VRAJ NAJKRAJSIA PADAJUCA VODA NA SVETE… …niekto povie „voda ako voda“. Iny vie, ze je to hovadina. A ja uz tiez. Chodte sa pozriet na nadherne vodopady vrhajuce sa samovrazedne, ale zaroven krasne dobrovolne, do hlbky na hranici Brazilie a Argentiny. A potvrdite moje slova aj vy. MALE ODSKOCENIE SI K INEJ VODE… Taaak a je tu dalsia chvilka na ktoru sa oplati si pockat a potom si ju vychutnat. Slovensko mam velmi rad, ale vychutnavam si aj momenty daleko od domoviny. Take ako tento. Sediet si na znamom pieri 39, pozerat sa pritom na slavnu pevnost Alcatraz a este slavnejsi cerveny most – Golden Gate Bridge… proste uzivat si predlzeny vikend v californskom San Franciscu a spominat si tu takto po case na cestu po Juznej Amerike, tak to by som teda kluuudne mohol robit aj castejsie, nez chodit do prace. A vobec by mi to nevadilo. Po dlhsom case som sa zase raz vratil do svojho najoblubenejsieho mesta v USA a som rad, ze som rad. S partiou mojich san-franciskych kamosov sme opat dali par piv a ako vzdy, bolo to fajn. No a klasicky okruh mestom cez vsetky najznamejsie a najkrajsie miesta je uz samozrejmostou. Naposledy som si myslel, ze som svoju platonicku cervenu lasku, ktora sa tu tak ladne prehyba a vypina svoje dva hroty do neba, nafotil a poobzeral z tolkych moznych uhlov, ze jej mam uz navzdy dost, ale mylil som sa. Len co som ju zase zbadal ako si tam stoji v najlepsom dennom svetle a upieraju sa na nu vsetky oci, opat som podlahol a zalubene som sa na nu pozeral znova a znova. Bola taka oslniva a fotogenicka, ze jej krase podlahla aj moja frajerka a nestihla ani ziarlit.Ani sa mi nechce vracat naspat do L.A., mozno si to tu raz skusim aspon na par mesiacov, vzdy ma to lakalo. Dnes to ale nebude, dnes nas este caka niekolkodinova cesta spat na „dolniaky“. No skor nez vypadneme, osladime si este zivot ceresnickou na zavar, dame si najlepsie zmrzlinovo-slahackove pohare v cokoladovni Girrardelli… A zase som sa nechal uniest, viem ze toto nema s Juznou Amerikou nic spolocne, ale toto som mal teraz v hlave a na srdci. Mate smolu, ze ste boli momentalne najblizsie… NASPAT K PARAGUAYSKO-ARGENTINSKO-BRAZILSKEJ HRANICI… Vraciam sa teda od chladnej sedej vody, vraj aj plnej zralokov, ktori znemoznovali unik vaznom z Alcatrazu, ku tej krasne padajucej priezracnej tekutine. Taku silu clovek nevidi kazdy den. Rozumni brazilski a paraguayski inzinieri silu rieky vyuzili a par kilometrov odtialto postavili najvacsiu vodnu elektraren na svete. Aj k nej si dame malu exkurziu, ale este predtym sa zajdeme mrknut na slavne trhy v meste Ciudad del este. Prave velkym nakopovanim je toto miesto popularne, tak sme vbehli do jeho skorych rannych ulic aj my. Zo stanice sme to sem mali slusny kus slapania, ale co ine sa da robit asi o piatej rano.. a je zname svojimi obrovskymi trhmi. Tu sa nakupit vsetko mozne a za velmi dobre ceny. Takze sem nechodia len turisti, ale aj Argentincania a Brazilci, oplati sa im sem doviezt. My sme cele to skore ranne divadlo ohodnotili ako obrovsky blsi trh, nieco ako volakedy na Slovensku, ked sa u nas vyrolili Vietnamci a Cinania so svojimi „vysokokvalitnymi produktami“. Proste kopec stankov a kopec ludi. A kopec smejdov. Urcite sa tu da nakupit aj cosi dobre, ale nemali sme velmi naladu a ani energiu to hladat. Kupili sme si akurat nieco pod zub a par originalnych suvenirov od indianov. Potom sme uz len patrali po autobuse, ktory by nas odviezol k elektrarni. A musim povedat, ze to nebolo take jednoduche ho vypatrat, lebo kazdy