V „ULICKACH“ NAJVACSEJ DELTY RIEKY…

Dnesny sprievodca nas nasiel rychlejsie. No ako sa neskor ukazalo, tato moletna slecna sa urovnou nechytala na nasho Pistu zo vcera. Ale aspon sme nafasovali vacsi autobus…Z mesta sme sa vymotali v podstate tou istou trasou ako vcera, akurat sme to pri delte rieky La plata zvrtli smerom na vychod a nepokracovali sme vypadovkou dalej za Severkou. Ocitli sme sa v oblasti Tigre, co je velmi utesena cast Argentiny. Rieka sa tu, rozstrapatena na kopec mensich a vacsich ramien, vlieva postupne do oceanu. Vytvorila tak nespocetne mnozstvo ostrovov a ostrovcekov. Da sa tu plavit lodami a po brehoch sa vsade povaluju domy, chaty a vikendove miesta tych majetnejsich Argentincanov. Autobus sme dnes teda vymenili za lod a vychutnavali sme si pokojnu plavbu. Videli sme ludi, vegetiacich si na svojich teraskach. Fakt pekne miestecko. Viem si tu velmi lahko predstavit aspon taky tyzden na oddychnutie. Na chvilu nas vsak trosku presli optimisticke prazdninove myslienky. To ked sme zistili, ze som rano pred hotelom asi nechal svoj stativ. Niezeby to bola velka skoda, do Juznej Ameriky som ho vzal uz len dozit, jednoznacne potrebujem novy. Ale rad by som ho este pouzil na Iguazu, ktore maju byt nasou hlavnou fotografickou zastavkou. Pionierskej veducej som sa siel teda zdoverit s novoobjavenym problemom a poprosil som ju, ci by mohla zavolat do hotela, nech zbehnu pred hlavny vstup, ze tam mozno este bude stativ vegetit. Kradne sa tu jedna radost, ale vacsina ludi ani nevie, co stativ je a naco to je, tak ho tam snad nechaju na pokoji. Slecna povedala, ze „no problem“, tak som to dalej neriesil a dali sme si paradny ovocny pohar servirovany spolu s vyhladom na rieku.           Plavba prebehla hladko, jej vacsinu sme si potom vychutnali priamo na palube. Z tej sme neskor prestupili na vlak a potom z vlaku opat na autobus. Pri tom kolajnicovom dopravnom prostriedku, ale musim spomenut, ze to mala byt jedna z najkrajsich zeleznicnych trati v Argentine. Aspon tak nejako to reklamovali. Cesta to nebola zla, nieco ako z Popradu do Velkej Lomnice. Akurat trosku viac kvietkov po trase, no nic uzasne sme nezahliadli. Ked sme uz napato cakali, kedy to pride, kedy uvidime jazdu popri oceane, alebo take nieco, zastavili sme v stanicke XXXXXXXXX a pionierska veduca na nas zamavala, ze vystupujeme. Teda vlastne ani velmi nemavala, keby sa neboli ludia obzerali okolo seba a jedni nevytiahli z vlaku dalsich, tak urcite nepokracujeme dalej v kompletnej zostave. Nasu veducu to nijako specialne netrapilo, so zdvihnutou rukou kracala dalej cez dav ludi s nadejou, ze sa zase nejako pozgrupujeme. Akymsi zazrakom to tusim aj vyslo. Americku cast nasej novej partie to uz vsak v tomto bode zajazdu prestalo bavit a zahlasili, ze idu dalej na vlastnu past. Museli ale najprv podpisat akesi prehlasenie, potom ich zvazacka Esmeralda nechala odist spod jej ochrannych kridel. Ostatni sme potom dostali asi dvadsatminutovy rozchod po okoli, pri ktorom sme tak akurat stihli zabehnut k nedalekemu kostolu hore na kopci a presli sme sa narychlo trhoviskom. Tu sme si dali specialny miestny sendvic na sladko. Chutilo to dost zvlastne, ale hlad do zahnalo, to je zaklad.           Nasledovalo este jedno chaoticke zdruzovanie sa skupiny, lebo nasa trubka dala opat nejasne info o mieste odchodu. Ale podarilo sa, aj do autobusu sme sa uspesne dostali tusim vsetci, a potom uz nasledovala len cesta naspat do Buenos Aires. Vdaka slabsej organizacii nebol tento poldenny vylet z tych pathviezdickovych, ale pozreli sme si dalsi zaujimavy kusok krajiny. Okrem toho je nedela, tak sme to zobrali tak lahko – vyletne.            Teraz mame pred sebou este program aj na druhu polovicu dna. Postastilo sa nam vymaknut argentinske hlavne mesto cez vikend, co je super vec, kedze nedela je jediny den, kedy sa v slavnej stvrti San Thelmo konaju miestne trhy a zije to tam, ako sa patri. Nase dalsie kroky teda mieria z autobusu na metro a tam nas caka pesie hladanie jednej z najvychyrenejsich casti hlavneho mesta…    SAN THELMO… Po tom, co sa nam po ceste podarilo neuveritelne a nasli sme miesto, kde sme si uspesne napalili na CDecka vsetky nafotene fotky, ktore sme zatial mali na kartach (uz boli totiz vsetky karty neskutocne plne zaberov), dogulali sme sa na hlavnu ulicu stvrte San Thelmo. Uz tu boli davy ludi. Kopec turistov ale aj domacich. Predava sa tu vsetko mozne, ale hlavny biznis je tu asi starozitnictvo a predaj vsakovakych predrazenym haraburd, obrazov, nabytku a neviem coho este. Turisti to kupuju, takze to tu prekvita. Uz to urcite ani zdaleka nie je to, co to byvalo pred mnohymi rokmi a co tuto stvrt tak preslavilo, ale stale je to zazitok. Dali sme si tu obed, pomotali sa po ulickach, obchodikoch a siatroch a pri jedle sme zazili aj to, comu som ani nechcel verit – specialne neskutocny argentinsky sposob pozerania futbalu. To je nieco, co som este nezazil a keby som neuvidel na vlastne oci, tak neuverim. Uz som o tom sice pocul, ale az teraz, popri jedeni spagiet, som si uvedomil, co sa v telke deje…Futbal je v Argentine sportom cislo jedna, o tom sme uz vraveli a akekolvek pochyby by neboli na mieste. Listky na zapasy miestnych klubov byvaju vypredane uz davno dopredu, ale aj ked nie su bohvieako drahe, nie kazdy si moze dovolit ist na futbal osobne. Ludia teda pozeraju futbal doma, pripadne v baroch a krcmach. No ani tie nemaju vsetky tolko penazi navyse, aby si mohli platit prenosy stanic, ktore to vysielaju v priamom prenose tak, ako sa normalne vysielat ma. Ono sa to totizto aj da aj “po argentinsky” – inak, nez si bezny smrtelnik a sportovy fanusik dokaze predstavit. Ta argentinska verzia lacnejsieho futbalu spociva totiz v tom, ze zapas sice bezi v telke v priamom prenose, akurat lacnejsie spolocnosti nemaju prava prenasat na obrazovku dianie z travnika a tak prenasaju dianie v hladisku. Takze namiesto hracej plochy sledujete publikum. Z reakcii divakov dokonca viete aj to, kedy padne gol, akurat vam ho neukazu. Neskutocny zazitok. Vrelo odporucam…:o)  Ak hra Boca Juniors, tak vacsinou sedi v hladisku aj samotny Diego Maradona. Vtedy sa polovica takehoto prenosu sustreti na Diegove reakcie a popri tom ukazuju aj zvysok javiska. Nerobim si vobec srandu, naozaj to tak je, videl som to, prisahaaam. Kto neveri, nech si do tej restiky skoci, niekde vyhrabem jej meno, ak treba…  OPUSTAME KRAJINU TANGA… Zo San Thelma sme frcali na metro, odtial na hotel, nalozili sme na ramena ruksaky, vyplatili byvanie a prevzali si Desperadove gule, ktore nam tu nechal na „recepcii“. Tie na snurkach, ak uz nahodou niekto zabudol. Potom este jedna pesio-metro-pesia cesta na autobusovu stanicu a tu sme sa konecne zlozili a prevetravali si spotene tricka. Uz sme tu tretikrat… Samotna stanica je sice hovadsky velka, ale relativne bezpecna a cista. Stoji tu vedla seba tolko nabliskanych a pomalovanych poschodovych autobusov, kolko som pohromade este nikdy nevidel. Horsie to je ale hned za jej vychodom, kde je uz zivot o niecom inom a radsej sme si tam pohladmi navzajom strazili batohy. Vyzera to tu ako v nejakej rozvojovej krajine. Vsade kopec spiny, bezdomovcov a podivnych lud. Vcera, ked sme sem sli, tak sa v jednej z tych spinavych uliciek klbcili dve psiska a ich vycerene zuby skoncili len tesne vedla mojho lytka. Mohlo to byt aj tym, ze ako jediny som tomu nevenoval nejaku velku pozornost a vobec som nezastavil. Ked mi preleteli popred nos a ledva som zabrzdil, trosku som zmenil nazor. Proste divne miesto. Vsade kopec ludi, jedlo pochybnej povesti sa vyvara a predava prakticky na ulici a vobec, celych tych par blokov od konecnej metra vyzera ako uplne ina krajina. Dost sme sa divili, ze je tomu tak, ved by stacilo potiahnut metro este o zastavku dalej a usetrit turistov takychto pohladov a zazitkov, ale nestalo sa. Snad maju na to svoje dovody. Nam uz ale teraz prichadza nas autobus. Jeden z desiatok poschodovych autobusov, ktore tu stoja v rade ako vojaci. Nastupist je takto za sebou asi sedemdesiat. Trosku viac, nez na autobuske v Poprade. Dost citit, ze nas spoj mieri do zaostalejsej casti Juznej Ameriky. Ludia sa nahrnuli k zadnym dveram, kde soferi zacali preberat batozinu a vydavat listky na vyzdvihnutie. V papieroch bolo napisane, ze je povoleny len jeden vacsi kus batoziny. Chlapikovi pred nami pomohla priniest batozinu cela pocetna rodina. Ak nemal toho sto kilo, tak menej nie. Asi desat velkych tasiek, kartonovych skatul a podobne. Priestor na batozinu bol naplneny na prasknutie uz teraz, som dost zvedavy, kde chcu dat nase ruksaky…Ked chaos okolo nakladania batoziny ustal a nam bolo jasne, ze v tom nema nik ziadny prehlad a na kazdej zastavke sa bude vyberat polovica batozinoveho priestoru, aby sa nasla ta-ktora taska ci kufor, vysvitlo, ze ako extra priestor na kufre sa pouzivaju aj volne sedadla v prizemnej casti autobusu. Fajn, aspon mame nase batohy hned pri sebe, nase listky su totizto tentokrat v prizemi. Kupili sme tusim predposledne dva, hore uz bolo vypredane. Ale tu je to v pohode, myslim, ze je aj viac miesta na nohy, vyzera to takmer ako prva trieda, vyspime sa pohodlne. Ved nas aj caka hovadsky dlha cesta, nebude to sranda. Ked sme sa usadili, dosiel za nami jeden zo soferov, ze ak chceme, tak hore mame volne miesta pri prednom skle – nasu znamu lozu. A ze v noci je to jedno, ale zajtra budeme mat cely den super vyhlad. Nemusel nas dlho prehovarat. O chvilu sme uz boli usalaseni prave tam. Pekne od neho, ze myslel na nase turisticko-poznavacie chutky. Dostali sme male obcerstvenie, vylozili sme si nohy, ja som sa oprel o sedacku, Gabika o moje plece a o chvilu sme boli tuhi. Zajtra nas caka nova krajina – posledna nova na tejto nasej malej juhoamerickej expedicii…

