…budime sa teda strateni kdesi uprostred statu Nevada. Oskar nas prebral hned svojimi prvymi lucmi, ktore zacali rozmrazovat nase zmrznute kosti. Ako nahle bolo vsade svetlo, ufoni goli razom prec a vital nas novy den. Zoskocil som zo strechy auta na strk pod nami a snazil sa rozchodit nohy…
Peto, nas ranny vtacik, uz zase pobehoval okolo. Neskor sa vykuklil aj Masenko a Majo vyliezol zo stanu s novym herpesom. Ak to takto pojde dalej, bude si ich musiet zacat budovat jeden na druhom v poschodiach, lebo na perach mu uz nikde nezostane miesto. Aby sme rozmrazovaci proces urychlili, vytiahli sme znovu futbalku. Musim povedat, ze ked clovek na loptu aj vidi, je to podstatne jednoduchsie a hravo sme prekonali svoju vycibrenu techniku z vcerajsej noci. Dokonca sme si hodili aj maly zapasik. Bratislavski chlapci hrali osvedcenu cesku taktiku betonovania v obrane, na goly z brejkov a aj im to vyslo. Vyhrali nas ranny zapas. Hned sme to chceli napravit v odvete, ale tu chalosi rychlo odriekli, vraj sa musime ponahlat…:o) Tak sme teda hodili do auta zvysne veci, Majo si nasiel kdesi v strku pluca a dych chytal este po ceste. Nic to, este bude cas na sportove zapolenia, pome teda dalej do neznameho sveta, cakaju nas nove zakutia…

LUNAR CRATER
Hovadsky dlha a rovna dialnica cislo sest sa dlho tiahne mesacnou krajinou. Nedaleko miesta, kde sme nocovali sa nachadza vecicka, ktora sa nevidi kazdy den. Teda v nasom pripade sa to skoro neda povedat, pretoze sme len vcera rano na jednom podobnom mieste boli, ale ked sme sa uz zatulali to tychto koncin, urobime si malu zastavku. Je tu obrovska rovna plocha vytvorena vulkanickou cinnostou. Zhruba 100 stvorcovych mil. Aj vdaka tomu sa Lunar krater pekne vynima na svojom miestecku. S hlbkou zhruba 140 metrov, je celkom na co pozerat. Obrovska diera v zemi a siroko daleko len nekonecna rovina. Myslel som, ze tu volakedy davno slahol meteorit, ale aj tato jamka na gulocky vznikla erupciou pod povrchom zeme, ked sa podzemna voda prilis ohriala sopecnou cinnostou. Zaujimave miesto. Akurat by som tu nechcel byt v momente, ked to tu lietalo vzduchom…

NA SAMOTE „U LESA“…
Ako sa tak „sestka“ tiahne dalej na vychod, dotiahne sa az k malej benzinke. Na useku asi 200 kilometrov je to jediny zdroj paliva pre plechove tatose. V malom objekte, ktory nemá ziadnych susedov, nam mila starsia pani teda dovolila natankovat a aj nam porozpravala o tom, ako to tu pred rokmi kupili a urobili tu benzinku. Vraj len preto, aby sa na tejto dlhej trase bez nicoho, nachadzalo aspon jedno miesto na natankovanie a male obcerstvenie. Nuz, ja mam sice ludi rad, ale zeby som sa kvoli nim presidlil niekde do prostiedku prazdnoty a vstaval vzdy, ked mi niekto zaklope na dvere uprostred noci, tak to zase nie. Je vsak fajn, ze aj taki ludia existuju. Ked uz sme takto s tetuskou konverzovali, tak som sa jej hned opytal, co by sa tu v sirokom-dalekom okoli oplatilo vzhliadnut, ked uz sme sem dostali. Vlastne sme chceli vediet, ci na jednej z odbociek, kde sme po ceste vahali, ci ist alebo neist, boli naozaj nejake horuce pramene alebo nie. Napis tomu totiz navraval, ale ked sme videli nekonecnu prasnu cestu a netusili, co na jej konci najdeme, tak sme sa tam neteperili. Non-stop teta sa zamyslela a povedala, ze to bol len nazov nejakej malej osady, ale ziadna prirodna tepla vana tam nie je. No vytasila spod maleho pultiku mapu Nevady. Opytala sa, ze co takto naozajstne zarucene teple pramene v indianskej rezervacii a zapichla prs do mapy na miesto, ktore sme mali takmer po ceste. Hmmm, tak to uz znie celkom lakavo. Bude to sice nejakych dvadsat mil mimo nasej trasy, ale take nieco nas predsa neodradi. Oranzovou fixkou nam vyznacila do mapy ako sa tam dostat. Nechceli sme ist naspat tou istou trasou, tak nam tam supla aj alternativny prejazd horami a tym padom by sme vysli mensou obchadzkou rovno pri mestecku Ely. Tam mierili nase kroky tak ci tak, cize super plan. Podakovali sme sa dvadsatstyrihodinovej tete a naskakali do auta.

