Kriváň 2012 – Najvyššie čapovaneé slovenské pivo
Nejaké fotečky sú na Facebooku:
TAM KDE SA PIESOK LIAL A KDE SA SYPAL VODOPAAAD…
Privstali sme si. Chceme byt pri Iguazu medzi prvymi. Zbehli sme dolu kopcom na autobusku, zviezli sa nejakych dvadsat kilacikov k branam parku a tam sme potom zabili snad polhodinu tym, ze nikde sa nedalo zaplatit kartou a museli sme pekne dlho vybavovat ako si kupit vstupenky nejakym trikom. Nakoniec to vyslo, ale mali sme fakt chut, poslat tych ludi do teplych krajin. Kedze uz ale v takej krajine ziju, nechali sme to tak a radsej sme si zaplatili malu akcnu jazdu dzunglou, s prestupom na cln a naslednou jazdou pod “vraj najkrajsie vodopady na svete”.
Jazda dzunglou na terennom aute, spolu so sprievodnou recou celkom fesnej Brazilky v rangerskej uniforme nebola nicim srdcervucim a ani nasledna plavba pokojnou castou rieky nie. Ale ked sme vybehli zo zatacky a pred nami sa zacali objavovat prve vodopady, to uz bola ina kava. Paraaada! Myslim, ze stalo za to, priplatit si za toto dobrodruzstvo navyse, uz len kvoli tomu pocitu a efektu prist k vodopadom prvykrat takto po rieke. Ten dojem stal naozaj za to…
MALY PRIBEH O TOM, AKO TO NAOZAJ STALO TO…
To sa tak v pohodicke preveziete obojzivelnikom dzunglou, potom zidete asi sto schodikov dolu k rieke, kde vidite na meter stvorcovy najviac tropickych motylov na svete (aspon na tom svete, ktory sme my zatial videli) a tam nasadnete do clnkoch. V clnku s vami sedi dalsich dvadsat vyjavenych turistov a vsetci si daju zachranne vesty, keby bola nahodou potopa sveta, alebo take nieco. Vlastne odchadzame len na jednom clnokochovi, do ostatnych clnkoch neni dost ludi. Jano a Noe neprisli. Potom sa plavite po rieke, cumite okolo seba na brehy rieky a obcas na nejake fesne turistky, ak take nastupili. Ked sa vam uz moze zacinat zdat, ze co akoze by sa tu na pokojnej riecke mohlo diat, stane sa nieco necakane…
Kapitanovi odfukol vietor ciapku. Robime prudku otocku o stoosemdesiat stupnov a niektore turistky urobia hlasne “hiiiii”. Bohuzial mame len niektore, pekne nenastupili. Kapitan si uspesne vylovi ciapku a vsetci tlieskaju. Teraz uz nielen niektore turistkyk. Teraz uz vsetci. Okrem mna. Keby som zatlieskal, spadol by mi do vody fotak. Ked to uz zacina vyzerat tak, ze kapitanova ciapka bola jedinym zaujimavym cislom dna, zacne sa riecka zrazu trosku vlnit. Vlnka sem, vlnka tam, potom malicke pereje, potom vas uz aj trosku s clnom ponatriasa…
No a potom zrazu vodopadik na skale. Zatial len taky nevelky. Mala predzvest toho, co sa na vas chysta. Taky uvod do specialnej kapitoly. A za nim dalsi a potom viac a potom…
Potom uz len clovek cumi ako tela na nove vrata. Akurat, ze to nie su vrata do mastale, ale do prirodneho raja. Teraz uz chapem, preco niekto povedal, ze Niagary su oproti tomuto len malym amaterskym pokusom o padajucu vodu.
