A furt nic. Kua, je toto mozne? Potom sa uz aj udolie zuzuje takme len na sirku rieky a nasej cesticky, to uz musi byt definitivne koniec. Presne tak to vyzeralo kusok predtym, nez sa vlievala indianska riecka do Colorada v inej casti Grand Canyonu – v Havasupai. Ani tato predpoved nevysla a kanon sa nam pred ocami znova rozsiril. Ked uz sa tento zaver tury oddialoval poriadne dlho, stretli sme zrazu osameleho chlapika slapajuceho opacnym smerom, ktory nas potesil, ze je to uz blizko, zhruba taku hodinku odtialto. Tak, to nam uz nebolo viacej treba, to bol dobry uder pod pas. Opreli sme sa o skaly na okraji chodnika a rozdychavali milu novinku. Trosku sme si zanadavali, pochvalili sa jeden druheme z ktorych casti noh nam uz zliezla koza, dali si dalsiu cerealnu tycinku (zase ich budeme par dni alebo tyzdnov nenavidiet) a vybehli teda do zaverecneho finisu.
Oskar vyzeral tak, ze sa rozhodol na nas v kempe pockat a ze zapadne az ked zapadneme aj my. Este teraz, ked to pisem, celkom dobre citim tie kroky v zavere tejto etapy. Kazdy jeden. Lebo chodidla uz boli take rozmrvene, ze som mal pocit, ze slapem na zive maso, zajtra to bude celkom zaujimave… Ale vsetko sa da vydrzat, nejakych par otlakov nas predsa nezastavi. A ani nezastavilo, dopracovali sme sa az k tabulke s napisom Phantom Ranch 0.8 mile, takze este ceresnicka na torte a sme tam…
PHANTOM RANCH
…aj ked sa pise ze ranch, co by mohlo zvadzat k tomu, ze niekomu uz muselo poriadne preskocit a postavil si farmu na dne Grand Canyonu. V podstate vzniklo toto miesto ako kemp pre cestovatelov, badatelov a neskor turistov. Jeden z najvacsich cestovatelskych priekopnikov Fero Powell sa sem prvykrat dotrepal v roku 1869 a toto miesto pri sutoku nasej riecky a Colorada nazval Silver Creek. Neskor ho premenoval na Bright Angel a tak sa dnes vola aj kemp, v ktorom budeme spat. Powella vsak vraj predbehol este isty chlapik menom White, ktory sa dostal na toto miesto nahodou, ked utekal pred smrtou nejakym tym indianskym tomahawkom do hlavy a v narychlo zbuchanej plti sa plavil dolu Coloradom. Za Grand Canyonom ho potom z vody vytiahli o strnast dni neskor vyhladovaneho a polomrtveho. Ale prezil a bol s najvacsou pravdepodobnostou prvym belochom (samozrejme okrem nas), co videl miesto, kde teraz stojime. My sme sa dotackali az k malemu domceku, ktory sluzi aj ako “restauracia.” Az dovnutra to uz nevydalo, splasli sme na stole s lavickami vonku. Tomas zabudol hned aj na unavu, len co videl telefon (niekedy neviem, ci ho nieco vie potesit viac…:o) a my sme sa tesili na predstavu toho, ako si dame chladene pivecko. Chlapik, ktoreho Miro dotiahol do okienka vsak povedal, ze teraz este nie, ale az o osmej. Nuz, oddialovanim sa tuzba zvysuje, ak chcel ten teplos z okienka toto dosiahnut, tak sa mu to urcite podarilo. Ale viac by sme boli uvitali expresny servis hned teraz. Ukazalo sa, ze telefon tuto na dne kanonu je nenormalny zdierac. Na Masenkovu kreditku to chcelo nauctovat nekrestanske peniaze za kazdu minutu. Esteze mal nas Junior nejaku tu telefonnu kartu, tak sme aspon stihli zavolat nasmu velvyslancovi hore v civilizacii a zaroven nasmu zajtrajsiemu osobnemu soferovi a predsedovi uvitacej komisie – Petovi SantaBarbarovicovi, aby nas nezabudol prist vyzdvihnut. Tomas mu ani nestihol povedat, aby aspon zavolal jeho frajerke, ze zijeme a spojenie bolo v cudu… Co uz, hlavne, ze pivo bude…
AKO SME MOHLI IST VSETCI SEDIET ZA VRAZDU…