DUCKWATER INDIAN RESERVATION
„Indianska rezervacia pri kacacej vode“, to je vam taka nevelka dedina spominanych asi dvadsat mil severne od dialnice cislo sest. Na pravej strane cesty nas napis s indianskymi motivmi upozornil na to, ze vstupujeme na uzemie, ktore patri indianskemu kmenu a mame sa podla toho spravat a respektovat to. A nic ine sme ani nemali v plane. Len sa okupat v ich prirodnom teplom bazeniku, pravda. Podla tetinych instrukcii sme polahky nasli nevelku modru hladinu, z ktorej sa trosku parilo. Viedli do nej male zelezne schodiky, do cervena sfarbena mineralnou vodou. Opatrne sme odskusali teplotu vody. Indiani nam ju podla dohody nastavili presne na ideal, a tak sme na brehu odstavili auto a po jednom sme sa zosupli do prijemneho kupela. Paraaadicka. Tomu sa hovori pohoda. Toto je spravny relax. Siroko daleko len nekonecne pastviny, akesi hory v pozadi a popredi, no a domaci indiani v domcekoch za horizontom. Ale tu ani nohy. Teda ak vynecham nasich osem. Voda bola pekne cira, az pokial sme ju my nezamutili krokmi v hustom bahne. Peto hned skumal maly podvodny krater, ktory sa crtal v hlbke pod hladinou. Niekde odtial vyvieral teply pramen. Vonku pofukoval studeny vetrik, ale schovanym pod vodou nam bolo dobre. Akurat nebol nik velmi ochotny vyliezt vonku a dat fotak na stativ, cvaknut si tento zazitok. Nakoniec sme to nejako zvecnili a ak sme chceli aj odist, z tepluckej pohody museli vyliezt do zimy vsetci. Nic prijemne po tom vegetiku vo vode, ale dalo sa prezit. Chvilu sme premyslali supnut si to odtialto do mestecka Ely krizom cez hory, ale po predoslych skusenostiach z Death Valley, sme uz radsej neskusali pokial bude dlhocizna polna cesta zjazdna a kde nas odreze od dalsej trasy sneh. Ked sme totiz videli v dialke tie hory, ktorymi skratka viedla, vyzeralo to o dost blaznivejsie, nez boli nase predstavy, ked tetusa o ceste horami rozpravala. No hej, keby nebol marec, ale aspon maj, tak by sme to tadial smykli jedna radost a bez problemov…
Vratili sme sa teda pekne na sestku a po nej sme sa dovalili az do spominaneho mesta, kde som sa uz raz, zhruba pred dvoma rokmi, tulal a hladal noclah pri mojej „Coloradskej ceste“. Tentoraz nas sem dohnal hlad a nutnost kupit pneumatiku na Land Rovera…
Ely vyzera tak trosku akoby tu cas zastavil pred mnohymi rokmi. Tak trosku prispato, tak trosku zaspato a tak dost vidiecky. Jedinu hlavnu ulicu lemuju obchody, obchodiky a predajne novych, ci ojazdenych aut. Na starej malej benzinke sedel neskutocne tlsty chlapik, ktory snad zo svojho kresla nevstal aspon dvadsat rokov. Tak vyzeral do neho vkliesneny, ze som sucitil s tou zeleznou nozickou a malymi kolieskami, ktore tazko vzdychali pod tolkou tarchou. Fesak vyzeral ako z reklamy na obeznych sumistov, akurat mu chybali tie specialne japonske slipy. Mal som pocit, ze sme jeho prvy zakaznici po dlhej dobe. Povedal nam, ze jedine miesto, kde by sme mohli taku pneumatiku zohnat je Michelin, kdesi dalej smerom dolu po ulici. Tak sme si u neho teda aspon natankovali a pobrali sa do „centra“.