Aj tam som cumel ako puk, ale podobnost je len cisto nahodna a velmi vzdialena. Zatial co Niagary porozostavaju z dvoch hlavnych velkych a sirokanskych vodopadov a v podstate rozdeluju svojou masou dve mesta na brehoch Kanady a USA, Foz de Iguazu padaju rovno do lona prirody a je ich tu tolko, ze sa mi ani nechcelo zacat pocitat. Cele zastupy mensich a vacsich spenenych zavojov, vytvarajuce kaskady. Padajuca voda, kam sa len pozriete. Cloveku sa chcie plakat aj smiat naraz, zimomriavky behaju po chrbte aj po kadecom inom. Vzduch je presiaknuty cerstvou vlhkostou a v jemnych ciastockach vody rozprasenych v povetri je vidiet duhu. Ak nemate buduci vikend nic dolezite na praci, odporucam toto dielo prirody na Argentinsko-Brazilskej hranici…
Myslim, ze je dost zbytocne rozpisovat sa o jednotlivych pohladoch a vyhladoch, treba to vidiet, alebo si pozriet aspon fotky. Opisuje sa to velmi tazko. Nas clnosofer nas este previezol trosku okolo, sli sme aj hore po prude rieky smerom k xxx
de Diablo, o ktorom este bude rec. Nakoniec sme dostali povel zbalit vsetky fotaky, kamery a ine citlive veci do nepremokavych vriec, ktore sme nafasovali pri nalodovani a lodkovylet sme zaklincovali paradnou prirodnou sprchou. Zasli sme tak blizko k jednemu z vodopadov, ze sme na chvilu nevideli ani len slnko, len padajucu vodu vsade dookola. Dopadala na cln a na nas takou silou, ze bolo tazke nezakryvat si tvar. Pecka! Neviem ako ostatni, ale ja som si to teda vychutnal…
TAJOMNY OSTROV A DIABLO ONEE…
Premocenych do nitky nas vysadili na brehu, okdial sme sa potom na inom clne prepravili na maly ostrov, oddeleny od ostatnej pevniny. Pekna plaz a mala turicka po ostrove nas zamestnali asi na dve hodiny. Odtialto je par dalsich paradnych pohladov na vodopady. Podla mapy sme obehali este kopec vyhliadkovych bodov a moje filmy vo fotaku plakali, ze dost, ze uz su tie zabery na jedno kopyto, ze mi uz staci. Ale mne nestacilo. Kazdy druhy novy pohlad na inu cast vodopadov sa mi zdal taky dobry, ze to chcelo fotku. Co uz…
Den pri vodopadoch sme zaklincovali jazdou malym vlacikom k ceresnicke na Foz Iguazskej torte. Uz som ju spominal, ale zatial len v spanielcine. Po slovensky sa toto miesto vola Diablov hrtan. Podla starej indianskej legendy sa ktorysi z bohov zalubil do krasnej nacelnikovej dcery, srdce ktorej uz ale patrilo nejakemu pozemskemu Winnetuovi. A tak mladi pozemstania skocili do kanoe a dali sa spolu na utek po rieke. Ked to indiansky boh zistil, veeelmi sa nasral a tresol pastou do zeme tak, ze urobil na obrovskej nedoziernej plosine do zemskeho povrchu dieru, do ktorej sa dnes rutia vody rieky XXX a vytvaraju tak Iguazu Falls…
Zaujimava legenda. A pri leteckych zaberoch na vodopady a roklinu, do ktorej zrazu padaju, je ziva este viac. Naozaj to vyzera, akoby niekto obrovskou pastou udrel do zeme. Ostala v nej diera v tvare celeho predlaktia so zatatou pastou.
Ci uz maju indiani pravdu, alebo nie, nazov Diablov Hrtan nabral pre nas plny vyznam, ked sme po niekolkych kilometroch vlacikovania a niekolko stometroch nekonecneho pesieho mostu, prisli na miesto cinu… Vaaazeniii, poviem vam, takyto velky splachovaci hajzel som este nevidel. A splachuje nonstop. Do tej obrovskej diery v zemi sa vali voda takou rychlostou a silou, ze clovek ma respekt opriet sa vobec o zabradlie. Efekt je o to silnejsi, ze diera vyzera vdaka hmle z padajucej vody uplne bezodne. Dalsia perlicka prirody, pri ktorej sa cloveku zatajuje dych. Je tazke tu vobec nieco odfotit, lebo voda prska a rozptylena vsade vo vzduchu. Kazdy maly zavan vetra pokryje objektiv navalom kvapociek.
Zase raz cumim ako puk, dnes sa uz fakt zacinam citit ako take tela. Radsej nech sa uz zotmie, aby mi nevyliezli oci z jamiek. Na tolko novych vrat za jeden den fakt nie su zvyknute…
Nuz, dnesny den budeme musiet trosku predychat, od Iguazu som ocakaval zazitok na cely zivot, ale bolo to este lepsie. Nebudem uz opisovat dalsie paradne pohlady, lebo ma zase frajerka sfukne, ze to pri pisani prehanam. Ale co narobim, ked ja to take super naozaj vidim. Niekedy si to clovek ani az tak neuvedomi priamo na mieste, lebo musi mysliet na to, co este treba vsetko stihnut, riesit v hlave bezne denne cestovatelske starosti ako – co budeme jest, kde budeme spat a kedy nam zdrhne posledny autobus do civilizacie. Ked si to potom preberie znova po case a hlavne v klude, vynori sa to vsetko opat v hlave. A zrazu je dost casu opisovat, rozplyvat sa a hadzat citoslovcia uzasu cez zabradlie. Tentoraz cez zabradlie vyhliadky nad DiablooooXXXX…
VRAJ NAJKRAJSIA PADAJUCA VODA NA SVETE…
ASUNCION II.
