Privstali sme si. Chceme byt pri Iguazu medzi prvymi. Zbehli sme dolu kopcom na autobusku, zviezli sa nejakych dvadsat kilacikov k branam parku a tam sme potom zabili snad polhodinu tym, ze nikde sa nedalo zaplatit kartou a museli sme pekne dlho vybavovat ako si kupit vstupenky nejakym trikom. Nakoniec to vyslo, ale mali sme fakt chut, poslat tych ludi do teplych krajin. Kedze uz ale v takej krajine ziju, nechali sme to tak a radsej sme si zaplatili malu akcnu jazdu dzunglou, s prestupom na cln a naslednou jazdou pod “vraj najkrajsie vodopady na svete”.

Jazda dzunglou na terennom aute, spolu so sprievodnou recou celkom fesnej Brazilky v rangerskej uniforme nebola nicim srdcervucim a ani nasledna plavba pokojnou castou rieky nie. Ale ked sme vybehli zo zatacky a pred nami sa zacali objavovat prve vodopady, to uz bola ina kava. Paraaada! Myslim, ze stalo za to, priplatit si za toto dobrodruzstvo navyse, uz len kvoli tomu pocitu a efektu prist k vodopadom prvykrat takto po rieke. Ten dojem stal naozaj za to…

MALY PRIBEH O TOM, AKO TO NAOZAJ STALO TO…

To sa tak v pohodicke preveziete obojzivelnikom dzunglou, potom zidete asi sto schodikov dolu k rieke, kde vidite na meter stvorcovy najviac tropickych motylov na svete (aspon na tom svete, ktory sme my zatial videli) a tam nasadnete do clnkoch. V clnku s vami sedi dalsich dvadsat vyjavenych turistov a vsetci si daju zachranne vesty, keby bola nahodou potopa sveta, alebo take nieco. Vlastne odchadzame len na jednom clnokochovi, do ostatnych clnkoch neni dost ludi. Jano a Noe neprisli. Potom sa plavite po rieke, cumite okolo seba na brehy rieky a obcas na nejake fesne turistky, ak take nastupili. Ked sa vam uz moze zacinat zdat, ze co akoze by sa tu na pokojnej riecke mohlo diat, stane sa nieco necakane…

Kapitanovi odfukol vietor ciapku. Robime prudku otocku o stoosemdesiat stupnov a niektore turistky urobia hlasne “hiiiii”. Bohuzial mame len niektore, pekne nenastupili. Kapitan si uspesne vylovi ciapku a vsetci tlieskaju. Teraz uz nielen niektore turistkyk. Teraz uz vsetci. Okrem mna. Keby som zatlieskal, spadol by mi do vody fotak. Ked to uz zacina vyzerat tak, ze kapitanova ciapka bola jedinym zaujimavym cislom dna, zacne sa riecka zrazu trosku vlnit. Vlnka sem, vlnka tam, potom malicke pereje, potom vas uz aj trosku s clnom ponatriasa…

No a potom zrazu vodopadik na skale. Zatial len taky nevelky. Mala predzvest toho, co sa na vas chysta. Taky uvod do specialnej kapitoly. A za nim dalsi a potom viac a potom…

Potom uz len clovek cumi ako tela na nove vrata. Akurat, ze to nie su vrata do mastale, ale do prirodneho raja. Teraz uz chapem, preco niekto povedal, ze Niagary su oproti tomuto len malym amaterskym pokusom o padajucu vodu.

Aj tam som cumel ako puk, ale podobnost je len cisto nahodna a velmi vzdialena. Zatial co Niagary porozostavaju z dvoch hlavnych velkych a sirokanskych vodopadov a v podstate rozdeluju svojou masou dve mesta na brehoch Kanady a USA, Foz de Iguazu padaju rovno do lona prirody a je ich tu tolko, ze sa mi ani nechcelo zacat pocitat. Cele zastupy mensich a vacsich spenenych zavojov, vytvarajuce kaskady. Padajuca voda, kam sa len pozriete. Cloveku sa chcie plakat aj smiat naraz, zimomriavky behaju po chrbte aj po kadecom inom. Vzduch je presiaknuty cerstvou vlhkostou a v jemnych ciastockach vody rozprasenych v povetri je vidiet duhu. Ak nemate buduci vikend nic dolezite na praci, odporucam toto dielo prirody na Argentinsko-Brazilskej hranici…

Myslim, ze je dost zbytocne rozpisovat sa o jednotlivych pohladoch a vyhladoch, treba to vidiet, alebo si pozriet aspon fotky. Opisuje sa to velmi tazko. Nas clnosofer nas este previezol trosku okolo, sli sme aj hore po prude rieky smerom k xxx

de Diablo, o ktorom este bude rec. Nakoniec sme dostali povel zbalit vsetky fotaky, kamery a ine citlive veci do nepremokavych vriec, ktore sme nafasovali pri nalodovani a lodkovylet sme zaklincovali paradnou prirodnou sprchou. Zasli sme tak blizko k jednemu z vodopadov, ze sme na chvilu nevideli ani len slnko, len padajucu vodu vsade dookola. Dopadala na cln a na nas takou silou, ze bolo tazke nezakryvat si tvar. Pecka! Neviem ako ostatni, ale ja som si to teda vychutnal…

TAJOMNY OSTROV A DIABLO ONEE…

Premocenych do nitky nas vysadili na brehu, okdial sme sa potom na inom clne prepravili na maly ostrov, oddeleny od ostatnej pevniny. Pekna plaz a mala turicka po ostrove nas zamestnali asi na dve hodiny. Odtialto je par dalsich paradnych pohladov na vodopady. Podla mapy sme obehali este kopec vyhliadkovych bodov a moje filmy vo fotaku plakali, ze dost, ze uz su tie zabery na jedno kopyto, ze mi uz staci. Ale mne nestacilo. Kazdy druhy novy pohlad na inu cast vodopadov sa mi zdal taky dobry, ze to chcelo fotku. Co uz…

Den pri vodopadoch sme zaklincovali jazdou malym vlacikom k ceresnicke na Foz Iguazskej torte. Uz som ju spominal, ale zatial len v spanielcine. Po slovensky sa toto miesto vola Diablov hrtan. Podla starej indianskej legendy sa ktorysi z bohov zalubil do krasnej nacelnikovej dcery, srdce ktorej uz ale patrilo nejakemu pozemskemu Winnetuovi. A tak mladi pozemstania skocili do kanoe a dali sa spolu na utek po rieke. Ked to indiansky boh zistil, veeelmi sa nasral a tresol pastou do zeme tak, ze urobil na obrovskej nedoziernej plosine do zemskeho povrchu dieru, do ktorej sa dnes rutia vody rieky XXX a vytvaraju tak Iguazu Falls…

Zaujimava legenda. A pri leteckych zaberoch na vodopady a roklinu, do ktorej zrazu padaju, je ziva este viac. Naozaj to vyzera, akoby niekto obrovskou pastou udrel do zeme. Ostala v nej diera v tvare celeho predlaktia so zatatou pastou.

Ci uz maju indiani pravdu, alebo nie, nazov Diablov Hrtan nabral pre nas plny vyznam, ked sme po niekolkych kilometroch vlacikovania a niekolko stometroch nekonecneho pesieho mostu, prisli na miesto cinu… Vaaazeniii, poviem vam, takyto velky splachovaci hajzel som este nevidel. A splachuje nonstop. Do tej obrovskej diery v zemi sa vali voda takou rychlostou a silou, ze clovek ma respekt opriet sa vobec o zabradlie. Efekt je o to silnejsi, ze diera vyzera vdaka hmle z padajucej vody uplne bezodne. Dalsia perlicka prirody, pri ktorej sa cloveku zatajuje dych. Je tazke tu vobec nieco odfotit, lebo voda prska a rozptylena vsade vo vzduchu. Kazdy maly zavan vetra pokryje objektiv navalom kvapociek.

Zase raz cumim ako puk, dnes sa uz fakt zacinam citit ako take tela. Radsej nech sa uz zotmie, aby mi nevyliezli oci z jamiek. Na tolko novych vrat za jeden den fakt nie su zvyknute…

Nuz, dnesny den budeme musiet trosku predychat, od Iguazu som ocakaval zazitok na cely zivot, ale bolo to este lepsie. Nebudem uz opisovat dalsie paradne pohlady, lebo ma zase frajerka sfukne, ze to pri pisani prehanam. Ale co narobim, ked ja to take super naozaj vidim. Niekedy si to clovek ani az tak neuvedomi priamo na mieste, lebo musi mysliet na to, co este treba vsetko stihnut, riesit v hlave bezne denne cestovatelske starosti ako – co budeme jest, kde budeme spat a kedy nam zdrhne posledny autobus do civilizacie. Ked si to potom preberie znova po case a hlavne v klude, vynori sa to vsetko opat v hlave. A zrazu je dost casu opisovat, rozplyvat sa a hadzat citoslovcia uzasu cez zabradlie. Tentoraz cez zabradlie vyhliadky nad DiablooooXXXX…

