DOBRE RANO BRYCE CANYON
…ked sa mi zdalo, ze sa mi uz hovadin snivalo viac nez dost a ze od toho, ako mi fucalo do laveho ucha, uz nic nepocujem, otvoril som pomaly jedno oko. V stane sa nic nehybalo. Oko sa pomaly presunulo zo strany na stranu. Funguje! Skvele! Skusil som to teda pomaly aj s druhym a fungovalo tiez. Dobry zaciatok. Postupne som overil aj koncatiny. Vyzera to na nadejny den, stale sa dokazem hybat. Nakoniec to s tym mrazom nebolo take zle, ako sme sa obavali, ze bude…
Vonku sa nam rozbiehal novy den a opat sa rozprudila krv v nasich zilach. Nechceme zbytocne stracat cas, podme sa pozriet na tu krasu cim skor. Ranajky pockaju, dame si ich niekde na peknom vyhlade. Lepsie je stihnut jednotlive vyhliadky predym, nez sa tam dovali prilis vela ludi.
Previezli sme sa az na koniec cesty, ktora je teraz v zime pristupna. Vytiahol som fotovybavu a uz som bol nalepeny na zabradlie vyhliadkovej terasy. Chaaa, vedel som, ze sa sem oplati prist aj po druhykrat. Vtedy pred styrmi rokmi sme tu boli v lete, to bola uplne ina story. Teraz sice neprebehneme ziadnu turicku ako vtedy, ale ma to ine plusy. Ten kontrast oranzovych skal a bieleho snehu, to je zazitok. Vsetky tie skalne utvary, ktore tu vyformoval cas, su teraz zahalene zimnou prikryvkou. Naozaj jedinecne miesto. Cele tie zastupy sutroveho vojska, ktoremu ledva dovidite na koniec, vytvaraju v tomto rocnom obdobi neskutocny pohlad…
K tomuto vsetkemu je tazko nieco pisat alebo hovorit. Este tak fotky vela napovedia, ale ani tie sa nevyrovnaju tomu pocitu, ked tam stupite vlastnou nohou. Takto sme urobili niekolko zastavok. Na jednej z nich sme stihli natocit aj reklamu na nasu malu krajinu a potom sme si konecne na jednej z vyhliadok dopriali aj ranajky. Bol to uz skor taky ranajko-obed, pretoze sme sa uz pomaly chystali na nase popoludnajsie dobrodruzstvo. Rano sme sa totiz zapisali na:
SNEZNICOVY SNEHOPOCHOD…
Uz v kempe padla nejaka ta zmienka o tom, ze by sme mohli zase vyskusat nieco nove. Kedze sa turistikovat velmi neda, jediny sposob je na bezkach, alebo na snezniciach. Kym este chalani spali, siel som sa prejst k Visitor Centru. Bolo este zavrete, ale kdesi som vycital, ze sa sneznice daju pozicat v meste, kusok odtialto. Narodny Park uz tuto sluzbu zrusil. Jaaaj, no skoda. Komuze sa chce teraz frcat do mesta a este aj platit za prenajom. Pri neskorsej navsteve turistickeho centra som vsak vypatral, ze predsa len este existuje jeden sposob. A to vyletik do snehu s rangerom. Sneznice su v cene. A cena tejto atrakcie je nula dolarov, lebo je to naucna lekcia poriadana Brycekanonskym narodnym parkom. Este ukecat posadku a malo by to byt jasne, nie?
Tomas a Peto suhlasili s rozsirenim programu, Majo vraj zostane strazit auto a skusi sa dovolat manzelke. Sedi vec. Nahlasili sme mena a o jednej mame byt teda tam a tam…
Teraz je jedna a my sme naozaj „tam a tam“. Teda teraz uz vlasne tu a tu. A je tu aj ranger a jeho dodavka so sneznicami na korbe. Dostali sme nejake tie instrukcie, plus par prazdnych americkych viet. A potom aj „vystroj“. Bola to celkom sranda poobuvat sa do tychto chodiacich pomocok. Je to cela veda, ked clovek nechce, aby ho to po chvilke ominalo, alebo aby sa potkol a vytrel ksicht to bieleho snehu v lese. Nase prve kroky na tychto eskimackych topankach boli naozaj hodne pozornosti. Skoro ako ked rodicia cakaju na prve kroky svojho dietata. Zaujimavo sa v tom chodi. Ja som sa stihol hned aj strepat dolu malym zavejom a potom som sa chvilu nevedel postavit. Chalani si ten pohlad naozaj vychutnali…
Po niekolkych metroch sme sa poriadne zlepsili, zzili sme sa so svojimi novymi nohami a potom sme uz boli machri. Pobehovali sme lesom hore–dolu a velky kopec sme ako jedni z mala zdolali priamociarym vystupom. Zatial co ostatní sli pekne po hrebeni zboku, my sme sa do hory zahryzli spriama. Riadne sme sa zadychali a sneznice sa nam plietli, ale zdolali sme to. A aj nasledne „zlyzovanie“ kopca sneznicovo-zjazdarskym stylom. Dali sme nejaku tu fotecku pri hovadsky starych stromoch, ktore preziju vsetko (vraj poniektore maju az skoro dvetisic rokov) a potom nas ranger doviedol na paradnu vyhliadku…
