Kojoty nas v noci nezozrali a ani sme neprimrzli k stanu. Vyteperili sme sa vonku do paradneho cerstveho rana, so super kulisami vysokych zasnezenych stitov naokolo. V nedalekom, krasne cistom potoku sme si umyli svoje zlte zuby a popri tom sme chytali ryby. Niezeby sme mali so sebou nejaku rybarsku vystroj, ale v nadherne priezracnej horskej vode sa dali nejake tie ranajky vylovit holymi rukami. Nebolo treba ani super rychlost akcnych hrdinov, slo to celkom v pohode. Myslel som si, ze toto sa uz da len niekde v zasitych castiach Alijasky. Aj to len ked sa dohodnete s miestnymi zubatymi Grizlacmi, ze vam pozicaju svoj „rybarsky listok“ a dovolia natiahnut ruku do cistej ladovej rieky. Je to super pocit. Myslim samozrejme to vylovenie ryby z vody, nie to dohadovanie s medvedmi…
Ked nam od tej studenej vody takmer zamrzli a vypadali vsetky zuby, povedali sme si, ze aj tie ryby boli asi zamrznute, asi preto sme ich chytili aj holymi rukami. Sli sme radsej zbalit veci do auta. Lahke ranajky z reznikov od tety Masenkovej padli velmi vhod a uz sme sa aj nalodovali na dalsiu cestu. Zbehol som vyhodit smeti ku vchodu do kempu a tam ma chalani vyzdvihli systemom zvanym „smetiar naskakovac“. Tak som si za jazdy naskocil na rebrik a vyliezol rovno na strechu auta. Lahol som si na plosinu, zaprel sa rukami nohami a takto sme frcali dalej dolu do doliny. Za nami len kudol prachu a Mt.Whitney so svojimi kamaratmi. Pred nami Sierra Nevada a pod nami Lone Pine. Chlapik v jedinom aute, co slo oproti, sa len zaskeril, ked videl nasu zostavu a mna pohodeneho medzi batozinou. Ale sranda musí byt…
Zastavili sme sa pri nasej starej znamej fesande, ktoru tu volakto namaloval na obrovsky balvan. Urobili sme par umeleckych zaberov, aby mala foto aj s nejakymi hviezdami a este sme sa trosku oslahli na rozbitej offroadovej ceste. Skusali sme aky strmy svah Land Rover zdola bez toho, aby sa prevratil na strechu. To som sa uz musel zapierat rukami trosku viac. Chytili sme pri tom na jednom sutri diferencial a Tomas na chvilku zbledol, ale nakoniec z toho vycuval a vsetko bolo nastastie v poriadku. Po malej adrenalinovej prestavke sme sa zviezli dolu do mestecka, vziat vo Visitor Centre nejake tie mapky na cestu do Death Valley…
CESTA ZA OBLUKOM
Kludny tichy utorkovy Lone Pine nas privital svojim rozvaznym, dostojnym a pokojnym pohladom. Skocili sme do maleho obchodiku kupit nejaku vodu na horsie casy. Teta pri pokladni robila zaroven informacny servis. Takto to funguje v mestecku s jedinou svetelnou krizovatkou. Ked pocula nas prizvuk a slovencinu, hned sa pytala odkial sme a kam mierime a upozornila nas, ze niektore cesty v Death Valley su uzavrete. To nas teda velmi nepotesila. Nafasovali sme zlty letak s informaciami. Aj tak sme ale pre istotu zasli este aj do miestneho Visitor Centra zistit cosi viac. CLOSED – zatvorene pre rekonstrukciu, ci co. Co uz. Tak sme nakoniec skoncili v Chamber of Commerce, co je taka obdoba Visitor Centra, akurat trosku v mensom rozsahu. Teta vo vnutri sice nic poriadne nevedela, ale kupili sme si aspon par pohladnic.