VRAJ NAJKRAJSIA PADAJUCA VODA NA SVETE… …niekto povie „voda ako voda“. Iny vie, ze je to hovadina. A ja uz tiez. Chodte sa pozriet na nadherne vodopady vrhajuce sa samovrazedne, ale zaroven krasne dobrovolne, do hlbky na hranici Brazilie a Argentiny. A potvrdite moje slova aj vy.   MALE ODSKOCENIE SI K INEJ VODE… Taaak a je tu dalsia chvilka na ktoru sa oplati si pockat a potom si ju vychutnat. Slovensko mam velmi rad, ale vychutnavam si aj momenty daleko od domoviny. Take ako tento. Sediet si na znamom pieri 39, pozerat sa pritom na slavnu pevnost Alcatraz a este slavnejsi cerveny most – Golden Gate Bridge… proste uzivat si predlzeny vikend v californskom San Franciscu a spominat si tu takto po case na cestu po Juznej Amerike, tak to by som teda kluuudne mohol robit aj castejsie, nez chodit do prace. A vobec by mi to nevadilo. Po dlhsom case som sa zase raz vratil do svojho najoblubenejsieho mesta v USA a som rad, ze som rad. S partiou mojich san-franciskych kamosov sme opat dali par piv a ako vzdy, bolo to fajn. No a klasicky okruh mestom cez vsetky najznamejsie a najkrajsie miesta je uz samozrejmostou. Naposledy som si myslel, ze som svoju platonicku cervenu lasku, ktora sa tu tak ladne prehyba a vypina svoje dva hroty do neba, nafotil a poobzeral z tolkych moznych uhlov, ze jej mam uz navzdy dost, ale mylil som sa. Len co som ju zase zbadal ako si tam stoji v najlepsom dennom svetle a upieraju sa na nu vsetky oci, opat som podlahol a zalubene som sa na nu pozeral znova a znova. Bola taka oslniva a fotogenicka, ze jej krase podlahla aj moja frajerka a nestihla ani ziarlit.Ani sa mi nechce vracat naspat do L.A., mozno si to tu raz skusim aspon na par mesiacov, vzdy ma to lakalo. Dnes to ale nebude, dnes nas este caka niekolkodinova cesta spat na „dolniaky“. No skor nez vypadneme, osladime si este zivot ceresnickou na zavar, dame si najlepsie zmrzlinovo-slahackove pohare v cokoladovni Girrardelli… A zase som sa nechal uniest, viem ze toto nema s Juznou Amerikou nic spolocne, ale toto som mal teraz v hlave a na srdci. Mate smolu, ze ste boli momentalne najblizsie…  NASPAT K PARAGUAYSKO-ARGENTINSKO-BRAZILSKEJ HRANICI… Vraciam sa teda od chladnej sedej vody, vraj aj plnej zralokov, ktori znemoznovali unik vaznom z Alcatrazu, ku tej krasne padajucej priezracnej tekutine. Taku silu clovek nevidi kazdy den. Rozumni brazilski a paraguayski inzinieri silu rieky vyuzili a par kilometrov odtialto postavili najvacsiu vodnu elektraren na svete. Aj k nej si dame malu exkurziu, ale este predtym sa zajdeme mrknut na slavne trhy v meste Ciudad del este. Prave velkym nakopovanim je toto miesto popularne, tak sme vbehli do jeho skorych rannych ulic aj my. Zo stanice sme to sem mali slusny kus slapania, ale co ine sa da robit asi o piatej rano.. a je zname svojimi obrovskymi trhmi. Tu sa nakupit vsetko mozne a za velmi dobre ceny. Takze sem nechodia len turisti, ale aj Argentincania a Brazilci, oplati sa im sem doviezt. My sme cele to skore ranne divadlo ohodnotili ako obrovsky blsi trh, nieco ako volakedy na Slovensku, ked sa u nas vyrolili Vietnamci a Cinania so svojimi „vysokokvalitnymi produktami“. Proste kopec stankov a kopec ludi. A kopec smejdov. Urcite sa tu da nakupit aj cosi dobre, ale nemali sme velmi naladu a ani energiu to hladat. Kupili sme si akurat nieco pod zub a par originalnych suvenirov od indianov. Potom sme uz len patrali po autobuse, ktory by nas odviezol k elektrarni. A musim povedat, ze to nebolo take jednoduche ho vypatrat, lebo kazdy miestny, ktoreho sme sa opytali o radu, nam daval ine direkcie. Nakoniec sa podarilo a po niekolkokilometrovej jazde nas autobus vyhodil kdesi uprosted nicoho pri ceste. Videli sme odtialto vstup do objektu Itaipu, namierili sme si to teda rovno za nosom…     Sme prvymi hostami tohoto noveho dna. Na zaciatok exkurzie musime pockat. Urobili sme si teda malu exkurziu aspon vo vstupnej hale vyzdobenej fotkami a zakladnymi informaciami a tomto technickom skvoste.       O osem nula nula nasledovalo naskakanie do autobusu. Nejdem nudit seba ani nikoho dalsieho opisom exkurzie po elektrarni, ono to az taka velka sranda ani nebola, ale je to zaujimava skusenost. Obrovske turbiny, niekolkokilometrova priehradova stena a cisla o vykonnosti diela, ktorym sa maloco podobne vo svete moze rovnat, hovoria za vsetko. Trosku nas mrzelo, ze to cele odverklikovali v spanielcine a anglicky hovoriaci sprievodca sa nekonal, ale co uz. Nastenky a informacie v letakoch boli aj v anglictine. Vratili sme sa do mesta, v uzasnej horucave sme si to odslapali znova pesi na stanicu, vyzdvihli sme si z uschovy batozinu a zase inym autobusom sme si to sinuli na paraguaysko-brazilsku hranicu…  WELCOME BACK TO BRASIL…      Po desiatich dnoch sme teda naspat v Brazilii. Ale nie na dlho. Male zdrzanie na hranici, pretoze miestnym davaju celkom zabrat ohladne prevozu nakupeneho tovaru. My by sme sa mali nahlasit, ze opat vstupujeme do krajiny, ale rozhodli sme sa to ignorovat. Neskor vysvetlim preco. Brazilska mesto na hranici sa vola FOZ a z jednej jeho autobusovej stanice sa treba presunut na druhu. Z tej sa da ist autobusom na vodopady, resp. aj na ich argentinsku stranu. A to je presne to, co mame dnes za lubom. Trosku komplikovane sme sa popresuvali mestom tam a naspat, potom sme opat hladali miesto, z ktoreho mal odchadzat autobus „do zahranicia“, lebo informacie miestnych su vlemi roznorode, ale vsetko sa podarilo a my sa vezieme naspat do Argentiny. Vydrzali sme bez nej len necele tri dni…:o)FOZ DE IGUAZU…      Hovadsky narocny den dneska… Ale chystame sa  ho zavrsit zlatym klincov a to nas drzi na nohach. Prepoteni do nitky sme sa vymotali zo stanice, na niekolky pokus sme nasli aj schopne byvanie a ponahlali sme sa na stanicu – chytit najblizsi autobus k vodopadov. A tu sme dostali poriadnu kopacku do … pod paaas – na dnes sa nam vraj uz neoplati ist, lebo park sa zatvara uz o siestej, vsetko sa teda neplanovane posuva az na rano. A to nam dost narusa plany, cas nas zacina poriadne tlacit. Pokusame sa to zahnat dobrou vecerou a rozchodit prijemnou vecernou prechadzkou po meste…     Prechadzali sme sa daleko a dlho. Dosli sme az na sutok riek za mestom, odkial vidiet az do zahranicia. Kym sa Gabika hrala s mojim stativom a jej fotakom, mna volajako zmohla unava a hodil som si fajnoveho slofika. Naspat sme sa vracali po opacnej strane tohoto “poloostrova”, ktory tu vytvarala rieka. Je desat hodin vecer, ale napriek tomu poriadne teplo. Na utese sme objavili malu restiku so sedenim s paradnym vyhladom a hlavne s poriadne vychladenou Coca-Colou. Zrazu som mal na ten nezdravy napoj taku hovadsky velku chut, ze sme si objednali celu litrovku a o chvilku jej nebolo. Teda litrovka zostala a nic v nej. Jaaaj, neverili by ste, ako dobre padla…     Do nasej novej chatky sme to mali este par kilometrov chodze a dosli sme uz len na zotrvacnik. Straaasne sme sa vytesovali z toho, ze si mozeme dat v klude sprsku a natiahnut sa do vodorovnej polohy na velku postel. No a samozrejme, bude sa nam snivat o zajtrajsich vodopadoch… 

TARZANOVE RANAJKY…

 

Aj ked sme mali vdaka  neotvoritelnym okeniciam v izbe slusnu tmu, zobudil som sa okolo siedmej. Gabiku som nechal spat a vysiel som si len tak na ulicu pozriet ako sa maju susedia. A kupit nieco na ranajky. V hoteli dnes totiz ziadne nie su, koniec-koncov, kto by varil pre dvoch? :o) 

Prvy clovek, ktoreho som na rannej ulici stretol bol ozbrojeny chlapik v uniforme. Dobry zaciatok. Potom som ulicou preklzol k parku, ktory sa tu roztahoval medzi niekolkymi blokmi domov. Tu tiez postavali skupinky vojakov vyzbrojenych ostrymi, ale nasli sa uz aj civilisti, posedavajuci po lavickach. Toto je ten park, ktory bol zhromazdiskom priekupnikov, prostitutok a paserakov. V sprievodcovi je napisane, ze je lepsie sa mu vyhnut, ale to hovoria o vecernych a nocnych hodinach. Teraz je tu celkom klud…

Obzrel som si okolie, staru stanicu s historickou lokomotivou a aj ja som sa vyvalil na lavicku v parku. Pohodicka. Na fasady domov obkolesujucich park uz zacina celkom slusne hadzat ockom slnko, uz pripeka celkom slusne. A to len zacina den. Vyzera to dnes na paradnu saunu.

Zdvihol som sa z lavicky a namieril si to k malemu poulicnemu stanku s ovocim. Sme v peknom zapadakove, to chce exoticke ranajky, nie? Kupil som par pomarancov, kiwi, banany, ananas a tusim nejake mango ci co. Proste taky tropicky mix. Myslim, ze ma predavac slusne obtiahol, lebo sa mi zdala cena na to, ze sme v Paraguyai, trosku neskomna, ale sa uz da robit. Takto biely vyzeram az napadne ako turista.

Vratil som sa do hotela, „uvaril“ ranajky a la Tarzan a na lavicke pod oknom nasej izby sme si dali trosku do nosa. Teraz sa mozeme vybrat na podrobnejsiu exkurziu okolia. Preskakovanie z palmy na palmu za pomoci lian, s mojou GabiJane v naruci, vsak vynechavam, este si na to zvykne. Pojdeme pekne po svojich…

 

 

HORUCI ASUNCION, ALEBO AKO SA DA VYPOTIT KYBEL ZA DEN…

 

Ulice zacinali ozivat, uz boli otvorene aj poniektore obchody, o ktorych sme vcera vecer ani netusili, ze existuju. Vsetky sa schovavali za stiahnutymi zeleznymi zaluziami neurcitych farieb. O dva bloky nizsie to uz zilo, sme predsa v centre mesta. Kupili sme si pod zub aj nieco sytejsie nez je ovocie a konecne sme zohnali aj kartu do fotaku za rozumnu cenu, zasobili sme sa teda dalsimi prazdnymi polickami na buduce fotky, uz nam pomaly dochadzali.

Mesto bolo zrazu plne farieb a vobec sme sa necitili neprijemne alebo nebezpecne. Zabludili sme aj k jednej z najkrajsich stavieb v centre – XXX – hrobke byvaleho vladcu krajiny. Ak som dobre pochopil, chalanysko bol poriadny krutovladca a typicky vojak vladnuci tvrdou rukou. Ako som uz spominal, este donedavna bola v Paraguay v podstate armadna moc a toto bol jej predstavitel. Ale hrobku mu postavili peknu. Vlastne je to nieco ako kostol. Je tu oltar a v strede je kruhovy otvor so zabradlim, v ktorom je o uroven nizsie ulozena rakva a par dalsich urien. Pekne architektonicke dielo. Pred vstupom stoji obielorukavickovana straz v snehovobielych uniformach, ktora je vysperkovana puskami s nasadenymi bodakmi. Tak ako aj inde vo svete, maju tu tiez svoje zauiimave vymeny strazi a na vecer celu malu ceremoniu so snimanim vlajok a odchodom cinovych vojacikov. Zatial sa im sichta len zacina, vobec im nezavidim to stanie v pozore za tychto vysokych teplot.

Ozaj, ked uz spominam ten hic, co tu vonku vladne. Asi sme trafili tu najvhodnejsiu dobu, lebo ked sme okolo tretej poobede zahliadli jeden z digitalnych teplomerov na ulici, ukazoval 45 stupnov. Tomu sa uz hovori leto…:o)

Tulali sme sa teda mestom a pot z nas tiekol cicerkom. Esteze som objavil nenormalne paradne malicke flasky coca-coly, ktore tu predavali po ulici z malych prenosnych chladniciek, pripadne z typickych chladiacich boxov na kolesach, ktore sa daju tahat za bicyklom alebo len tak tlacit kade-tade. Super, uplne som bol z toho uneseny a aj ked normalne vela coly nevypijem, lebo je to bordel, dnes bol moj coca-colovy den. Bola dobre vychladena a stala asi pat korun, tak som sa jej prepil…:o)

 

 

BARACIK AKO SA PATRI…

 

Specialnym zazitkom v Asuncione je navsteva prezidentskeho palaca. Ak to mozeme nazvat navstevou. Palac sa neda skutocne navstivit, ale da sa obzriet aspon zvonku a je povolene si ho aj odfotit. Co sa dnes zda ako samozrejmost, to bolo nie tak davno nemyslitelne. Pokial tu byval spominany hrdlorez, vojaci straziaci objekt mali rozkaz zastrelit kazdeho, kto by sa snazil dostat do blizkosti palaca. Celkom zaujimavy sposob riesenia zabezpecovacieho ochranneho systemu. Panovnik sa tak bal, ze na neho niekto spacha atentat, alebo sa moze nieco stat, tak to riesil takto. Aj dnes sa v blizkosti palaca nachadzaju cele jednotky ozbrojencov, ale uz nikoho nestrielaju. Teda aspon dnes to tak nevyzeralo. V parku ich posedaval v tieni asi dvadsat. V plnej zbroji, s ochrannymi stitmi, prilbami a neviem cim vsetkym. O kusok dalej nas ina ozbrojena hliadka upozornila, ze dalej tymto smerom uz nemozeme ist a o kusok vedla sa zbrojnosi schovavali v chladku vojenskeho dzipu. Pred palacom vzorne pochodovala dalsia skupina. Proste take mensie vojenske cvicenie, ale inak to bolo cele pekne, omietkari a aj zahradnici si urobili svoju pracu na vybornu, budova je peknym ziarivo bielym architektonickym dielom posadenymi na zeleny koberec. Ked sme uz asi tretikrat kracali okolo a fotili pri tom nenapadne aj vojakov, zacali sa na nas dost hnusne pozerat. Asi je nacase zmenit rajon…

