DOBRE RANO DEATH VALLEY
Tak ten vecerny kamaratsky, ale studeny, vetrik som dost podcenil. Moj paradny „profesionalny“ spacak, ktory so mnou precestoval uz vsetko mozne, ostal na stare kolena bez zipsu, a to som v noci dost citil. Parkrat som sa zobudil na to, ze ma klepe od zimy, ale uz to mame za sebou. Spoza skalnej steny vychadza Oskar a nenapadne nam tym naznacuje, ze by sme mohli z tych spacakov konecne pomaly vyliezt. Peto Belmondovic uz ako spravny ranostaj pobehuje okolo auta. Tomas a Majo si este dosnivavaju svoje posledne sny. Zliezam teda zo strechy auta a snazim sa rozprudit primrznutu krv…
Nooo, tak konecne sme dostatocne daleko od L.A., teraz to uz naozaj mozeme zacat nazyvat cestovanim. Dame nejake ranajocky, pobalime caky-paky a zajdeme sa pozriet na ten krater, ktory sme vcera obchadzali uz po tme. Baterkou by sme asi dolu aj tak neboli dosvietili, nechali sme si to teda na biely den.
Zhadzujeme postupne vrstvy oblecenia, ktore vytvarali skafander na noc. Esteze sme si vzali aj futbalovu loptu, perfektne sa hodi na rannu rozcvicku. Peto si cibri svoju techniku a uz lietame po celom kempe krizom-krazom za loptou. Radost mame ale asi len my, ludia z okolitych aut skor s obavou cakaju, kedy im nieco rozmlatime. Ani Masenko sa nepotesil obcasnym stretom futbalky s jeho stvorkolesovym milacikom, ale faro je to pevne, to nieco vydrzi. Obehali sme polovicu kempu, poprehanali sme loptu pomedzi ostatnych osadnikov, ale musim priznat, ze viacej ponahanala ona nas. Ked sme ju konecne zavreli do auta, vsetci si vydychli.
Neviem, kto nam nanosil v noci do auta tolko veci, no mali sme co robit, aby sme ich naznasali dovnutra a uspesne zavreli dvere. Tomas hodnu chvilu skladal v batozinovom priestore puzzle z nasej vybavy, pokym to vsetko sadlo, ale teraz uz mozme vypadnut. Este sme k spokojnosti rangera, ktory hned rano za nami prikvitol na kontrolu, zaplatili za noclah a pome teda pozriet na tu dieru v zemi…

UBEHEBE CRATER
nuz, pri tomto nazve ma clovek pocit, ze sa v priestore premiestnil do Papua-Novej Guinei alebo prinajmensom na Hawaii. Stale sme vsak v Death Valley. Na odstavnej ploche su okrem nas len dve-tri auta, ludia sa este nestihli takto z rana rozhybat. A stojime rovno pri krateri. Hmmm, slusna jama. Vraj sa v tomto mieste stretla zerava lava so studenou podzemnou vodou a ten rozdiel teplot vyvolal ranu ako z dela. Poviem vam, ako tak cumime do tej diery s priemerom snad pol kilometra, musela to byt poriadna supa…
Vybehli sme si strmym briezkom po hrane kratera este minituricku k malemu krateru. Tam uz nebol nik len dvaja starsi teplosi, ktori nas chvilku spovedali a vedeli dokonca aj o Slovensku a o Bratislave. Pytali sa, ci sme z hlavneho mesta, lebo videli nas napis na aute. Vaaau, celkom slusny sok takto zavcas rana, pri nejakom krateri na konci sveta. Tak sme ich aspon spolu cvakli, nech maju romanticku fotecku, oni na oplatku zvecnili nas a povedali, ze mame dobru anglictinu, co sa nam tiez stava len raz do roka – vacsinou okolo Vianoc, a pobrali sa prec. Potesi takto na uvod dna. Teda stretnut scitanych a rozhladenych ludi, nie to, ze boli stvorpercentni a ze odisli…

SCOTTY’S CASTLE
Kusok od Papuanskonovoguinejskeho krateru sa nachadza taky maly fesny zamocek, ktory sa vola tak, ako nadpis. Ujo Scotty to bol taky ujo, co to tu volakedy davno postavil a bol akymsi „krstnym otcom“ Death Valley. Takto uprostred puste vybudoval toto luxusne sidlo a poskytol tym ubytovanie sebe aj prechadzajucim turistom…
