…noc pustila na oblohu Oskara a odkryla nam tak prirodu naokolo. Cierne skalne velikany sa zmenili na zlto-oranzovo-cerveno-hnede a naozaj to tu vyzeralo velmi zaujimavo. Pekny parcik. Este vcera rano sme ani nevedeli, ze existuje, celkom prijemna nahoda, ze sme sem takto nahodne zabludili. Rozlepili sme teda oci, dali sa trosku dokopy a v mapke som nasiel nejake cesticky na rannu rozcvicku. Zviezli sme sa teda na koniec kempu. Odtial vedie hore do kopca uzky chodnicek, ktorym sa da dostat az na druhu stranu hor a v minulosti bol casto vyuzivany ako pesi prechod. Miestami to nie je najlahsie slapanie, pretoze cely svah zvetrava a zosypava sa dolu do doliny. Clovek ma co robit, aby sa nezosupol dolu spolu so zeminou a kamenmi. Vybehli sme az na vyhliadku. Do sedla, odkial sme videli na obe strany hor. Na jednej strane severna cast s dvanastkou, po ktorej sa budeme sunut dnes dalej, na strane druhej pekny vyhlad na Kodachrome. Utesena dolinka. Naozaj to hra farbami jedna radost, autori vymysleli tomuto miestu priliehavy nazov. Posedeli sme si chvilu na malej drevenej lavicke, ktoru tu akysi dobrak postavil a cumeli sme na ten vyhlad. Prijemne ranne prebudenie…
Zbehli sme dolu a na opacnej strane kempu sme to este svihli dolava, medzi velke skaly a urobili si malu obhliadku inej casti parku. Take trosku turisticko-fotograficke rano. Nachadza sa tu obrovsky balvan v tvare stlpu. To sa len tak niekde nevidi. Clovek ma co robit, aby ho obehol dookola a tyci sa do poriadnej vysky. Vyzera to akoby ho sem priviezli mimozemstania a zapichli ho do zeme ako kopiu. Nechcel mi vliezt ani do zaberu, kreten jeden! Ten suter myslim, nie mimozemstana…
Vratili sme sa na dvanastku a teraz si to peknou vyhliadkovou cestou sinieme smerom na mesto Escalante. Vcera som kdesi vypatral, ze sa nedaleko od neho nachadza Devils Garden – velmi zaujimave a vynimocne miestecko. Nehovoriac o tom, ze sa da odtial este tahat kopec dalsich mil smerom na koniec sveta… a tam je koniec sveta. Krasny koniec sveta. Nebolo by od veci, dojst az tam…
Este predtym, nez sme sa vybrali na tuto dlhsiu prasnu cestu, dali sme si na rozcvicku niekolkomilovy offroadovy okruh. Na nom sme mali najst aj nejake to petrified wood, aspon to tvrdila mapa. Nakoniec sme si vsak len pozreli hory a pustatiny po trase, popocuvali dobru slovensku hudbu, zviedli hudobno-odbornu diskusiu o jednom z textov pesniciek a skamenele drevo sme nenasli.. Ja som tohoto povalaneho, neskutocne stareho dreva, premeneneho na kamen videl uz viac nez dost a nejako mi to netrhalo zili. Ale Peto bol z toho smutny. Ako specialista na prirodne vedy to chcel vidiet. Co uz, snad este budu ine miesta, kde sa to podari vidiet. Obchadzkou sme sa teda vratili do mesta Escalante, dali sme si vo vyludnenej restike s peknym drevenym interierom velmi dobru domacu polievku plus nieco dalsie pod zub a pustili sme sa na dlhu prasnu trasu nekonecnym priestorom…

DEVILS GARDEN…
Do Devils Garden to nebolo tak daleko a cesta je tu dobra. Uprosted nicoho sa tu zrazu zo suchej prerie vystrkuju oble kamene roznych tvarov. Naozaj diabolska zahrada. Dalsi priliehavy nazov. Odparkovali sme auto a rozbehli sa to toho sutrolesa. Paradne miestecko na fotenie. Zase ten pocit, ze sme na inej planete. V totalnej prdeli, daleko od vsetkeho, kde to vobec necakate.