PREDLZENA CESTA NASPAT DO BUENOS AIRES…

Ked som zozal uspech za originalne tricko a docital ho aj posledny turista, naskakali sme zase vsetci do minibusu. Chvilu sme zase museli cakat na nase celebrity z USA a Holandska, ale doviezol ich pohonic na koci. Potom sa este dovalil nas sprievodca aj s oboma dnesnymi tanecnymi hviezdami, vraj ich berieme do Aires. Nuz, preco nie. Za zvuku nasho potlesku sa usadili vzadu. To sme neskor vyuzili a cez sprievodcu-prekladatela sme zistovali, kde by sa dali zohnat specialne gulicky na lankach, ktore pouzivaju tanecnici na jeden z tych originalnych tancov, doplneny priam akrobatickym tocenim spominanych nastrojov okolo seba. Znie to komplikovane, tazko sa to opisuje – treba vidiet. Zistili sme, ze sa to kupit neda, ale Desperado by nam mohol take snad zohnat. Po piatich minutach sme boli dohodnuti, ze nam ich zajtra vecer priniesie do hotela. Super, budeme mat velmi originalny suvenir z Argentiny. A teraz uz sup ho nazad do mesta, este si chceme par veci obzriet tam…

 

No hej, chceli sme. Ale obcas plany nevyjdu celkom podla planov. Tak ako napriklad dnes, ked nas zacal sprevadzat zvlastny zapach a potom aj divny zvuk… Nebolo treba dlho premyslat. Koleso je v tahu. Defekt. Jasneee, sak mame casu na rozdavanie, bodaj ho aby ho! 

Vsetci teda postupne vystupili, sofer pouzil par z tych mala slov, ktorym po spanielsky rozumiem, ale neslusi sa ich prekladat do slovenciny a uz daval minibus na zdvihak. Lenze defekt sme mali rovno na dvoch kolesach, kedze vzadu ma toto cudo zdvojene napravy. A rezervu len jednu. Od zaciatku mi nebolo celkom jasne, preco nezavolaju rovno odtahovku alebo nejaky servis, pripadne neposlu z cestovky nahradne vozidlo, ale vodic so sprievodcom to riesili po svojom. Snad vedia, co robia. Zatial mi teda Desperado daval rychlokurz majstrovstva so spominanymi gulickami na lankach (fakt neviem, ako by som to lepsie pomenoval)  a mne to samozrejme vobec neslo…:o)

Trvalo to dost dlho, ale koleso nakoniec vymenili. Cakal som, co bude dalej, no dvojica z rozpravky „A je to!“ sa tvarila, ze su hotovi. Vraj mame opat naskakat dovnutra a ide sa. Hmmm, tak neviem… Nebol som sam, kto mal poznamku k takemuto kroku, ale co sa budeme skriepit, ved sme na prazdninach. Nadsenie z bezproblemoveho pokracovania v ceste trvalo asi minutu. Potom uz na nas trubili auta, ze mame v tahu pneumatiku. Ta jedna, ktora nemala v pare plnohodnotnu kamosku, to samozrejme nevydrzala. Zabocili sme teda na prvu benzinku a tam prisiel servisak, ktory urobil to, co sa malo urobit uz na zaciatku. Zabili sme teda skoro dve hodiny, Pista sa nam v mene cestovky ospravedlnil a slo sa dalej. Stava sa, co sa da robit, mali sme ho zastrelit?

Asponze nas potom hodili az k miestu, kde sme sa chceli dostat – na XXX centralne namestie. To uz bola tma, ale obzreli sme si to tu trosku a presli sa. Odtialto sa nejakym metrom dostaneme naspat do oblasti, kde je nas sesthviezdickovy hotel. Alebo sedem? Uz neviem.

No najprv este skocime na net pozdravit rodinky a kamosov, nech celkom nestratime kontakt so svetom…

 

 

NIE SU TO LEN KECY…

 

Nasli sme sikovnu internetovu kaviarnicku s celym zastupom stolov s pocitacmi. Fajn, sadli sme si kazdy k jednemu, popozerali postu, skontrolovali co sa deje doma a vo vzdialenom svete. No a potom som akosi podvedome spozoroval chlapika, ktory na mna robil zlava divne gesta a cosi mi vysvetloval po spanielsky. Vobec mi neslo do hlavy, odkial sa pozname a co odomna moze chciet. No ked uz asi tretikrat ukazal tym istym smerom, otocil som sa a uvidel ineho divneho chalana, ako stoji pozoruhodne zaseknuty medzi mnou a Gabikou. Ta zvlastna poza mohla teoreticky vyplynut z toho, ze jeho telo sa tvarilo, ze pokracuje nicim nerusene dalej v svojej chodzi napriec miestnostou, zatial co majitelova ruka sa zatial, akosi nahodne, ocitla v Gabikinom ruksaku. V tom si totiz slecna pred chvilou nieco hladala a nechala ho otvoreny. Teraz nenapadne ponukal penazenku a par dalsich zaujimavych veci…

Ked som to zbadal, asi som sa musel dost hnusne zatvarit a nie prave najpriatelskejsie zareagovat, lebo majitel tej neposlusnej ruky skamenel a vyzeral tak odovzdane, ze som ani nemal to srdce jednu dobre mierenu mu natiahnut. Navyse, neviem, ako by na take nieco zareagovali zvysni tridsiati Argentincania v kafaci. Proste som na neho nieco vystekol, on sa zatvaril tak, akoby ta ruka ani nebola jeho a keby mohol, tak by ju tam kludne nechal a odisiel bez nej. Povedal som Gabike, nech sa rychlo pozrie, ci jej stihlo aj nieco zmiznut a ked povedala, ze nie, tak som to nechal tak. Podakoval som sa neznamemu chlapikovi, zachranil nam kopec problemov.

Vravi sa, ze sa vsade v Juznej Amerike kradne. A ze niekedy ani nezbadate ako. Vy sa zasmejete, ved si predsa budete davat pozor, nie? A aj si ho davate, az si poviete, ze to mozno az trosku prehanate. A potom pride takato chvilka a vy si uvedomite, ze by ste ani nezbadali, ze vam niekto vykradol kursak leziaci nohach. Veru, da sa to. A velmi lahko sa to stane. My sme mali nateraz stastie, zase si budeme davat vacsi pozor. Mozno som bol na partacku aj trosku zly, ze si nechala veci takto otvorene a co sa mohlo stat, kedze nosi polovicu penazi a cennosti zbytocne pri sebe, ale aspon sme sa obaja poucili, do konca cesty sa nam uz nic podobne nestalo.

          Takze – nie su to kecy, davajte si tu veeelky pozor na veci. Alebo radsej este

vacsi…

 

     V metre sme sa uz zase viezli s ruksakmi na hrudi. A v hoteli sme boli celkom radi, ze sme sa po celom dni vyvalili na postel. Zajtra vstavame rovnako skoro, znova nas pride vyzdvihnut sprievodca z nasej cestovky. Dnes sa nam bude snivat o konoch, kravach, gauchoch, tanecnikoch, defektoch, zlodejoch a dobrom jedle. Uvidime ake sny prinesie zajtrajsok…

GAUCHO FIESTA…

Lahke vstavanie, lahke ranajky a tazke cakanie na autobus. Nasa mila pekaren, o par ulic dalej, nas dnes zradila. Vyzera to tak, ze v sobotu mavaju zatvorene. Kupili sme si teda ine nudzove ranajky a jedli sme ich na obrubniku pred hotelom. Museli sme v tej spinavej rannej ulici vyzerat ako parik bezdomovcov, ale bolo nam to dost jedno. Trvalo asi polhodinku, pokial sa za nami dovalil chlapik s otazkou, ciii sme a kto sme. My sme mu to prezradili a on prisiel na to, ze prave nas hlada. Bol stastny, ze nas nasiel.  A my sme tiez boli. Minibus stal odstaveny za rohom, asi mali trosku problem vypatrat nas. Uz vcera v tej luxusnej cestovke sme museli vysvetlovat, ze nebyvame ani v Hiltone, ani v Sherattone, ani inom luxusnom hoteli. Ten nas hotelik do takejto kategorie nespadal ani cez desiatky dioptrie, museli ho teda hladat len podla adresy. Meno nasho sedemhviezdickoveho zariadenia ocividne nikomu nic nevravelo…

Nevadi, hlavne, ze sme sa nasli, sprievodca vyzeral schopne, verime, ze to cele bude stat za to. Pozbierali sme este dalsich par clenov do partie, Pista nam urobil maly prihovor na uvod a uz sme sa sinuli vypadovkou von z mesta. Presli sme bohatymi i chudobnymi stvrtami, okolo Evitinho cintorinu, aj okolo najvacsieho kvetu sveta. A potom este aj okolo najsamvacsieho futbaloveho stadionu v Buenos Aires, na ktorom hra svoje zapasy najvacsi rival Boca Juniors – Riverplate.

Kurnik, same naj naj naj v poslednych vetach, uz si pripadam skoro ako v USA. Ale rychlo spat do Argentiny. Je to az srandovne, ako sa jednotlivi ludia v meste delia podla toho, ktoremu timu kto fandi. Stretli sme sa aj s priaznivcami Bocy, aj s “tymi druhymi.” Spolocne mali len jedno. Milovali svoj klub a na ten druhy dobreho slova nenasli…:o)

 

 

NARODNY NAPOJ V ORIGINALE…

 

Sucastou cesty mikrobusom bola aj mala prednaska o typickom napoji juhoamericanov. Uz som ho spominal, je to “mate”. Celkom sme privitali moznost, naucit sa nieco z tohto sudka od domorodca – cloveka, ktory ma informacie z prvej ruky. Aspon snad prideme na to, co sme robili zle, ked sa nase mate pri fontane v Colonia de Sacramento nedalo pit…

Nuz, ako sme o chvilku mohli osobne okusit, nebola to tak celkom nasa chyba. Ono je to rovnako nechutne aj od odbornika. Teda mozno trooosku menej, ale predsa. Horke ako svina. Oni si totiz do toho poharika nalozia suchej zmesi byliniek tolko, ze je ich tam viac, nez vody. A potom sa to uz len zalieva a zalieva. Uznajte, co dobreho moze z toho vzniknut? Na druhej strane, musim uznat, ze cim dalej mate skusam znova a znova, tak zla chut sa pomaly vytraca a da sa to celkom prezit. Ak by som emigroval do Uruguaya ci Argentiny, mozno by som po par rokoch nakoniec predsa len chodil namiesto piva na mate. Ktohovie…

Pista teda dokoncil prednasku a sam ochutnal prve susto. Je to tradicia, lebo prave prvy hlt je najhorkejsi a tak ho pripravovatel nikdy neponuka spolupicom (zaujimave slovo, tusim si ho dam patentovat…:o)  Kazdopadne matespecialista, postupne prechadzal od sedadla k sedadlu a kto mal zaujem, dolial mu zase kusok horucej vody, kaskader si odpil a slo sa dalej. Mate sa neodmieta, v podstate je slusnostou ponukany napoj prijat a nezdvorilostou ho odmietnut. No ako turisti sme dostali vynimku, kazdy sa mohol slobodne rozhodnut. Vacsia cast posadky sa rozhodla risknut to, a tak sme si podavali poharik aj s kovovou slamkou, cez ktoru sa mate pije. A cakali, kto co od koho prvy chyti. Takto v neistote sme dorazili az k farmam za mestom a nasli aj tu “nasu.”