Pri tom ako sme si ich prezerali som objavil akysi skalny obluk, o ktorom som doteraz nic nevedel, aj ked som uz x-krat v Lone Pine bol. Najprv som si myslel, ze je to na tom zabere len nejaka fotomontaz. Ale nebola. Este aj Nicnevediaca teta nam potvrdila, ze naozaj existuje a ze je to nedaleko. Kde, to uz samozrejme siahalo prilis daleko za obzor jej rozhladu, takze rady sme sa nedockali. Za tych sto rokov, co tu zije, este asi nemala cas zajst sa tam pozriet. Nemali sme bohviekolko casu, ale predsalen sme za tou prirodnou raritkou vystartovali. Podla profesionalnej mapky, ktoru sme dostali, to v pohodicke urcite rychlo najdeme…
Ked som mal som asi tak dva roky a styri mesiace, (alebo zeby to boli styri roky a dva mesiace? … uz ani neviem…), proste ked som bol maly chalanysko, nevedel som bohvieako nadherne kreslit. Malokto uhadol, co to na tom papieri asi tak ma znamenat. No rodicia moju fantaziu nezabijali, nechali ma tvorit. A keby ma nechali vytvorit aj mapku s cestou k tomu „slavnemu skalnemu obluku“ bez mena, urcite by som to zvladol lepsie, nez miestny umelec, ktory sa aj zabudol podpisat na toto uzasne dielo. Ani mierka, ani nic a podobnost so skutocnostou len veeeelmi velmi nahodna. Ako sa da tak zhovadit nakres len niekolkomilovej cesty, na ktorej su asi dve odbocky a styri domy, to mi dodnes nie je jasne…
Po niekolkonasobnom obchadzani okolia, troch otockach o 180 stupnov a po poriadnej davke fantazie, sme to nakoniec nasli. Odstavili sme nas oranzovo-cierny sip (snad mi Tomas Masenkovic odpusti, ked budem jeho tatosa na dva tyzdne nazyvat „nasim“. Kupim Ti pivo Tomas…:o) na prazdnom „parkovisku“ a vybehli do obednajsej sauny. Len tak s troskou vody a fotakmi sme presli kusok prasnou cestou, potom dalsi kusok ku svahu, maly vybeh do kopca a obluk sme po asi kilometri dobili. Poriadna vyprava, teda… Musim priznat, ze ten skvost prirody bol v kombinacii hornatym pozadim, vrcholom Mt.Whitney a nasimi spotenymi a vysmiatymi kschtami naozaj fotogenicky. Sice podstatne mensi, nez sme cakali, ale to je v Amerike bezne, ze takmer vzdy dostanete mensi produkt, nez je v lakavej reklame. Nafotili sme teda kolekciu pre casopisy Mountainer, National Georgafic a Playgirl, trosku sme povegetili na tom kopcisku a zase zbehli dolu do doliny. Tam sme nasli este jeden velmi fesny kaktusik, ktory sa cely triasol aby sa s nami mohol odfotit, tak sme mu teda vyhoveli. A potom sme sa zastavili uz az pri aute. Cas nam pokrocil a bolo treba frcat v ustrety Mrtvemu Udoliu…
II. DEATH VALLEY
znamy to Californsky pojem. Udolie smrti snad pozna kazdy, respektive uz o nom minimalne pocul. Raz som ho uz pokrstil, ked sme ho trosku prebadali po ceste do Vegas pri stahovacke nabytku. To však bolo uz davno a hlavne toho bolo malo. Tomas, ten uz videl toto miesto viackrat, pre Peta a Maja to bude premiera. Po malej nakupovacej zastavke v Bishope, ktory sa stal opat po case nasou cestovatelskou krizovatkou, sme mali k branam tohto najsuchsieho a najhorucejsieho americkeho narodneho parku uz len par desiatok mil. Teda, par desiatok mil by to bolo, keby sme zvolili ako vsetci normalni ludia, klasicku asfaltku – cize najpriamociarejsiu cestu…
Lenze my sme na expedicii a nie na obycajnom americkom auto-foto-pohodo-vylete, a preto uz cumime do offroadackej mapy a vymyslame nejaku hovadinu…
TAAAK A TERAZ UZ NA OSTRO…
