…keď doplním kapitolu o červenom autobuse č.83, bude to zároveň úvodom do tejto kapitolky. V každom prípade sme sa dnes potrebovali dostať späť na letisko, aby sme si požičali auto. Keďže osemdesiatrojkou sme kvôli nám známym a vám neznámym príčinám nešli, obrátili sme sa znova o radu na domácich. Guatemalčania sú milí zlatí, len je to s nimi o trošku horšie ako s priateľom na telefóne. Možno tak skôr ako so žolíkom 50 na 50. A tak nám v hosteli poradili zastávku odkiaľ vyraziť, kde prestúpiť, kde potom vystúpiť… no a nakoniec by to malo byť smiešných cca 200 metrov a sme tam. Aké krásne a jednoduché!

A tak sme šli. Prestup sme vybavili tým, že sme sa prešli o kúsok ďalej a našli rovno zastávku,  z ktorej to už šlo rovno k nášmu cieľu. Nemali sme lístky a vstupné turnikety fungovali len na mince. Naše papierové kecaly (miestna mena) tam nie a nie vojsť, ale ukázalo sa veľké srdce domorodcov a ozbrojený policajt pri vstupe nám kývol, že máme ísť. A tak sa vezieme oficiálne na čierno – keďže nás pustila ruka zákona. Odsledovali sme si správnu zastávku, vystúpili a pre istotu sa opýtali, ktorým smerom máme ísť tých 200 metrov. Veľmi pekná tiežpolicajtka nám ochotne vysvetlila (aspoň sme si to z jej – nám nie celkom pochopiteľnej španielčiny mysleli). Po krátkej porade, na ktorej sme si zložili niečo z toho, čo sme porozumeli a niečo z toho, čo nám zdravý sedliacky rozum našepkal, bol záver jednoznačný: možno je to 200 metrov, ale vzdušnou čiarou. A my sme na za plotom letiska – lenže na nesprávnej strane…

Určite ste už niekedy pristávali. Tak viete, aká dlhá je taká bežná pristávacia dráha najväčšieho letiska v krajine, určená pre najväčšie dopravné lietadlá na sveta. Ak to náhodou neviete, tak to prezradím. Je hovadsky dlhááá. A to som ešte slušný… A teraz nám ju stačí prejsť pozdĺžne okolo plota naspäť, potom šírku letiska a potom zase pozdĺžne k vstupu na letisko. Aby to bolo veselšie, s celou batožinou,  ktorú sme si naložili na tri týždne. Plus 6 plechoviek Šariša a dve fľašky domácej určenej na pravidelnú dezinfekciu :)

A tak sme si šlapali, spomínali domácich – hlavne v dobrom a išlo nám to od ruky. Teda skôr od nohy. Chvíľu sme skúšali ukecať miestneho Ramba pri rampe, či nás nepusti skratkou, ale bol neoblomný. A keď sme videli jeho nebezpečný pohľad a celý zjav, ani sme sa ďalej veľmi nehádali a poslušne sme si cupkali ďalej.

A nakoniec sme našli aj vchod na letisko. Síce o dobrú hodinu neskôr, než by nám to bolo trvalo osemdesiattrojkou, ale predsa. Keď budete v Guatemale niečo potrebovať nájsť, opýtajte sa domácich. Vždy majú po ruke nejakú dobrú skratku… ;)