 

 

NA KONE A NA HOVADAAA…

 

Dnes je teda v programe navsteva gauchov (vyslovuje sa skoro ako nase gauce v obyvackach). Mali by sme vidiet ozajstny ranch, pracu gauchov s konmi a dobytkom a v neposlednom rade by sme sa mali poriadne najest pri zaujimavom kulturnom programe. Co najest, priam nazrat! Hmm, preco nie, uz sa na to tesime! Akosi pocitame s tym, ze to bude cele take velke komercne cudo, no aj tak to vyzera na zaujimavy celodenny program.

Cele vzruso sa zacalo tym, ze skor, ako sme sa stihli zahryznut po ponukanych kolacikov a zapit ich vineckom, zahryzli sa do nas cele stada komarov. To sa dalo cakat, ze ich tu bude neurekom, ale my – truhlici, sme si nekupili repelent. Teraz sme to zacali trpko lutovat. Komare si odvadzali svoju robotu viac nez poctivo, ked som nejakeho obcas prichytil pri cine a zabil ho pri vykone povolania, zostala po nom vzdy celkom slusna cervena mlacka. Nacucane boli ako svine. Svine! Najviac ma sralo, ze zatial co si oni cicaju, ja si nemozem, lebo ma oni cicaju. Takmer som kvoli tym kretenom s dlhymi sosakmi rozlial svoje vinecko…

Presunuli sme sa radsej ku krave, na ktorej hlavny gaucho-sef demonstroval dojenie. Paaani, ked som videl to chuda, ako stoji v tom, co si za posledne tri hodiny pod seba nakadilo a cecky ma vytahane skoro az po zem, lebo vela turistov si chcelo skusit dojenie, skoro som zaplakal. Dost ubohe divadlo. Keby aspon menili tie kravy castejsie. Ta chuderka uz nemala ziadne mlieko, no gaucho-sef sa stale snazil nieco vydojit. Z uchylakov, ktori sa rozdodli urobit si z toho uboheho divadla aj nejaku dobru fotecku, sa ako prve chytili nase dve spolucestujuce. Anglicanka a Americanka. Ani ma to velmi neprekvapilo. Paradny zaber ako dojite pred davom utrapenu kravu sa urcite zablisne niekde na nete.

Presli sme radsej ku konom, vraj sa tu da povozit. Male kolecko okolo rancu nezaskodi, z konskeho chrbta to moze byt celkom pekne. Medzitym nastal historicky moment, niekto nam prisiel povedat, ze v zahradnom domceku doplnili repelent, mozeme sa ist dat postriekat. Supeeer! Hned sme boli mimo rady na kone a o minutku sme uz krasne vonali cerstvym repelentom. Trosku stipal v krvavych ranach, ktorych uz bolo nespocetne vela, ale lepsie neskoro, ako nikdy. Vratili sme sa naspat k tatosom, kde nas zatial vsetci predbehli. Ked nas pred vratami zostalo tak na pol varky, gauchovia juniori sa rozhodli, ze je cas na obed a boli fuc. Ani nadavat sme im nemohli, nevedeli po slovensky. A keby aj boli vedeli, nestihli by sme to, boli viac rychli ako hladni. A hladni boli veru poriadne…             

Potom uz nasledovala hufna tlacenica cez velku drevenu branu do byvalych stajni prerobenych na velku zradelnu. Tu to uz pekne rozvoniavalo a bolo prestrete na hody. Ako sa tak na to pozeram, tusim nasleduje najlepsia cast dnesneho programu – napchavanie sa…   

 

 

HOSTINA PO ARGENTINSKO-GAUCHOVSKY…

 

Ej veru, bistu, vina a coly kolko hrdlo raci, nejaky ten zeleninovy salatik a pobehujuci casnici a casnicky s tackami plnymi masa, ktoreho nam postupne naservirovili niekolko druhov. Paradny obedik. A rovnako dobry bol program na podiu. Hlavny boss Gaucho to cele uvadzal a postupne nas virtualne previedol celou Argentinou – region po regione. Tomu vzdy zodpovedala hudobna, spevacka a tanecna vlozka, okorenena prislusnymi krojmi. Klobuk dolu pred dvojicou, ktora zatancovala postupne vsetky mozne druhy narodnych tancov, konciac samozrejme pravym nefalsovanym argentinskym tangom. Pekne si to pripravili, spekulanti. Pocas programu vyzvali aj zastupcov jednotlivych krajin sveta, ktori sme sa tu zisli, aby zaspievali nieco typicke zo svojej oblasti. Tusim akurat asi tri skupiny sa odvazili. Za Slovensko nevystupil nik, lebo sme boli len dvaja a este sme malo pili. Aj som chvilu rozmyslal nad tym, co by sme tak zanotili, ale v tej rychlosti ma nenapadlo nic, s cim by sme bez akehokolvek treningu mohli predstupit pred tu tlupu ludi. Snad nabuduce, Nieco doma nacvicime…:o)

Ked sme sa dobre najedli, uzili si zabavu, nasledovala este mala skola tanga a aj ked tomu nikto z tych, ktori ma poznaju neuveri, ocitol som sa medzi niekolkymi parmi pod podium. Ja – tanecny antitalent svetove formatu! A bola to celkom sranda, tusim som tie ich narodne kroky parkrat zvladol aj bez chyby.

Potom sa vsetci vyrojili von, gauchovia sa totiz chystali predviest svoje umenie. Este predtym, ale prisiel za nami nas sprievodca, ze mame vybavenu tu jazdu na konoch, ktoru tam nahle zrusili pred obedom. Vynimka pre nasu malu skupinku. Niekedy sa oplati otvorit si usta…

 

 

AMATERSKA AJ NAMAKANA KONSKA JAZDA…

 

Previezli sme sa jedno velke kolecko po lukach na ranci. Celkom dobra zabava. Na to, ze sme uplni amateri, to celkom uslo, akurat si ti tatosikovia obcas robili co chceli, tak sme sa aj nasmiali. Ked sme ich odparkovali pod velky pristresok do tiena a uspesne zliezli dolu, dobehli sme ostatnych na velkom priestore za hospodarskymi budovami, kde sa uz prehanali na konoch mladi gauchovia. Ukazali nam ako zahanaju dobytok, ako hadzu lasom, ako paradne maju nacvicene aj zahananie koni a tak. Je to naozaj neuveritelne, ako si naskladali stado koni pekne vedla seba ako auta na parkovisku. A ako rychlo. To uz chce nejaku tu zrucnost, umenie a skusenosti. Potom nam este predviedli akusi tradicnu zvyklost – ritual, pri ktorom si volakedy gaucovia hladali nevesty. Neviem, ci som to pochopil celkom spravne a ani si to uz teraz az tak presne nepamatam, ale v podstate slo o to, ze museli v plnom cvale na koni napichnut na malu palicku, ktoru drzali v ruke, prstene zavesene na akejsi konstrukcii podobnej futbalovej branke, popod ktoru prefrcali. A ked vravim prefrcali, tak tym myslim prefrcali. Ja by som v tej rychlosti ten prstienok ani len nestihol zaostrit, kua.

Potom si vybrali z publika slecny, o ktorych si mysleli, ze este slecnami su a tie ich museli za prsten pobozkat. Ak boli zadane a nesuhlasili s tym, musel gauco pobozkat svojho kona. To je teda aspon verzia, aku som chcel akceptovat, neviem totiz celkom iste, ci to nebolo tak, ze ak to zadana slecna akceptovala, tak musel kona pobozkat jej priatel. Kedze tam peknych mladych slecien vela nebolo, tusim som tu svoju pre istotu na chvilu zasil bokom…  Kazdopadne, gaucom to slo celkom fajn, vsetci traja bozk dostali. No a slecny za to dostali spomenute prstene, k comu ta moja nezabudla podotknut, ze aky pekny suvenir a hned mi bolo jasne, ze na tu chvilu by ma bola zan asi lahko vymenila. Baby jedny nevdacneee… co uz s nimi…

Po konskych dostihoch a bozkavani nas este ponukali typickymi argentinskymi kolacikmi a pomaly sa blizil cas nasho odchodu. Hodili sme este foto z hlavnym gauchosefom, ktoreho velmi zaujalo moje tricko s napisom „Slovakia – krajina, ktora dala svetu bryndzu – jediny ovci syr, ktory moze byt zapijany alkoholom…“ alebo nieco v tom zmysle. A este je pod tym dopisane „a krasne dievcata, samozrejme“… To ako, ze dalo Slovensko svetu krasne dievcata, nie ze maju byt zapijane alkoholom…:o)