TARZANOVE RANAJKY…
Aj ked sme mali vdaka neotvoritelnym okeniciam v izbe slusnu tmu, zobudil som sa okolo siedmej. Gabiku som nechal spat a vysiel som si len tak na ulicu pozriet ako sa maju susedia. A kupit nieco na ranajky. V hoteli dnes totiz ziadne nie su, koniec-koncov, kto by varil pre dvoch? :o)
Prvy clovek, ktoreho som na rannej ulici stretol bol ozbrojeny chlapik v uniforme. Dobry zaciatok. Potom som ulicou preklzol k parku, ktory sa tu roztahoval medzi niekolkymi blokmi domov. Tu tiez postavali skupinky vojakov vyzbrojenych ostrymi, ale nasli sa uz aj civilisti, posedavajuci po lavickach. Toto je ten park, ktory bol zhromazdiskom priekupnikov, prostitutok a paserakov. V sprievodcovi je napisane, ze je lepsie sa mu vyhnut, ale to hovoria o vecernych a nocnych hodinach. Teraz je tu celkom klud…
Obzrel som si okolie, staru stanicu s historickou lokomotivou a aj ja som sa vyvalil na lavicku v parku. Pohodicka. Na fasady domov obkolesujucich park uz zacina celkom slusne hadzat ockom slnko, uz pripeka celkom slusne. A to len zacina den. Vyzera to dnes na paradnu saunu.
Zdvihol som sa z lavicky a namieril si to k malemu poulicnemu stanku s ovocim. Sme v peknom zapadakove, to chce exoticke ranajky, nie? Kupil som par pomarancov, kiwi, banany, ananas a tusim nejake mango ci co. Proste taky tropicky mix. Myslim, ze ma predavac slusne obtiahol, lebo sa mi zdala cena na to, ze sme v Paraguyai, trosku neskomna, ale sa uz da robit. Takto biely vyzeram az napadne ako turista.
Vratil som sa do hotela, „uvaril“ ranajky a la Tarzan a na lavicke pod oknom nasej izby sme si dali trosku do nosa. Teraz sa mozeme vybrat na podrobnejsiu exkurziu okolia. Preskakovanie z palmy na palmu za pomoci lian, s mojou GabiJane v naruci, vsak vynechavam, este si na to zvykne. Pojdeme pekne po svojich…
HORUCI ASUNCION, ALEBO AKO SA DA VYPOTIT KYBEL ZA DEN…
Ulice zacinali ozivat, uz boli otvorene aj poniektore obchody, o ktorych sme vcera vecer ani netusili, ze existuju. Vsetky sa schovavali za stiahnutymi zeleznymi zaluziami neurcitych farieb. O dva bloky nizsie to uz zilo, sme predsa v centre mesta. Kupili sme si pod zub aj nieco sytejsie nez je ovocie a konecne sme zohnali aj kartu do fotaku za rozumnu cenu, zasobili sme sa teda dalsimi prazdnymi polickami na buduce fotky, uz nam pomaly dochadzali.
Mesto bolo zrazu plne farieb a vobec sme sa necitili neprijemne alebo nebezpecne. Zabludili sme aj k jednej z najkrajsich stavieb v centre – XXX – hrobke byvaleho vladcu krajiny. Ak som dobre pochopil, chalanysko bol poriadny krutovladca a typicky vojak vladnuci tvrdou rukou. Ako som uz spominal, este donedavna bola v Paraguay v podstate armadna moc a toto bol jej predstavitel. Ale hrobku mu postavili peknu. Vlastne je to nieco ako kostol. Je tu oltar a v strede je kruhovy otvor so zabradlim, v ktorom je o uroven nizsie ulozena rakva a par dalsich urien. Pekne architektonicke dielo. Pred vstupom stoji obielorukavickovana straz v snehovobielych uniformach, ktora je vysperkovana puskami s nasadenymi bodakmi. Tak ako aj inde vo svete, maju tu tiez svoje zauiimave vymeny strazi a na vecer celu malu ceremoniu so snimanim vlajok a odchodom cinovych vojacikov. Zatial sa im sichta len zacina, vobec im nezavidim to stanie v pozore za tychto vysokych teplot.
