…tak ako sme vcera vecer zaspali, tak sme sa zobudili do noveho dna. Ani prezliect do pyzama, ktore nemam, som sa nestihol. Nevadi, aspon som usetril obliekaciu cast teraz rano. Bude viacej casu na strihacku. Uz ma omrzela hriva, na cestach a turach sa este zapotime, hodi sa praktickejsi uces. Tomas stihol zmaknut novy strih este vcera vecer, ja som sa chopil masinky pokial sa ostatní balili. Raz-dva-tri a bol som razom o desat rokov mladsi. Aspon mali chalani srandu a v aute nam pribudol novy teenager.
Cim skor sme vypadli v mesta a uz sme aj frcali cestou-necestou smerom do nasej prvej narodoparkovej zastavky. Hudba nam vyhravala a pocasie sa tvarilo na pekny den, ked nam do cesty vbehol krasny pohladnicovy zaber na jazero a hory v jeho pozadi. Zastavili sme sa na chvilu. Slusne prituhovalo a jazero nam dost jasne nasepkavalo, ze v noci bolo vonku predsa len o cosi chladnejsie, nez v motelovej izbe. Korcule sme si vsak nepribalili, a tak sme nechali lad na hladine jazera nepocmarany…
Asi 50 mil od Ely je mala osada s dvoma motelmi a niekolkymi domami. Vola sa Baker. Tak ako to mesto na ceste z Los Angeles do Las Vegas. Akurat, ze tamto je mesto Californske, tato diera je Nevadska. Snazili sme sa zistit, ci sa tu v pripade nudze bude dat v noci prespat. V dedinke vsak ocividne scipol pes uz pekne davno a kedy boli motely naposledy otvorene, to si asi vela ludi nepamata. Vsetko tu vyzeralo len ako nefunkcne rekvizity. Oslovili sme jedinu babku, ktoru sme v okoli nasli a snazili sa dostat od nej aspon nejake informacie o tom, co a ako. Babicka vsak reagovala akosi cudne. Pravdupovediac, ostali sme z nej v nemom uzase a nechali ju radsej na pokoji. Pri malom postovom urade nas oslovila ina pani. Druha ziva dusa na jednej z asi troch ulic msta. Videla nas neuspesny pokus s divnou babkou, tak nam vysvetlila, ze je to miestny cudak a ze je uplne mimo. Ta osoba vobec nevie kolka bije. Povedala nam aj to, ze na motel mame zabudnut a druhy tu ani nie je. Nuz, zaujimavy kut sveta. Poberieme sa my dalej. Great Basin nas uz caka, sme predsa len kusok pre jeho branami…
Niekolko mil hore kopcom rovno do hor a boli sme tam. Privitalo nas Visitor Center. Nevystihli sme vsak prave najidealnejsiu dobu na navstevu tohoto miesta. Vacsina ciest je teraz uzavreta, vsade mame sneh. Turistika hrozi tak maximalne na snezniciach alebo s cakanmi a mackami. Aj ked sa mi to ani trosku nepaci, budeme musiet blizsie preskumanie parku odlozit na neskor, teraz si aspon pozrieme minimuzeum vo Visitor Centre a pozrieme si film o Great Basine. Urobili sme si teda malu exkurziu. Tomas s Majom obliehali telefonny automat, my sme behali po budove. Kupili sme par pohladnic, ja som si doprial paradne hracie karty s americkymi narodnymi parkmi a chvilu sme si vychutnavali slnko. Pocasicko bolo paradne. Cakali sme na zlaty klinec navstevy tohoto miesta. Kedze sa neda realizovat ziadna bezna turistika, ani nic podobne, ideme si pozriet aspon jaskynu. Vraj stoji za to, nenechame si to teda ujst…
A naozaj stala. Neprekvitala svojou rozlahlostou, ale za to hustota a rozmanitost vyzdoby boli jedinecne. Vsetky mozne tvarty a utvary. Stalagnitov, stalagtatitov a stalagnatov tam bolo tolko, ze do tolko ani pocitac nevieme. Fakt krasna jaskyna. A ranger nam k tomu velmi zaujimavo rozpraval a navyse bol taky spravny srandista, takze sme sa ani chvilu nenudili. Hovoril nam aj o tom, ako volakedy vyzerala navsteva tejto jaskyne. So svieckou v ruke, to v tej tme bol priam heroicky a gymnasticky vykon. Chlapik vas sem doviedol k diere v zemi, ktora sa ani zdaleka nepodobadala dnesnemu skulturnenemu a pohodlnemu vstupu, zaplatili ste mu a bolo. Nechal vas napospas prirode a ak ste sa do 24 hodin nevratili, potom vas nechal hladat. Alebo to tak aspon slubil, nemame overene, ze aj dodrzal slovo. Kazdopadne, ak vas par dni nenasli, museli vas nejako odpratat z cesty, pretoze povodna cesta jaskynou bola velmi narocna a uzka, nemohli sa o vas donekonecna podkynat dalsí turisti. Tych vzdy pred vstupom do jaskyne odtestovali na „priechodnost“ tak, ze mali před vstupom betonovu kocku s otvorom, ktorym sa musel prepchat každý buduci objavitel. Kto nepresiel skuskou, ten nemal sancu prejst ani uzinami jaskyne, takze smola, alebo dieta a dalsia navsteva. Z nas sa mal testu podrobit len Tomas a tvrdil, ze to kludne spravi a nezasekne sa, ale zo zahadnych pricin sa na to zabudlo a skuska sa nekonala…:o)