Zapiname GPSko a podla surandic hladame odbocku z hlavnej cesty. Zabacame na cestu ocividne nizsej triedy, ktora rychlo dava pocitovat pneumatikam, ze dostanu viacej zabrat. Miname odsunutu tabulu s napisom o moznom uzavtreti cesty v zimnej sezone. Teraz je však otvorena, nevenujeme tomu teda prilis vela pozornosti. Hadime sa klukatou cestou, ktora zacina stupat kamsi do vysav a po chvilke sa nam naskytuje paradny vyhlad na dolinu odkial sme prisli. Kraaasa. Panorama ako vysita. Dolu pod nami tristodevatdesiatpatka zarezana v udoli s vysusenymi jazerami a na jej opacnej strane Mt.Whitney so svojou partiou. Mala fotograficka zastavka a pokracujeme dalej. Caka nas celkom slusne prevysenie a v Masenkovej specialnej offroadackej knizke citam chalanom par zaujimavosti, ktore mame pozdlz cesty. Stare bane, historia zlatej horucky v tomto zabudnutom kute sveta a tiez o malom meste hore v kopcoch, ktore sa vdaka chyru o podzemnych pokladoch stalo velkym zo dna na den. Aj sme sa v nom na chvilku zastavili, zopar domov este stoji na svojom mieste a dokonca tu na rezervaciu funguje aj nejake ubytovanie. Nikoho tu vsak teraz niet a my pokracujeme dalej blatiskou cestou. Ozaj, zabudol som pripovenut, ze tu sa uz borime v snehu a nastala gulovackova vojna. Ked uz kazdy schytal nejaku tu ranu, kasleme na sneh, cesta je zatial v pohode, tak ideme dalej…
Ale nie daleko. Kusok za mestom sa na nas skeri hrdzava rampa zamknuta na tri zapady. Teda minimalne na tri, presne sme to nedokazali spocitat. Hmmm, tak to vyzera, ze sme dosli. Este vidime ako sa do dialky hadi nasa trasa hore svahom, ale my sa tam uz nedostaneme. Vyzera to tak, ze aj tak by sme ten usek asi nepresli, cela severna strana kopca je biela a riskovat, ze sa kdesi zosmykneme z uzkej rozbahnenej cesty zavalenej mokrym snehom, by bola hlupost. Este vacsia sprostost bola, ze nejaki ti domaci chytraci nedali tabulu s oznamom o zjazdnosti cesty uz dolu pri odbocke z hlavnej, alebo aspon tuto v mestecku. Teraz musime cuvat naspat. No nic, Tuky to zvlada a po chvili sa uz sinieme dolu svahom po tej istej trase, ktorou sme sa sem pred chvilou vysplhali…
Aby sme si aspon trosku zvysili adrenalin, vybehli sme si na jednu nenormalne rozbitu a strmu cestu, odbocujucu z tej nasej. Pneumatiky prastali a ohybali sa na ostrych kamenoch vsetkych velkosti. Miestami sme sli len po centimetri, aby sme presli najhorsie useky. No a hore na kopci zrazu koniec a dalej nic. Na malom sikmom priestore sme sa otacali tak, ze sme vyvazovali auto vlastnymi telami, zaveseni na tej strane terenaku, ktoru sme potrebovali prilepit viacej k zemi. To sa tazko opisuje, to treba vidiet. Kazdopadne sme si uzili srandy…
NAHRADNE RIESENIE
Nuz, stava sa aj v lepsich rodinach, ze nie vsetko vyjde na 100%.. Urobili sme si slusnu obchadzku a nepodarilo sa nam dostat sa teda cez hory a napojit sa na dalsiu offroadovu cestu, ktorou sme sa nakoniec chceli dostat az k dnesnemu cielu. Rychlo sme teda hladali alternativu, ako sa tam dopracovat inou cestou a podla moznosti este pred zotmenim…
O niekolko mil za miestom, kde sme z hlavnej cesty odbacali prvykrat, je dalsia odbocka, ktorou sa dostanete na trasu, veducu dlhe a dlhe mile az naspat do Bishopu. Desiatky mil prasnej, ale relativne dobre zjazdnej cesty. My sme potrebovali pouzit len jej prvych asi dvadsat mil a uspesne najst podstatne adrenalinovejsiu cestu, ktora vyustuje z tejto. To cislo v milach az take strasne nebolo, ale vdaka niektorym usekom cas ubiehal rychlo, zatial co mile nie az tak. Moznost toho, ze to cele zmakneme do zotmenia sa vzdalovala. S mapou na kolenach som podla suradnic sledoval, kde sa asi tak prave nachadzame, ale suradnice nasej odbocky sa akosi zahadne nechceli k nam priblizovat. Uz sme si chvilu mysleli, ze v knihe je nejaka chyba v cislach, lebo sa nam uz fakt nepozdavalo, ako dlho ideme. Nakoniec, ked sme asi desatkrat prekrizili malu rieku, vynorila sa dolu v doline aj nami hladana odbocka. Zaujimavy pohlad. Nasim smerom sa teraz tiahla len rovinka posiata skalami, tenky