Po chvilke som zistil, ze mi skoncil vo fotaku film a kedze som si prezieravo nevzal so sebou fotoruksak, mohol som sa prebehnut do auta po novu rolku. Co uz. Kto nema v hlave, ma v nohach. Potom sme si dali par baletackych laskovickovskych zaberov a este dalsich niekolko vydarenych foteciek. Niektore sutre vytvarali neskutocne kreacie. Tu by sa dal len fotenim kludne stravit cely den. Podme ale dalej, v tomto momente uz vieme, ze sa dnes pokusime dostat az na uplny koniec tejto vyse 100 kilometrovej prasnej cesty – na koniec sveta…
Pocas tejto trasy je kopec odbociek do prava a do lava. Kazda z nich vedie menej ci viac mil niekolko dalsich dni, aby sme ich mohli vsetky poobjavovat. Na jednej z nich je vraj aj druhy najvacsi skalny obluk v USA, ale to som zistil az par mesiacov neskor. Snad teda inokedy.
Minali sme aj odbocku do Egypta. Normalna mala drevena tabulka s napisom – EGYPT 10 miles. Nuz, co sa da na to povedat. Asi tam maju hovadsky dobru skratku… Samozrejme sme sa na tomto originalnom miestecku zvacnili a pokracovali sme dalej na juh…
Presli sme usekom, kde cestu pretinala voda. Nastastie nic velke, ale par aut to tu zapichlo a nepokracovalo dalej. My sme sa tymto miestom bez vacsich problemov presmykli a odteraz sme uz len zriedkakedy niekoho stretli. Akurat jedno velke autisko stalo zaparkovane pod zaujimavou skalou, pri ktorej sme sa zastavili tesne pred poslednym usekom nasej dnesnej cesty. Toto skalisko vyzera ako okruhly balvan hodeny na zem. Vsetko by bolo v poriadku, keby nemal velkost niekolkoposchoveho veziaku. Fakt monstrum. V skale su vydlabane stupacky a da sa po nich vyliez poriadne vysoko. Hore to ide jedna radost, raz-dva sme sa vysupli hore a dali si fotecku. Horsie to slo dolu. To sa nam aj rozklepali kolena, kde sme patrali nohou vo vzduchu a hladali v prazdnote kazdu nizsiu stupacku. Celkom sranda, ale uspesne sme to zliezli dolu.
Od tohoto miesta by to uz malo byt len niekolko mil. Cierna farba cesty v mape znazornovala, ze sme uz v inom „okrese“, ale aj to, ze cesta nebude bohvieaka. A ani nebola. Potialto by sa snad clovek dostal aj beznym autom. Snad okrem toho jedneho vodneho prechodu asi dvadsat mil dozadu. Lenze teraz sa uz cesta menila na horsky prechod. Miestami sme netusili, kadial dalej vedie. Zacala byt poriadne dobrodruzna a niektore useky vzali podrobnejsiu expertizu terenu pokial sme sa do nich pustili. Tomas stlacil zazracny gombik, ktory hydraulicky dviha celu napravu vyssie a uz sa slo na poriadny offroading. Tento usek ubiehal velmi pomaly a auto a aj my sme dostali zabrat. Obcas boli v skalach poriadne prevysenia a prirodne schody.
Takto sme sa doterigali az na koniec „cesty“. Slepa ulica. Bolo jasne, ze dalej sa uz neda ist. To, ze sme na spravnom mieste potvrdzovala aj zelezna tabula osadena na velkom skalisku…

HOLE IN THE ROCK…
Tabula hovorila o tom, ze sa tadialto kedysi davno premlela vyprava Mormonov aj so svojimi plne nalozenymi vozmi. Prisli na toto miesto a potrebovali sa nejako dostat na druhu stranu kanonu. V ceste im vsak stali hory a dolu, v doline zarezana rieka Colorado. Ak by vsak chceli toto cele obist a dostat sa k miestu, kde je rieka dostupna a da sa prebrodit, museli by si urobit obchadzku vyse tisíc mil. To bolo nemyslitelne, a tak sa rozhodli pre kaskadersky kusok. Dynamitom odpalili prechod dolu k rieke. Vytvorili si tak umely kanon do kanonu a spustali dolu na lanach svoj naklad a seba. Tam potom vozy, ktore zaroven fungovali ako plte, preplavili na druhu stranu rieky a pokracovali vo svojej puti.