Pomotali sme sa v areali tejto peknej stavby uprostred nicoho, postavenej v spanielskom style. Na muzeo-prehliadku sa nam az tak nechcelo, sme predsa na vylete za prirodou. Kym si bratislavski chlapci vybavovali telefonaty, my s Petom sme vybehli hore na kopec. Tam ma ujo Scotty svoj hrob. Aby mal vyhlad na cele okolie a svoje dielo rovno pod nohami, pochoval sa rovno sem. Neviem, ci to zvladol celkom sam, alebo mu sem niekto pomohol, kazdopadne si vybral krasne miestecko s este krajsim vyhladom do siroka, do daleka. Dali mu tu aj tabulu s milym textom o tom, aky to bol fasa chalan. Myslim, ze kazdy, o kom ludia po jeho smrti nieco take napisu, je stastny clovek a naozaj nezil nadarmo. Pacilo sa mi aj Scottyho zivotne heslo, na ktore si teraz neviem spomenut, tak ho napisem niekedy inokedy a niekde inde…
Okolo osamotenej veze sme sa vratili dolu, urobili si par zaberov tohto fesneho miestecka a pobrali sme sa dalej. Uz sme mali nabrusene zuby na nejaku tu prasnu cestu…

DALSIA CESTA NA KONIEC SVETA,
alebo AKO SME SA NA SAHARU VYBRALI…
…ono je to taky zvlastny a hlavne super pocit, ked sa zvrtnete z cesty, ktorou idu vsetci dalej, len vy nie. Svihnete to na akusi nevyraznu polnu cestu veducu do neznama. Taku akych vidite popri asfaltovych spagetach stovky. Berieme ich ako samozrejmost. Vlnia sa niekam do daleka a koho by uz len stvalo, ze kam. Rozbita cesticka niekde do prec…
Vsetci prefrcia nevsimavo okolo nej. Len my tu pribrzdime a ideme tam, kde nik iny nejde. Teda aby som bol presny, par takych ludi ako sme my ano. Jeden uz sfukuje svoje pneumatiky kusok pred nami. Pripravuje sa na iny styl cesty. Uz vie, co ma robit. Maly slachovity a slnkom oslahnuty chlapik. Na prvy pohlad niekto odlisny od ostatnych. Niekto kto rad vypadne daleko od civilizacie, niekto kto miluje prirodu a trosku adrenalinu. Opaleny chlapik ma truck prerobeny na offroading. Terenne preumatiky, vystuzena karoseria, vysielacka s obrovskou antenou a vsetko, co k tomu patri. Nuz, tema terennych aut vysi okolo neho vo vzduchu a skor nez sa nazdame, Masenko s nim uz horuckovito prebera ich spolocnu zalubu. Obaja su v trosku rozdielnom stupni, nas offroadovi specialista je oproti tomuto chlapikovi len taky sviatocny zaciatocnik, ale maju rovnake hobby, a to staci. Tomas sa dozvedel par zaujimavych informacii. Stary horsky vlk sa poberal nasim smerom, tak ho este asi po ceste stretneme. Tento samotar uz takto prebrazdil vsetky mozne zabudnute trasy, ale nechame ho zatial na pokoji, este o nom bude rec…
Cesta sice nebola asfaltova, ale dalo sa po nej slusne ficat, lebo bola pekne rovna. Aspon zatial. Len prach a strk, sem-tam vacsi kamienok. Teda, myslim, ze po ceste bol taky odvaznejsie vytrcajuci len jeden a ten tam cakal na nas. Ked sme si predstavili kolko vela mil este takto mame pred sebou, sli sme dost rychlo a cesta ubiehala len taka radost. Aj sme obehli jedno ci dve auta, ktore to brali poctivejsie a opatrnejsie. A tiez neboli na tom tak ako my, teda ich auta neboli az tak stavane na offroading. Vsetko v pohodicke, slniecko nam svietilo, skaly, pust a sem-tam cosi zelene, sa nam mihalo popri oknach, hrala dobra muzicka. Zmenilo sa to velmi rychlo. Ten jediny suter, co som bol byval spominal, sa na nas skeril na kraji cesty. Tak