pruzok prasnej cesty veduci kolmo na hory a potom nic. Teda aspon odtialto to velmi nevyzeralo na to, ze by tie velke skaliste hory mohla nejako prechadzat akakolvek cesta. Vyzeralo to ako slepa ulica konciaca sa kamennou stenou. Zeby bol na konci vytah? Modlili sme sa, aby v tomto useku uz neboli ziadne snehove polia alebo zosuvy pody, ktore by nam znemoznili prechod cez horu a sedlo. To by bol slusny pruser, keby sme sa museli teraz po tolkych milach offroadovej cesty otocit a vratit sa. Nehovoriac o tom, ze by sme sa otacali uz tesne pred zotmenim a to, co sa miestami len velmi tazko prechadza za svetla, by sme fakt neradi absolvovali po tme. Musim priznat, ze taketo pocity som zazival v premiere. Pocestoval som uz USA krizom-krazom a zazil kadeco, ale na takomto konci sveta a daleko od akejkolvek pomoci som este nebol. Radsej sme ani nerozmyslali, kolko by sme cakali na zachranu, keby sa nam nieco nevesele prihodilo, alebo keby sa co len pokazilo auto. Pochybujem, ze sem chodi odtahovka. A keby aj hej, neverim velmi tomu, ze ked ju zavolate len tak cez okno, bude na to niekto reagovat. O telefonnom signale tu totiz mozte len snivat. No proste poriadna divocina. Kde nic, tu nic. Len kopec sutrov, slusny hic, skeriaci sa Oskar a nas oranzovo-cierny Land Rover of Slovakia. No a teraz, necakane, sa pred nami na skalnatej ceste splahajucej sa strmo hore, objavil napis. Vytaveny do hrdzavej zeleznej platne. Vravel:
ENTERING DEATH VALLEY NATIONAL MONUMENT…
Hmmm, takze takto uprosted nicoho vstupna hranica. Neviem kolko kusov turistov vchadza do Mrtveho Udolia touto „branou“, ale turniket sa tu urcite instalovat neoplati. Je cas na dobyvatelske foto a malu pauzicku. Ale fakt malu, lebo Oskar sa uz z oblohy vyhraza zapadom a podla toho ako sa tvari, mysli to fakt seriozne. Sunieme sa teda zo sutra na suter dalej. Zoparkrat musi nas sofer a offroadovy specialista Tomasko-Masenkovic-Obrazok, vystupit z auta. Vaznym krokom a vaznym zrakom zhodnotit situaciu pred nami, zase este vaznejsie nastupit a zdolat dalsiu prekazku. Parkrat sme museli pre istotu vystupit aj my, aby sa cez vacsie vyskove rozdiely „cesty“, odlahcilo auto. Na dvoch-troch miestach vzal topiaci sa sneh so sebou dolu do doliny aj kusy cesty a my sme radi, ze mame taky uzky rozchod kolies, lebo inak by sme sa dalej nedostali. Bolo to o chlp. Niekolko centrimetrov sirsie napravy a mohli by sme sa otacat na spiatocnu cestu. Oskar sa uz sklana za kopce. Ocividne ma toho na dnes uz dost a my sme na tom podobne. Podla suradnic a topografickej mapy by sme uz ale mali byt blizko nasho dnesneho ciela…
THE RACETRACK alebo CESTUJUCE KAMENE
Konecne sme sa vystverali na upatie kopca a dostavame sa po dlhsom case opat na rovinu. Uz v inej nadmorskej vyske, samozrejme, ale predsa len rovina. Teraz uz mozme ist zase rychlejsie, nez pat mil za hodinu. Este par minut a v dialke uz vidime velku zvlastnu rovnu plochu a tusime, ze to je ono…
Dnes to mame V.I.P. Sukromne. Len pre nas. Uz tu nie je ani nohy, lebo sa uz zacina stmievat a do najblizsej civilizacie je to este nejakych tridsat mil po rozbitej prasnej ceste. Ak teda povazujeme za civilizaciu kemping s hajzlikmi a ohniskami. Faro, cele zadychane, ufulane a zaprasene, odstavujeme na malej ploche pri informacnych tabuliach a nechame ho tu chvilu vydychnut. Berieme si len fotaky a slapeme cez velke dokonale vyschnute a rovne pole. Rovno za nosom. Len tak tusime, ze slavne pohybujuce sa kamene sa nachadzaju tam niekde vzadu. Zemina je od sucha popraskana na utvary podobne vceliemu plastu. Len trosku menej pravidelne. Vidime na mile daleko a okrem nas teraz asi hovadsky daleko nikto nie je. Hmmm, fajn pocit, zase party len s prirodou.