MODRO-ZLTA CAST NASHO MODRO-BIELEHO DNA…

Na najsirsej ulici sveta sme si odchytili nejaky autobus. Plynulou spanielcinou sme sa pekne – celou rozvitou vetou opytali, ci ide tento autobus spravnym smerom a ci si mozeme nastupit. Doslova to znelo asi takto: „Boca???“  … zvysok rozvitej vety doplnal moj poloprisprostly vyraz v tvari s velkou davkou napateho ocakavania kladnej odpovede. Sofer na nas chvilu cumel, ale potom sa pohladom zhodol so stikacom listkov – ze nas teda zvezu, ze si mozeme prisadnut a ze ideme spravnym smerom. Cele to znelo asi takto:  „Siii“…  a kedze nasa spanielcina sa za poslednych niekolko dni zlepsila minimalne o 700 percent, rozumeli sme aj takejto komplikovanejsej odpovedi. Po nasom vycerpavajucom rozhovore sme si v masinke kupili listky a sadli si na najblizsiu volnu sedacku, aby sme nepremeskali prestup. Prihovoril sa nam chlapik sediaci pred nami – asi prava ruka sameho velkeho sofera. Mili ludia, obaja. Boli ustretovi a snazili sa pomoct ako sa dalo. Hodili sme trosku rec. Pravarukasamehovelkehosofera vedel co-to po anglicky, aspon si to trosku precvicil. O par kilometrov dalej potom prehodil poznamku, ze tu niekde by sme mali prestupit. Nezabudol pripomenut, ze si mame davat velky pozor na veci. Samvelkysofer prikyvol. Naozaj zladena dvojica, mohli by kludne reprezentovat svoju vlast ako akvabely…  VYSADENI NEZNAMO KDE… Na provizornej autobusovej stanici to uz vyzeralo podstatne argentinskejsie, nez tomu bolo doteraz. Stratilo sa pozlatko pre turistov. Mozno to bolo aj tym, ze okrem nas som tu, tusim, ziadnych turistov ani nezahliadol. Operativne sme si prehodili ruksaky dopredu, takto ma clovek vacsiu istotu, ze v nich zostane aspon cast povodneho obsahu. Momentalne sme sa v Buenos Aires necitili prave najistejsie, ale ono aj toto ma nieco do seba, krajinu treba zazit taku aka je naozaj. Stanica bola mala, spinava a dost neprehladna. Niektore autobusy mali svoje cislo aj na dvoch roznych “peronoch”, na co sme prisli hned potom, co nam ten nas usiel uz druhykrat. To naserie, tak sme si kupili oriesky. Pomohli. Na treti pokus sme to zmakli.Tretopokusovym autobusom sme sa teda viezli do Bocy. Aspon sme v to dufali. Je vam to dost zaujimavy pocit, ked vsetci v autobuse vedia kam ide a kde prave su. Okrem vas… Ale uz sme si zvykli, cumeli sme vonku z okna na viac ci menej rozbite – uz podstatne chudobnejsie ulice a hladali sme nejaky zachytny bod. Bol nim stadion. Ten je dost velky na to, aby sme ho neprehliadli. V spolupraci s malou naivnou mapkou trasy autobusu sme sa ako-tak zorientovali a vystupili niekde tam, kde by snad mohlo byt to, co hladame. Preslavena buenosaireska stvrt… 
BOCA – LEGENDA O JEJ FARBACH, HLADANIE MIESTNYCH BOHOV A TANGO AKO MA BYT…
 Ti co ju poznaju, predstavia si hned niekolko veci. Musim ich napisat bez udania poradia, lebo to zalezi len na tom, kto comu najviac fandi. Su to: pestrobarebne pomalovane domy, ktore su na kazdej pohladnici z tohoto miesta, poulicni tanecnici tanga, ulicky s obchodmi, restauraciami a kopou suvenirov no a v neposlednom rade futbalovy stadion miestneho klubu a k tomu neodmyslitelny Diego Armando Maradona. No, a uz to tu mame. Napisem, ze bez udania poradia a potom hned na to, ze v neposlednom rade futbal…Ospravedlnujem sa, som sebec. Pre mna tu bol futbal asi tym najvacsim tahakom, priznavam sa bez mucenia. Ked uz som pri tom, tak spomeniem aspon zaujimavu historku ci legendu o tom, ako vznikli klubove farby miestnych futbalovych bohov. Kedze sa sami nevedeli rozhodnut, dohodli sa, ze ich urcia podla prvej lode, ktora vplava z oceanu do pristavu. A tou bola svedska plachetnica, takze Boce prischli modra a zlta. Tak sa to hovori, vsetci vieme, ako je to s historkami. Ktovie ako je to s touto. Pravdou skor je, ze slavna Boca sa chcela podobat inemu futbalovemu velkoklubu. Je nim FC Spisska Sobota. Uz ked sme zan hrali ako mali chlapci, mali sme modro-zlte dresy… A prisaham, ze si ani trosku nevymyslam.  Alebo, mozno, trosicku…     Kazdopadne to tu futbalom pachne v kazdej malej ulicke. A tym nemyslim len ostate ploty a kuty. Ulicky su same o sebe zaujimave, len sme nimi vsak prebehli, musia chvilku pockat. Teraz by nam zavreli stadion Bocy…  FUTBALOVY SVATOSTANOK A SVETOSTANOK V JEDNEJ OSOBE… Ja viem, ze to tazko pochopia prislusnicky nezneho pohlavia a aj poniektori chlapi, ktorym je futbal viac-menej lahostajny (tymto pozdravujem svojich kamaratov z vysky – Maca, Dina a Zela :o), ale pre kazdeho, kto sa tomuto krasnemu sportu aspon trosku rozumie, toto miesto nieco znamena. Ulice su pomalovane farbami klubu, na stenach domov vidiet podarenejsie i menej podarene malby futbalistov. Vyjavy z oslav trofeji, no a samozrejme najcastejsiu postavu – Diega Armanda Maradonu – maleho velkeho argentinskeho futbaloveho boha. Aj ked je uz dnes pekne gulaty, picha si do zili co pride a zapija to alkoholom, stale je to zijuca legenda. A pre ludi z Bocy je to najvacsi idol na svete…Nebudem tu teraz struhat odbornika na statistiky a hadat kolko golov za klub nastrielal, ku kolkym titulom ho priviedol a tak dalej a tak dalej, je to proste najvacsia legenda Bocy. Vo vsetkych smeroch. A dalej to nemusime rozoberat. Dodnes chodi na takmer vsetky jej zapasy a myslim, ze polovica fanusikov tam chodi i kvoli nemu. Aby som neunudil tych, ktory maju sport, kde sa dvadsatdva chlapov nahana za jednou loptou (a zvysni traja sa nahanaju za tymi dvadsiatimidvoma chlapmi) uplne v pazi, budem uz strucny. Prebehli sme si futbalove muzeum a stadion, posedeli si chvilu v hladisku na tych najlepsich miestach, nasali atmosferu futbaloveho chramu a vratili sme sa do ulic Bocy…  PIVO PRI POULICNOM TANGU A VECERA PRI TANGU UMELECKOOOM… Pofotili sme si par peknych zakuti, kym nam Oskar este ponukal to najlepsie svetlo a pomotali sme sa po okoli. Pred jednou z restik tancovali dooost dobri tanecnici svoje tango, tak sme si sadli k jednemu zo stolov a dali si pivecko. Paradna pohodicka. Slusne uchodenym nam to super bodlo. Ked sme mali Bocu omrknutu viac nez dost a stihli sme sa aj my cvaknut v profesionalnej tango poze, vyhliadli sme si nejaky ten bus, ktory nas odkopol naspat do centra. Ved chceme este dnes stihnut originalny vecerny program. Odviezli sme sa na hlavne historicke namestie a podla adresy na malom listocku sme hladali jeden nemenovany podnik. Nemali sme urobenu rezervaciu a tak sme len tajne dufali, ze sa nam este ujde najake to miestecko. Hustota ludi pri vchode do restauracie nevestila nic dobre, ale pretlacil som sa dopredu, odchytil nejaku slecnu uvadzacku a ta este dve miesta nasla. O hodinu sa nam teda zacina vecerna argentinska tango show aj s vecerou. Uz sa tesime…Takze este stihame porobit par nocnych zaberov na slavne namestie. Pekne osvetlena radnica, kostol a hlavne budova, z ktorej balkona historicky mavala Evita davu pod sebou – to vsetko pritahovalo nase objektivy. Fototuru sme s prehladom stihli a nakoniec sme sa vratili do tangorestiky. Previedli nas vrchnym podlazim, potom schodmi dolu a usadili nas pri poslednom volnom stole v nevelkej sale. Ledva sme si stihli objednat nejake to argentinske jedlo a vinko a uz sa zacinalo predstavenie… Nebola to velkolepa nalestena tango show, aku reklamuju v letakoch po cestovkach. Vybrali sme si nieco ekonomickejsie, ale tanecnici boli dobri a predstavenie malo svoje caro. Mozno to malo este nieco viac do seba, nez typicka turisticka velkoshow. Bolo to sice mensie, ale o to blizsie. Temperament a vasen nechybali, rytmy tanga uz vobec nie, cele to bol jeden pekny kulturny zazitok. Neolutovali sme. Akurat ten velky steak bol prilis krvavy, tak som si ho nechal este raz dopiect. Komplikovanejsia bola konzumacia, ked som sa na malom stoliku, na ktorom sme mali vsetci svoje drinky, snazil prepilit nozom asi tri centaky hruby kus masa. Nasi mili spolusediaci to znasali dost hrdinsky, nepovedali ani slovo, len obcas chytali svoje pohare, aby im z nich nevyletelo dobre argentinske vinecko… Nabazeni kulturou a tancom sme dopili svoje cervene uz na hornom poschodi, dolu sa uz totiz vsetko pripravalo na druhe vecerne predstavenie. Mierne podgurazeni sme potom nejako dopajtlali az na izbu. Zajtra nas necaka ziadne vyspavanie, ved uz skoro rano sa po nas zastavi autobus a odvezie nas daleko za mesto. To bude opat skusenost z uplne ineho sudka. To sa super zaspava, ked mate nieco dobre za sebou aj pred sebou. A este aj vedla seba…