pekne nachystany, ale slusne odparkovany tak, aby prilis neohrozoval tych, co tu krizuju nehostinnu krajinu. Doteraz nevieme preco sa Masenko v tom momente rozhodol, ze popri nom len neprefrci, ale ze musi urobit nejaku tu „mysicku“. Samozrejme, ze sme ho rovno chytili kolesom (ten sutrik, nie Masenka) a v tej rychlosi to len urobilo „psssssssssssst“ a den bol hned krajsi. Tomas chcel aby som siel pozriet, ci je koleso v poriadku, ale mne uz bolo uplne jasne, ze je v tahu. Aj bolo. Jediny suter na rovnej ceste a my sme si s nim museli potykat…:o)
Nuz co, tak pome… Rezerva dolu, koliesko sup-sup odmontovat atd., atd. Treba povedat, ze toto je jedna z cinnosti, ked sa nas offroadovy kamarat dokaze naplno venovat veci . Sustredena tvar, napatie z dolezitosti momentu a vaznosti situacie, no a ak je aspon mala prilezitost pouzit velky cerveny tridsatkilovy zdvihak, o to lepsie… Uspesne sme vymenili koleso. Tomas bol trochu smutny z odidenej specialnej gumy, ale zivot ide dalej, budeme to riesit neskor. Horsie je teraz to, ze dalsiu rezervu nemame, takze ak pichneme niekde mimo civilizacie znova, bude veselo. Ked sme to dokazali uz tu, na rovnej ceste, budeme sa mat co ovladat na skutocne narocnych trasach…

EUREKA DUNES
alebo proste len tak jednoducho po slovensky: KOPCE PIESKUUU…
Tychto poslednych niekolko desiatok mil vlastne nebolo vobec v plane, ale moja
nepokojna dusa uz od rana sliedila po tom, co sa na okoli nachadza. Az objavila, ze smerom na sever od nasho noclahoviska sa nachadzaju akesi pieskove duny. V malom suvenirovom obchodiku si v super fotografickych knizkach o parku nasla tuto prirodnu raritku. Hmmm, vraj najvyssie pieskove duny v USA…Miestecko pekne odseparovane od civilizacie, vela ludi tam nechodi, no a tie zabery… Uz bolo treba na to navnadit len zvysok posadky a mozme si pozriet dalsi klenot vytvoreny prirodou. Posadku ani nebolo treba privelmi prehovarat, Tomasovi sa akurat nechcelo ist tolko vela mil po „roletkovej ceste“, ktora vzdy poriadne vytrasie nas i auto, ale zvedavost zvitazila, pretoze sme mali obrovsku chut pobehat si po tych kopach piesku a tiez urobit nejake tie pustne fotecky…
Este vcera sme sa ohadzovali snehovymi gulami a dnes mame pred sebou v dialke pieskove duny ako na Sahare. Tak tomu sa hovori z extremu do extremu. Ale tak to ma byt, ked uz dobrodruzstvo, tak poriadne, nie? Este niekolko prasnych mil na male parkovisko pred dunami. Tu uz kempuju akysi fanatici, vyzera to, ze tu postavili stany uz vcera. Masenkovi neda pokoj koleso, co sme vymenili, prehadzujeme ho teda dozadu, lebo je to ina pneumatika a je vyssia. Hodili sme rec s kempujucimi chlapikmi, ktori si uz akurat zacali pripravovat obed a dozvedame sa, ze mozme pokracovat este par mil cestou okolo dun, ktorou sa sice nedostaneme blizsie k pieskovym krasavcom, ale budeme mat pekny vyhlad so zasnezenymi horami v pozadi. Ked sme uz tu, tak to samozrejme ideme omrkut, akurat uz musime trosku kalkulovat benzin, aby sme nezostali vysiet kdesi mimo civilizacie…
Zasli sme teda par mil dalej. Kamenista cesta sice pokracovala az niekam do neznama, ale ocividne uz len niekam, kam my teraz naozaj nepotrebujeme ist. Takze sme sa otocili o stoosemdesiat stupnov, urobili si par fotiek paradnej panoramy, aj nejaku tu „akcnu“ vsetci pokope a mali sme to namierene naspat k miestu, kde to budeme mat na malu pesiu turicku najvyhodnejsie.