Aaaa, uz vidime pred nami par sutrov vycvievajucich z uschnuteho blata. Pokial sme kracali sem, videli sme par stop po kamenoch, ale kamenov nikde. Par uplne vypatlanych turistov si ich odnieslo ako souvenir. Asi si mysleli, ze im budu chodit aj doma po obyvacke. Tabule pri ceste pre istotu upozornovali dalsich nadejnych primitivov, aby ich nieco take pre istotu ani nenapadlo. Pochybujem, ze to pomoze. Ktovie, ci vedia citat. Vedci uz roky skumaju, co je pricinou pohybu tychto sutrov, ktore sa dokazu premiestnit aj o niekolko desiatok metrov a zanechavaju za sebou brazdu v blate. Doteraz nie je dokazane, cim je to sposobene. Uvazuje sa o tom, ze kombinaciou vody, mrazu, ladu a vetra sa deje toto „nadprirodzene“ divadlo. No a takeho vedca musí potom trafit, ked mu taky suter co skuma roky, nejaky suslavy hamburgerovy vypaseny Amik odnesie domov. Co k tomu povedat…
My sme si uzili toto miesto aj bez toho, aby sme cokolvek so sebou odnasali prec. Ak tede nepocitame zaujimavy zazitok a niekolko fotiek, ktore snad vyjdu. Je uz totizto poriadne sero, Oskar zapadol a coskoro bude uplna tma. A tu, kde je najblizsie umele osvetlenie vzialene desiatky kilometrov, bude urcite tma ako v rohu…
TMOU TMUCOU DO MESQUITE SPRINGS
alebo AKO SME ZO SEBA AJ LAND ROVERA DUSU VYTRIASLI…
S bliziacou sa nocou padla v aute dokonca aj nevinna otazka o tom, ze kde budeme nocovat. Hmmm, nooo, mali by sme niekde… Najblizsim kempom od „Chodiacich (ci smykajucich sa) sutrov“ je Mesquite Springs Campground. Len dufame, ze sa tam pre nas najde miesto, lebo ak nie, tak to este len bude sranda…
Asi desat mil od Racetrack pola je Teakettle Junkcion – odbocka na akusi dalsiu offroadovu cestu ktovie kam. Vyfotili sme sa tam pri velmi originalnej smerovej tabuli bohato ovesanej plechovymi hrncekmi, cajnikmi a podobnym srotom, tvoriacim zbierku snad desiatky rokov staru. Zvlastna vianocna vyzdoba, ale co moze clovek takto na konci sveta cakat…
Nemoze byt nic lepsie, nez na oko rovne vyzerajuca prasna cesta, na ktorej su takzvane „rolety“ – male stvrdnute vlnky, ktore su tak zakerne, ze z vas chcu dusu vytriast. A z auta vsetky suciastky. Ci idete rychlo alebo pomaly, vozidlo chyti po chvilke tu spravnu frekvenciu trasenia tak, ze musite pribrzdit, lebo inak sa vam rozpadne faro. Ist tak dve-tri mile je relativne v pohode. Nejakych pat-desat, uz slusne lezie na nervy, ale takmer tridstat… to uz da zabrat aj silnejsim nervom sofera. Lenze ina cesta odtialto nevedie, tak neostavalo nic ine, len sa nechat masirovat.
Ked sme poriadne vytraseni konecne dorazili k prvym svetlam a zastavili pri ceste, hned sa k nam dovalil chlapik ochotny pomoct. Az moc ochotny. A asi aj viac ochotny, nez chlapik. Priblblo a prisladko sa usmieval a tiez mal hlas o par oktav vyssi, nez by sa zdalo normalne. No, ktovie ako to ma „doma“ v privese zariadene s priatelom, nebudeme to riesit. Kazdopadne sa mi tlacil do okna ovela viac, nez je prijemne a zdrave a po minute nam uz vsetkym svojim vtieravym teplym francuzskym prizvukom slusne liezol na nervy. Zhruba sme sa ale dozvedeli, co sme chceli. Kemp je odtialto este kusok dalej, to len par ludi sa rozhodlo kempovat takto pri ceste. Ono to v dobre vybavenom karavene, luxusnejsom nez moja obyvacka, celkom ide…
V cierno-ciernej tme sme nakoniec nasli aj nas vytuzeny kemp a dokonca aj volne miesto v nom. Uvarili sme si polievocku, dali k nej nejake tie arasidy a pifko. Po celom tomto zaujimavom, rusnom a vycerpavajucom dni sme sa uz vsetci tesili do „postele“. Chalosom sme pomohli postavit stan, ja s Tomasom sme spali na streche auta. S paradnym vyhladom na hviezdnatu oblohu. Malokde je taka ako v Udoli Smrti. S takymto platnom pred ocami by som rad zaspaval castejsie. Uz sice pofukoval studeny vetrik, ale ten vyhlad. A ten vzduch, ten vzduch…