 

 

LESK A BIEDA DVA BLOKY OD SEBA…     

 

Centrum Asuncionu je pekne. Striedaju sa tu zrestaurovane budovy so starsimi a aj polozrucanymi domami. Postupne sme si obehli asi vsetko, co stoji za zmienku ci fotografiu a stihli sme si aj schladit nohy vo vode pristavu, kde bolo odparkovanych par starych lodi. Ked sa stalo neuveritelne, ze aj v tejto saune nebol smad zrazu najvacsi problem, zasli sme sa najest. Volakto nam odporucil akysi bufetovy styl restiky, vraj su dobri a nie drahi. Nalozili sme si teda fajnove jedlo na taniere, dobre sme sa najedli a pochutili si, akurat ta pasaz s dobrou cenou nekorespondovala s vyrokmi nasho posledneho radcu. Co sa da robit, vratene jedlo asi neberu naspat. Vonku si nas hned odchytil Indian, ktory predaval rucne vyrobene naramky, nausnice a podobne srandy. Ked sme povedali, ze nemame zaujem, tak hodil velmi dobre premysleny argument, ze ak sme sa mohli naobedovat na tomto mieste, tak urcite mame par drobnych na malickost od neho. Doslo nam, ze toto je asi miesto, kde si domaci velmi nedovolia jest a ze sa tu takto poluje na turistov. Isli sme dalej, ale nakoniec som sa za tym domorodcom vratil a nejaku hlupost som si kupil, nech ma radost. Stalo to ovela menej nez nas obed, to mal pravdu. A jeden maly suvenir viac alebo menej, to fakt nehra az taku velku rolu. Potom som si este musel kupit aj nejake hlupe cukriky od jeho deti za asi trojnasobnu cenu oproti cene v obchode. Keby sa bola objavila aj jeho zena, bol by som asi obstastnil celu jednu kompletnu rodinu. Ale zijeme len raz, treba si trosku pomahat, ked sa da.

     Po dobrom obede sme sa dalej motali ulicami a ulickami Asuncionu a slahol som si este minimalne tri minicoly. Nechcem kecat, ale este o tretej poobede ukazoval elektronicky teplomer v centre mesta 45 stupnov. Teplo ako v pekle. Dnes sme uz do seba naliali aspon desat litrov tekutin, zatial co sme vypotili len slabych dvanast. Na namesti XXX sme obisli snad vsetky siatre so vsakovakymi vecami, ktore vzdy tak lakaju Gabiku. Kupili sme si na pamiatku po tricku a nejake tie suveniry domov. Bielorukavickovi vojacikovia akurat slavnostne zabalili svoju sichtu, obradne stiahli dolu statne vlajky Paraguya a naskakali do pripraveneho autobusu. Chlapci tiez poriadne vysmadli a tak si narychlo kupovali od uja na rohu drinky. Kym do seba unifmovani usiaci obracali jedno nealko za druhym, dal som si Fantu, netreba to s tou Colou prehanat…

    

 

PARAGUAYSKY STADION

 

     Aby som nezostal ani tejto krajine dlzny navstevu najslavnejsieho stadionu, vybrali sme sa do zasitejsej casti mesta. Po celkom slusnej prechadzke a nutenej zmrzlinovej a napojovej prestavke sme reprezentacny stadion schovany v zastavbe rodinnych domov nakoniec nasli. Par minut pred zatvorenim sme sa dostali aj na jeho hraciu plochu, stihli sme to fakt o vlasok. Muzeum bolo otvorene o hodinu dlhsie, pozreli sme si teda aj to. Nie je to tu take skvele a uzasne ako v Argentine a Uruguayi, Paraguay predsa len nema az taku silnu futbalovu tradiciu. Ak sa to vobec da takto povedat o niektorej z juhoamerickych krajin. Skor je to mozno tym, ze nemaju take vysledky a velke historicke tituly ako okoliti futbalovi bratia. Ale fajn, ze sme sa skocili pozriet aj sem.

     Naspat sme sa uz zviezli autobusom, este si chceme v klude pobalit veci a bez velkeho nahanania stihnut autobus. Pohoda, vyslo to este aj so sprchou a vecerou. S ruskom tmy sme sa aj my vytratili z hotela, odviezli sa MHDeckou na stanicu a odtial to mame namierene k zlatemu klincu nasej malej juhoamerickej expedicie – svetoznamym vodopadom FOZ DE IGUAZU…

Trasa severnou Argentinou presla celkom rychlo, v podstate sme ju prespali. Ked sme sa zobudili, trvalo nam asi hodinu, kym sme prisli na to, kde zhruba sme. Ziadne tabule, samy vidiek, ale pekna to krajina. Potom sme zistili, ze sme uz len par desiatok kilometrov od hranice s Paraguayom, co vyzeralo casovo dost dobre. Gabika vytiahli nasho knizneho sprievodcu. Precitala zopar uvodnych viet a pri odseku o tom, ze Paraguay je sa odporuca len tym odvaznejsim a dobrodruznejsim turistom sa na mna obratili dve spytave a zaroven karhave oci. Potom nasledovalo par informacii o tom, ze sa v Paraguai este donedavno veselo strielalo a stale je to tak trochu vojensky a smelinarsky stat, na uliciach vidiet ozbrojenych vojakov a vekslaci a priekupnici su a kazdom rohu. Skor, nez by sme sa docitali prilis vela, orientoval som Gabikinu pozornost radsej na krasnu okolitu krajinu…J Ked sme dorazili na colnicu, cudovali sme sa, aky mame vyborny medzicas a s potesenim sme skonstatovali, ze do Asuncionu urcite dorazime s velkym predstihom a budeme mat viac casu na mesto…Omyl. To sme totizto este nevedeli, ze procedura na hranici trva kolko trva. Asi sa ucili od Rusov, takto sme naposledy zostali zaseknuti na rusko-finskej hranici, ked nas ratali na niekolkokrat, volali snad az na ministerstvo a pustili nas az vtedy, ked nas niekolkokrat preratali a uistili sa, ze v krajine dne zajtra znamena uz vcera, nik nezostal. Spociatku to vyzeralo na rychly proces, ale potom nas nechali asi dve hodinky prazit sa v autobuse, kym nas vyhnali na colnicu. Tu sme si vystali dlhy rad a sledovali sme ozbrojenych vojakov s typickym juhoamerickym imidzom, ako posedavaju a tvaria sa nebezpecne. Ked sme konecne ako posledni prisli na radu aj my, nastal nejaky problem a nase pasy si vzali bokom. Porovnali nebezpecnymi hladanymi zlocincami nie sme. Sofer nam potom nie celkom jasne vysvetlil co sa deje a povedal, ze nam musi ist pasy vyzdvihnut niekam inam. Neviem, co to malo cele znamenat, ale ked sme pasy mali naspat v rukach, anis me sa o to velmi nestarali, naskakali sme do autobusu a vydali sme san a zvysny kusok cesty do hlavneho mesta. Sme v Paraguai.  ESTE DLHSIA CESTA NA SEVER… Normalne to uz mali byt len tak dve hodinky. Lenze v Paraguai nie je vsetko tak celkom normalne. Tu platia ine pravidla, ine zvyky, iny miestny folklor. Vyzera to tak, ze na case to velmi nezalezi, a tak sme stali pri kazdej vrbe a postupne vystupovali dalsi a dalsi ludia. Ziadne autobusove stanice alebo oficialne zastavky. Autobus zastavil len tak kdekolvek, tam uz cakala povacsine cela rodina a potom nasledovalo kompletne vylozenie batozinoveho priestoru, aby sa nasli hladane kusy. Poocku sme sledovali, aby niekde nezostali vylozene aj nase ruksaky. Nekonecna cesta nam uz dost liezla na nervy, ale malo to aj nieco do seba, takto sme z nasej loze videli kus paraguayskeho zivota…  KED SU VIANOCE AJ V MARCI… Zastavili sme pri jednej z vrb. Uprostred nicoho. Ba ani dedina tu nebola, akurat vodnu priekopu pri ceste krizoval maly osuchany dreveny mostik veduci k jedinemu domceku v okoli. Jedny dvere, jedno okno a v nom stali na parapete asi tri ci styri deti rozlicnej vysky a vahy. Uvitaci ceremonial. Autobus tu takto zastavi asi len raz do roka, mozno ani to nie. Tento im priviezol rodinneho clean alebo navstevu. Uvitaci vybor s ocami len tak-tak na okraji ocnych jamok sledoval cele to uzasne divadlo. Ozajstny autobus! Keby len ozajstny, ale poschovy! To su veci! Okolo domu bola taka taka spravna juhoamericka polodzungla, detom tien z paliem zakryval tvare. Popod okno – teraz V.I.P. lozu – pobehovali aspon dva psy, presne tak, ako to ma v spravnej rodine vyzerat. Ked skoncil cely proces vykladania a nakladania batoziny, autobus zase zafucal, pomaly sa rozbehol a odfrcal. Tomu sa vravi udalost. Tym detom staci k nekocnemu stastiu tak malo. Nenormalne im zavidim. A dalsie Vianoce budu v decembri a v marci mozno zase…  MALI BIZNISMENI, ALEBO AKO SOM SI KUPIL ESTE  HORUCE CDecko s paraguayskou hitparadou… Sucastou miestneho folkloru bola aj spolupatricnost domacich a uzasna zohratost. Aby si autobusova spolocnost zarobila este cosi navyse, zastavili sme znova niekde ani neviem kde. Tu mala fir a ma obcerstvovaciu zastavku a konkurencia nic. Len co sme pomaly ubrzdili na prasnom parkovisku, uz sa k nam z dialky hrnuli dvaja mali nadejni biznismani. Zacielili na mna este na vrchom poschodi autobusu a ja som uz vedel, ze im neuniknem. Skusili este par ludi predomnou, ale bez uspechu, najlepsi su turisti, pockali si na mna. Velmi dobre sme si pokecali. Akurat uz neviem v akom jazyku. No hlavne, ze sme si rozumeli. Oni mali élan a odhodlanie predate, ja som mal peniaze. Tie ich blaznive tisice volacoho, tusim tie ich CDecka stali sedemtisic ci kolko…:)  Vobec som nemal v plane kupovat miestne hity, ale ked mi biznismani s nadsenim ukazovali obaly z nekvalitnej farebnej – este asi ihlickovej – tlaciarne a pridali k tomu aj zive hudobne ukazky najvacsich hitov, nemohol som odolat. Akurat som nevedel, ktore CDecko je najsamlepsie, lebo ku kazdemu mi ti obchodnici zaspievali to iste. Nakoniec som si kupil to s latinskou krasavicou s najvacsimi kozami. Doma som ho potom pustil len raz. Skakalo uz pri prvej pesnicke – kvalita zodpovedala cene. Ale ten zazitok za tych par susnov urcite stal…  NOCNY ASUNCION, NEEXISTUJUCI HOTEL A SMUTNA VECERA… Aj ked to rano, ked sme dorazili na hranicu vyzeralo tak, ze v Asuncione budeme este pred obedom, prisli sme sem az spolu s tmou. Chvilu sme este bludili po meste a odierali vrchne poschodie autobusu o koruny stromov, lebo soferi asi trosku zabudli, kde hladat hlavnu stanicu. No na treti pokus sme ju nasli a z nej aj autobus do centra. Nasledovalo patranie po vhodnom noclahu…Podla sprievodcu sme chvilu bludili tmavymi ulicami, v ktorych sme si nechtiac spomenuli na uvod o bezpecnosti Paraguaja a potom sme ho nasli. Zaujimavy hotel. Az velmi napadne sa podobal na dom Adamsovcov. Opadana omietka, zatlcene okenice a retaz s velkym zamkov na dverach nevestili nic dobre. Tu uz asi par rokov nik nebyval, ideme dalej. Nakoniec sme nasli iny hotelik. Co sa tyka fasady, nevyzeral ovela vabnejsie, mal vsak oproti tomu prvemu jednu neodskriepitelnu vyhodu – bol otvoreny. Na recepcii sme si zase overili svoju znalost posunkovej reci. Ta nasa je specialna tym, ze je doplnena o posunky nohami a dalsimi castami tela. Ale funguje. Dokonca sme si vdaka nej vybojovali noclah a neskor sa mi podarila ukecat aj zlava. Z velkeho atria so zahradou sa vchadzalo do niekolkych izieb. Vratane tej nasej. Vysokanske dvojkridlove dvere takmer doliehali k sebe, jedinym nedostatkom bolo, ze sa nedali zamknut. Ale aj na to maju v Paraguai recept, ked som sa nechapavo vratil na recepciu, nafasoval som kladku ako za starych cias na zakladnej skole a vec bola vyriesena…JNebyt neprijemnej prihody, ked sa mi podarilo stratit nasu poslednu stodolarovku, mohol to byt krasny exoticky vecer. A to navyse v case, ked sme prave riesili, odkial vytiahneme dalsie peniaze, lebo nam dosli rychlejsie, nez sme predpokladali. Murphy funguje spolahlivo. Prachy nosim schovane v specialnej kapsicke na tele pod oblecenim, museli vypadnut, ked som ich vyberal na recepci. Nasiel som desinu aj dvacku, stovecka zahucala. Ani som im nemohol povedat, ze hladam stovku, to by sa asi pozabijali, to je v Paraguay prilis velky peniaz. Poctivo so mnou prehladali okolie aj ulicu dalsi traja ludia, ale nist… Nejaky sikovny prievanik ju rychlo sfukol ani neviem kam. Vecera v malom pajzliku oproti hotelu tak bola dost horka, ale vyvazil to majitel, ktory okolo nas behal a robil co nam na ociach videl. Fakt nam sprijemnil vecer, zlaty ujo. Jeho pes sa nam cely cas motal popod nohy a za dobrym jedlom som si dal asi litrovu flasu domaceho piva, tak mi roztiahlo usta do usmevu aspon na jednej strane…Je neskoro vecer, ale v Paraguai je slusny hic. Nechceme vediet, co sa tu bude diat zajtra, sme radi, ze mame na izbe tradicnu sprchovaciu hlavicu nad zachodovou misou a stropny ventilator nad postelou. Ako nadstardart mame dnes v izbe dokonca staru klimatizacnu jednotku v zatemnenom okne. Priam idealne na sprsku, erotiku v exotike a potom dobry z vrchu chladeny spanok. Zajtra to bude zaujimaveee…