Ono to vsetko znie krasne jednoducho. Lenze ked pridete k uzkemu priesmyku, ktory otvara vyhlad do doliny, zastavi sa vam dych a neverite, ze niekto mohol tadialto este aj vozy spustat. Samozrejme to vsekko az po tom, co cumite ako puk na ten krasny vyhlad na udolie rieky Colorado. Nadhera. Ved sa to aj vola Hole in the Rock – teda Diera v skale. A cez nu sa vam na tomto konci sveta naskytne takyto nadherny pohlad. Znova – treba vidiet, tazko to opisat. Ked sa clovek trepe nejakych vyse sedemdesiat mil pustatinou a pride na takyto koniec sveta, kde ho caka pohlad ako tento, je to nezabudnutelne.
Ale, aby som sa vratil k tomu zastavenemu dychu. Cumite tam dolu na tu krasu a na tu strmu sutrovu smykacku rovno dolu. Clovek ma co robit aby to zbehol len tak sam so sebou a nie to este s plne nalozenymi vozmi vaziacimi cele tony. Ti ludia to vsak za jeden den dokazali a uspesne sa potom preplavili na druhu stranu kanonu.
Urobili sme si par peknych zaberov zhora z priesmyku a pustili sme do zostupu k vodnej hladine. Kdesi pisali, ze je to hodinka a pol, alebo tak nejako. Po ceste sme stretli majitelov auta, ktore hore osamelo stalo na parkovisku. Mlady parik, super a inteligentne vyzbrojeny na turu – v slapkach, sa uz vracal naspat. Len blbec sa moze vybrat do takeho terenu takto obuty, nehovoriac o tom, ze siroko-daleko nikoho nebolo a neviem, kto by ich ratoval, keby si co len vyvrtli clenok. Ale nechame to radsej tak, uz sme pocas nasich ciest videli Americanov turistikovat kadejako. Od tych pokusitelov osudu sme tak sme teda aspon vytiahli info o tom, kolko casu mame pocitat na turicku. Vraj sme dolu za dvadsat minut a hore tak za pol-tristvrtehodinku. Tak fajn, casovo je to teda ovela menej, nez sme cakali. To je dobre, inak by sme to do tmy asi tazko stihli.
Ako sme tak zostupovali dolu, znova a znova som neveriacky krutil hlavou nad tym, ako sa tadialto mohol niekto spustat s vozmi. Neuveritelne. To musela byt neskutocna kowbojka. Zbehli sme az dolu na malu pieskovu plaz s jedinym suchym stromom. Ten chudacisko uz nemal na sebe ani listka a asi si myslel, ze je to nudaplaz, lebo tu stal len tak nehanebne bez kuska kory. Mali sme chut vbehnut do tej krasne modrej vody. Lenze bola poriadne studena. Aj tak sme ale neodolali. Majo nam povedal, ze sme vadni a dival sa na nas z brehu zababuseny do bundy. Oskar mal na male, uz sa mu chcelo spat a nevyzeral, ze by nas chcel po vychode z vody zohrievat svojimi lucmi. Aj tak sme sa nakoniec vykupali, dali si spolocne otuzilecke foto aj s Majom na rukach, potom este nejaky ten zaber s nudastromom a chvilu som sa topil v hlbokom bahne o kusok dalej. Teraz uz viem, aky je to pocit, ked sa clovek potapa do bahna a nemoze si pomoct. Nastastie som si to vyskusal len po stehna, ale mozem povedat, ze je to sila. Velku sancu na boj s prirodou clovek takto nema.
Obcerstveni studenou vodou sme sa rozbehli naspat hore. Nohy by ale bezali podstatne rychlejsie, nez za nimi stihal dych. Nejako sme sa roztrusili, kazdy si zvolil vlastne tempo. Stretli sme sa zase az hore. S Petom sme si este vybehli aj kopec nad priesmykom, z ktoreho bol o to lepsi vyhlad, ale zacalo sa celkom slusne stmievat, tak sme to odpichli rychlo na spiatocnu cestu, aby sme stihli pre zotmenim aspon ten najnarocnejsi usek. Za nim to uz pojde relativne v pohode aj ciernou nocou.
Bez zastavky sme to tahali tmou-tmucou az naspat na dvanastku. Slusna streka. Mladi parik z priesmyku zostal kempovat niekde v prerii, za nas sa Tomas rozhodol, ze potrebujeme nocovat ako princezne zase v moteli. Tak sme nakoniec na noc zakotvili v prijemnej vykurenej izbe a zbytocne sme vyvalili kopec prachov. Co uz, aj horsie veci sa stavaju. Ani nevieme, kde sme sa to v tmavej noci zatulali, kazdopadne, tento den stal za to. Zazili sme cosi nove a neobycajne, bude sa nam dobre spat…