Exkurzia jaskyne dopadla nad ocakavania dobre, trosku sme zase nacreli do ineho sudka, mozme ist dalej. Este sme sa previezli autom od Visitor Centra aspon potial, pokial bola odpluhovana cesta a uzili si trosku snehu. S tazkym srdcom, ze sa navsteva zmenila na takuto lahku exkurziu bez turistiky, som sa pozeral do spataka, v ktorom sa stacali brany Great Basinu. Nic to, budeme sa musiet este niekedy zastavit…
Po ceste z parku sme si urobili zopar vynimocnych fotiek. Kusok pod Great Basinom pravdepodobne zije nejaky umelec-srandista a ten vytvoril pozdl cesty niekolko originalnych umeleckych diel. Mimozemstan na vozicku, hrob dlhononeho cowboya v cizmach, kostra za volantom veterana a pod., to stalo za zastavku…
Postupne sme zisli az dolu do nasho oblubeneho „mesta duchov“, odtial sme to supli na dvadsatjednicku smerom na juhovychod a cez malu zastavku v Milforde sme sa dostali az na patnastku – hlavny dialnicny tah veduci z L.A., cez Las Vegas az do Salt Lake City. Chvilu sme sli smerom na juh, ale odbocili sme podstatne skor, nez by nas mohlo mesto kasin zlakat. Namiesto toho sme to zapichli v mexickej restauracii na niektorom z exitov a dali si poriadny neskory obed. Vlastne to uz bola skor vecera, ked vezmem do uvahy zapad slnka, ktory sa odohraval na parkovisku pocas nasho nahanania lopty za ucelom rychleho vytravenia. Ci uz tak alebo tak, kazdopadne to bolo dobre teple jedlo a kvalitne posilneni sme sa mohli vydat na dalsiu cestu. Ved este dnes sme sa chceli dostat do ciela c.2 – Bryce Canyonu…
Po ceste sme sa zastavili v niekolkych motelikoch a sondovali sme ceny noclahov, lebo bratislavskym chlapcom sa zase nechcelo kempovat vonku. Desili sa nocnej teploty, ale musim uznat, ze sa aj bolo coho. Po tom, co nam teta na jednej z recepcii povedala, ze ma byt par stupnov pod nulou, celkom nas brebralo.
Nazory majitelov sa vsak ani trosku nezhodovali s nasimi predstavami o rozumnej cene, a tak sme sa postupne doplahocili az k branam narodneho parku. Dnes v noci ma teda mrznut a podla toho, ako sa tvarila priroda naokolo a jej kamarat sneh, celkom sme tomu verili. Takze tu mame teraz dva tabory. Bude sa spat v kempe, alebo zalezieme do tepla motelovej izby? Dohodli sme sa, ze kedze hladanie bolo doteraz neuspesne, tak skusime aspon omrknut situaciu v lese. „Aj tak tam v takejto kose v kempe nik nebude…“ zaznelo v aute. Na moju vyzvu, ze ak ano, ze ak tam budu aj dalsi ludia, tak prespime a prezijeme aj my, chalosi pristupili. …he-he…
A boli tam. Ludia. Normalni. Zivi. Nezamrznuti. Rovno niekolko stanov. Dokonca aj s malymi naobliekanymi, asi eskimackymi, detmi tam ludia boli. Niezeby bol problem zohnat volneho fleka v lese, ale fakt tam bolo na tuto rocnu dobu neocakavane vela stanov. Odhadzany sneh na kusku zeme a na nom jednoducho stan. Vsetko sa da. Nic sa neje take horuce ako sa navari. Nic nie je také hrozne ako na prvy pohlad vyzera. Nasli sme si utesene miestecko pod velkym stromom. Dokonca aj stolik z lavickami sme tu mali. Vycnieval zo snehu asi dvadsatstyri centimentrov. Tak super. Skusali sme ho vykopat lopatami, ale bol tak zamrznuty, ze nam to velmi neslo. Poviem vam, je to fakt romantika lopatovat v kratasoch a ciernej noci biely sneh a pocuvat pri tom nasu expedicnu hymnu. Niekedy sa slovensky rap hodi…
Ani kruh pod stan sme nakoniec nekopali, nasli sme relativne nezapadnuty fliacik zamrznutej zeme pod stromom. Stihli sme si aj pivecko dat, nahodit na kratasy niekolko vrstiev oblecenia, postavit stan, zababusit sa do spacakov a povedat si par milych slov, keby sme sa nahodou rano uz neprebrali. Dobru noc…