Dnesny sprievodca nas nasiel rychlejsie. No ako sa neskor ukazalo, tato moletna slecna sa urovnou nechytala na nasho Pistu zo vcera. Ale aspon sme nafasovali vacsi autobus…Z mesta sme sa vymotali v podstate tou istou trasou ako vcera, akurat sme to pri delte rieky La plata zvrtli smerom na vychod a nepokracovali sme vypadovkou dalej za Severkou. Ocitli sme sa v oblasti Tigre, co je velmi utesena cast Argentiny. Rieka sa tu, rozstrapatena na kopec mensich a vacsich ramien, vlieva postupne do oceanu. Vytvorila tak nespocetne mnozstvo ostrovov a ostrovcekov. Da sa tu plavit lodami a po brehoch sa vsade povaluju domy, chaty a vikendove miesta tych majetnejsich Argentincanov. Autobus sme dnes teda vymenili za lod a vychutnavali sme si pokojnu plavbu. Videli sme ludi, vegetiacich si na svojich teraskach. Fakt pekne miestecko. Viem si tu velmi lahko predstavit aspon taky tyzden na oddychnutie. Na chvilu nas vsak trosku presli optimisticke prazdninove myslienky. To ked sme zistili, ze som rano pred hotelom asi nechal svoj stativ. Niezeby to bola velka skoda, do Juznej Ameriky som ho vzal uz len dozit, jednoznacne potrebujem novy. Ale rad by som ho este pouzil na Iguazu, ktore maju byt nasou hlavnou fotografickou zastavkou. Pionierskej veducej som sa siel teda zdoverit s novoobjavenym problemom a poprosil som ju, ci by mohla zavolat do hotela, nech zbehnu pred hlavny vstup, ze tam mozno este bude stativ vegetit. Kradne sa tu jedna radost, ale vacsina ludi ani nevie, co stativ je a naco to je, tak ho tam snad nechaju na pokoji. Slecna povedala, ze „no problem“, tak som to dalej neriesil a dali sme si paradny ovocny pohar servirovany spolu s vyhladom na rieku.           Plavba prebehla hladko, jej vacsinu sme si potom vychutnali priamo na palube. Z tej sme neskor prestupili na vlak a potom z vlaku opat na autobus. Pri tom kolajnicovom dopravnom prostriedku, ale musim spomenut, ze to mala byt jedna z najkrajsich zeleznicnych trati v Argentine. Aspon tak nejako to reklamovali. Cesta to nebola zla, nieco ako z Popradu do Velkej Lomnice. Akurat trosku viac kvietkov po trase, no nic uzasne sme nezahliadli. Ked sme uz napato cakali, kedy to pride, kedy uvidime jazdu popri oceane, alebo take nieco, zastavili sme v stanicke XXXXXXXXX a pionierska veduca na nas zamavala, ze vystupujeme. Teda vlastne ani velmi nemavala, keby sa neboli ludia obzerali okolo seba a jedni nevytiahli z vlaku dalsich, tak urcite nepokracujeme dalej v kompletnej zostave. Nasu veducu to nijako specialne netrapilo, so zdvihnutou rukou kracala dalej cez dav ludi s nadejou, ze sa zase nejako pozgrupujeme. Akymsi zazrakom to tusim aj vyslo. Americku cast nasej novej partie to uz vsak v tomto bode zajazdu prestalo bavit a zahlasili, ze idu dalej na vlastnu past. Museli ale najprv podpisat akesi prehlasenie, potom ich zvazacka Esmeralda nechala odist spod jej ochrannych kridel. Ostatni sme potom dostali asi dvadsatminutovy rozchod po okoli, pri ktorom sme tak akurat stihli zabehnut k nedalekemu kostolu hore na kopci a presli sme sa narychlo trhoviskom. Tu sme si dali specialny miestny sendvic na sladko. Chutilo to dost zvlastne, ale hlad do zahnalo, to je zaklad.           Nasledovalo este jedno chaoticke zdruzovanie sa skupiny, lebo nasa trubka dala opat nejasne info o mieste odchodu. Ale podarilo sa, aj do autobusu sme sa uspesne dostali tusim vsetci, a potom uz nasledovala len cesta naspat do Buenos Aires. Vdaka slabsej organizacii nebol tento poldenny vylet z tych pathviezdickovych, ale pozreli sme si dalsi zaujimavy kusok krajiny. Okrem toho je nedela, tak sme to zobrali tak lahko – vyletne.            Teraz mame pred sebou este program aj na druhu polovicu dna. Postastilo sa nam vymaknut argentinske hlavne mesto cez vikend, co je super vec, kedze nedela je jediny den, kedy sa v slavnej stvrti San Thelmo konaju miestne trhy a zije to tam, ako sa patri. Nase dalsie kroky teda mieria z autobusu na metro a tam nas caka pesie hladanie jednej z najvychyrenejsich casti hlavneho mesta…    SAN THELMO… Po tom, co sa nam po ceste podarilo neuveritelne a nasli sme miesto, kde sme si uspesne napalili na CDecka vsetky nafotene fotky, ktore sme zatial mali na kartach (uz boli totiz vsetky karty neskutocne plne zaberov), dogulali sme sa na hlavnu ulicu stvrte San Thelmo. Uz tu boli davy ludi. Kopec turistov ale aj domacich. Predava sa tu vsetko mozne, ale hlavny biznis je tu asi starozitnictvo a predaj vsakovakych predrazenym haraburd, obrazov, nabytku a neviem coho este. Turisti to kupuju, takze to tu prekvita. Uz to urcite ani zdaleka nie je to, co to byvalo pred mnohymi rokmi a co tuto stvrt tak preslavilo, ale stale je to zazitok. Dali sme si tu obed, pomotali sa po ulickach, obchodikoch a siatroch a pri jedle sme zazili aj to, comu som ani nechcel verit – specialne neskutocny argentinsky sposob pozerania futbalu. To je nieco, co som este nezazil a keby som neuvidel na vlastne oci, tak neuverim. Uz som o tom sice pocul, ale az teraz, popri jedeni spagiet, som si uvedomil, co sa v telke deje…Futbal je v Argentine sportom cislo jedna, o tom sme uz vraveli a akekolvek pochyby by neboli na mieste. Listky na zapasy miestnych klubov byvaju vypredane uz davno dopredu, ale aj ked nie su bohvieako drahe, nie kazdy si moze dovolit ist na futbal osobne. Ludia teda pozeraju futbal doma, pripadne v baroch a krcmach. No ani tie nemaju vsetky tolko penazi navyse, aby si mohli platit prenosy stanic, ktore to vysielaju v priamom prenose tak, ako sa normalne vysielat ma. Ono sa to totizto aj da aj “po argentinsky” – inak, nez si bezny smrtelnik a sportovy fanusik dokaze predstavit. Ta argentinska verzia lacnejsieho futbalu spociva totiz v tom, ze zapas sice bezi v telke v priamom prenose, akurat lacnejsie spolocnosti nemaju prava prenasat na obrazovku dianie z travnika a tak prenasaju dianie v hladisku. Takze namiesto hracej plochy sledujete publikum. Z reakcii divakov dokonca viete aj to, kedy padne gol, akurat vam ho neukazu. Neskutocny zazitok. Vrelo odporucam…:o)  Ak hra Boca Juniors, tak vacsinou sedi v hladisku aj samotny Diego Maradona. Vtedy sa polovica takehoto prenosu sustreti na Diegove reakcie a popri tom ukazuju aj zvysok javiska. Nerobim si vobec srandu, naozaj to tak je, videl som to, prisahaaam. Kto neveri, nech si do tej restiky skoci, niekde vyhrabem jej meno, ak treba…  OPUSTAME KRAJINU TANGA… Zo San Thelma sme frcali na metro, odtial na hotel, nalozili sme na ramena ruksaky, vyplatili byvanie a prevzali si Desperadove gule, ktore nam tu nechal na „recepcii“. Tie na snurkach, ak uz nahodou niekto zabudol. Potom este jedna pesio-metro-pesia cesta na autobusovu stanicu a tu sme sa konecne zlozili a prevetravali si spotene tricka. Uz sme tu tretikrat… Samotna stanica je sice hovadsky velka, ale relativne bezpecna a cista. Stoji tu vedla seba tolko nabliskanych a pomalovanych poschodovych autobusov, kolko som pohromade este nikdy nevidel. Horsie to je ale hned za jej vychodom, kde je uz zivot o niecom inom a radsej sme si tam pohladmi navzajom strazili batohy. Vyzera to tu ako v nejakej rozvojovej krajine. Vsade kopec spiny, bezdomovcov a podivnych lud. Vcera, ked sme sem sli, tak sa v jednej z tych spinavych uliciek klbcili dve psiska a ich vycerene zuby skoncili len tesne vedla mojho lytka. Mohlo to byt aj tym, ze ako jediny som tomu nevenoval nejaku velku pozornost a vobec som nezastavil. Ked mi preleteli popred nos a ledva som zabrzdil, trosku som zmenil nazor. Proste divne miesto. Vsade kopec ludi, jedlo pochybnej povesti sa vyvara a predava prakticky na ulici a vobec, celych tych par blokov od konecnej metra vyzera ako uplne ina krajina. Dost sme sa divili, ze je tomu tak, ved by stacilo potiahnut metro este o zastavku dalej a usetrit turistov takychto pohladov a zazitkov, ale nestalo sa. Snad maju na to svoje dovody. Nam uz ale teraz prichadza nas autobus. Jeden z desiatok poschodovych autobusov, ktore tu stoja v rade ako vojaci. Nastupist je takto za sebou asi sedemdesiat. Trosku viac, nez na autobuske v Poprade. Dost citit, ze nas spoj mieri do zaostalejsej casti Juznej Ameriky. Ludia sa nahrnuli k zadnym dveram, kde soferi zacali preberat batozinu a vydavat listky na vyzdvihnutie. V papieroch bolo napisane, ze je povoleny len jeden vacsi kus batoziny. Chlapikovi pred nami pomohla priniest batozinu cela pocetna rodina. Ak nemal toho sto kilo, tak menej nie. Asi desat velkych tasiek, kartonovych skatul a podobne. Priestor na batozinu bol naplneny na prasknutie uz teraz, som dost zvedavy, kde chcu dat nase ruksaky…Ked chaos okolo nakladania batoziny ustal a nam bolo jasne, ze v tom nema nik ziadny prehlad a na kazdej zastavke sa bude vyberat polovica batozinoveho priestoru, aby sa nasla ta-ktora taska ci kufor, vysvitlo, ze ako extra priestor na kufre sa pouzivaju aj volne sedadla v prizemnej casti autobusu. Fajn, aspon mame nase batohy hned pri sebe, nase listky su totizto tentokrat v prizemi. Kupili sme tusim predposledne dva, hore uz bolo vypredane. Ale tu je to v pohode, myslim, ze je aj viac miesta na nohy, vyzera to takmer ako prva trieda, vyspime sa pohodlne. Ved nas aj caka hovadsky dlha cesta, nebude to sranda. Ked sme sa usadili, dosiel za nami jeden zo soferov, ze ak chceme, tak hore mame volne miesta pri prednom skle – nasu znamu lozu. A ze v noci je to jedno, ale zajtra budeme mat cely den super vyhlad. Nemusel nas dlho prehovarat. O chvilu sme uz boli usalaseni prave tam. Pekne od neho, ze myslel na nase turisticko-poznavacie chutky. Dostali sme male obcerstvenie, vylozili sme si nohy, ja som sa oprel o sedacku, Gabika o moje plece a o chvilu sme boli tuhi. Zajtra nas caka nova krajina – posledna nova na tejto nasej malej juhoamerickej expedicii…