MODRO-BIELY DEN…

CESTOVKOVE FINTY, TROSKU MORBIDITY PRED OBEDOM A HOVADSKY VELKY PLECHOVY KVET AKO DEZERT… V nasom nemedovnikovom hoteli sa ranajky neserviruju, vybehli sme teda do ulic. V prvom rade chceme najst informacne centrum, s nejakou tou mapkou a katalogom zaujimavosti mesta budeme vyzbrojeni ako sa patri. Popri hladani centra sme narazili na fajnovu pekarnicku. Podla toho hufu ludi co tu cakali na svoje kolaciky vsetkych moznych druhov, bolo hned jasne, ze je to oblubeny podnik miestnych. Dobre znamenie. Postavili sme sa teda do rady aj my a kym sme sa dostali k pultu, odsledovali sme zahadny sposob, akym sa tu nakupovalo. Potom sa nam posunkami, rukami-nohami a nasou desatclennou slovnou zasobou podarilo aj nakupit. A celkom uspesne. Tusim sme mali len dva kolaciky z desiatich, ktore sme vobec neplanovali kupit. Takze uspech. Po ranajkach za pochodu sme potom nasli par cestoviek a agentov, ktori ponukali rozne programy pre turistov. Po dvoch hodinach sme boli odbornici na vsetky mozne poldenne a celodenne activity v Buenos Aires a sirokom okoli, vratane ovladania cenovych ponuk. Mohli sme v podstate nastupit do hociktorej cestovky hned a zacat svoju karieru agenta aj sami…:o)  Ako spravni Slovaci sme nakoniec zasli tam, kde sa dalo dostat k zajazdom najlacnejsie – cize priamo k zdroju – k velkej firme, ktora svoje zajazdy predava po celom meste a k tomu si kazdy z tych malych agentikov prihodi svoju marzu. Sak ako inak, ne? Trosku necakane a nelogicky sme si teda kupili program na nasledujuce dva dni v luxusnych priestoroch pathviezdickoveho hotela, ale preco nie. Ked cestovka na take priestory ma, nestazujeme sa, nam sa tu sedelo dobre. Uz sa tesime na oba vylety, ktore by sme na vlastnu past tazsie mohli zrealizovat a kazdopadne by nas to nestalo ani menej casu, ani menej penazi. Niektore veci sa proste viac oplatia vidieti takto…  ASI NAJSLAVNEJSI A NAJLUXUSNEJSI CINTORIN…  Z cestovky sme sa vybrali na jedno z najnavstevovanejsich miest v Argentine – slavny cintorin Rivoletta. Tu si vegeti aj svetoznama Evita. Plus kopec dalsich nenormalne bohatych ludi, ktori su nam uplne lahostajni, lebo nemame sajnu o slavnych argentinskych rodoch zbohatlikov. Ale oplati sa vidiet. Toto nie je bezny cintorin. Je to doslova male mesto. Hrobky su umeleckymi dielami, casto vysokymi ako domy. Su tu ozajstne ulice vytvorene z hrobiek. Tie siahaju aj hlboko do zeme, kde su v poschodiach nad sebou naskladane rakvy celych slavnych rodov. Argentincania hovoria, ze kupit si miesto na tomto cintorine je drahsie, nez si kupit dom a vraj je tomu naozaj tak. Pri brane nas akasi ukecana zenska ukecala, aby sme si kupili mapu, ze inak sa stratime. A my sme si ju aj kupili. Dost zbytocne, ako sme o par minut zistili, ale co sa da robit. Niekedy clovek rychlejsie kona, nez mysli. Tak snad si kupi aspon nieco pekne na seba a pride sa nam v tom ukazat, niekedy. Aspon sme teda mali podlozku pod zadok, ked sme si potom sadali na murik. K hrobu Evity nas tak ci tak zaviedli ludia, pri nom je ich totizto samozrejme najviac. Inak, tato rodinna hrobka vobec nijako nevynika medzi ostatnymi, patri skor k tym menej vyraznym. Asi ta slavna dama mavajuca z balkona neplanovala byt az taka slavna a netusila, ze ju raz bude vo filme zobrazovat sama Madonna…Dalej sme sa uz obzerali skor po originalnosti jednotlivych rodovych pohrebisk, nie po menach. Slovaci tu aj tak nepolehuju ziadni a argentinskych predkov nemame, tusiiim. Poniektore hrobky vyzerali celkom obstojne aj na natacanie nejakeho hororu – nejake to rozbite okienko, ci poodchylene dvere do poriadne zanedbanej, zapavucinovanej a sprachnivenej hrobky nahravali fantazii pekne do karat. Pach smrti bol vsade naookolo. Taky Dracula by si to tu urcite uzil a svoje detvaky by sem s radostou rok co rok posielal na leto do pionierskeho tabora…  NAJSAMVACSI KVET NA SVETE… Tolko morbidity treba jednoznacne zajest mandlami, a tak sme si nejake kupili od predavaca pred cintorinom. Dobre boli, vyprazane v karamele. Kym sme dojedli posledne, dostali sme sa cez velky park a sirokaaansku hlavnu cestu az k najvacsiemu kvetu Buenos Aires a zaroven najvacsiemu kvetu sveta. Akurat ze je plechovy, takze mu chybaju farby prirody. Aspon cez den urcite. Poculi sme vsak, ze ked sa na nom vecer zacnu odrazat nocne svetla mesta a farebne reflektory, ktore ho osvetluju, kvitne ako ozajstny. Ved aj stal neskutocne miliony, tak este aby nekvitol, huncut jeden!Na chvilku sme si sadli na travnik kusok od kovovoleskleho kvetu, ale ked pri vzdialenej brane zaparkoval poschodovy autobus plny nabrusenych turistov, dali sme sa na takticky ustup. Ten bus nevesti nic dobre, najblizsiu polhodinku tu klud nebude, berieme nohy na plecia. Dnes este chceme stihnut trosku odlucenejsiu cast mesta – znamu stvrt BOCA… 

VITAJME V KRAJINE TANGA…

Ani nam to este stale nedochadzalo, kedze sme uz boli navyknuti na celodenne a celonocne presuny, ze sme sa za taku chvilku dostali do dalsej krajiny. Navyse sme sa zrazu precarovali z maleho historickeho uruguayskeho mestecka do argentinskeho megamesta. Vystupovanie z lode sa velmi neodlisovalo od chaosu na letisku a len co sme sa prebojovali az vonku a predrali sa vlnou cakacov a taxikarov, ocitli sme sa na obrovskej rusnej krizovatke, kde nam vyhlad na zapadajuce slnko zakryvali mrakodrapy. Nuz, vitajme v krajine tanga. Prvy kontakt s Argentinou som si sice predstavoval trosku inak, ale aj toto ma nieco do seba…Po asi desatminutovom soku sme sa nakoniec vybrali hladat nejaky hotel. S tazkymi ruksakmi na pleciach, kluckujuc pomedzi nekonecne zastupy aut, sme nasledovali primitivnu mapku z turistickeho sprievodcu. Ta nas doviedla uspesne az do uzkej potmavsej ulicky – len sto metrov od hotela Sheratton, takze ziaden zapadakov…:o)  NEMEDOVNIKOVA CHALUPKA…   Dlho-predlho sme sli tmou, az sme v dialke zbadali svetlo (okrem asi dvochmilionovtristosestdesiatsedem inych svetiel). Volakedy tu svietil neonovy napis, zostal len rozbity neon. Nas teoreticky novy domov na najblizsie asi tri noci bol z trosku inej kategorie nez Sheratton za rohom, co nam nasepkavalo tradicne schodisko z ulice az na druhe poschodie (tak takuto medovnikovu chalupku ani Janko s Marienkou nenasli. Poschodovu mame, Ty koksooo!). Takto sa to robi, ked nie je dost prachov na platenie najmu v urovniach pristupnych z ulice (vyzera to tak, ze jezibaba je vo financnej tiesni). Takze dolu su obchody a len relativne nenapadny vstup, po uzkom schodisku sa potom dostanete hore. Recepcia bola vlastne… recepcia vlastne nebola… len velky stary pisaci stol pri stene, za ktorym sedel dedko starsi ako ten stol a ktoreho anglictina bola samozrejme horsia ako nasa papuanovoguineistina. (a v tomto momente sme prisli na to, ze toto nemoze byt medovnikova chalupka, lebo o jezibabovi rec nikdy nikde nebola. Aj ked bol zo zaciatku napadne mily a mohol mat nieco za lubom, nikde sme vsak nevideli lopatu ani pec – sme teda asi naozaj v obycajnom, alebo skor neobycajnom argentinskom hoteli)… Ale ako som uz vravel, toto je ten spravny zazitok, toto su presne hoteliky o akych sa mi snivalo, ked som cestoval po nociach po Juznej Amerike. Take, ako su v starych filmoch. Stare steny a vysoke stropy s ventilatormi vobec neprekazali, jedine co nas zaujimalo, bola bezpecnost veci v hoteli. Nie je to bohvieco, ked na to musi clovek v kuse mysliet, ale patri to k tomuto kontinentu, bez toho to, bohuzial, nejde. S dedkom vecernickom sa dosli akurat vyrovnat aj dvaja mladici, na prvy pohlad nie miestni, tak sme ich hned vyspovedali. Dozvedeli sme sa, ze hotel je celkom v pohode, akurat je lepsie si priplatit za izbu s vlastnou kupelnou. Chalani robia cestu okolo sveta, vzdy sa zasiju v nejakom meste, minu co maju a potom rozmyslaju, z coho budu zit a cestovat dalej. Krasa. Tomu sa vravi dobrodruzne cestovanie, kde clovek nevie, co bude zajtra. Velmi im fandim. Pozdravili sme sa, popriali si navzajom vela stastia na dalsej ceste a dvaja Svedi sa strali tak rychlo ako sa zjavili. O chvilu sme aj my zvalili vo svojej novej izbe. Tusim bola viac vysoka ako dlha ci siroka, ale stale zostalo miesto na velku postel, dva nocne stoliky, skrinu a maly stolik pri stene. Sprchova hlavica sa znova prestahovala nad zachodovu misu a omietka v kupelni opadavala ako jesenne listie. Ale priznajme si, uz nam to aj chybalo…:o)  VECERNY ULICE BUENOS AIRES – TANGO, SENDVIC A BURKA… Na zaver pestreho dna sme este vybehli do Buenos Aireskych ulic. Je len devat hodin, este co-to stihame, neprelenosiime predsa vecer na izbe. V malej internetovej putike oproti hotelu sme narychlo pozreli po dlhsej dobe co je nove doma a co v poste, poslali sme hromadnu spravu, ze zijeme a nasledne sme prisli na to, ze vlastne nemame cim zaplatit. Ved sme uz zase v inej krajine – a bez miestnej meny. Uuuplne nam to vyfucalo z hlavy na tej lodi. Chlapik v netkafaci hodil usmev a urobil gesto, ze to mame nechat tak, ze to je v pohode. To sa vam asi len tak niekde nestane, no nakoniec som ho ukecal, ze nam zmenil nejake brazilske ci uruguayske chechtaky na ich domace a nieco som mu za net nechal. O dva bloky dalej sa uz na nas siroko sklabila jedna z najhlavnejsich obchodnych ulic argentinskeho hlavneho mesta. Naozaj slusny mestsky chaos. Ale celkom prijemny. Kopec ludi, svetiel, tovaru. Konecne som si kupil slnecne okuliare. Vsade poulicni predavaci, umelci, aj tanecnici tanga. Na toto sme sa tesili a neplanovane sme stihli aj par minut konciaceho predstavenia. Paraaadicka. Ono to fakt inak vyzera, ked to niekto naozaj vie. Osobne som teda ocenoval hlavne pracu tej zenskej casti paru, tie kroky noh v obtiahnutych ciernych satach rozstrihnutych az kdesi po pupok, no radost pozerat. Ale ani chlapik asi nebol tanecnik na zahodenie, to by mozno lepsie opisala zase Gabika…:o)  To vsetko k tangu proste neoddelitelne patri, je to zvadzanie na parkete, obcas az sex v tanecnom prevedeni, tak preco nie. Tanec, ktory sa z ufulanych bordelov dostal az do najvyssej spolocnosti, tanec, ktory vznikol medzi chudobnymi a osvojili si ho ti najbohatsi. Tango je dusou mesta a ma ho v dusi asi kazdy pravy Argentincan. A je to naozaj zazitok, sledovat tanecnikov, ktory ho prezivaju tak, ako sa to ma. Okamzite maju okolo seba dav zvedavych turistov, ale aj uznanlive pohlady domacich, ktori vedia ocenit kazdu perfektne predvedenu figuru. Ak je pravda, ze este existuje po tomto kratkom zivote nejaky dalsi, chcem sa znova narodit ako tanecnik, nie ako drevo…:o)      Rusna ulica nas zaviedla az na svoj koniec, kde sa obchody stratili a my tak trosku tiez. V dialke sme videli svetoznamy Obelisk, ktory je dominantou najsirsej ulice na svete a zaroven aj jednym zo symbolov Buenos Aires. Kym sme prisli na to, kde asi sme, dali sme si aspon nejaky miestny sendvic. Celkom sa podaril. Po malej veceri sediac na kamennej fontane, sme si to teda namierili rovno k obelisku. K tme sa pridal celkom slusny vietor a slusne sa okosilo. Esteze som si kupil tie slnecne okuliare… Nekonecnou ulicou sme kracali popri nekonecnych parikoch mladych Argentincanov. Ich juzanska horkokrvnost sa nezaprie, poniektori vyzerali, ze sa zapojili do sutaze, kto komu prvy vyhryzne mandle. Ale je pekne, ze sa tak lubia. Iny nazor na to asi mal Boh vetra a hromu, lebo teraz sa uz spustila celkom slusna metelica a zrusila aj nasu romantiku na lavicke pri fontane. Pre nas bolo relativne lahke len vstat a odist, ale miestna homelesacka kraska, ktora si robila vecernu toaletu vo fontane to zvladala horsie. Stihla sa okupat, aj si umyt a rozcesat vlasy, no ten zavistlivy vetroplach jej zacal rozfukovat prave vyprate pradlo kade-tade. A tak pekne a uhladne si ho rozvesala po spinavych odpadkovych kosoch. Uz viem, preco maju Americania doma susicky… So slavnym obeliskom sme sa uz odfotili len tak za behu, pretoze to zacalo s burkou vyzerat dost seriozne. Aby sme stihli zmoknut dostatocne, sli sme este par blokov spravnou ulicou ale nespravnym smerom.Co uz, asi sa nam zasekol kompas a sextan. Nakoniec sme uspesne dorazili az k nasej estetickej hotelovej vstupnej brane s rozmlatenym neonom. Zhodili sme zo seba mokre veci a kym si potom Gabika zasla do sprchy, vybehol som vonku zohnat este nejaku vodu. Samozrejme, ja uz som mal po sprche a stihol som sa znova obliect. To len aby nevzniklo nedorozumenie a aby ma vonku nezavreli… V obchodiku, kusok od hotela som sa potom zapozeral na futbalovy zapas Boca Juniors, co je domaci klub slavneho Diega Maradonu. A Argentina je dalsou futbalovou krajinou, kde sa tento sport berie velmi vazne, az fanaticky, takze tomu zodpovedali aj reakcie fanusikov. Ked uz bolo tri-nula, pobral som sa naspat, nech nie je Gabika v tom cudzom svete prillis dlho sama, ale stadion Boca Juniors mi neujde!