Ozaj, ked uz spominam ten hic, co tu vonku vladne. Asi sme trafili tu najvhodnejsiu dobu, lebo ked sme okolo tretej poobede zahliadli jeden z digitalnych teplomerov na ulici, ukazoval 45 stupnov. Tomu sa uz hovori leto…:o)
Tulali sme sa teda mestom a pot z nas tiekol cicerkom. Esteze som objavil nenormalne paradne malicke flasky coca-coly, ktore tu predavali po ulici z malych prenosnych chladniciek, pripadne z typickych chladiacich boxov na kolesach, ktore sa daju tahat za bicyklom alebo len tak tlacit kade-tade. Super, uplne som bol z toho uneseny a aj ked normalne vela coly nevypijem, lebo je to bordel, dnes bol moj coca-colovy den. Bola dobre vychladena a stala asi pat korun, tak som sa jej prepil…:o)
BARACIK AKO SA PATRI…
Specialnym zazitkom v Asuncione je navsteva prezidentskeho palaca. Ak to mozeme nazvat navstevou. Palac sa neda skutocne navstivit, ale da sa obzriet aspon zvonku a je povolene si ho aj odfotit. Co sa dnes zda ako samozrejmost, to bolo nie tak davno nemyslitelne. Pokial tu byval spominany hrdlorez, vojaci straziaci objekt mali rozkaz zastrelit kazdeho, kto by sa snazil dostat do blizkosti palaca. Celkom zaujimavy sposob riesenia zabezpecovacieho ochranneho systemu. Panovnik sa tak bal, ze na neho niekto spacha atentat, alebo sa moze nieco stat, tak to riesil takto. Aj dnes sa v blizkosti palaca nachadzaju cele jednotky ozbrojencov, ale uz nikoho nestrielaju. Teda aspon dnes to tak nevyzeralo. V parku ich posedaval v tieni asi dvadsat. V plnej zbroji, s ochrannymi stitmi, prilbami a neviem cim vsetkym. O kusok dalej nas ina ozbrojena hliadka upozornila, ze dalej tymto smerom uz nemozeme ist a o kusok vedla sa zbrojnosi schovavali v chladku vojenskeho dzipu. Pred palacom vzorne pochodovala dalsia skupina. Proste take mensie vojenske cvicenie, ale inak to bolo cele pekne, omietkari a aj zahradnici si urobili svoju pracu na vybornu, budova je peknym ziarivo bielym architektonickym dielom posadenymi na zeleny koberec. Ked sme uz asi tretikrat kracali okolo a fotili pri tom nenapadne aj vojakov, zacali sa na nas dost hnusne pozerat. Asi je nacase zmenit rajon…
LESK A BIEDA DVA BLOKY OD SEBA…
Centrum Asuncionu je pekne. Striedaju sa tu zrestaurovane budovy so starsimi a aj polozrucanymi domami. Postupne sme si obehli asi vsetko, co stoji za zmienku ci fotografiu a stihli sme si aj schladit nohy vo vode pristavu, kde bolo odparkovanych par starych lodi. Ked sa stalo neuveritelne, ze aj v tejto saune nebol smad zrazu najvacsi problem, zasli sme sa najest. Volakto nam odporucil akysi bufetovy styl restiky, vraj su dobri a nie drahi. Nalozili sme si teda fajnove jedlo na taniere, dobre sme sa najedli a pochutili si, akurat ta pasaz s dobrou cenou nekorespondovala s vyrokmi nasho posledneho radcu. Co sa da robit, vratene jedlo asi neberu naspat. Vonku si nas hned odchytil Indian, ktory predaval rucne vyrobene naramky, nausnice a podobne srandy. Ked sme povedali, ze nemame zaujem, tak hodil velmi dobre premysleny argument, ze ak sme sa mohli naobedovat na tomto mieste, tak urcite mame par drobnych na malickost od neho. Doslo nam, ze toto je asi miesto, kde si domaci velmi nedovolia jest a ze sa tu takto poluje na turistov. Isli sme dalej, ale nakoniec som sa za tym domorodcom vratil a nejaku hlupost som si kupil, nech ma radost. Stalo to ovela menej nez nas obed, to mal pravdu. A jeden maly suvenir viac alebo menej, to fakt nehra az taku velku rolu. Potom som si este musel kupit aj nejake hlupe cukriky od jeho deti za asi trojnasobnu cenu oproti cene v obchode. Keby sa bola objavila aj jeho zena, bol by som asi obstastnil celu jednu kompletnu rodinu. Ale zijeme len raz, treba si trosku pomahat, ked sa da.
Po dobrom obede sme sa dalej motali ulicami a ulickami Asuncionu a slahol som si este minimalne tri minicoly. Nechcem kecat, ale este o tretej poobede ukazoval elektronicky teplomer v centre mesta 45 stupnov. Teplo ako v pekle. Dnes sme uz do seba naliali aspon desat litrov tekutin, zatial co sme vypotili len slabych dvanast. Na namesti XXX sme obisli snad vsetky siatre so vsakovakymi vecami, ktore vzdy tak lakaju Gabiku. Kupili sme si na pamiatku po tricku a nejake tie suveniry domov. Bielorukavickovi vojacikovia akurat slavnostne zabalili svoju sichtu, obradne stiahli dolu statne vlajky Paraguya a naskakali do pripraveneho autobusu. Chlapci tiez poriadne vysmadli a tak si narychlo kupovali od uja na rohu drinky. Kym do seba unifmovani usiaci obracali jedno nealko za druhym, dal som si Fantu, netreba to s tou Colou prehanat…
PARAGUAYSKY STADION
Aby som nezostal ani tejto krajine dlzny navstevu najslavnejsieho stadionu, vybrali sme sa do zasitejsej casti mesta. Po celkom slusnej prechadzke a nutenej zmrzlinovej a napojovej prestavke sme reprezentacny stadion schovany v zastavbe rodinnych domov nakoniec nasli. Par minut pred zatvorenim sme sa dostali aj na jeho hraciu plochu, stihli sme to fakt o vlasok. Muzeum bolo otvorene o hodinu dlhsie, pozreli sme si teda aj to. Nie je to tu take skvele a uzasne ako v Argentine a Uruguayi, Paraguay predsa len nema az taku silnu futbalovu tradiciu. Ak sa to vobec da takto povedat o niektorej z juhoamerickych krajin. Skor je to mozno tym, ze nemaju take vysledky a velke historicke tituly ako okoliti futbalovi bratia. Ale fajn, ze sme sa skocili pozriet aj sem.