Predstav si takuto situaciu. Celkom slusne zmoreni, po celodennom slapani na horucom slnku, teraz, uz po zotmeni, sa horko-tazko presuvame od stolika do krcmo-restiky, ktoru by na dne Grand Canyonu nik necakal, ale je tu. Ako sme sa tak fajnovo na hodinku usedeli, otlaky sa rozvalili v topankach a ked tak clovek na ne zvovu slapne, veeelmi sa stazuju. Zaber ako z rozpravky, chodime ako skaredi trpaslici a tahame za sebou batohy. A vobec vsetci ludia v tomto kempe chodia akosi divne. Vyzera to tu ako vojenska polna nemocnica alebo tabor captavych syslov. No nic, po tazkom niekolkometrovom boji vstupujeme do dveri, s rachotom zhadzujeme ruksaky a opierame ich o stenu. Par ludi sa na nas divne pozera, ale nam je to jedno. Zvalime sa k stolu len s jedinou predstavou…
Nebude to sice fajnove slovenske orosene, ale aj plechovkove polopivo bude dobre, len nech je studene. Ktosi z nas siel k baru, vziat tie styri bublinkace s penou. Vratil sa naspat, ci chceme americky pokus o pivo alebo radsej mexicke Tecate. Jasne, ze Tecate, to sa celkom da, len nech je to uz tu…
Je to tu! Od baru dostavame spravu, ze pivo dnes uz nemaju, ale bude zajtra…
Keby niekto z nas vladal vytiahnut valasku a zatat ju tomu magorovi, co nas nechal hodinu cakat na pivo, ktore dostanu az zajtra, rovno medzi oci, tak to urcite urobi. A zvysni traja z nas, by ho este pre istotu utopili v Colorade a nechali ho indianom na trenovanie skalpovania a potom grandcanyonskym medvedom na ranajky. Neskutocneee!!! Dalsie made in U.S.A. To treba zazit, aby clovek poznal to sklamanie a nemohucnost… No nic, odtackame sa teda neosviezeni do kempu…
DVOJITA SPRCHA A KVALITNY SPANOK PRED TAZKYM VYSTUPOM
Este predtym, nez sme sa tak kvalitne narvali v bare sudmi piva, zrazil Masenko kdesi po ceste rangera, ktory mu dal par dobrych rad do zivota. A my sme si ich vzali k srdcu. Chalanysko je predsa len od fachu, tak vie co a ako. Hlavne to vraj chce dvojitu sprchu, aby sa telo ochladilo po tych hodinach stravenych na slnku. Pred vecerou, aj po veceri… Chvilu nam trvalo, pokial sme sa dopajdali nasim invalidnym smatlavym polokrokom do kempu a nasli asi posledne volne miesto, ktore bolo samozrejme az na jeho konci. Kazdy mal uz toho po dnesku naozaj dost a asi aj preto, ze sme sa nevyzurili na tom prihriatom z restiky, vrcali sme uz aj po sebe. Clovek je tvor prchavy, ale ustali sme to, zvalili veci k stolu, dali varit vodu na polievku a ja som sa vybral do umyvarky na prvu sprchu. Vsetko prebiehalo hladko a podla planu, na 100% som dodrziaval rangerove postupy, len to malo jeden maly hacik. Ako som rychlo zistil, a to som sa pre istotu este aj opytal, sprchy v kempe nie su. Hmmm, cim sa da este nahradit sprcha, ked nie je sprcha? Tazka to otazka. Hlavne teraz v noci. Tecie tadialto sice rieka, ale do tej by som tazko vliezal aj za svetla a nieto este teraz. Prud je taky silny, ze by asi aj mna tahali strnast mil odtialto z vody… No nic, tak som sa teda pekne schladeny vratil k stolu, dobra bola sprcha, po veceri si dam este jednu…
Pri “bohato prestretom vecernom stole” a svetle mesiaca sme sa napchavali cim sa dalo, ved bolo treba doplnit stratenu energiu. Aj sme sa o niecom bavili, ale jest, spat a este aj diskutovat, to uz bolo pre mna na tuto chvilu privela a siel som sa zvalit do prachu na zemi, nech konecne dospim ten deficit zo vcera. Chalani zalahli o chvilu tiez, Tomas si postavil aj jeho novy specialny stan. Bolo sice teplo, ale ked ho uz tahal zo sebou, chcel ho aspon vyskusat.