Ked som zozal uspech za originalne tricko a docital ho aj posledny turista, naskakali sme zase vsetci do minibusu. Chvilu sme zase museli cakat na nase celebrity z USA a Holandska, ale doviezol ich pohonic na koci. Potom sa este dovalil nas sprievodca aj s oboma dnesnymi tanecnymi hviezdami, vraj ich berieme do Aires. Nuz, preco nie. Za zvuku nasho potlesku sa usadili vzadu. To sme neskor vyuzili a cez sprievodcu-prekladatela sme zistovali, kde by sa dali zohnat specialne gulicky na lankach, ktore pouzivaju tanecnici na jeden z tych originalnych tancov, doplneny priam akrobatickym tocenim spominanych nastrojov okolo seba. Znie to komplikovane, tazko sa to opisuje – treba vidiet. Zistili sme, ze sa to kupit neda, ale Desperado by nam mohol take snad zohnat. Po piatich minutach sme boli dohodnuti, ze nam ich zajtra vecer priniesie do hotela. Super, budeme mat velmi originalny suvenir z Argentiny. A teraz uz sup ho nazad do mesta, este si chceme par veci obzriet tam…

 

No hej, chceli sme. Ale obcas plany nevyjdu celkom podla planov. Tak ako napriklad dnes, ked nas zacal sprevadzat zvlastny zapach a potom aj divny zvuk… Nebolo treba dlho premyslat. Koleso je v tahu. Defekt. Jasneee, sak mame casu na rozdavanie, bodaj ho aby ho! 

Vsetci teda postupne vystupili, sofer pouzil par z tych mala slov, ktorym po spanielsky rozumiem, ale neslusi sa ich prekladat do slovenciny a uz daval minibus na zdvihak. Lenze defekt sme mali rovno na dvoch kolesach, kedze vzadu ma toto cudo zdvojene napravy. A rezervu len jednu. Od zaciatku mi nebolo celkom jasne, preco nezavolaju rovno odtahovku alebo nejaky servis, pripadne neposlu z cestovky nahradne vozidlo, ale vodic so sprievodcom to riesili po svojom. Snad vedia, co robia. Zatial mi teda Desperado daval rychlokurz majstrovstva so spominanymi gulickami na lankach (fakt neviem, ako by som to lepsie pomenoval)  a mne to samozrejme vobec neslo…:o)

Trvalo to dost dlho, ale koleso nakoniec vymenili. Cakal som, co bude dalej, no dvojica z rozpravky „A je to!“ sa tvarila, ze su hotovi. Vraj mame opat naskakat dovnutra a ide sa. Hmmm, tak neviem… Nebol som sam, kto mal poznamku k takemuto kroku, ale co sa budeme skriepit, ved sme na prazdninach. Nadsenie z bezproblemoveho pokracovania v ceste trvalo asi minutu. Potom uz na nas trubili auta, ze mame v tahu pneumatiku. Ta jedna, ktora nemala v pare plnohodnotnu kamosku, to samozrejme nevydrzala. Zabocili sme teda na prvu benzinku a tam prisiel servisak, ktory urobil to, co sa malo urobit uz na zaciatku. Zabili sme teda skoro dve hodiny, Pista sa nam v mene cestovky ospravedlnil a slo sa dalej. Stava sa, co sa da robit, mali sme ho zastrelit?

Asponze nas potom hodili az k miestu, kde sme sa chceli dostat – na XXX centralne namestie. To uz bola tma, ale obzreli sme si to tu trosku a presli sa. Odtialto sa nejakym metrom dostaneme naspat do oblasti, kde je nas sesthviezdickovy hotel. Alebo sedem? Uz neviem.

No najprv este skocime na net pozdravit rodinky a kamosov, nech celkom nestratime kontakt so svetom…

 

 

NIE SU TO LEN KECY…

 

Nasli sme sikovnu internetovu kaviarnicku s celym zastupom stolov s pocitacmi. Fajn, sadli sme si kazdy k jednemu, popozerali postu, skontrolovali co sa deje doma a vo vzdialenom svete. No a potom som akosi podvedome spozoroval chlapika, ktory na mna robil zlava divne gesta a cosi mi vysvetloval po spanielsky. Vobec mi neslo do hlavy, odkial sa pozname a co odomna moze chciet. No ked uz asi tretikrat ukazal tym istym smerom, otocil som sa a uvidel ineho divneho chalana, ako stoji pozoruhodne zaseknuty medzi mnou a Gabikou. Ta zvlastna poza mohla teoreticky vyplynut z toho, ze jeho telo sa tvarilo, ze pokracuje nicim nerusene dalej v svojej chodzi napriec miestnostou, zatial co majitelova ruka sa zatial, akosi nahodne, ocitla v Gabikinom ruksaku. V tom si totiz slecna pred chvilou nieco hladala a nechala ho otvoreny. Teraz nenapadne ponukal penazenku a par dalsich zaujimavych veci…

Ked som to zbadal, asi som sa musel dost hnusne zatvarit a nie prave najpriatelskejsie zareagovat, lebo majitel tej neposlusnej ruky skamenel a vyzeral tak odovzdane, ze som ani nemal to srdce jednu dobre mierenu mu natiahnut. Navyse, neviem, ako by na take nieco zareagovali zvysni tridsiati Argentincania v kafaci. Proste som na neho nieco vystekol, on sa zatvaril tak, akoby ta ruka ani nebola jeho a keby mohol, tak by ju tam kludne nechal a odisiel bez nej. Povedal som Gabike, nech sa rychlo pozrie, ci jej stihlo aj nieco zmiznut a ked povedala, ze nie, tak som to nechal tak. Podakoval som sa neznamemu chlapikovi, zachranil nam kopec problemov.

Vravi sa, ze sa vsade v Juznej Amerike kradne. A ze niekedy ani nezbadate ako. Vy sa zasmejete, ved si predsa budete davat pozor, nie? A aj si ho davate, az si poviete, ze to mozno az trosku prehanate. A potom pride takato chvilka a vy si uvedomite, ze by ste ani nezbadali, ze vam niekto vykradol kursak leziaci nohach. Veru, da sa to. A velmi lahko sa to stane. My sme mali nateraz stastie, zase si budeme davat vacsi pozor. Mozno som bol na partacku aj trosku zly, ze si nechala veci takto otvorene a co sa mohlo stat, kedze nosi polovicu penazi a cennosti zbytocne pri sebe, ale aspon sme sa obaja poucili, do konca cesty sa nam uz nic podobne nestalo.

          Takze – nie su to kecy, davajte si tu veeelky pozor na veci. Alebo radsej este

vacsi…

 

     V metre sme sa uz zase viezli s ruksakmi na hrudi. A v hoteli sme boli celkom radi, ze sme sa po celom dni vyvalili na postel. Zajtra vstavame rovnako skoro, znova nas pride vyzdvihnut sprievodca z nasej cestovky. Dnes sa nam bude snivat o konoch, kravach, gauchoch, tanecnikoch, defektoch, zlodejoch a dobrom jedle. Uvidime ake sny prinesie zajtrajsok…

Lahke vstavanie, lahke ranajky a tazke cakanie na autobus. Nasa mila pekaren, o par ulic dalej, nas dnes zradila. Vyzera to tak, ze v sobotu mavaju zatvorene. Kupili sme si teda ine nudzove ranajky a jedli sme ich na obrubniku pred hotelom. Museli sme v tej spinavej rannej ulici vyzerat ako parik bezdomovcov, ale bolo nam to dost jedno. Trvalo asi polhodinku, pokial sa za nami dovalil chlapik s otazkou, ciii sme a kto sme. My sme mu to prezradili a on prisiel na to, ze prave nas hlada. Bol stastny, ze nas nasiel.  A my sme tiez boli. Minibus stal odstaveny za rohom, asi mali trosku problem vypatrat nas. Uz vcera v tej luxusnej cestovke sme museli vysvetlovat, ze nebyvame ani v Hiltone, ani v Sherattone, ani inom luxusnom hoteli. Ten nas hotelik do takejto kategorie nespadal ani cez desiatky dioptrie, museli ho teda hladat len podla adresy. Meno nasho sedemhviezdickoveho zariadenia ocividne nikomu nic nevravelo…

Nevadi, hlavne, ze sme sa nasli, sprievodca vyzeral schopne, verime, ze to cele bude stat za to. Pozbierali sme este dalsich par clenov do partie, Pista nam urobil maly prihovor na uvod a uz sme sa sinuli vypadovkou von z mesta. Presli sme bohatymi i chudobnymi stvrtami, okolo Evitinho cintorinu, aj okolo najvacsieho kvetu sveta. A potom este aj okolo najsamvacsieho futbaloveho stadionu v Buenos Aires, na ktorom hra svoje zapasy najvacsi rival Boca Juniors – Riverplate.