Naspat sme sa uz zviezli autobusom, este si chceme v klude pobalit veci a bez velkeho nahanania stihnut autobus. Pohoda, vyslo to este aj so sprchou a vecerou. S ruskom tmy sme sa aj my vytratili z hotela, odviezli sa MHDeckou na stanicu a odtial to mame namierene k zlatemu klincu nasej malej juhoamerickej expedicie – svetoznamym vodopadom FOZ DE IGUAZU…
DLHA CESTA NA SEVER…
V „ULICKACH“ NAJVACSEJ DELTY RIEKY…
PREDLZENA CESTA NASPAT DO BUENOS AIRES…
No hej, chceli sme. Ale obcas plany nevyjdu celkom podla planov. Tak ako napriklad dnes, ked nas zacal sprevadzat zvlastny zapach a potom aj divny zvuk… Nebolo treba dlho premyslat. Koleso je v tahu. Defekt. Jasneee, sak mame casu na rozdavanie, bodaj ho aby ho!
Vsetci teda postupne vystupili, sofer pouzil par z tych mala slov, ktorym po spanielsky rozumiem, ale neslusi sa ich prekladat do slovenciny a uz daval minibus na zdvihak. Lenze defekt sme mali rovno na dvoch kolesach, kedze vzadu ma toto cudo zdvojene napravy. A rezervu len jednu. Od zaciatku mi nebolo celkom jasne, preco nezavolaju rovno odtahovku alebo nejaky servis, pripadne neposlu z cestovky nahradne vozidlo, ale vodic so sprievodcom to riesili po svojom. Snad vedia, co robia. Zatial mi teda Desperado daval rychlokurz majstrovstva so spominanymi gulickami na lankach (fakt neviem, ako by som to lepsie pomenoval) a mne to samozrejme vobec neslo…:o)
Trvalo to dost dlho, ale koleso nakoniec vymenili. Cakal som, co bude dalej, no dvojica z rozpravky „A je to!“ sa tvarila, ze su hotovi. Vraj mame opat naskakat dovnutra a ide sa. Hmmm, tak neviem… Nebol som sam, kto mal poznamku k takemuto kroku, ale co sa budeme skriepit, ved sme na prazdninach. Nadsenie z bezproblemoveho pokracovania v ceste trvalo asi minutu. Potom uz na nas trubili auta, ze mame v tahu pneumatiku. Ta jedna, ktora nemala v pare plnohodnotnu kamosku, to samozrejme nevydrzala. Zabocili sme teda na prvu benzinku a tam prisiel servisak, ktory urobil to, co sa malo urobit uz na zaciatku. Zabili sme teda skoro dve hodiny, Pista sa nam v mene cestovky ospravedlnil a slo sa dalej. Stava sa, co sa da robit, mali sme ho zastrelit?
Asponze nas potom hodili az k miestu, kde sme sa chceli dostat – na XXX centralne namestie. To uz bola tma, ale obzreli sme si to tu trosku a presli sa. Odtialto sa nejakym metrom dostaneme naspat do oblasti, kde je nas sesthviezdickovy hotel. Alebo sedem? Uz neviem.
No najprv este skocime na net pozdravit rodinky a kamosov, nech celkom nestratime kontakt so svetom…
NIE SU TO LEN KECY…
Nasli sme sikovnu internetovu kaviarnicku s celym zastupom stolov s pocitacmi. Fajn, sadli sme si kazdy k jednemu, popozerali postu, skontrolovali co sa deje doma a vo vzdialenom svete. No a potom som akosi podvedome spozoroval chlapika, ktory na mna robil zlava divne gesta a cosi mi vysvetloval po spanielsky. Vobec mi neslo do hlavy, odkial sa pozname a co odomna moze chciet. No ked uz asi tretikrat ukazal tym istym smerom, otocil som sa a uvidel ineho divneho chalana, ako stoji pozoruhodne zaseknuty medzi mnou a Gabikou. Ta zvlastna poza mohla teoreticky vyplynut z toho, ze jeho telo sa tvarilo, ze pokracuje nicim nerusene dalej v svojej chodzi napriec miestnostou, zatial co majitelova ruka sa zatial, akosi nahodne, ocitla v Gabikinom ruksaku. V tom si totiz slecna pred chvilou nieco hladala a nechala ho otvoreny. Teraz nenapadne ponukal penazenku a par dalsich zaujimavych veci…
Ked som to zbadal, asi som sa musel dost hnusne zatvarit a nie prave najpriatelskejsie zareagovat, lebo majitel tej neposlusnej ruky skamenel a vyzeral tak odovzdane, ze som ani nemal to srdce jednu dobre mierenu mu natiahnut. Navyse, neviem, ako by na take nieco zareagovali zvysni tridsiati Argentincania v kafaci. Proste som na neho nieco vystekol, on sa zatvaril tak, akoby ta ruka ani nebola jeho a keby mohol, tak by ju tam kludne nechal a odisiel bez nej. Povedal som Gabike, nech sa rychlo pozrie, ci jej stihlo aj nieco zmiznut a ked povedala, ze nie, tak som to nechal tak. Podakoval som sa neznamemu chlapikovi, zachranil nam kopec problemov.