Vzdy som to chcel raz zazit – spat na dne Grand Canyonu. Teraz sme tu. Prvykrat sa pozerame na tie skalne utesy zdola na nie zhora. Nepredstavoval som si sice, ze budeme zaspavat takto zdevastovani, ale aj tak som rad, ze som rad…
* * *
BRIGHT ANGEL TRAIL
Clovek by neveril ako moze byt taka vericka drza. Tato nasa nam behala po stole uz zavcas rana a este na mna nasrate zazerala, ked som ju odplasil. Hrozne s tou dnesnou mladezou. Ziadny respekt voci nam starsim…
Asi sme spali ako polena, lebo planovany odchod co najskor po vychode slnka sa posunul asi o dve hodiny. Dali sme si nieco pod zub, co najviac sme sa snazili odlahcit ruksaky. Zase sme to cele pokaslali, ked sme si nacerpali vodu do galonovych flias, ale nejako to uz hore vytrepeme. Bez vody by to asi tazko slo. Potom sme sa uspesne vytackali z nasho kempovacieho miesta a naivne sme si mysleli, ze niekde v osade sa nam podari zbavit sa tasky s odpadkami. Masenko chvilu pobehoval medzi malymi chatkami, ale bezuspesne, ani jedneho smetiaka nikde. Ved ti ludkovia aj vedia, preco to robia. Keby tu bol co len jediny, hned by bol zavaleny smetami. Takto si kazdy svoj bordel pekne vynesie hore a maju o starost menej. Tak som teda zrusil svoju vodu, ulozil somodpadkovu tazku na vrch svojho ruksaku a mohli sme vyrazit…
* * *
Chvilku pozdlz rieky, este raz okolo kempu a potom razcestie. Jednym smerom ide chodnik ku “coloradskej plazi”, ktora sluzi aj ako pristav pre rafterov (to je este jedna vec, ktoru by som raz rad absolvoval – dva tyzdne raftingu po Colorade), dalsia tabulka ukazuje na South Kaibab trail a my sa vydavame po traile Bright Angel. Vyberame si teda tu menej zalajnovanu, menej dramaticku, ale dlhsiu trasu. Hlavne je po ceste niekolko miest s pitnou vodou, a to je zaklad…
Cez Colorado prechadzame do zaciatku skalnej steny po paradnom visutom moste. To stoji za fotku, je to krasne dielo. Normalne tu prirodu ani nenarusa, skor vhodne doplna. Na zaciatku slapacky nas dobieha particka mladeze. Vacsinou na turach obiehame my, teraz ich ale nechame ist, maju rychlejsie tempo. Nasadili teda slusne, uvidime ako dlho im to vydrzi. Maju tam aj nejaku slecnu, tipujem, ze ta bude odpadavat prva…
* * *
Stupame vyssie a vyssie a z vysokeho utesu vidime pod sebou rieku. Aj par odstavenych rafterskych clnov, posadka sa asi sla schladit do tiena. Stretavame podstatne viac ludi, nez vcera, toto je uz ta “civilizovanejsia” cast Grand Canyonu. Niektori su uz teraz tu dolu a smeruju do kempu, to znamena, ze vystartovali pekne skoro. Parkrat sa miname s mladou partou, raz oddychujeme v tieni my, raz oni. Uz nevyzeraju az tak cersvtvo. Obiehame aj skupinku dalsich turistov, starsia pani vyzera, ze uz teraz melie z posledneho, a to ma pred sebou este vyse desat kilometrov stupania. Ti ludia si proste nedaju povedat a riskuju daleko za svoje moznosti. Rangeri musia mat fakt radost…
* * *
Prva polovicka trailu ubehla celkom v pohode. Caka nas prijemne posedenie v tieni velkych stromov v
INDIAN GARDEN