URUGUAYSKO-ARGENTINSKY DEN…

HASTA LA VISTA COLONIA, BIENVENIDO BUENOS AIRES Dnes mame taky nie celkom bezny den. Budime sa v hotelovej izbe, dolu pod oknom je kludna ulicka, sprchova hlavica nie je nad zachodovou misou a dolu v hale pri recepcii nas cakaju ranajky. Dost zvlastne to vsetko, ale je prijemna zmena, nestazujeme sa. Obcas treba aj vypnut a prepnut. Rozlepili sme oci a zbehli dolu po schodoch…Ranajky neboli nijako prevratne ale vlastne sme ani nic ine necakali. Zbodli sme co sa dalo, zapili to mliekom a pomarancovym dzusom a vybehli opat do ulic mestecka. Predovsetkym je treba zarezervovat lod do Buenos Aires a tak sme to svihli zadnymi zasitymi ulickami smerom na stanicu. Murphyho zakony zase zafungovali. Lod o jedenastej nestihame a dalsia, ktora by nam najviac casovo pasovala, ma kompletne vypredanu druhu triedu. Zostali len listky do prvej. Do kelu, mali sme kupit tie posledne listky vcera vecer. Lenze to sme este nevedeli, ako dopadneme s ubytkom a ako dlho sa budeme chciet v Colonia de Sacramento zdrzat. Na takychto cestach sa proste presne planovat neda a potom treba zachranovat, hasit, doladovat, dohadovat a spekulovat. Ale aj to ma nieco do seba. Dnes nam to prihralo vynimocnu cestu prvou triedou, na ktoru by sme za beznych okolnosti kaslali, pretoze takyto nadbytocny luxus je nam asi tak na dve veci, ale ked sa inak neda, tak sa neda. Navyse je dnes akasi zlava, takze platime zhruba rovnaku cenu, za aku by sme sa viezli inokedy v triede beznych smrtelnikov. Niet teda co riesit, pokracujeme v necakane nadstardantnom dni…:o)O chvilku sme drzali palubne listky v ruke a mohli sme utekat doobjavovat historicke mesto… Nebudem znova opisovat vsetky stare dlazdene cesty, ani male a vacsie historicke domceky. Proste sme si to podla jednoduchej mapky krizom-krazom obehali aj za denneho svetla, pofotili kolko to dalo a preverili sme aj par muzei. Zapichli sme to vydatnym obedom. A musim podotknut, ze naozaj vydatnym. Dali sme si tanier pre dvoch, ale ked nam ho polozili pod nos, vyzeral ako pre styroch… No a obed bol, samozrejme, zaklincovany dobre vychladenym piveckom. Dobre naladovani sme si to vychutnavali na malej teraske. Toto su tie spravne pocity, kedy som tak strasne rad, ze som niekde na konci sveta a mozem si to nachvilu uzit aj posediacky a s plnym bruchom. Okolo nas prechadzali turisti, miestni skolaci, domorodci na mopedoch a tak dalej a tak dalej. Proste male zive predstavenie, staci sa len zapozerat… Ked nam vytravilo aspon tak, ze sme boli schopni opat sa hybat, zasli sme este na nakup suvenirov na male zasite trhovisko. To bol dalsi kulturny zazitok pri rozhovoroch a dohadovani sa s miestnymi. Potom uz nasledovala len cesta do hotela po ruksaky a sup ho do pristavu.  Milujem male mestecka. Od hotela sme to mali na stanicu snad len pol kilometra a pristav bol od stanice tak na dvesto krokov. Ziadne preplnene mestske autobusy, ziadne velke cakanie…Cely ten obraz sa trosku zmenil v pristave, kde sa vsetci chceli cim skor natlacit na nasu lod. Esteze je taka velka. Ale pohodicka, my sme mali cas. Srala ma len jedna vec. Ked cestujem normalnou ludskou triedou, co je vlastne vzdy, tak si vravim, ze ako sa maju ti „VIP“ zmrdi dobre. Vsetci si idu pekne niekde zboku – v klude, bez tlacenia a nahanania. Sice si za to vzdy extra zaplatia, a nie malo, ale aj tak sa mi to zdalo akesi nespravodlive. A dnes, ked sme sa omylom dostali medzi „elitu“ my, tak stojime pekne v tych istych sorach a potime sa rovnako ako vsetci ostatni… Kaslat celu prvu triedu, od dnes cestujem opat zasadne tou, do ktorej patrim…:o)  AKO SME NAJSIRSIU DELTU RIEKY PREPLAVALI…      Nasa preprava cez najsirsiu deltu rieky na svete – La Plata – trvala len asi hodinku. Stihli sme si akurat pohodlne posediet a dat si drinka pri okne, s vyhladom na postupne sa vzdalujuce Uruguayske pobrezie. Chvilu sme mali pocit, ze sme na otvorenom oceane, ale potom sa uz zase z druhej strany priblizovala pevnina, a to slubovalo dalsie nove zazitky. Prisli sme na to, ze prva trieda, okrem toho, ze ma o nieco sirsie sedacky a asi bohatsi bufet, obnasa navyse len bandu tupych Americanov, ktorych je lahke rozpoznat uz z dialky. Teatralni, nafukani polointeligenti ovesani suvenirmi, ktore by nekupil okrem nich asi nik iny, viedli pri vedlajsom stole taku uzasnu debatu, ze by som bol byval radsej, keby som po anglicky nerozumel ani slovo. Ludia, ktori maju cez patdesiat, ale uroven nedospelych jedincov. Na zaplakanie. No nic, hlavne, ze maju prachy a myslia si, ze su panmi sveta. Niekto tie inak nepredatelne suveniry z vykladov musi vykupovat aj v Juznej Amerike…Ale argentinske pivecko padlo dobre, osviezilo a schladilo. Cez velke okna sme uz videli vysoke budovy belaso-bielej metropoly. Aky to kontrast oproti malickym staruckym domcekom, ktore sme zanechali na opacnom brehu…