Z dialky sa k nam hrnul kudol prachu a v nom biela upravena Toyota. Bol to nas neznamy znamy extremista, ktoreho sme stretli na zaciatku dnesnej cesty a aj na parkovisku pred chvilou. Ten sa vsak neplanoval otocit, len sa s nami na pozdravil, prehodil par slov a pokracoval do toho neznama. Zvlastny chlapik. Mna by to takto sameho nebavilo, ale inak to musi byt super krizovat krajinu tymi najzasitejsimi cestami…

A IDE SA NA DUNYYYYYYY…
Odstavili sme nasho oranzovo-cierneho tatosa nalozeneho vyse strechy v kempe, vyzbrojili sa len fotakmi a vodou, no a bol cas vybehnut si trosku na to „male“ pieskovisko. Zo zaciatku sa este na chodniku povalovali suche kriaky a podobne otravne byliny, ale po par minutach sme uz mohli zhodit obuv a frcat len tak naboso. Supeeer. Skoro ako vo filme. Vetrom zvlneny piesok a okrem nas takmer nikto v celom sirokom okoli. Akurat sa clovek dost zadycha takto hore kopcom. Najlepsie je, ked si slapete este nedotknutym bledozltym polom. Paradicka. Ti co maju s pustou svoje skusenosti, vedia ako sa nou chodi a neslapu do strmeho svahu ako my. Viete preco chodi karavana tak divne a klukato? Po hrebenoch dun? My uz vieme. Zda sa to byt hovadina, lebo si predlzujete trasu, ale skuste si vybehnut taku jednu pieskovu dunu kolmo hore a aj vy budete od toho momentu chapat aj tie tavy…
Na pieskovom hrebeni sme sa uz citili ako original karavana. Sli sme jeden za druhym v kompletnej zostave a musim spomenut, ze sme na tej hrane vytvorili sadu neskutocne umeleckych zaberov. Kombinacie nasich tienov a tej krasnej panoramy v pozadi. Potom sme sa este chvili ‘sankovali“ dolu briezkom a skakali ako blazni. Ked sa nam zdalo, ze by aj stacilo a hlavne sa bolo treba pobrat pomaly na cestu spat, aby sme stihali este dnes dorazit co najdalej, zabalili sme pieskovo-dunove dobrodruzstvo a zbehli sme dolu k autu. Ja som sa este snazil ukradnut si par zaujimavych pohladov na panensky piesok s hornatym pozadim pozlatenym slnkom, tak som sa trosku zdrzal. Ked som dobehol na parkovisko, chalani uz „mekgajverovsky“ precerpavali benzin z cervenej bandasky na streche, do takmer prazdnej nadrze…

Niekedy treba odist aj v najlepsom a prave teraz sa to dialo. Ked som bol este hore na dunach, videl som, ako sa z dialky na nas vali kolona aut, zahalenych v dlhom pase prachu. Bola to partia fotografov, ktori si teraz na parkovisku chystali svoje vybavy a vyrazali na pieskove pohorie. Schylovalo sa k zapadu slnka a to teda mozu byt fotecky. Jaaaj, take koncodnove svetlo oziarujuce pieskove utvary, sfarbujuc ich na cerveno a este vsakovako inak. Kua, hned by som si to vybehol s tymi majstrami fotografie naspat. Lenze to by bolo na dalsie dve-tri hodinky a tolko casu nemame. Z predchadzajucich ciest uz velmi dobre viem, ze s takymito malymi „sklamaniami“ sa budeme musiet popasovat kazdu chvilu. Akonahle totiz clovek, ktory ma rad prirodu, vytiahne paty z domu, zavadi na kazdom mieste, ktore mal v plane, o ine miesta, moznosti, napady a extra vyletiky, ktore v plane nemal. A keby siel do vsetkeho, tak z povodnej trasy stihne len prvu desatinu a moze sa vracat domov… Na svete je proste na pozeranie toho tolko, ze jeden ludsky zivot to nema sancu stihat. Preto uz teraz rozmyslam, ako sa na tuto Zem dostanem este aspon trikrat, aby som to stihol vsetko pobehat…