Toto su miesta, kde sa bez sneznic ani neda dostat, sneh je tu poriadne hlboky. Vypoculi sme si zaujimave rozpravanie o parku, o minulosti a pritomnosti, o tom, ako tu zili ludia pred nami, o indianoch, proste o vsetkom. Aj o tom, aky je tu neskutocne cisty vzduch a vraj najlepsia viditelnost do dialky na uzemi USA. Ked je uplne jasny den, vidiet az do vzdialenosti asi 200 mil. To je uz slusny dohlad…
Potom sme si este rangera odtiahli na spolocnu fotku a zasypali ho otazkami. Okrem ineho som chcel vediet, ako to vlastne je s pracou rangera, ako sa nim stat, co preto robit a aka je to praca. Prilis ma nepotesil, lebo vravel, ze takyto uchadzac musí byt asi americkym obcanom a tiez si treba odkrutit vela mesiacov zadarmo a hlavne tam, kde vas vedenie supne. Teda miesto si clovek nevyberie. No nic, s pracou rangera si dame nateraz pokoj…
Velkym okruhom sme sa vratili k autu. Majo ho strazil dobre, nik ho neukradol. Ani auto, ani Maja. Mozno to bolo aj tym, ze sme v nom mali nalozene tolko bordelu (v tom aute:), ze ho nik nechcel. Kazdopadne stále mame vozitko na premiestnovanie a to je dobre. Urobili sme si par neodolatelnych polostriptizovych zaberov v snehu, dali si este jednu zastavku na peknej vyhliadke, pockali sme kym si Tomas odbil svoj dlhy ceremonial v toaletach a vyrazili sme na dalsiu cestu. Pre mna sa takto vlastne az teraz zacina naozajstny vylet. Vylet do oblasti, kde som este nikdy nebol. Tiahneme cez Escalade Monument smerom na Capitol Reef National park…
ESCALANTE MONUMENT – BOZIE SCHODY…
Ludia tento kut sveta nazvali uz roznymi menami. Bozie schody je nazov, ktory sa mi celkom zapacil. Na tejto obrovskej doske si totiz priroda zaujimavo zasantila a odstupnovala ju v obrovskych schodoch. Akurat ta mierka je tak velka, ze to clovek nevidi kazdy den. Rad by som si to pozrel z lietadla a urobil paradny zaber. Trasu tadialto som zvolil len preto, ze som predpokladal, ze by to mohlo byt zaujimavou spojnicou medzi Bryce Canyonom a Capitol Reefom. A ono to naozaj stoji za pozornost. Podla toho co som sa zatial dopocul a docital v mudrych knihach, je tu toho na pozeranie dokonca ovela viac, nez som predpokladal. Cele tie dva tyzdne, ktore mame vyhradene na nasu expediciu, by sme mohli lahko stravit len v tomto okoli a vobec by sme sa nestihali nudit. Nuz, tak to byva casto. Bohuzial, nemozeme si dovolit velke zmeny planov, ale aspon trosku ich doplnime. Aspon o tolko, co zvladneme vtesnat do programu…
Cestou cislo dvanast sme teda brazdili tento zaujimavy kut sveta. Uz sme kdesi nafasovali malu mapku tejto lokality a v hlave sa rodili nove plany. Akurat, ze tych zaujimavych miest je v okruhu sto mil viac, nez je zdrave. Ide sa do mestecka Cannonville, tam je aj Visitor Centre – nasa vecna „kniznica vedomosti a informacii“. Zosnovame nejaky plan…
Informacne centrum nas privitalo zamknutymi dverami. Na niekolkych putacoch vonku som si narychlo obzrel fotky nafotene v tejto lokalite a ulovil akesi mapky. Musime si poradit sami. Ideme sa previezt do parku kusok za mestom. Kodachrome Basin State Park by mal byt zaujimavym miestom. A kusok od neho by sa mal nachadzat aj dalsi zaujimavy prirodny skalny obluk…
GROSVENOR ARCH…
Chvilku nam trvalo, kym sme cestu k nemu vypatrali, ale v drvivej vacsine pripadov sa vzdy nakoniec nejako dostaneme tam, kam sa dostat chceme. Tentokrat sme po uzkej prasnej ceste, o ktoru sme sa delili s miestnymi cowbojmi a hovadsky velkym stadom krav, dorazili az pod paradny skalny obluk. Dvojity. Uz som raz spominal, ze je to velmi zriedkava prirodna raritka. Zrazu tu z rovnej prerie vyrasta vysoka skala a v slusnej vyske od zeme sa postupnym zvetravanim a posobenim prirody vytvoril tento zjav. Paradny pohlad takto zospodu. Ten si vyslovene pytal fotecku. Cvak a je tam.