MESTECKO SPOMEDZI PAMIATOK UNESCO

URUGUAJSKA TETA A NASA POLOVACKA NA HOTEL… 

 Vystupili sme na malej stanicke. Bola uz tma ako v rohu. Zdalo sa nam, ze sa dnes Oskar spratal do postele necakane rychlo. Chvilu sme este pootravovali v akomsi improvizovanom informacnom centre, ale tiez uz pomaly zatvarali, tak sme si nechali par zvedavych otazok aj na zajtra. Teraz treba predovsetkym rychlo najst nejake obstojne ubytko na dnesnu noc…Jednou z tmavych uliciek sme si to namierili smerom, kde by sa malo objavit centrum. Lepsie povedane, mala by tam byt ta jedna hlavna ulica, co sa tu vraj nachadza. A aj bola. Zrazu bolo vidiet aj na viac, nez desat krokov a aj nejaki ludia sa tu obsmietali. Vbehli sme do hostela, ktory vbehol do cesty nam, ale vsetko mali plne. Okrem jednej izby, kde si uz niekolko ludi obsadilo svoje pelechy a my by sme sa potlacili k nim. Niezeby sme boli fajnovi, ale platit zbytocne za dve extra postele, to tu v Juznej Amerike pre nas uz stratilo vyznam. Skusime sa trosku poobzerat navokol, zatial sme vzdy nasli vyhodnejsie izbu pre dvoch, nez separeee lozka v hosteloch…Na recepcii nam poradili mena akychsi dvoch malych hotelikov niekde za rohom. Znelo to jednoducho, tazsie sa hladali. Ziaden seriozny napis, ziadna tabula. Ked sme ich aj nasli, boli obsadene. Takto sme prebehli zopar zvlastnych miest v tmavej ulici, ale bezuspesne. Tieto pseudohotely maju tak po dve-tri izby, ale na dnesnu noc ziadnu prazdnu. Pozitivnu spravu sme dostali az v tom najzasitejsom. Ak sme cakali hotelovu recepciu aspon na urovni tej mondevidejskej (uz by sme brali vsetkymi desiatimi aj alternativu bez mladej fesnej recepcnej), nestalo sa. Vlastne sme vbehli niekomu do dvora. Niekomu kto nevedel po anglicky takmer nic a tomu niekomu sme sa snazili vysvetlit, ze potrebujeme noclah. Debata sa rozvinula tak daleko, az sme nejako vysvetlili, ze chceme izbu len na jednu noc a ze berieme cokolvek… Ani neviem, ako sme sa dohodli, ale dohodli sme sa. Stara pani bola neskutocne mila, ako teta z talianskeho filmu, ktora ma kazdeho rada a jej dom je hned aj vasim domom. Sice si moc nepamatala co povedala pred piatimi minutami, no dala nam aj dobru cenu a my sme sa tesili, lebo aj ked to tu vyzeralo dost spustnuto, atmosfera bola neskutocna. Mili, priatelski ludia, zopar psov a dvor ako z rozpravky o starej dobrej vile. Jediny problem vznikol, ked nas mila teta srdecne uviedla do nasej izby, v ktorej sa akurat schylovali k romantikovaniu ini mladi turista a turistka. Nestihli sme sa ani zoznamit, postrehli sme len dva velke ruksaky na zemi a dva valajuce sa velke predmety na posteli. Teta vyhabkala nieco ako ospravedlnenie ich smerom a zaroven aj nasim, pretoze inu izbu nemala. Zlata dusa. Tak sa nam snazila vyjst v ustrety az zabudla, ze izbu uz prenalaja predtym niekomu inemu. Nezostava nam nateraz nic ine, len hladat dalej. Obom je nam fakt luto, ze tento originalny noclah nevysiel, mohlo to byt zaujimave…:o)      Gabika si spravila pohodlie a aj s ruksakmi sa usadila na bezpecnom mieste pred hostelom. Ja som sa rozbehol len tak nalahko za dalsim prieskumom, nech to trva co najkratsie. Obehol som polovicku mestecka a narazil som pri tom na vsakovake hotely a ceny. Az sa cloveku nechce verit ake to moze byt rozne…  Nakoniec som nasiel jednu utulnu milu a cistu izbicku v spanielskom style, ktora sa mi zaluuubila na prvy pohlad a do nej sme sa o chvilu neskor aj nastahovali. Lepsie povedane, zhodili sme do nej svoje veci a vybrali sa do romantickych vecernych uliciek…  VECERNA PRECHADZKA TAM, KDE SA ZASTAVIL CAS… Naozaj je to tu velmi pekne. Klud, ticho a tajomno. Akoby sa tu niekedy pred par storociami naozaj zastavil cas. Male restauracie a bary su vsetky take lakave, ze clovek len tazko odolava. Vsetko oplyva pohodou a relaxom. Chcelo by to par poharov vina a zabudnut tu na okolity svet. Dnes by nas ale zlozil uz prvy pohar, a to este nechceme. Este mame v plane aj polovicu mestecka na druhej strane hlavnej ulice. Tieto kamenne starodavne zakutia sa nam pacili az tak, ze sme sa este raz vratili na hotel pre moj fotak a stativ a predsa len sme Colonii de Sacramento ukradli par nocnych pohladov. Paradicka, toto je po velkomeste vitana zmena – zase nieco z uplne ineho sudka. Ked sme pochodili uzkych dlazdenych uliciek az-az a presli sa aj popri oceane a malom pristave, zakotvili sme v nasej super malej izbicke v super malom hoteliku. Unaveni a utahani ako psi, ale s dobrym pocitom na dusi a oddychnutou myslou. Ved sme niekde v sedemnastom-osemnastom storoci.To sa bude dnes dobre spat. Ak naratam aspon po tretiu ovecku, tak som frajer… 

AKO SME SA PO TOM MONDEVIDEJU TULALI…

Hned po par blokoch sme prisli na pekne namestie s parkom uprostred. V podstate jedno z najhlavnejsich miest Montevidea. Je tu zaujimava ovezickovana budova, ktora bola svojho casu najvyssou budovou Juznej Ameriky a dodnes je najvyssou budovou Uruguaya. Na namesti je aj velikanska socha akehosi fesaka na koni, ale ten sa nam az tak nepacil. Cely bol osraty holubmi. Ani im sa asi nepacil. Nuz, nesprchuje sa chalanysko, nebudeme s nim stracat cas…Ovela krajsia bola fontana, sytozeleny travnik a palmy okolo. Dali sme si s nimi teda par foteciek. Z namestia sme do starej casti Mondevidea presli zachovanou castou vstupnej brany, ktora bola kedysi branou do mesta. A za nou je zivot zase o niecom inom… Motali sme sa ulickami stareho mesta plnymi poulicnych obchodnikov ponukajucich vsetko na co si len clovek moze zmysliet. Narazili sme aj na obchod s kamenmi a mineralmi, kde sme neplanovane nakupili par vydarenych darcekov a na ovocnozeleninovom trhovisku pri malom parku sme si potom kupili taky mix tropickeho ovocia. Tulali sme sa krizom-krazom, az sme prisli k oceanu a po dlhociznom mole, plnom rybarov, sme dorazili az na kraj sveta. Ale len taky maly kraj sveta – montevidejsky. Na obrovskom balvane sme si urobili ovocne hody a ked nam uz Oskar prilis pripekal na hlavy, otocili sme sa na pate o 180 stupnov a odkracali sme z Maleho konca sveta naspat do mesta… 

Dalej sme sa tulali ulickami, kde sme stretli hovadsky smiesneho strazcu parkoviska. Strasne sa chcel fotit a silou-mocou vymienat moj brazilsky klobuk za jeho neidentifikovatelnu zmes pokryvky hlavy Sherlocka Holmesa a jamajskej siltofky. Klobuk som nevymenil, ale foto sme si dali. Ked nas uz trosku zacinali boliet nohy a nie len tak trosku nam skrkalo v zaludkoch, dali sme si v peknej casti stareho mesta dobry obed. Je tu velka trznica s kopou vsakovakych obchodikov, ale hlavne restik. Na velkych griloch sa tu chysta maso vsetkeho druhu a len veeelmi odolny, pripadne clovek s poruchou cuchu, tu moze odolat pokuseniu a nedat si nieco do nosa. My sme odolni ani byt nechceli a usadili sme sa pri prestretom stole v utulnej restike. Po malom boji s jedalnym listkom sme si objednali a bola to naozaj prijemna skusenost s uruguayskou kuchynou. Dobre jedlo, ja som si dal aj dobre miestne pivecko, skratka pohodicka ako ma byt. Uz nas trosku omrzelo len tak studentsky prezivat, tak sme si dopriali takyto maly luxus v podobe obedu naozaj na urovni. Za obedom nasledovala este navsteva visitor centra, prieskum pristavu ohladne listkov na zajtrajsiu lod do Argentiny a potom postupny navrat do hotela – podla mapy tou najzaujimavejsou trasou plnou historicky dolezitych domov…Videli sme ich tolko ze nas to celkom historicky a kulturne zasytilo a spokojne sme sa sli pozerat na zapad slnka. Ved sme teraz vlastne na moment na juznom pobrezi, takze vynimocne mame sancu vidiet zapadajuceho Oskara nad oceanom…

VECERNA PRECHADZKA MONTEVIDEOM – ZAPAD SLNKA Z KALENDARA, MIESTNA PLAZ A FLASA VINA V SLAVNEJ TANCIARNI…

Chvilu sme rozmyslali, akym autobusom by sme sa dostali z centra k jednej zo vzdialenejsej plazi. Nakoniec sme zvolili pesi presun, ved vacsina cesty vedie popri oceane, takze to bude taka celkom prijemna dlha prechadzka. V tom nas zrazu len tak z nicoho-nic prepadla velka chut na zmrzlinu, tak sme prepadli jeden z malych obchodikov na rohu. A dal som si aj flaskovu Coca-Colu, to som uz daaavno nemal. Obcas mam na ten chemicky napoj hovadsku chut, neviem preco. Ako napriklad teraz. A dobre padla. Flasu som musel hned aj odovzdat, bola zaaalohovanaaa. Akurat tak inak, nez tomu bolo kedysi u nas doma na Slovensku za cias kmena Komancov, tu vam ziadne peniaze navyse neuctuju a ani potom nevratia spat. Len pozaduju flasu vypit a vratit. Dalsia sucast miestneho folkloru… 

Prisli sme na neeeskutocne dlhe nabrezie. Ocean tu lemovalo skalnate pobrezie, obcas kde-tu vykukali ostre brala aj spod modrej hladiny. Chceli sme na zapad slnka dorazit na prvu zapadne orientovanu plaz – najlepsi flek na sledovanie zapadajuceho slnka. Ale asi nam to az tak idealne nevyjde, Oskar je dnes rychlejsi ako nase kroky. Sadli sme si teda na lavicku kdesi na pol ceste a len tak cumeli na to vecerne divadlo, robili fotky a romantikovali. Ked to uz kamosa Oskara prestalo bavit a lahol si spat do svojej vodnej postele, prestalo to bavit aj nas a pobrali sme sa dalej za nosom. Na plaz sme prisli ked uz bola uplna tma. No stale tu bolo zivo. Akysi chalani hrali v piesku cudnu hru nam neznameho obsahu, kde-tu posedavali pariky a dokonca tu este prebiehal aj kondicny futbalovy trening. Nuz, vecer na plazi velkomesta… My sme sa po tej vydatnej prechadzke zvalili do piesku a len tak vegetili. Gabika testovala svoj diginalny fotak a skusala svoje prve nocne fotky zo stativu. A slo jej to velmi dobre, za super vykon vyhrala prvu cenu – cestu krizom cez Montevideo az do centra s jednou nocou v jednohviezdickovom hoteli. Mozno bol aj dvojhviezdickovy, ale nechcem prehanat, na tom rozbitom neone mohlo byt volakedy napisane cokolvek. A to vsetko samozrejme, ako inak, s podrobnou prehliadkou uruguayskej architektury, kedze sa ide pesi… Na hotel, sme sa dostali uz v slusne pokrocilej hodine. Ale este stale mame v plane navstevu nejakeho miestneho podniku, najlepsi by bol taky, kde sa tancuje samba alebo nieco podobne z domackej kuchyne. Nechali sme si poradit pri dnesnej navsteve visitor centra a tak po tom, co sme sa na izbe narychlo prezliekli, vyrazame do odporucaneho klubu.