Vravi sa, ze sa vsade v Juznej Amerike kradne. A ze niekedy ani nezbadate ako. Vy sa zasmejete, ved si predsa budete davat pozor, nie? A aj si ho davate, az si poviete, ze to mozno az trosku prehanate. A potom pride takato chvilka a vy si uvedomite, ze by ste ani nezbadali, ze vam niekto vykradol kursak leziaci nohach. Veru, da sa to. A velmi lahko sa to stane. My sme mali nateraz stastie, zase si budeme davat vacsi pozor. Mozno som bol na partacku aj trosku zly, ze si nechala veci takto otvorene a co sa mohlo stat, kedze nosi polovicu penazi a cennosti zbytocne pri sebe, ale aspon sme sa obaja poucili, do konca cesty sa nam uz nic podobne nestalo.
Takze – nie su to kecy, davajte si tu veeelky pozor na veci. Alebo radsej este
vacsi…
V metre sme sa uz zase viezli s ruksakmi na hrudi. A v hoteli sme boli celkom radi, ze sme sa po celom dni vyvalili na postel. Zajtra vstavame rovnako skoro, znova nas pride vyzdvihnut sprievodca z nasej cestovky. Dnes sa nam bude snivat o konoch, kravach, gauchoch, tanecnikoch, defektoch, zlodejoch a dobrom jedle. Uvidime ake sny prinesie zajtrajsok…
GAUCHO FIESTA…
Lahke vstavanie, lahke ranajky a tazke cakanie na autobus. Nasa mila pekaren, o par ulic dalej, nas dnes zradila. Vyzera to tak, ze v sobotu mavaju zatvorene. Kupili sme si teda ine nudzove ranajky a jedli sme ich na obrubniku pred hotelom. Museli sme v tej spinavej rannej ulici vyzerat ako parik bezdomovcov, ale bolo nam to dost jedno. Trvalo asi polhodinku, pokial sa za nami dovalil chlapik s otazkou, ciii sme a kto sme. My sme mu to prezradili a on prisiel na to, ze prave nas hlada. Bol stastny, ze nas nasiel. A my sme tiez boli. Minibus stal odstaveny za rohom, asi mali trosku problem vypatrat nas. Uz vcera v tej luxusnej cestovke sme museli vysvetlovat, ze nebyvame ani v Hiltone, ani v Sherattone, ani inom luxusnom hoteli. Ten nas hotelik do takejto kategorie nespadal ani cez desiatky dioptrie, museli ho teda hladat len podla adresy. Meno nasho sedemhviezdickoveho zariadenia ocividne nikomu nic nevravelo…
Nevadi, hlavne, ze sme sa nasli, sprievodca vyzeral schopne, verime, ze to cele bude stat za to. Pozbierali sme este dalsich par clenov do partie, Pista nam urobil maly prihovor na uvod a uz sme sa sinuli vypadovkou von z mesta. Presli sme bohatymi i chudobnymi stvrtami, okolo Evitinho cintorinu, aj okolo najvacsieho kvetu sveta. A potom este aj okolo najsamvacsieho futbaloveho stadionu v Buenos Aires, na ktorom hra svoje zapasy najvacsi rival Boca Juniors – Riverplate.
Kurnik, same naj naj naj v poslednych vetach, uz si pripadam skoro ako v USA. Ale rychlo spat do Argentiny. Je to az srandovne, ako sa jednotlivi ludia v meste delia podla toho, ktoremu timu kto fandi. Stretli sme sa aj s priaznivcami Bocy, aj s “tymi druhymi.” Spolocne mali len jedno. Milovali svoj klub a na ten druhy dobreho slova nenasli…:o)
NARODNY NAPOJ V ORIGINALE…
Sucastou cesty mikrobusom bola aj mala prednaska o typickom napoji juhoamericanov. Uz som ho spominal, je to “mate”. Celkom sme privitali moznost, naucit sa nieco z tohto sudka od domorodca – cloveka, ktory ma informacie z prvej ruky. Aspon snad prideme na to, co sme robili zle, ked sa nase mate pri fontane v Colonia de Sacramento nedalo pit…
Nuz, ako sme o chvilku mohli osobne okusit, nebola to tak celkom nasa chyba. Ono je to rovnako nechutne aj od odbornika. Teda mozno trooosku menej, ale predsa. Horke ako svina. Oni si totiz do toho poharika nalozia suchej zmesi byliniek tolko, ze je ich tam viac, nez vody. A potom sa to uz len zalieva a zalieva. Uznajte, co dobreho moze z toho vzniknut? Na druhej strane, musim uznat, ze cim dalej mate skusam znova a znova, tak zla chut sa pomaly vytraca a da sa to celkom prezit. Ak by som emigroval do Uruguaya ci Argentiny, mozno by som po par rokoch nakoniec predsa len chodil namiesto piva na mate. Ktohovie…
Pista teda dokoncil prednasku a sam ochutnal prve susto. Je to tradicia, lebo prave prvy hlt je najhorkejsi a tak ho pripravovatel nikdy neponuka spolupicom (zaujimave slovo, tusim si ho dam patentovat…:o) Kazdopadne matespecialista, postupne prechadzal od sedadla k sedadlu a kto mal zaujem, dolial mu zase kusok horucej vody, kaskader si odpil a slo sa dalej. Mate sa neodmieta, v podstate je slusnostou ponukany napoj prijat a nezdvorilostou ho odmietnut. No ako turisti sme dostali vynimku, kazdy sa mohol slobodne rozhodnut. Vacsia cast posadky sa rozhodla risknut to, a tak sme si podavali poharik aj s kovovou slamkou, cez ktoru sa mate pije. A cakali, kto co od koho prvy chyti. Takto v neistote sme dorazili az k farmam za mestom a nasli aj tu “nasu.”