Kurnik, same naj naj naj v poslednych vetach, uz si pripadam skoro ako v USA. Ale rychlo spat do Argentiny. Je to az srandovne, ako sa jednotlivi ludia v meste delia podla toho, ktoremu timu kto fandi. Stretli sme sa aj s priaznivcami Bocy, aj s “tymi druhymi.” Spolocne mali len jedno. Milovali svoj klub a na ten druhy dobreho slova nenasli…:o)

 

 

NARODNY NAPOJ V ORIGINALE…

 

Sucastou cesty mikrobusom bola aj mala prednaska o typickom napoji juhoamericanov. Uz som ho spominal, je to “mate”. Celkom sme privitali moznost, naucit sa nieco z tohto sudka od domorodca – cloveka, ktory ma informacie z prvej ruky. Aspon snad prideme na to, co sme robili zle, ked sa nase mate pri fontane v Colonia de Sacramento nedalo pit…

Nuz, ako sme o chvilku mohli osobne okusit, nebola to tak celkom nasa chyba. Ono je to rovnako nechutne aj od odbornika. Teda mozno trooosku menej, ale predsa. Horke ako svina. Oni si totiz do toho poharika nalozia suchej zmesi byliniek tolko, ze je ich tam viac, nez vody. A potom sa to uz len zalieva a zalieva. Uznajte, co dobreho moze z toho vzniknut? Na druhej strane, musim uznat, ze cim dalej mate skusam znova a znova, tak zla chut sa pomaly vytraca a da sa to celkom prezit. Ak by som emigroval do Uruguaya ci Argentiny, mozno by som po par rokoch nakoniec predsa len chodil namiesto piva na mate. Ktohovie…

Pista teda dokoncil prednasku a sam ochutnal prve susto. Je to tradicia, lebo prave prvy hlt je najhorkejsi a tak ho pripravovatel nikdy neponuka spolupicom (zaujimave slovo, tusim si ho dam patentovat…:o)  Kazdopadne matespecialista, postupne prechadzal od sedadla k sedadlu a kto mal zaujem, dolial mu zase kusok horucej vody, kaskader si odpil a slo sa dalej. Mate sa neodmieta, v podstate je slusnostou ponukany napoj prijat a nezdvorilostou ho odmietnut. No ako turisti sme dostali vynimku, kazdy sa mohol slobodne rozhodnut. Vacsia cast posadky sa rozhodla risknut to, a tak sme si podavali poharik aj s kovovou slamkou, cez ktoru sa mate pije. A cakali, kto co od koho prvy chyti. Takto v neistote sme dorazili az k farmam za mestom a nasli aj tu “nasu.”

 

 

NA KONE A NA HOVADAAA…

 

Dnes je teda v programe navsteva gauchov (vyslovuje sa skoro ako nase gauce v obyvackach). Mali by sme vidiet ozajstny ranch, pracu gauchov s konmi a dobytkom a v neposlednom rade by sme sa mali poriadne najest pri zaujimavom kulturnom programe. Co najest, priam nazrat! Hmm, preco nie, uz sa na to tesime! Akosi pocitame s tym, ze to bude cele take velke komercne cudo, no aj tak to vyzera na zaujimavy celodenny program.

Cele vzruso sa zacalo tym, ze skor, ako sme sa stihli zahryznut po ponukanych kolacikov a zapit ich vineckom, zahryzli sa do nas cele stada komarov. To sa dalo cakat, ze ich tu bude neurekom, ale my – truhlici, sme si nekupili repelent. Teraz sme to zacali trpko lutovat. Komare si odvadzali svoju robotu viac nez poctivo, ked som nejakeho obcas prichytil pri cine a zabil ho pri vykone povolania, zostala po nom vzdy celkom slusna cervena mlacka. Nacucane boli ako svine. Svine! Najviac ma sralo, ze zatial co si oni cicaju, ja si nemozem, lebo ma oni cicaju. Takmer som kvoli tym kretenom s dlhymi sosakmi rozlial svoje vinecko…

Presunuli sme sa radsej ku krave, na ktorej hlavny gaucho-sef demonstroval dojenie. Paaani, ked som videl to chuda, ako stoji v tom, co si za posledne tri hodiny pod seba nakadilo a cecky ma vytahane skoro az po zem, lebo vela turistov si chcelo skusit dojenie, skoro som zaplakal. Dost ubohe divadlo. Keby aspon menili tie kravy castejsie. Ta chuderka uz nemala ziadne mlieko, no gaucho-sef sa stale snazil nieco vydojit. Z uchylakov, ktori sa rozdodli urobit si z toho uboheho divadla aj nejaku dobru fotecku, sa ako prve chytili nase dve spolucestujuce. Anglicanka a Americanka. Ani ma to velmi neprekvapilo. Paradny zaber ako dojite pred davom utrapenu kravu sa urcite zablisne niekde na nete.

Presli sme radsej ku konom, vraj sa tu da povozit. Male kolecko okolo rancu nezaskodi, z konskeho chrbta to moze byt celkom pekne. Medzitym nastal historicky moment, niekto nam prisiel povedat, ze v zahradnom domceku doplnili repelent, mozeme sa ist dat postriekat. Supeeer! Hned sme boli mimo rady na kone a o minutku sme uz krasne vonali cerstvym repelentom. Trosku stipal v krvavych ranach, ktorych uz bolo nespocetne vela, ale lepsie neskoro, ako nikdy. Vratili sme sa naspat k tatosom, kde nas zatial vsetci predbehli. Ked nas pred vratami zostalo tak na pol varky, gauchovia juniori sa rozhodli, ze je cas na obed a boli fuc. Ani nadavat sme im nemohli, nevedeli po slovensky. A keby aj boli vedeli, nestihli by sme to, boli viac rychli ako hladni. A hladni boli veru poriadne…             

Potom uz nasledovala hufna tlacenica cez velku drevenu branu do byvalych stajni prerobenych na velku zradelnu. Tu to uz pekne rozvoniavalo a bolo prestrete na hody. Ako sa tak na to pozeram, tusim nasleduje najlepsia cast dnesneho programu – napchavanie sa…   

 

 

HOSTINA PO ARGENTINSKO-GAUCHOVSKY…

 

Ej veru, bistu, vina a coly kolko hrdlo raci, nejaky ten zeleninovy salatik a pobehujuci casnici a casnicky s tackami plnymi masa, ktoreho nam postupne naservirovili niekolko druhov. Paradny obedik. A rovnako dobry bol program na podiu. Hlavny boss Gaucho to cele uvadzal a postupne nas virtualne previedol celou Argentinou – region po regione. Tomu vzdy zodpovedala hudobna, spevacka a tanecna vlozka, okorenena prislusnymi krojmi. Klobuk dolu pred dvojicou, ktora zatancovala postupne vsetky mozne druhy narodnych tancov, konciac samozrejme pravym nefalsovanym argentinskym tangom. Pekne si to pripravili, spekulanti. Pocas programu vyzvali aj zastupcov jednotlivych krajin sveta, ktori sme sa tu zisli, aby zaspievali nieco typicke zo svojej oblasti. Tusim akurat asi tri skupiny sa odvazili. Za Slovensko nevystupil nik, lebo sme boli len dvaja a este sme malo pili. Aj som chvilu rozmyslal nad tym, co by sme tak zanotili, ale v tej rychlosti ma nenapadlo nic, s cim by sme bez akehokolvek treningu mohli predstupit pred tu tlupu ludi. Snad nabuduce, Nieco doma nacvicime…:o)

Ked sme sa dobre najedli, uzili si zabavu, nasledovala este mala skola tanga a aj ked tomu nikto z tych, ktori ma poznaju neuveri, ocitol som sa medzi niekolkymi parmi pod podium. Ja – tanecny antitalent svetove formatu! A bola to celkom sranda, tusim som tie ich narodne kroky parkrat zvladol aj bez chyby.

Potom sa vsetci vyrojili von, gauchovia sa totiz chystali predviest svoje umenie. Este predtym, ale prisiel za nami nas sprievodca, ze mame vybavenu tu jazdu na konoch, ktoru tam nahle zrusili pred obedom. Vynimka pre nasu malu skupinku. Niekedy sa oplati otvorit si usta…

 

 

AMATERSKA AJ NAMAKANA KONSKA JAZDA…

 

Previezli sme sa jedno velke kolecko po lukach na ranci. Celkom dobra zabava. Na to, ze sme uplni amateri, to celkom uslo, akurat si ti tatosikovia obcas robili co chceli, tak sme sa aj nasmiali. Ked sme ich odparkovali pod velky pristresok do tiena a uspesne zliezli dolu, dobehli sme ostatnych na velkom priestore za hospodarskymi budovami, kde sa uz prehanali na konoch mladi gauchovia. Ukazali nam ako zahanaju dobytok, ako hadzu lasom, ako paradne maju nacvicene aj zahananie koni a tak. Je to naozaj neuveritelne, ako si naskladali stado koni pekne vedla seba ako auta na parkovisku. A ako rychlo. To uz chce nejaku tu zrucnost, umenie a skusenosti. Potom nam este predviedli akusi tradicnu zvyklost – ritual, pri ktorom si volakedy gaucovia hladali nevesty. Neviem, ci som to pochopil celkom spravne a ani si to uz teraz az tak presne nepamatam, ale v podstate slo o to, ze museli v plnom cvale na koni napichnut na malu palicku, ktoru drzali v ruke, prstene zavesene na akejsi konstrukcii podobnej futbalovej branke, popod ktoru prefrcali. A ked vravim prefrcali, tak tym myslim prefrcali. Ja by som v tej rychlosti ten prstienok ani len nestihol zaostrit, kua.

Potom si vybrali z publika slecny, o ktorych si mysleli, ze este slecnami su a tie ich museli za prsten pobozkat. Ak boli zadane a nesuhlasili s tym, musel gauco pobozkat svojho kona. To je teda aspon verzia, aku som chcel akceptovat, neviem totiz celkom iste, ci to nebolo tak, ze ak to zadana slecna akceptovala, tak musel kona pobozkat jej priatel. Kedze tam peknych mladych slecien vela nebolo, tusim som tu svoju pre istotu na chvilu zasil bokom…  Kazdopadne, gaucom to slo celkom fajn, vsetci traja bozk dostali. No a slecny za to dostali spomenute prstene, k comu ta moja nezabudla podotknut, ze aky pekny suvenir a hned mi bolo jasne, ze na tu chvilu by ma bola zan asi lahko vymenila. Baby jedny nevdacneee… co uz s nimi…

Po konskych dostihoch a bozkavani nas este ponukali typickymi argentinskymi kolacikmi a pomaly sa blizil cas nasho odchodu. Hodili sme este foto z hlavnym gauchosefom, ktoreho velmi zaujalo moje tricko s napisom „Slovakia – krajina, ktora dala svetu bryndzu – jediny ovci syr, ktory moze byt zapijany alkoholom…“ alebo nieco v tom zmysle. A este je pod tym dopisane „a krasne dievcata, samozrejme“… To ako, ze dalo Slovensko svetu krasne dievcata, nie ze maju byt zapijane alkoholom…:o)