Zvalili sme teda svoje batohy aj seba pod jednym z tychto velikanov a dali si male obcerstvenie. Okrem par siltoviek plnych vody, co sme si plasli na hlavu, padla aj nejaka ta konzerva a dalsie tycinky. Tomas uz bol nastartovany aj so svojimi lyziarskymi palickami prekonat nejaky rychlostny rekord, tak utekal dopredu a my sme vegetili dalej. Rozhodli sme sa totiz, ze kedze mame v nohach este malo mil a hore je to uz tiez len nejakych slabych sedem kilakov, pridame si turicku na vraj najkrajsi vyhliadkovy bod v Grand Canyone. Masenko tam uz raz bol, takze ho to znovu az tak nelakalo, ale vrelo odporucal, tak sme vahali len chvilu. Nechali sme ruksaky lezat tak ako boli a len s flasami vody a fotakmi sme vybehli na dlhu plosinu, ktora sa konci vyhliadkou. Pekna prechadzka, akurat ziaden tien, pekne vystaveni naplno Oskarovi…
PANORAMA POINT
…na vsetko sa da pozerat minimalne z dvoch stran. Da sa to urobit tak, ako chlapik, ktory dobehol na vyhliadku tesne po nas, na sekundu sa pristavil pri zabradli nad utesom, zanadaval, ci toto malo byt akoze ono, a ze teraz sa musi trepat este aj naspat a zase zmyzol. Alebo sa tu da dobehnut, cumiet na to nasiroko otvorenymi ocami a ustami, povedat si: “Ty koksoooooo” alebo ine lubovolne oznacenie niecoho uzasneho a vychutnavat si to plnymi duskami. My sme volili alternative “B” a vobec sme nelutovali, ze sme sa rozhodli pre maly pridavok k ture…
Paraaadny 360 stupnovy vyhlad vsade naokolo. Pod nohami poriadny zraz a dolu hadiace sa zelene Colorado. Cerveno hnede skalne velikany az do nekonecna. Nuz, dalsi nezabudnutelny momenticek. Priam idealne miesto na par super foteciek. Niekto prisiel s napadom ze ani zopar klasickych vyskakovacich zaberov, ktore sa uz stali tradiciou pri nasom cestovani, by nezaskodilo. Predstava dopadu na nase vymakane otlaky vsak bolela. Nakoniec sme ale zatli zuby a par nezabudnutelnych zaberov padlo…
AKO SLOVACI SPRIVATIZOVALI GRAND CANYON…
…ako si tak stojime a rozplyvame sa nad tymto dielom prirody, zacujeme z dialky akusi znamu rec. Neviem, preco sa mne toto musi vzdy stat, ze ked uz nie pravidelne po cestach, tak aspon posledny den vyletu musim stretnut nejakych nasich byvalych bratov. Co uz… Zase ma za toto zdrbe par mojich ceskych a moravskych kamaratov, ked to budu citat, ale nemozem si pomoct. Proste posledne co mi chyba, ked sa tak kocham krasnou prirodou na konci sveta ,je nejaka madarcina alebo nieco ako: “Ty vole, koukej na to. Ja to seru… To sem nezral, voleeeee…”. No nic, nejako to prezijeme, aj tak uz padame. To uz ale kluci zbadali Mirove tricko s napisom Slovensko, tak nas odhalili. Tito boli celkom v pohode. Aj som ich cvakol, nech maju spolocnu fotku a chvilu sme pokecali, ze co a ako. Mali ocividne dobry pocit z toho, ako daleko sa dostali, ale ten ich trosku presiel, ked sa pytali o ktorej sme rano vyrazili a zistili, ze my slapeme uz od vcera a z opacnej strany kanonu. Pozdravili sme sa s tym, ze sa este po trase hore urcite stretneme a sli sme naspat po ruksaky…
Z tejto dlhsej zastavky to malo byt este teda zopar mil na vrchol. Ranger akurat podopieral nejaku velmi inteligentnu pani, ktora mohla tak patdesiat rokov a zbehla si to dolu ako v nedelu do kostola. Len tak v rifliach, bluzke a lahuckych topankach. Samozrejme bez capice alebo satky na hlave. Teraz nevladala ani stat na nohach a bude rada ak ju niekto odnesie naspat do civilizacie. Ja byt rangerom, tak stojim hore pri zaciatku trailu a vyhadzujem kazdeho, co ocividne nema rozum. Lenze v Amerike je demokracia, tak nechame ludi schadzat dolu podla ich slobodnej vole a potom ich kazdy rok dvadsat-tridsat vyvezieme hore uz mrtvych a kopec dalsich polomrtvych. Hlavne, ze je pohoda. Aj ked mna uz teraz ta pohodicka trosku presla, Oskar palil celkom slusne a tiena bolo menej a menej. Batoh tazi a noham sa uz tak nechce. Ale o chvilu tu mame dalsiu “cerpaciu stanicu”, tak nas to taha dopredu…