NA KONE A NA HOVADAAA…
Dnes je teda v programe navsteva gauchov (vyslovuje sa skoro ako nase gauce v obyvackach). Mali by sme vidiet ozajstny ranch, pracu gauchov s konmi a dobytkom a v neposlednom rade by sme sa mali poriadne najest pri zaujimavom kulturnom programe. Co najest, priam nazrat! Hmm, preco nie, uz sa na to tesime! Akosi pocitame s tym, ze to bude cele take velke komercne cudo, no aj tak to vyzera na zaujimavy celodenny program.
Cele vzruso sa zacalo tym, ze skor, ako sme sa stihli zahryznut po ponukanych kolacikov a zapit ich vineckom, zahryzli sa do nas cele stada komarov. To sa dalo cakat, ze ich tu bude neurekom, ale my – truhlici, sme si nekupili repelent. Teraz sme to zacali trpko lutovat. Komare si odvadzali svoju robotu viac nez poctivo, ked som nejakeho obcas prichytil pri cine a zabil ho pri vykone povolania, zostala po nom vzdy celkom slusna cervena mlacka. Nacucane boli ako svine. Svine! Najviac ma sralo, ze zatial co si oni cicaju, ja si nemozem, lebo ma oni cicaju. Takmer som kvoli tym kretenom s dlhymi sosakmi rozlial svoje vinecko…
Presunuli sme sa radsej ku krave, na ktorej hlavny gaucho-sef demonstroval dojenie. Paaani, ked som videl to chuda, ako stoji v tom, co si za posledne tri hodiny pod seba nakadilo a cecky ma vytahane skoro az po zem, lebo vela turistov si chcelo skusit dojenie, skoro som zaplakal. Dost ubohe divadlo. Keby aspon menili tie kravy castejsie. Ta chuderka uz nemala ziadne mlieko, no gaucho-sef sa stale snazil nieco vydojit. Z uchylakov, ktori sa rozdodli urobit si z toho uboheho divadla aj nejaku dobru fotecku, sa ako prve chytili nase dve spolucestujuce. Anglicanka a Americanka. Ani ma to velmi neprekvapilo. Paradny zaber ako dojite pred davom utrapenu kravu sa urcite zablisne niekde na nete.
Presli sme radsej ku konom, vraj sa tu da povozit. Male kolecko okolo rancu nezaskodi, z konskeho chrbta to moze byt celkom pekne. Medzitym nastal historicky moment, niekto nam prisiel povedat, ze v zahradnom domceku doplnili repelent, mozeme sa ist dat postriekat. Supeeer! Hned sme boli mimo rady na kone a o minutku sme uz krasne vonali cerstvym repelentom. Trosku stipal v krvavych ranach, ktorych uz bolo nespocetne vela, ale lepsie neskoro, ako nikdy. Vratili sme sa naspat k tatosom, kde nas zatial vsetci predbehli. Ked nas pred vratami zostalo tak na pol varky, gauchovia juniori sa rozhodli, ze je cas na obed a boli fuc. Ani nadavat sme im nemohli, nevedeli po slovensky. A keby aj boli vedeli, nestihli by sme to, boli viac rychli ako hladni. A hladni boli veru poriadne…
Potom uz nasledovala hufna tlacenica cez velku drevenu branu do byvalych stajni prerobenych na velku zradelnu. Tu to uz pekne rozvoniavalo a bolo prestrete na hody. Ako sa tak na to pozeram, tusim nasleduje najlepsia cast dnesneho programu – napchavanie sa…
HOSTINA PO ARGENTINSKO-GAUCHOVSKY…
Ej veru, bistu, vina a coly kolko hrdlo raci, nejaky ten zeleninovy salatik a pobehujuci casnici a casnicky s tackami plnymi masa, ktoreho nam postupne naservirovili niekolko druhov. Paradny obedik. A rovnako dobry bol program na podiu. Hlavny boss Gaucho to cele uvadzal a postupne nas virtualne previedol celou Argentinou – region po regione. Tomu vzdy zodpovedala hudobna, spevacka a tanecna vlozka, okorenena prislusnymi krojmi. Klobuk dolu pred dvojicou, ktora zatancovala postupne vsetky mozne druhy narodnych tancov, konciac samozrejme pravym nefalsovanym argentinskym tangom. Pekne si to pripravili, spekulanti. Pocas programu vyzvali aj zastupcov jednotlivych krajin sveta, ktori sme sa tu zisli, aby zaspievali nieco typicke zo svojej oblasti. Tusim akurat asi tri skupiny sa odvazili. Za Slovensko nevystupil nik, lebo sme boli len dvaja a este sme malo pili. Aj som chvilu rozmyslal nad tym, co by sme tak zanotili, ale v tej rychlosti ma nenapadlo nic, s cim by sme bez akehokolvek treningu mohli predstupit pred tu tlupu ludi. Snad nabuduce, Nieco doma nacvicime…:o)
Ked sme sa dobre najedli, uzili si zabavu, nasledovala este mala skola tanga a aj ked tomu nikto z tych, ktori ma poznaju neuveri, ocitol som sa medzi niekolkymi parmi pod podium. Ja – tanecny antitalent svetove formatu! A bola to celkom sranda, tusim som tie ich narodne kroky parkrat zvladol aj bez chyby.