Nuz, prach zvireny po fotografickej expedicii, ktora prisla mimochodom typicky americky – teda asi desat ludi na jedenastich autach, uz stihol zase kludne dosadnut na zem. Vzduch bol zase cisty, tak sme ho zasrali dalsou prasnou clonou pre zmenu my. Frcali sme teraz smerom na sever, vonku z bran narodneho parku DEATH VALLEY. Bolo to kratke dvojdnove dobrodruzstvo, ale vyplatilo sa, ukladame si ho do pamate a uz sa tesime na dalsie… Boooze, co nas to len cakaaa…;o)

ZASTAVKA V BIG PINE A BISHOPE
Uplne neplanovane sme sa na vecer ocitli opat na tristodevatdesiatpatke. Chaba mapka, ktoru sme mali po ceste z Udolia smrti v rukach, bola asi vyrobena synom toho umelca, co kreslil mapku k skalnemu obluku pod Mt. Whitney. Tym padom sme vobec nenasli odbocku, ktorou sme mali z parku pokracovat na „sestku“. Navyse sme boli velmi natenko s benzinom a Tomas nebol ochotny riskovat moju vymyslenu trasu a spoliehat sa na to, ze v jedinom moznom malom mestecku na nej, bude nejaka benzinka. Takze kym sme sa spamatali, boli sme uz zrazu na asfaltke tiahnucej zapadnym smerom, teda do Big Pinu. Co uz, mala zmena planu…
Mna takato zbytocna strata casu, snad stomilovou oklukovou, dost mrzela, ale potesila aspon nasho biznismana Masenka. Ten si tu hned s nadsenim nasiel signal na mobile a tiez sa, kdesi na parkovisku za malou kaviarnickou, napiratil na net. Co uz s chalaniskom, pomaly si zvykame na to, ze nemoze vypnut tie svoje elektronicke zazraky modernej doby ani na par dni…
Pohodaaa, par neodkladnych povinnosti teda dostalo prednost, Majo si aspon zavolal domov a nahlasil manzelke svoj stav, poziciu, suradnice a vsetky ostatne novinky. Peto dal vediet frajerke, ze zije. Mna osobne tento skok naspat do civilizie vobec netesil, narusilo to moje „suzitie s prirodou“ za poslednych par dni. A tiez radost s toho, ze sme tak daleko od kazdodennych starosti. Ale snad to v zabudnutej Nevade, kam sa v noci dostaneme, zase rychlo prejde.
Natankovali sme teda na benzinke, kde sa nam Tomas stihol este aj zamilovat do nastrocnej slecny za kasou, dofukli sme gumy a podho dalej na sever. Zastavili sme sa este na rychle doplnenie zasob v Bishope, lebo toto je asi posledny velky obchodak na najblizsich par dni. Masenko si povzdychol na parkovisku, na ktorom sa tu pri nasej poslednej navsteve tohto mestecka, poriadne strepal z vozika a rozmlatil si koleno. Nuz, komu niet rady, tomu niet pomoci, deti sa proste na kosikoch nemaju co vozit. Nastastie sa vtedy nerozbilo ani jedno z piv, ktore sme tam mali nalozene… Teraz sme teda nasho kamarata ku kosiku radsej nepustili, nechali sme ho len zaplatit… ;o)

NOCNOU NEVADOU…
„A zastavme potom na hranici statov!“ prizvukoval nam Majo, ktoremu sme este nestihli vymysliet ferovske meno. „Jasneee“, odpovedali sme my. Chalanysko sa chcel odfotit pri tabuli s napisom Nevada. Lenze medzicasom sa vdaka nasmu nadstavenemu programu zotmelo a ked sme prefrcali okolo tabule oznamujucej, ze vstupujeme na podu noveho americkeho statu, Majo uz spal ako zarezany a bolo zbytocne ho budit. Nevadi, tabulu s napisom Nevada este uvidime minimalne raz, prilezitost na foto bude znova…
Tieto nevadske cesty, to je vam cisty koniec sveta. Uz som takto krizoval stat hazardnych hier zapadovychodnym smerom po osemdesiatke z Rena do Salt Lake City, potom kusok juznejsie po „stratenej dialnici“ c.50 a teraz si to sinieme po ich najjuznejsej sestre „sestke“. Vsetko su to trasy, na ktorych kde nic – tu nic. Len dlhe predlhe mile medzi holymi kopcami a rovnymi suchymi poliami. Ale ma to svoje caro, tu sa proste zastavil cas a ked sa sem-tam objavi na ceste nejake male mestecko, tiez mate ten pocit, ze ste v inom svete.