* * *
No Ty koki!… Tak to sa nam snad sniva. Uz som myslel, ze nam slnko pripalilo hlavu, ked som zbadal na jedinom zufalom strome v okoli, tyciacom sa na skalnom brale, slovensku zastavu. Pozrieme lepsie a tam nas maskot Peto…
A uz nas vita a kropi vodou. Tak toto sme tu teda necakali. To je jasne znamka toho, ze civilizacia musi byt uz blizko, Peto sa totiz nikdy nepohybuje prilis daleko od internetoveho pokrytia. Je tu teda chvila predstavit piateho clena, ktory s nami dotiahne akciu az do snad uspesneho konca. Takze:
PETO SANTABARBAROVIC, alias FERO 50, ci Volkswagenovy Fero. Nas sofer, mechanik, softwarovy a hardwarovy inzinier, opravar vsetkeho co na svete existuje, proste Mekgajver II. Peto prisiel do USA uz snad pred strnastimi rokmi a zabudol sa vratit. Vecne zamotany a komplikovany, ale vzdy pripraveny pomoct kamaratom a kolektivu. Nas odborny poradca na hazardne hry a pravidelny sponsor ubytovania v Las Vegaskych hoteloch. Neexistuje nieco, do coho by nestrkal nos, ale ani nieco, co by nevedel opravit. Alebo teda aspon rozobrat… Zvlastne znamenie: nooo, tak toto je tazke. Peto je proste Peto, to sa neda opisat, to treba zazit…
Takze nas nepredvitelny kamarat VW Peto uz stihol roztiahnut v konaroch stromu bojovu zastavu a priniesol nam aj nejake energeticke hovadiny. Uz to tu hore pri malom drevenom odpocivadle celkom ovladal, vyhrieval na slnku teplomer, aby dokazal, ze sa teplota vystvera az na 120 Farenheitov a pozna ho tu uz polovica ludi, ktori tu posedavaju. Aj to len preto, ze ta druha polovica uz odisla na svoju cestu dolu alebo hore. Peto vie cloveka poriadne vytocit a vynervovat, ale vzdy ho znova radi vidite. Stihol sa uz zoznamit aj s tymi dvoma ceskymi chalanmi, ktorych sme dolu na vyliadke stretli. Ti boli v malom soku, ked stretli Tomasa s vlajockou na ruksaku, potom nas a nakoniec ich este uprostred nicoho privitala velka slovenska zastava. Zajtra sa asi bude v ceskej tlaci pisat: “Ty vole, Slovaci koupili Grand Canyon”…:o)
Tak sme teda este chvilu povegetili v tieni pristresku s vylozenymi nohami a potom sme vybrali na posledne tri mile. Bude este jedna pitna zastavka a potom uz snad aj to vytuuuzeneee pivecko na South Rime.
ZLATY KLINEC NA ZAVER
…tak ako sa nam vcera objavovali pred ocami nove a nove kopce a nemalo to konca kraja alebo skor kopca-kraja, dnes sa vynarali dalsie a dalsie serpentiny. Uz-uz to vyzeralo, ze tato je posledna, ale nie, nasla sa vzdy dalsia a dalsia. No nakoniec prisla aj ta posledna a vybehli sme na parkovisko South Rimu, kde sa nasa pesia trasa koncila. Skvely to pocit. A este lepsi bol, ked sme sa postavili k zabradliu vyhliadky a videli v dialke celu trasu, ktoru sme za dva dni presli. Dalsi sen sa splnil. Pokorilo sme ho. Pokorili sme jeden z prirodnych divov sveta, teraz si uz zasluzime to orosene…
* * *
PS: pivko za neskorym obedom padlo neskutocne dobre, pripili sme si na uspesnu akciu, na ktoru urcite len tak lahko nik z nas nezabudne a este nas cakala trojhodinova cesta na North Rim, kde sme vyzdvihli Tomasove auto, potom dalsich vyse dvesto mil do Las Vegas, kde sme si sli na dva dni vylozit nohy k bazenu. Ale to je uz dalsi pribeh…