Michelin bolo male dealerstvo, na ktore by svetoznama firma asi nebola prave najpysnejsia. Usadili sme sa do starej potrhanej kozenej sedacky a Tomas sa snazil zohnat to, co sme tu hladali. Ale nenasli sme. Nemaju. Posledna sanca je akysi servis este o kusok dalej, kde by mohli mat pouzitu pneumatiku nasich parametrov. Zodvihli sme sa teda zo sedacky pamatajucej si este asi aj obciansku vojnu a pobrali sa dalej…
Servisak bol srandovny chlapik v zafulanych monterkach. To je teda opis co? To akoby som povedal, ze to bol ten Vietnamec z trhu, ktory bol taky nizsi a mal cierne vlasy. No nic, hlavne, ze nam nasiel nieco, co nam pasovalo na auto. Kvalita nic moc, ale za danu cenu pohodicka. Minimalne to bude fungovat ako krizove riesenie. Sme spokojni, po pol hodinke sa moze ist dalej. Masenko az taky spokojny nie je, pneumatika mu nepasuje presne do sady, ale tuto na konci sveta nemozeme prilis spekulovat. Vdakabohu, ze sme zohnali aspon toto. Teraz, ked je uz vybavene auto, ideme konecne vybavit aj nase zaludky…
Po ceste sme este zbadali dolarovy obchod. To je v krajine neobmedzenych moznosti jedna z dobrych veci. Vtrhnete dovnutra a vsetko co tam maju stoji dolar. Existuje aj alternativa s nazvom 99c super store. Kopec z tych veci nestoji za nic, kopec veci sa da kupit este za menej v normalnych obchodoch, ale po kopec veci sa tu oplati zajst. Tak sme zasli aj teraz. Kupili sme si zopar hovadin. Pri kase bola celkom fesna holka. Teda aspon vzhladom na to, ze sme uz par dni ziadnu nevideli, bola fesna…:o) Pozartovali sme teda trosku, nech je sranda a tiez sme sa opytali, kde sa da v okoli najlepsie najest. Poslala nas do akehosi hoteliku kusok hore po ulici…

PIPAJUCA A CINGAJUCA NEVADA…
…nejako som to necakal uz v tomto zabudnutom mestecku, ale raz darmo, sme v Nevade. A to znamena legalny hazard. Automaty, rulety, kartove hry… proste vsetko, co k tomu patri.. Vliezli sme do kvazi najschopnejsieho hotelu, ci motelu v okoli a hned nas ovalil piskot, hukot, dzavot a cinganie hracich masin. Masenkovi a Majovi sa hned rozsvietili ocka a uz aj zhanali stvrtaky, aby si trosku zagejmblovali. Tak davame malu pauzicku. Nastastie to relativne rychlo prehrali a mohlo sa ist jest. Odporucana zradelna sa nam nezapacila, nakoniec sme to zapichli do nejakej lokalnej. Ked sme uz tu, tak si dame folklore. Pizzu a ine klasicke veci v prazdnej hotelovej restike, mozme mat hocikde…
S miestnymi cowbojmi, tlstochmi a vsakovakymi inymi individuami to bolo naozaj zaujimavejsie a aj jedlo bolo „domackejsie“. Teraz sme mali pokracovat dalej smerom do narodneho parku, ale akosi som bol prehlasovany. Vraj bude prilis zima a motely su tu velmi lacne… Nuz, co sa da robit. Jeden proti trom, nie je co riesit. Ide sa teda do motela. Este raz sme sa zastavili v obchode pri fesandach, lebo sme si mysleli, ze dostaneme dobru radu, kam sa na noc zasit. Ale slecny nic nevedeli, vraj su vsetky motely zhruba rovnake, tak sme sa teda v nejakom nakoniec zlozili. Chystali sme sa vybehnut do neurciteho miestneho baru a strelit si par piveciek, ale boli sme vsetci taki unaveni, ze kym sa nam podarilo zodvihnut a vypadnut z izby, pomaly sme jeden po druhom pri telke pozaspavali. Teda asi tak nejako to bolo, lebo ja som zaspal prvy. Este si pamatam, ako som vravel, ze zapinat telku nie je najlepsi napad a potom uz nic… Ziadna kosa, ziaden vietor, to teplo v izbe ma rychlo ukolisalo…