miestny, ktoreho sme sa opytali o radu, nam daval ine direkcie. Nakoniec sa podarilo a po niekolkokilometrovej jazde nas autobus vyhodil kdesi uprosted nicoho pri ceste. Videli sme odtialto vstup do objektu Itaipu, namierili sme si to teda rovno za nosom… Sme prvymi hostami tohoto noveho dna. Na zaciatok exkurzie musime pockat. Urobili sme si teda malu exkurziu aspon vo vstupnej hale vyzdobenej fotkami a zakladnymi informaciami a tomto technickom skvoste. O osem nula nula nasledovalo naskakanie do autobusu. Nejdem nudit seba ani nikoho dalsieho opisom exkurzie po elektrarni, ono to az taka velka sranda ani nebola, ale je to zaujimava skusenost. Obrovske turbiny, niekolkokilometrova priehradova stena a cisla o vykonnosti diela, ktorym sa maloco podobne vo svete moze rovnat, hovoria za vsetko. Trosku nas mrzelo, ze to cele odverklikovali v spanielcine a anglicky hovoriaci sprievodca sa nekonal, ale co uz. Nastenky a informacie v letakoch boli aj v anglictine. Vratili sme sa do mesta, v uzasnej horucave sme si to odslapali znova pesi na stanicu, vyzdvihli sme si z uschovy batozinu a zase inym autobusom sme si to sinuli na paraguaysko-brazilsku hranicu… WELCOME BACK TO BRASIL… Po desiatich dnoch sme teda naspat v Brazilii. Ale nie na dlho. Male zdrzanie na hranici, pretoze miestnym davaju celkom zabrat ohladne prevozu nakupeneho tovaru. My by sme sa mali nahlasit, ze opat vstupujeme do krajiny, ale rozhodli sme sa to ignorovat. Neskor vysvetlim preco. Brazilska mesto na hranici sa vola FOZ a z jednej jeho autobusovej stanice sa treba presunut na druhu. Z tej sa da ist autobusom na vodopady, resp. aj na ich argentinsku stranu. A to je presne to, co mame dnes za lubom. Trosku komplikovane sme sa popresuvali mestom tam a naspat, potom sme opat hladali miesto, z ktoreho mal odchadzat autobus „do zahranicia“, lebo informacie miestnych su vlemi roznorode, ale vsetko sa podarilo a my sa vezieme naspat do Argentiny. Vydrzali sme bez nej len necele tri dni…:o)FOZ DE IGUAZU… Hovadsky narocny den dneska… Ale chystame sa ho zavrsit zlatym klincov a to nas drzi na nohach. Prepoteni do nitky sme sa vymotali zo stanice, na niekolky pokus sme nasli aj schopne byvanie a ponahlali sme sa na stanicu – chytit najblizsi autobus k vodopadov. A tu sme dostali poriadnu kopacku do … pod paaas – na dnes sa nam vraj uz neoplati ist, lebo park sa zatvara uz o siestej, vsetko sa teda neplanovane posuva az na rano. A to nam dost narusa plany, cas nas zacina poriadne tlacit. Pokusame sa to zahnat dobrou vecerou a rozchodit prijemnou vecernou prechadzkou po meste… Prechadzali sme sa daleko a dlho. Dosli sme az na sutok riek za mestom, odkial vidiet az do zahranicia. Kym sa Gabika hrala s mojim stativom a jej fotakom, mna volajako zmohla unava a hodil som si fajnoveho slofika. Naspat sme sa vracali po opacnej strane tohoto “poloostrova”, ktory tu vytvarala rieka. Je desat hodin vecer, ale napriek tomu poriadne teplo. Na utese sme objavili malu restiku so sedenim s paradnym vyhladom a hlavne s poriadne vychladenou Coca-Colou. Zrazu som mal na ten nezdravy napoj taku hovadsky velku chut, ze sme si objednali celu litrovku a o chvilku jej nebolo. Teda litrovka zostala a nic v nej. Jaaaj, neverili by ste, ako dobre padla… Do nasej novej chatky sme to mali este par kilometrov chodze a dosli sme uz len na zotrvacnik. Straaasne sme sa vytesovali z toho, ze si mozeme dat v klude sprsku a natiahnut sa do vodorovnej polohy na velku postel. No a samozrejme, bude sa nam snivat o zajtrajsich vodopadoch…