Na najsirsej ulici sveta sme si odchytili nejaky autobus. Plynulou spanielcinou sme sa pekne – celou rozvitou vetou opytali, ci ide tento autobus spravnym smerom a ci si mozeme nastupit. Doslova to znelo asi takto: „Boca???“  … zvysok rozvitej vety doplnal moj poloprisprostly vyraz v tvari s velkou davkou napateho ocakavania kladnej odpovede. Sofer na nas chvilu cumel, ale potom sa pohladom zhodol so stikacom listkov – ze nas teda zvezu, ze si mozeme prisadnut a ze ideme spravnym smerom. Cele to znelo asi takto:  „Siii“…  a kedze nasa spanielcina sa za poslednych niekolko dni zlepsila minimalne o 700 percent, rozumeli sme aj takejto komplikovanejsej odpovedi. Po nasom vycerpavajucom rozhovore sme si v masinke kupili listky a sadli si na najblizsiu volnu sedacku, aby sme nepremeskali prestup. Prihovoril sa nam chlapik sediaci pred nami – asi prava ruka sameho velkeho sofera. Mili ludia, obaja. Boli ustretovi a snazili sa pomoct ako sa dalo. Hodili sme trosku rec. Pravarukasamehovelkehosofera vedel co-to po anglicky, aspon si to trosku precvicil. O par kilometrov dalej potom prehodil poznamku, ze tu niekde by sme mali prestupit. Nezabudol pripomenut, ze si mame davat velky pozor na veci. Samvelkysofer prikyvol. Naozaj zladena dvojica, mohli by kludne reprezentovat svoju vlast ako akvabely…  VYSADENI NEZNAMO KDE… Na provizornej autobusovej stanici to uz vyzeralo podstatne argentinskejsie, nez tomu bolo doteraz. Stratilo sa pozlatko pre turistov. Mozno to bolo aj tym, ze okrem nas som tu, tusim, ziadnych turistov ani nezahliadol. Operativne sme si prehodili ruksaky dopredu, takto ma clovek vacsiu istotu, ze v nich zostane aspon cast povodneho obsahu. Momentalne sme sa v Buenos Aires necitili prave najistejsie, ale ono aj toto ma nieco do seba, krajinu treba zazit taku aka je naozaj. Stanica bola mala, spinava a dost neprehladna. Niektore autobusy mali svoje cislo aj na dvoch roznych “peronoch”, na co sme prisli hned potom, co nam ten nas usiel uz druhykrat. To naserie, tak sme si kupili oriesky. Pomohli. Na treti pokus sme to zmakli.Tretopokusovym autobusom sme sa teda viezli do Bocy. Aspon sme v to dufali. Je vam to dost zaujimavy pocit, ked vsetci v autobuse vedia kam ide a kde prave su. Okrem vas… Ale uz sme si zvykli, cumeli sme vonku z okna na viac ci menej rozbite – uz podstatne chudobnejsie ulice a hladali sme nejaky zachytny bod. Bol nim stadion. Ten je dost velky na to, aby sme ho neprehliadli. V spolupraci s malou naivnou mapkou trasy autobusu sme sa ako-tak zorientovali a vystupili niekde tam, kde by snad mohlo byt to, co hladame. Preslavena buenosaireska stvrt… 
BOCA – LEGENDA O JEJ FARBACH, HLADANIE MIESTNYCH BOHOV A TANGO AKO MA BYT… Ti co ju poznaju, predstavia si hned niekolko veci. Musim ich napisat bez udania poradia, lebo to zalezi len na tom, kto comu najviac fandi. Su to: pestrobarebne pomalovane domy, ktore su na kazdej pohladnici z tohoto miesta, poulicni tanecnici tanga, ulicky s obchodmi, restauraciami a kopou suvenirov no a v neposlednom rade futbalovy stadion miestneho klubu a k tomu neodmyslitelny Diego Armando Maradona. No, a uz to tu mame. Napisem, ze bez udania poradia a potom hned na to, ze v neposlednom rade futbal…Ospravedlnujem sa, som sebec. Pre mna tu bol futbal asi tym najvacsim tahakom, priznavam sa bez mucenia. Ked uz som pri tom, tak spomeniem aspon zaujimavu historku ci legendu o tom, ako vznikli klubove farby miestnych futbalovych bohov. Kedze sa sami nevedeli rozhodnut, dohodli sa, ze ich urcia podla prvej lode, ktora vplava z oceanu do pristavu. A tou bola svedska plachetnica, takze Boce prischli modra a zlta. Tak sa to hovori, vsetci vieme, ako je to s historkami. Ktovie ako je to s touto. Pravdou skor je, ze slavna Boca sa chcela podobat inemu futbalovemu velkoklubu. Je nim FC Spisska Sobota. Uz ked sme zan hrali ako mali chlapci, mali sme modro-zlte dresy… A prisaham, ze si ani trosku nevymyslam.  Alebo, mozno, trosicku…     Kazdopadne to tu futbalom pachne v kazdej malej ulicke. A tym nemyslim len ostate ploty a kuty. Ulicky su same o sebe zaujimave, len sme nimi vsak prebehli, musia chvilku pockat. Teraz by nam zavreli stadion Bocy…  FUTBALOVY SVATOSTANOK A SVETOSTANOK V JEDNEJ OSOBE… Ja viem, ze to tazko pochopia prislusnicky nezneho pohlavia a aj poniektori chlapi, ktorym je futbal viac-menej lahostajny (tymto pozdravujem svojich kamaratov z vysky – Maca, Dina a Zela :o), ale pre kazdeho, kto sa tomuto krasnemu sportu aspon trosku rozumie, toto miesto nieco znamena. Ulice su pomalovane farbami klubu, na stenach domov vidiet podarenejsie i menej podarene malby futbalistov. Vyjavy z oslav trofeji, no a samozrejme najcastejsiu postavu – Diega Armanda Maradonu – maleho velkeho argentinskeho futbaloveho boha. Aj ked je uz dnes pekne gulaty, picha si do zili co pride a zapija to alkoholom, stale je to zijuca legenda. A pre ludi z Bocy je to najvacsi idol na svete…Nebudem tu teraz struhat odbornika na statistiky a hadat kolko golov za klub nastrielal, ku kolkym titulom ho priviedol a tak dalej a tak dalej, je to proste najvacsia legenda Bocy. Vo vsetkych smeroch. A dalej to nemusime rozoberat. Dodnes chodi na takmer vsetky jej zapasy a myslim, ze polovica fanusikov tam chodi i kvoli nemu. Aby som neunudil tych, ktory maju sport, kde sa dvadsatdva chlapov nahana za jednou loptou (a zvysni traja sa nahanaju za tymi dvadsiatimidvoma chlapmi) uplne v pazi, budem uz strucny. Prebehli sme si futbalove muzeum a stadion, posedeli si chvilu v hladisku na tych najlepsich miestach, nasali atmosferu futbaloveho chramu a vratili sme sa do ulic Bocy…  PIVO PRI POULICNOM TANGU A VECERA PRI TANGU UMELECKOOOM… Pofotili sme si par peknych zakuti, kym nam Oskar este ponukal to najlepsie svetlo a pomotali sme sa po okoli. Pred jednou z restik tancovali dooost dobri tanecnici svoje tango, tak sme si sadli k jednemu zo stolov a dali si pivecko. Paradna pohodicka. Slusne uchodenym nam to super bodlo. Ked sme mali Bocu omrknutu viac nez dost a stihli sme sa aj my cvaknut v profesionalnej tango poze, vyhliadli sme si nejaky ten bus, ktory nas odkopol naspat do centra. Ved chceme este dnes stihnut originalny vecerny program. Odviezli sme sa na hlavne historicke namestie a podla adresy na malom listocku sme hladali jeden nemenovany podnik. Nemali sme urobenu rezervaciu a tak sme len tajne dufali, ze sa nam este ujde najake to miestecko. Hustota ludi pri vchode do restauracie nevestila nic dobre, ale pretlacil som sa dopredu, odchytil nejaku slecnu uvadzacku a ta este dve miesta nasla. O hodinu sa nam teda zacina vecerna argentinska tango show aj s vecerou. Uz sa tesime…Takze este stihame porobit par nocnych zaberov na slavne namestie. Pekne osvetlena radnica, kostol a hlavne budova, z ktorej balkona historicky mavala Evita davu pod sebou – to vsetko pritahovalo nase objektivy. Fototuru sme s prehladom stihli a nakoniec sme sa vratili do tangorestiky. Previedli nas vrchnym podlazim, potom schodmi dolu a usadili nas pri poslednom volnom stole v nevelkej sale. Ledva sme si stihli objednat nejake to argentinske jedlo a vinko a uz sa zacinalo predstavenie… Nebola to velkolepa nalestena tango show, aku reklamuju v letakoch po cestovkach. Vybrali sme si nieco ekonomickejsie, ale tanecnici boli dobri a predstavenie malo svoje caro. Mozno to malo este nieco viac do seba, nez typicka turisticka velkoshow. Bolo to sice mensie, ale o to blizsie. Temperament a vasen nechybali, rytmy tanga uz vobec nie, cele to bol jeden pekny kulturny zazitok. Neolutovali sme. Akurat ten velky steak bol prilis krvavy, tak som si ho nechal este raz dopiect. Komplikovanejsia bola konzumacia, ked som sa na malom stoliku, na ktorom sme mali vsetci svoje drinky, snazil prepilit nozom asi tri centaky hruby kus masa. Nasi mili spolusediaci to znasali dost hrdinsky, nepovedali ani slovo, len obcas chytali svoje pohare, aby im z nich nevyletelo dobre argentinske vinecko… Nabazeni kulturou a tancom sme dopili svoje cervene uz na hornom poschodi, dolu sa uz totiz vsetko pripravalo na druhe vecerne predstavenie. Mierne podgurazeni sme potom nejako dopajtlali az na izbu. Zajtra nas necaka ziadne vyspavanie, ved uz skoro rano sa po nas zastavi autobus a odvezie nas daleko za mesto. To bude opat skusenost z uplne ineho sudka. To sa super zaspava, ked mate nieco dobre za sebou aj pred sebou. A este aj vedla seba…

CESTOVKOVE FINTY, TROSKU MORBIDITY PRED OBEDOM A HOVADSKY VELKY PLECHOVY KVET AKO DEZERT… V nasom nemedovnikovom hoteli sa ranajky neserviruju, vybehli sme teda do ulic. V prvom rade chceme najst informacne centrum, s nejakou tou mapkou a katalogom zaujimavosti mesta budeme vyzbrojeni ako sa patri. Popri hladani centra sme narazili na fajnovu pekarnicku. Podla toho hufu ludi co tu cakali na svoje kolaciky vsetkych moznych druhov, bolo hned jasne, ze je to oblubeny podnik miestnych. Dobre znamenie. Postavili sme sa teda do rady aj my a kym sme sa dostali k pultu, odsledovali sme zahadny sposob, akym sa tu nakupovalo. Potom sa nam posunkami, rukami-nohami a nasou desatclennou slovnou zasobou podarilo aj nakupit. A celkom uspesne. Tusim sme mali len dva kolaciky z desiatich, ktore sme vobec neplanovali kupit. Takze uspech. Po ranajkach za pochodu sme potom nasli par cestoviek a agentov, ktori ponukali rozne programy pre turistov. Po dvoch hodinach sme boli odbornici na vsetky mozne poldenne a celodenne activity v Buenos Aires a sirokom okoli, vratane ovladania cenovych ponuk. Mohli sme v podstate nastupit do hociktorej cestovky hned a zacat svoju karieru agenta aj sami…:o)  Ako spravni Slovaci sme nakoniec zasli tam, kde sa dalo dostat k zajazdom najlacnejsie – cize priamo k zdroju – k velkej firme, ktora svoje zajazdy predava po celom meste a k tomu si kazdy z tych malych agentikov prihodi svoju marzu. Sak ako inak, ne? Trosku necakane a nelogicky sme si teda kupili program na nasledujuce dva dni v luxusnych priestoroch pathviezdickoveho hotela, ale preco nie. Ked cestovka na take priestory ma, nestazujeme sa, nam sa tu sedelo dobre. Uz sa tesime na oba vylety, ktore by sme na vlastnu past tazsie mohli zrealizovat a kazdopadne by nas to nestalo ani menej casu, ani menej penazi. Niektore veci sa proste viac oplatia vidieti takto…  ASI NAJSLAVNEJSI A NAJLUXUSNEJSI CINTORIN…  Z cestovky sme sa vybrali na jedno z najnavstevovanejsich miest v Argentine – slavny cintorin Rivoletta. Tu si vegeti aj svetoznama Evita. Plus kopec dalsich nenormalne bohatych ludi, ktori su nam uplne lahostajni, lebo nemame sajnu o slavnych argentinskych rodoch zbohatlikov. Ale oplati sa vidiet. Toto nie je bezny cintorin. Je to doslova male mesto. Hrobky su umeleckymi dielami, casto vysokymi ako domy. Su tu ozajstne ulice vytvorene z hrobiek. Tie siahaju aj hlboko do zeme, kde su v poschodiach nad sebou naskladane rakvy celych slavnych rodov. Argentincania hovoria, ze kupit si miesto na tomto cintorine je drahsie, nez si kupit dom a vraj je tomu naozaj tak. Pri brane nas akasi ukecana zenska ukecala, aby sme si kupili mapu, ze inak sa stratime. A my sme si ju aj kupili. Dost zbytocne, ako sme o par minut zistili, ale co sa da robit. Niekedy clovek rychlejsie kona, nez mysli. Tak snad si kupi aspon nieco pekne na seba a pride sa nam v tom ukazat, niekedy. Aspon sme teda mali podlozku pod zadok, ked sme si potom sadali na murik. K hrobu Evity nas tak ci tak zaviedli ludia, pri nom je ich totizto samozrejme najviac. Inak, tato rodinna hrobka vobec nijako nevynika medzi ostatnymi, patri skor k tym menej vyraznym. Asi ta slavna dama mavajuca z balkona neplanovala byt az taka slavna a netusila, ze ju raz bude vo filme zobrazovat sama Madonna…Dalej sme sa uz obzerali skor po originalnosti jednotlivych rodovych pohrebisk, nie po menach. Slovaci tu aj tak nepolehuju ziadni a argentinskych predkov nemame, tusiiim. Poniektore hrobky vyzerali celkom obstojne aj na natacanie nejakeho hororu – nejake to rozbite okienko, ci poodchylene dvere do poriadne zanedbanej, zapavucinovanej a sprachnivenej hrobky nahravali fantazii pekne do karat. Pach smrti bol vsade naookolo. Taky Dracula by si to tu urcite uzil a svoje detvaky by sem s radostou rok co rok posielal na leto do pionierskeho tabora…  NAJSAMVACSI KVET NA SVETE… Tolko morbidity treba jednoznacne zajest mandlami, a tak sme si nejake kupili od predavaca pred cintorinom. Dobre boli, vyprazane v karamele. Kym sme dojedli posledne, dostali sme sa cez velky park a sirokaaansku hlavnu cestu az k najvacsiemu kvetu Buenos Aires a zaroven najvacsiemu kvetu sveta. Akurat ze je plechovy, takze mu chybaju farby prirody. Aspon cez den urcite. Poculi sme vsak, ze ked sa na nom vecer zacnu odrazat nocne svetla mesta a farebne reflektory, ktore ho osvetluju, kvitne ako ozajstny. Ved aj stal neskutocne miliony, tak este aby nekvitol, huncut jeden!Na chvilku sme si sadli na travnik kusok od kovovoleskleho kvetu, ale ked pri vzdialenej brane zaparkoval poschodovy autobus plny nabrusenych turistov, dali sme sa na takticky ustup. Ten bus nevesti nic dobre, najblizsiu polhodinku tu klud nebude, berieme nohy na plecia. Dnes este chceme stihnut trosku odlucenejsiu cast mesta – znamu stvrt BOCA… 