Potom sa vsetci vyrojili von, gauchovia sa totiz chystali predviest svoje umenie. Este predtym, ale prisiel za nami nas sprievodca, ze mame vybavenu tu jazdu na konoch, ktoru tam nahle zrusili pred obedom. Vynimka pre nasu malu skupinku. Niekedy sa oplati otvorit si usta…
AMATERSKA AJ NAMAKANA KONSKA JAZDA…
Previezli sme sa jedno velke kolecko po lukach na ranci. Celkom dobra zabava. Na to, ze sme uplni amateri, to celkom uslo, akurat si ti tatosikovia obcas robili co chceli, tak sme sa aj nasmiali. Ked sme ich odparkovali pod velky pristresok do tiena a uspesne zliezli dolu, dobehli sme ostatnych na velkom priestore za hospodarskymi budovami, kde sa uz prehanali na konoch mladi gauchovia. Ukazali nam ako zahanaju dobytok, ako hadzu lasom, ako paradne maju nacvicene aj zahananie koni a tak. Je to naozaj neuveritelne, ako si naskladali stado koni pekne vedla seba ako auta na parkovisku. A ako rychlo. To uz chce nejaku tu zrucnost, umenie a skusenosti. Potom nam este predviedli akusi tradicnu zvyklost – ritual, pri ktorom si volakedy gaucovia hladali nevesty. Neviem, ci som to pochopil celkom spravne a ani si to uz teraz az tak presne nepamatam, ale v podstate slo o to, ze museli v plnom cvale na koni napichnut na malu palicku, ktoru drzali v ruke, prstene zavesene na akejsi konstrukcii podobnej futbalovej branke, popod ktoru prefrcali. A ked vravim prefrcali, tak tym myslim prefrcali. Ja by som v tej rychlosti ten prstienok ani len nestihol zaostrit, kua.
Potom si vybrali z publika slecny, o ktorych si mysleli, ze este slecnami su a tie ich museli za prsten pobozkat. Ak boli zadane a nesuhlasili s tym, musel gauco pobozkat svojho kona. To je teda aspon verzia, aku som chcel akceptovat, neviem totiz celkom iste, ci to nebolo tak, ze ak to zadana slecna akceptovala, tak musel kona pobozkat jej priatel. Kedze tam peknych mladych slecien vela nebolo, tusim som tu svoju pre istotu na chvilu zasil bokom… Kazdopadne, gaucom to slo celkom fajn, vsetci traja bozk dostali. No a slecny za to dostali spomenute prstene, k comu ta moja nezabudla podotknut, ze aky pekny suvenir a hned mi bolo jasne, ze na tu chvilu by ma bola zan asi lahko vymenila. Baby jedny nevdacneee… co uz s nimi…
Po konskych dostihoch a bozkavani nas este ponukali typickymi argentinskymi kolacikmi a pomaly sa blizil cas nasho odchodu. Hodili sme este foto z hlavnym gauchosefom, ktoreho velmi zaujalo moje tricko s napisom „Slovakia – krajina, ktora dala svetu bryndzu – jediny ovci syr, ktory moze byt zapijany alkoholom…“ alebo nieco v tom zmysle. A este je pod tym dopisane „a krasne dievcata, samozrejme“… To ako, ze dalo Slovensko svetu krasne dievcata, nie ze maju byt zapijane alkoholom…:o)
MODRO-ZLTA CAST NASHO MODRO-BIELEHO DNA…
Na najsirsej ulici sveta sme si odchytili nejaky autobus. Plynulou spanielcinou sme sa pekne – celou rozvitou vetou opytali, ci ide tento autobus spravnym smerom a ci si mozeme nastupit. Doslova to znelo asi takto:
BOCA – LEGENDA O JEJ FARBACH, HLADANIE MIESTNYCH BOHOV A TANGO AKO MA BYT…