Teraz v noci sme presli akurat jedno take vysvietene miesto, ktore by sa dalo nazvat mestom – Tonopah, krizovatku ciest, na ktoru sme mali povodne prist este niekedy pred zapadom slnka. Teda keby sme boli dodrzali povodnu trasu. Nocovat sme mali az kdesi pri Great Basin National Parku, ale to je teraz uz nerealne. Do hodiny duchov zostava uz len chvila a treba sa aj vyspat. Jedinym miestom na prenocovanie, ktore som vypatral na mape, je akysi zabudnuty kemp pri dialnici. Niekde pri Warm Springs. No uvidime…

…a cuduj sa svete, aj sme to nasli. Strkove parkovisko rovno pri hlavnej ceste, obohnane plotom. Zopar stromov, kempovacie stoliky a ohniska. Nuz, viac nam v tejto chvili ani nebolo treba. Bratislavsky hlas nam akurat pripemenul, ze tu je tu hovadska kosa. Hmmm, a veru je.Dobre vravi. Slusne tu, takto uprosted nicoho, medzi horami, prituhuje. Ale co uz, s tym teraz vela nenarobime. Dame si teda aspon polievku a pifco. Vyhadzujeme z auta najnutnejsie veci na prezitie a Masenko nas tu nechava napospas divej zveri (ak nejaka vobec za tie miliony rokov do takeho zapadakova zasla). Vracia sa par mil za telefonnym signalom…
Nahadzujeme si radsej teple bundy, mrazivy vietor sa uz asi dlho nemal s kym kamaratit, tak sa nas bude urcite drzat az do rana. Vravel som, ze ten marec nie je na cestovanie bohvieco. Ale prezijeme. Uz bolo aj horsie a este aj bude…:o) Majo sa vyhraza, ze ak mu do rana nabehne druhy herpes, tak nas nakope. Nuz, vela optimizmu sa tu vo vzduchu takto navecer nevznasa, davame si teda s Petom aspon malu nahanacku za futbalovou loptou, ktora je o to zaujimavejsia, ze loptu v tej hlbokej tme nevidiet…
Pekne sme to dobacovali. Mrzneme kdesi na konci sveta, okolo nas nikde nic, akurat raz za cas prefrci okolo nejaky kamion. Juzne od nas je podla mapy obrovska vojenska letecka zakladna, alebo take cosi. Samozrejme velikanske uzemie nepristupne beznym ludom. Na toto je Nevada dobra. Priam idealna…:
A z dialky sa nas z brutalnej tmy vali kopec svetiel. Vyzera to skoro ako ufo. Alebo ako lampionovy sprievod. Svetiel je viac, nez by mohlo mat prichadzajuce auto. Ovela viac. A v roznej vyske. Su aj oslnujucejsie… Priblizuje sa to k nam. Keby sme nepoznali Tomasa Obrazkovica, snad by sme sa aj zacali premyslat nad uvitacou recou v martancine. Ale my sve vedeli, ze to sa nam len vezu spacaky a uz do sytosti vykecany kamarat. Masenko nas nasiel.
Ide sa spat. Hviezdnata obloha je zase tak prekliato nizko. A ja rozmyslam kolko asi ludi je v okruhu mnohych mil od nas. Tipujem tak sest. My styria a dvaja soferi kamionov v nedohladne. A este takych jedenast mimozemstanov. Snad sa zastavia na kus reci, to by sme aj futbalik by mohli tuknut. Vraj im svietia oci…