Ani nam to este stale nedochadzalo, kedze sme uz boli navyknuti na celodenne a celonocne presuny, ze sme sa za taku chvilku dostali do dalsej krajiny. Navyse sme sa zrazu precarovali z maleho historickeho uruguayskeho mestecka do argentinskeho megamesta. Vystupovanie z lode sa velmi neodlisovalo od chaosu na letisku a len co sme sa prebojovali az vonku a predrali sa vlnou cakacov a taxikarov, ocitli sme sa na obrovskej rusnej krizovatke, kde nam vyhlad na zapadajuce slnko zakryvali mrakodrapy. Nuz, vitajme v krajine tanga. Prvy kontakt s Argentinou som si sice predstavoval trosku inak, ale aj toto ma nieco do seba…Po asi desatminutovom soku sme sa nakoniec vybrali hladat nejaky hotel. S tazkymi ruksakmi na pleciach, kluckujuc pomedzi nekonecne zastupy aut, sme nasledovali primitivnu mapku z turistickeho sprievodcu. Ta nas doviedla uspesne az do uzkej potmavsej ulicky – len sto metrov od hotela Sheratton, takze ziaden zapadakov…:o)  NEMEDOVNIKOVA CHALUPKA…   Dlho-predlho sme sli tmou, az sme v dialke zbadali svetlo (okrem asi dvochmilionovtristosestdesiatsedem inych svetiel). Volakedy tu svietil neonovy napis, zostal len rozbity neon. Nas teoreticky novy domov na najblizsie asi tri noci bol z trosku inej kategorie nez Sheratton za rohom, co nam nasepkavalo tradicne schodisko z ulice az na druhe poschodie (tak takuto medovnikovu chalupku ani Janko s Marienkou nenasli. Poschodovu mame, Ty koksooo!). Takto sa to robi, ked nie je dost prachov na platenie najmu v urovniach pristupnych z ulice (vyzera to tak, ze jezibaba je vo financnej tiesni). Takze dolu su obchody a len relativne nenapadny vstup, po uzkom schodisku sa potom dostanete hore. Recepcia bola vlastne… recepcia vlastne nebola… len velky stary pisaci stol pri stene, za ktorym sedel dedko starsi ako ten stol a ktoreho anglictina bola samozrejme horsia ako nasa papuanovoguineistina. (a v tomto momente sme prisli na to, ze toto nemoze byt medovnikova chalupka, lebo o jezibabovi rec nikdy nikde nebola. Aj ked bol zo zaciatku napadne mily a mohol mat nieco za lubom, nikde sme vsak nevideli lopatu ani pec – sme teda asi naozaj v obycajnom, alebo skor neobycajnom argentinskom hoteli)… Ale ako som uz vravel, toto je ten spravny zazitok, toto su presne hoteliky o akych sa mi snivalo, ked som cestoval po nociach po Juznej Amerike. Take, ako su v starych filmoch. Stare steny a vysoke stropy s ventilatormi vobec neprekazali, jedine co nas zaujimalo, bola bezpecnost veci v hoteli. Nie je to bohvieco, ked na to musi clovek v kuse mysliet, ale patri to k tomuto kontinentu, bez toho to, bohuzial, nejde. S dedkom vecernickom sa dosli akurat vyrovnat aj dvaja mladici, na prvy pohlad nie miestni, tak sme ich hned vyspovedali. Dozvedeli sme sa, ze hotel je celkom v pohode, akurat je lepsie si priplatit za izbu s vlastnou kupelnou. Chalani robia cestu okolo sveta, vzdy sa zasiju v nejakom meste, minu co maju a potom rozmyslaju, z coho budu zit a cestovat dalej. Krasa. Tomu sa vravi dobrodruzne cestovanie, kde clovek nevie, co bude zajtra. Velmi im fandim. Pozdravili sme sa, popriali si navzajom vela stastia na dalsej ceste a dvaja Svedi sa strali tak rychlo ako sa zjavili. O chvilu sme aj my zvalili vo svojej novej izbe. Tusim bola viac vysoka ako dlha ci siroka, ale stale zostalo miesto na velku postel, dva nocne stoliky, skrinu a maly stolik pri stene. Sprchova hlavica sa znova prestahovala nad zachodovu misu a omietka v kupelni opadavala ako jesenne listie. Ale priznajme si, uz nam to aj chybalo…:o)  VECERNY ULICE BUENOS AIRES – TANGO, SENDVIC A BURKA… Na zaver pestreho dna sme este vybehli do Buenos Aireskych ulic. Je len devat hodin, este co-to stihame, neprelenosiime predsa vecer na izbe. V malej internetovej putike oproti hotelu sme narychlo pozreli po dlhsej dobe co je nove doma a co v poste, poslali sme hromadnu spravu, ze zijeme a nasledne sme prisli na to, ze vlastne nemame cim zaplatit. Ved sme uz zase v inej krajine – a bez miestnej meny. Uuuplne nam to vyfucalo z hlavy na tej lodi. Chlapik v netkafaci hodil usmev a urobil gesto, ze to mame nechat tak, ze to je v pohode. To sa vam asi len tak niekde nestane, no nakoniec som ho ukecal, ze nam zmenil nejake brazilske ci uruguayske chechtaky na ich domace a nieco som mu za net nechal. O dva bloky dalej sa uz na nas siroko sklabila jedna z najhlavnejsich obchodnych ulic argentinskeho hlavneho mesta. Naozaj slusny mestsky chaos. Ale celkom prijemny. Kopec ludi, svetiel, tovaru. Konecne som si kupil slnecne okuliare. Vsade poulicni predavaci, umelci, aj tanecnici tanga. Na toto sme sa tesili a neplanovane sme stihli aj par minut konciaceho predstavenia. Paraaadicka. Ono to fakt inak vyzera, ked to niekto naozaj vie. Osobne som teda ocenoval hlavne pracu tej zenskej casti paru, tie kroky noh v obtiahnutych ciernych satach rozstrihnutych az kdesi po pupok, no radost pozerat. Ale ani chlapik asi nebol tanecnik na zahodenie, to by mozno lepsie opisala zase Gabika…:o)  To vsetko k tangu proste neoddelitelne patri, je to zvadzanie na parkete, obcas az sex v tanecnom prevedeni, tak preco nie. Tanec, ktory sa z ufulanych bordelov dostal az do najvyssej spolocnosti, tanec, ktory vznikol medzi chudobnymi a osvojili si ho ti najbohatsi. Tango je dusou mesta a ma ho v dusi asi kazdy pravy Argentincan. A je to naozaj zazitok, sledovat tanecnikov, ktory ho prezivaju tak, ako sa to ma. Okamzite maju okolo seba dav zvedavych turistov, ale aj uznanlive pohlady domacich, ktori vedia ocenit kazdu perfektne predvedenu figuru. Ak je pravda, ze este existuje po tomto kratkom zivote nejaky dalsi, chcem sa znova narodit ako tanecnik, nie ako drevo…:o)      Rusna ulica nas zaviedla az na svoj koniec, kde sa obchody stratili a my tak trosku tiez. V dialke sme videli svetoznamy Obelisk, ktory je dominantou najsirsej ulice na svete a zaroven aj jednym zo symbolov Buenos Aires. Kym sme prisli na to, kde asi sme, dali sme si aspon nejaky miestny sendvic. Celkom sa podaril. Po malej veceri sediac na kamennej fontane, sme si to teda namierili rovno k obelisku. K tme sa pridal celkom slusny vietor a slusne sa okosilo. Esteze som si kupil tie slnecne okuliare… Nekonecnou ulicou sme kracali popri nekonecnych parikoch mladych Argentincanov. Ich juzanska horkokrvnost sa nezaprie, poniektori vyzerali, ze sa zapojili do sutaze, kto komu prvy vyhryzne mandle. Ale je pekne, ze sa tak lubia. Iny nazor na to asi mal Boh vetra a hromu, lebo teraz sa uz spustila celkom slusna metelica a zrusila aj nasu romantiku na lavicke pri fontane. Pre nas bolo relativne lahke len vstat a odist, ale miestna homelesacka kraska, ktora si robila vecernu toaletu vo fontane to zvladala horsie. Stihla sa okupat, aj si umyt a rozcesat vlasy, no ten zavistlivy vetroplach jej zacal rozfukovat prave vyprate pradlo kade-tade. A tak pekne a uhladne si ho rozvesala po spinavych odpadkovych kosoch. Uz viem, preco maju Americania doma susicky… So slavnym obeliskom sme sa uz odfotili len tak za behu, pretoze to zacalo s burkou vyzerat dost seriozne. Aby sme stihli zmoknut dostatocne, sli sme este par blokov spravnou ulicou ale nespravnym smerom.Co uz, asi sa nam zasekol kompas a sextan. Nakoniec sme uspesne dorazili az k nasej estetickej hotelovej vstupnej brane s rozmlatenym neonom. Zhodili sme zo seba mokre veci a kym si potom Gabika zasla do sprchy, vybehol som vonku zohnat este nejaku vodu. Samozrejme, ja uz som mal po sprche a stihol som sa znova obliect. To len aby nevzniklo nedorozumenie a aby ma vonku nezavreli… V obchodiku, kusok od hotela som sa potom zapozeral na futbalovy zapas Boca Juniors, co je domaci klub slavneho Diega Maradonu. A Argentina je dalsou futbalovou krajinou, kde sa tento sport berie velmi vazne, az fanaticky, takze tomu zodpovedali aj reakcie fanusikov. Ked uz bolo tri-nula, pobral som sa naspat, nech nie je Gabika v tom cudzom svete prillis dlho sama, ale stadion Boca Juniors mi neujde!