Odporucany klub vsak dnes nevyzeral nijako svetovo, vonku na prijemnom vanku sedelo len zopar ludi, netancoval nik. Nuz, bezny pracovny den, co sa da robit. Dali sme si len nieco mensie pod zub a flasu uruguayskeho vina na ochutnanie miestnych vinic. Neviem, ci sme len zle vybrali, ale nebolo to bohvieco. Flasa vyzerala elegantne a lakavo, ale vino bolo tak suche a trpke, ze som si obcas necitil usta. Mozno to tak malo byt, len my sa nevyzname. Nuz, nemoze byt vsetko idealne…:o) Alebo to bola pomsta za to, ze uz zajtra chceme z tejto milej krajinky ujst…      

Nabity den mame za sebou. Musim za oboch povedat, ze Montevideo sa nam zatial pozdava ovela viac, nez sme ocakavali a uz sa tesime na rano, mame v plane este zopar zaujimavych veci. Na zaver dna som si vysluzil cestu do hotela osamote. Chlapici s letakmi a tahakmi do striptizovych klubov ovladli ulicu. Vyzeralo to lakavo, ale snad az niekedy nabuduce. Tak som sa len tak tulal nocnym mestom, neony su dnes vynimocneee…  

MONTEVIDEJO DVA… 

Budime sa do nasho druheho Montevidejskeho dna. Otvaram dokoran nase drevene lamelove balkonove dvere, ktorych velka spodna cast uz odhnila, ale nemal to kto opravit. Dolu na ulici to uz frci kazdodennym rannym zhonom. Dnes ranajky v hoteli nebudu, musime si najst nieco v meste. Ideme nakupovat suveniry – konkretne sa chystame polovat na tradicne uruguayske krcahy na napoj mate…    

Trosku sme precenili domacich, o deviatej rano este na trhoch nebolo skoro ani nohy. A nevyzera to velmi slubne ani na najblizsiu hodinu. Sme na namesti, ktore som si zapamatal z premietania o Juznej Amerike a snival som o tom, ze si tu raz sadnem na lavicku aj ja a budem len tak pozorovat zivot okolo. Ludia kracaju do prace, dalsi rozkladaju svoje stanky, chystaju sa na dalsi predajny den. My sme zatial v akomsi zasitom obchodiku v malych ulickach vypatrali sendvic podobny tomu vcerajsiemu, ktory nam tak chutil. Usadili sme sa s nim tu – na lavicke v parku. Dnesny sa az tak nevydaril, ale aspon som si konecne kupil aj zubnu pastu a dokonca jednu navyse do zasoby. Ak nas niekde zajmu indiani, moze si drhnut zuby cely kmen…  

BIZNIS PO URUGUAJSKY…     

Ked sme nakoniec nasli dreveno-kozene krcahy, ktore sa nam pozdavali, nebolo toho, kto by nam ich predal. Potom aj nejaky chlapik prisiel, ale z toho, co sme vyrozumeli, sme pochopili, ze nehodla nic predavat, asi bolo na neho este priskoro. Zvlaaastna obchodna politika. Uz som zazil hocico, ale stat pri vlastnom tovare, mat zakaznikov a hovorit o tom, ze predavat budem neskor, to uz chce originalny pristup biznismana…Dodnes neviem, co si ten chlapik pichal, ale muselo to byt dost silneee. Alebo zeby to bolo z toho mate, co tu vsetci piju? Nakoniec sme ho nejako presvedcili, ze uz vlastne az tak priskoro nie je a urobili sme s nim obchod. Akurat uz nemal mate, ktorym by sme pohare naplnali, vraj si musime kupit niekde v obchode. Co uz s nim, niekde snad nejake zozenieme. No nie teraz, na to hladanie nemame momentalne cas, ide sa predsa na futbalovy stadion!  

ZE KDE SA HRALI PRVE MAJSTROVSTVA SVETA VO FUTBALE? 

Po tom, co Uruguay vyhral dvakrat po sebe olympijsky futbalovy turnaj, dostal od medzinarodnej federiacie tohoto sportu cest usporiadat prve oficialne MS vo futbale. Bolo ze to slavy a radosti. V Montevideu sa okamzite zacalo s projektovanim stadionu a obdivujem toho architekta, ktory to v takej casovej tiesni a vlastne za pochodu dokazal dat dokopy. Ak sa nemylim, toto veldielo bolo postavene za nejakych osem mesiacov. Este par dni pred prvym slavnostnym vykopom bolo vsetko v plnom prude stavebnych prac, ale Uruguajci to zvladli a majstrovstva sa mohli zacat…    

Dnes je celkom sranda sledovat stare zabery a vidiet, ako to v tej dobe na ihrisku vyzeralo a co vsetko sa odvtedy pomenilo.        

Domaci mali v spominanom roku 1930 jednoznacny ciel – vyhrat tento turnaj a zavrsit tym originalny hetrik. Na podrobnejsi vyvoj turnaja tu teraz nie je cas a priestor, dolezite je, ze sa im to nakoniec po napinavom finale podarilo a cely narod bol vo vytrzeni. Na pochopenie a lepsie predstavu, ako to vytrzenie asi vyzeralo, by mohol postacit rok 2002, ked sa na Slovensku, oslavoval nas titul majstrov sveta v hokeji. Kto to zazil, vie o com rozpravam. Uruguay je nasej malej milej krajinke dost podobny, aspon mne sa to tu tak pripada. Nemyslim prirodou, ale ludmi, tak trosku historiou, bolo mi to proste vsetko akesi blizke.     

Pri prehliadke stadionu nas sprevadzal fasa chalanysko, s ktorym som si dobre pokecal o celej futbalovej historii a aj o ich krajine. Uruguajcov je dokonca menej nez nas Slovakov – len tri a pol miliona, ale maju velke srdce a tuzbu nieco dokazat. A preto im tu futbalovu slavu zo srdca doprajem. Ich velkym futbalovym rivalom je Brazilia a kazdy to tu preziva az prilis osobne. A v Brazilii tiez. Obyvatelia tejto futbalovej velmoci nevedia Uruguajcanom dodnes zabudnut prehru v povestnom finale roku 1962 v ich vlastnom futbalovom svatostanku na Maracane, kedy im tento, poctom obyvatelov skriatok, vyfukol titul majstrov sveta rovno spred nosa a navyse pred zrakmi viac nez dvestotisic fanusikov. Doposial sa navsteva tohoto zapasu uvadza ako svetovy rekord v navstevnosti na futbalovom podujati. Ak nie na akomkolvek sportovom podujati vobec…    

Ale tak som sa teraz dusou preniesol na stadion, ze som takmer zabudol na veci v hoteli a na Gabiku, ktora si to so mnou musela futbalovo odkrutit. Aj pre nu to bolo zaujimave, vidiet kus sportovej a zaroven narodnej historie, ale urcite musela mat so mnou strpenie, zral som to trosku viac, nez bezny navstevnik. Stadion, muzeum, originalne pohare, lopty, dresy… to sa kazdy den nevidi. A kazdy fanusik futbalu pri tom vsetkom nachvilu strati rec. Presli sme sa aj popri ihrisku. Na travnik bol prisny zakaz co len vkrocit. Presnejsie povedane – dovnutra ihriska. Ale mne sa to “nedopatrenim” pri rohovej zastavke samozrejme podarilo. Vsimavemu zenskemu oku to neuslo, ale nasmu sprievodcovi hej, tak snad tam este robi, lebo za take nieco by ho vraj mohli vyhodit. Nuz, raz darmo, posvatne miesto je posvatne miesto.      

Kamenakom bola telefonna budka, kusok od rohovej zastavky! To asi aby mohol strelec golu rychlo zavolat mame domov, ze skoroval…:o)     

Len s odretymi usami sme stihli autobus do Colonia de Sacramento, kde by nas mal cakat kus ineho typu historie a romanticke kamenne dlazdene ulicky…

HLAVNE MESTO, URUGUAJSKYK HOTEL JAKMABYT AJ SO VSETKYM JAKMABYT…

Je sest hodin rano a autobus nas vykydava na stanici v Montevideu. Neviem preco, ale od malicka mi bol ten nazov akysi smiesny a zapamatal som si ho uz velmi davno. Hned ako sa u nas zacali montovat videa. Teraz ideme overit do ulic mesta, ci to nie su nahodou len klebety. Uruguay je pre nas vacsou neznamou nez Brazilia, tak sme celkom zvedavi, co nas tu caka..    

Vybehli sme rovno na rusnu ulicu pred stanicou. Uz tradicne som prepadol nejake mieste informacie, takze sme vedeli, ake cisla autobusov si to odtialto sinu do centra. Co bude tam a kde najdeme nejake ubytko, to sme uz zatial netusili. Uvidi sa. Jednym okom som sledoval dianie za oknami a druhym som hladal v sprievodcovi nejake info o hosteloch a hoteloch. Z mestskej hromadnej sme po slabej polhodinke vyskocili niekde blizko ulice, ktora by mala viest k medzinarodnemu hostelu.     

Ako sme tak na seba nakladali ruksaky, padol nam do oka osarpany miestny hotel. Este dnes mam monokel. Volal sa, hmmm, to uz neviem ako, ale bol tak skaredy, az sa nam zapacil. Osahneme ho, ze co pytaju, teda…     

Gabika zostala strazit ulicu, ja som vybehol hore starym schodiskom. Nie vzdy obsah zodpoveda obalu a ja som sa ocitol v nadhernej hotelovej hale. Cez pult sa predkladala este nadhernejsia mlada recepcna rozpravkoveho vzhaldu a ja mam uz teraz ten najkrajsi uruguajsky vyhlad. A to som este do centra ani nenazrel. Rukami-nohami sa dohovarame na cene. Za izbu, samozrejme. Na pocudovanie jazykova bariera nie je vobec barierou, rozumieme si ocami. Latinska amerika ma naozaj svoje caro. Krasne pocasie, dobre vino, exoticke hotely ako tento, no a takato juhoamericanka dotvarajuca celu tuto scenu ako ceresnicka na torte. Nuz veru…

…ale tu sa verzia pre slobodnych konci a ja sa vraciam par schodiskovych stupnov naspat do reality. Kde sme to skoncili? Jaj, ze obsah nie vzdy zodpoveda obalu. Hej, to je sice pravda, ale dnes sa vynimka nekona. Hotelova hala vyzera presne tak, ako vstup. Asi dvesto rokov stara. O jedno storocie menej ma recepcna. Ale rozbite su obe. Aj hala, aj recepcna. Rovnako ako neon s menom hotele pri vchode. Tato nech sa radsej ani nepredklana a o pult neopiera, mohli by sa zlomit. Aj ona, aj pult. Jedine, co zostalo z povodnej verzie rozpravky je fakt, ze sa bavime rukami-nohami, lebo mojich desat spanielskych slov nie vzdy staci. Komunikacia ocami uz akosi nefunguje. No a sexi recepcna, na pocudovanie, neovlada ani len zakladne slovenske frazy. Kazdopadne, i ked uz ani neviem ako, nakoniec som ju dostal az hore do izby. Na piate poschodie. Bola to fakt fuska. Ale podarilo sa. Vytah sa s rachotom a vrzgotom vysplhal az hore. Moja nova kamoska mi ukazala izbu a ja som nadsene suhlasil. Spravne tmava zatuchnuta izba s velkym stropnym ventilatorom, sprchou nad hajzlovou misou a paradnym starym telefonom, ktory by sa ujal v kazdom dobrom obchode so starozitnostami. Velmi dobre sme si s tetou rozumeli, dokonca mi ukazala a naucila ma vselico mozne. Napriklad uz teraz viem ako treba tresnut dverami na muzealnom vytahu, aby sa vobec rozbehol a ako zabuchnut dvere na izbe, aby sa dali zamknut. Super sme sa zabavali, ale muselo sa to skoncit. Prisiel cas na to, aby som vysiel s pravdou von. Vonku ma predsa caka frajerka. Takze dnes ziadne latino nebude…:o)    

Len co sme prisli hore na izbu, dostal som. Za vsetko co sa stalo poslednych desat minut. Ved som si tu pochvalu aj zasluzil, Gabike sa originalna uruguguayska izba pacila a vyhlad z ornamentoveho balkonu na hlavnu ulicu este viac. Dolu pod nami sa rozbieha dalsi rusny den velkomesta, podme sa stat jeho sucastou…

Kde iní začínajú… Ferovci už dávno ležia pod stolom, alebo sú o tisíc kilometrov ďalej…