Dokonca tu bolo aj sympaticke miestecko na stanovanie, ale Oskar bol este prilis vysoko na to, aby sme uz spustili kotvy. Dali sme si teda aspon par zaberov na skalneho krasavca a vybrali sa na zahadnu prieskumnu cestu, o ktorej sme sa informovali na odbocke sem…
PIONIERI…
Informovali je v tomto pripade asi prilis silne slovo, lebo to zvadza k presvedceniu, ze sme sa dozvedeli, do coho ideme. Vlastne nam povedali len tolko, ze po ceste, na ktoru sme sa vypytovali, sa da cez hory dostat obrovskym oblukom az spat na hlavnu cestu c.12. To bolo to, co sme chceli pocut. Mapa to aj ukazovala, ale dost nejasne. Co nas uz menej potesilo, bolo to, ze tato offroadova cesta vedie cez hory a kazdy rok dost dlho trva, kym je zjazdna. Vraj zatial nevedia o nikom, kto by uz tohtorocny prechod uskutocnil. Nuz, to je vyzva. Divokou prirodou, cestou, ktoru zvladne len terenne auto aj pri idealnych podmienkach… Plus este to, ze nevieme, v ktorom bode bude v tejto rocnej dobe neprejazdna… proste kopec srandy. Specialne nas upozornovali na to, ze mozu byt este stale rozvodnene potoky, ktore pretinaju cestu na niekolkych miestach a to je hlavny dovod, preco sa tadial da prejst az ked sa roztopia snehy a voda stecie do udoli. Nuz, podme teda na to. Sance su otvorene, kto neskusi, nezazije…
Prvych par mil bolo celkom v pohodicke. Dalo sa ist relativne rychlo. Ked sme narazili na prve useky rozmlatenejsej cesty, prve prechody vodou a podobne srandicky, vyrazne nas to spomalilo. Pozerali sme na oblohu, potom na hodinky a kalkulovali, ci je vobec nejaka sanca dorazil do zotmenia niekam do civilizacie. Chvilu to vyzeralo, ze aj hej. Po tychto usekoch nas to preslo. Prudy vody, pretinajuce cestu neboli nastastie take hrozne, presli sme ich bez vacsich tazkosti. Nejake to blato, sme obcas museli preskumat palicou, aby sme v nom nezostali zapichnuti, ale Land Rover to s prehladom zvladol. Vystupali sme postupne do vyssej nadmorskej vysky a vonku zacalo byt celkom chladno. Oskar nas zradil a zbabelo sa schoval kdesi na kopce. Vzal si so sebou pod perinu aj posledne luce zohrievajuce aspon ako tak nekonecne uzemie okol nas. Zapli sme postupne vsetky reflektory a teraz to bol suboj nas, drsnej cesty a prirody. Nekonecnej prirody a ciernej tmy. Musim povedat, ze to malo celkom grady, ako sme tak frcali tou temnotou. Nestretli sme za cely cas ani jedine auto. To nie je bohvieako priaznive znamenie. Co nas vsak drzalo v optimickej nalade, boli stopy v blate, ktore jasne prezradzali, ze tadialto uz pred nami slo nejake auto. Podstatne vacsie alebo minimalne s poriadne sirokym podvozkom, ale slo.
Cesta sa zacala smykat a vyjazdene kolaje boli pre nas prilis siroke. Ale sli sme dalej. Mala hygienicka zastavka nas len utvrdila v tom, ze treba pekne sediet dalej v aute a pokracovat. Vonku uz totiz riadne prituhovalo, kempovat by sme tu asi nechceli. Navyse to vyzeralo na typicku kojoto-hadovo-skorpionovu prirodu a to by asi nikto nechcel tahat domov, vsakze…
Bola uz sice tma, ale vsetko slo relativne v pohode. Az doteraz. Zrazu sa cesta pred nami zabelela. Kompletne zasnezena. No skvele! Niezeby sme sa bali trosky snehu, ale auto zacalo hned presmykovat a koniec tejto snehovej plochy sme ani nedovideli. Tu sa koncili aj stopy nasho predchodcu. Dalo sa z nich vycitat, ze tu hodnu chvilu zapasil so snehovou perinou a nechcel sa vzdat, ale nakoniec pochopil, ze to nemá zmysel. Chtiac-nechtiac sme to museli uznat aj my. Toto bol este totiz asi len taky predvoj toho, co bude nasledovat vo vyssich polohach tejto cesty. Je mozne, ze najblizsich desat-dvadsat mil vyzera takto a este horsie. Bojovat celu noc so snehom a posuvat sa po kusku namotavanim oceloveho lana, ktore sme mohli postupne pripevnovat o stromy, by nas mohlo niekam posunut. Ale ci az na koniec cesty a ci by sme tam do konca tyzdna doslil, to bolo otazne. Museli sme sa otocit a vydat na cestu spat…
Takze nakoniec sa predsa len splnil ten scenar, ktory nas trosku matal po ceste do hor. Otocka o 180 stupnov a dlha rozbita cesta naspat. Vratili sme sa do Kodachrome State Parku. Tu je aspon celkom pekny kempik. Nasli sme si flek pod obrysmi obrovskych ciernych skalnych obrov. Postavili sme tabor, dali si cosi pod zub a unava nas dotiahla za usi az do spacakov. Uz som celkom zvedavy na to, co sa rano vykluje z tych zamaskovanych ciernych obrysov. Dobru noc…