Zobudili sme sa teda v moteli pod horami, v mestecku Boulder. Krasna lokalita, z izby vyhlad rovno na hory a vonku dokonca aj bazen a jucuzzi. No ked sme tam chceli nabehnut, zamknuta brana nas nepustila. Bol cas opustit luxus. Vonku nas uz den pozyval na dalsie dobrodruzstva…
Vcera, ked sme frcali tmou, minuli sme velmi zaujimavu cast nasej dvanastky. Aspon to tak tvrdila mapa a materialy o Escalante national monumente. Vracali sme sa teda kusok spat a naozaj to bolo pekne divadlo. Cesta vybudovana uprostred nekonecnej skalnatej krajiny. Chvilu sme sli po hrebeni tak, ze na oboch stranach cesty padali dolu vysoke utesy. Tuto niekde by mala byt turicka k akemusi vodopadu. Co takto opat sa zrana trosku prebehnut? Nik s tym nemal problem, a tak sme zapichli auto na parkovisko pri malom kempe (tu sme mohli uplne v pohode prezit noc a nemuseli sme robit tie mile navyse) a vybehli na uzky chodnik veduci udolim…
CALF CREEK
…maly potocik zahryznuty do skalnateho udolia sa tu klukati a pozyva turistov k miestu, kde sa jedneho dna rozhodol si trosku poskocit. Pekna prechadzka chladnym ranom. Po ceste su zvlastne vytvarovane skaly a par historickych miest. Zvysky prastarych obydli a akysi sklad potravin tak vysoko v skalach, ze nik poriadne nepochopi, ako sa tam ludia vobec dokazali dostat. Na jednej z plochych skalnych stien o milu dalej je straaasne stary petroglyf – velka kresba cudnych postav. Vyzera to ako mimozemstania, ktovie kto stal prapovodnemu obyvatelovi modelom.
A tak sme si slapali tym tajomnym udolim, obzerali prirodu okolo seba a kecali o vsetkom moznom. Prisli sme na koniec chodnika. Tu sa uz neda ist dalej. Jedine, ze by sa niekto pustil do kolmej skalnej steny obklopujucej cely kanon. A prave tu si nas potocik menom Calf Creek poskocil, alebo teda skor zoskocil A to poriadny kusok. Vznikol tak velmi pekny vodopad a pod nim male jazierko. V nom sa potocik trosku vytrasie, ponatahuje, povystiera a zase sa poberie dalej. Skaly obmyvane padajucou vodou su sfarbene do duhova. Zeleny mach a dalsie farby na stene dodavaju vodopadu naozaj caro. Trosku sme si tu posedeli, urobili nejaku tu fotecku a potom sme ho uz nechali aj inym. My mame dnes este pred sebou dalsi zaujimavy program…
IDE SA DO DALSIEHO NARODNEHO PARKU…
Z Boulderu sa da dostat do Narodneho Parku Capitol Reef aj skratkou po Burr Trail Road – ceste veducej rovno na vychod. Teda nie az tak celkom rovno, lebo je to klukata stara cesta skalnym kanonom. Ta sa dalej pri hraniciach parku meni uz len na prasnu cestu a do Capitol Reef vchadza v jeho malo navstevovanej, tak trosku zabudnutej casti. Ale o tom az neskor, dnes pokracujeme po dvanastke, tou sa da totiz vbehnut do parku v jeho vraj najlepsej a najfotogenickejsej casti, tak zacneme tam. Po ceste sme mali krasne panoramaticke vyhlady na celu okolitu krajinu. Radost pozerat. Predvcerom sme mali v Bryce Canyone sneh, vcera sme sa tulali prasnymi cestami a vyprahnutou cerveno-hnedou krajinou, aj sme si na ture zaplavali a teraz mame okolo seba zase sneh a pozerame sa z vyhliadky na vsetku tu krasu pod sebou. Smerom dolu sa to pekne postupne meni zo snehoveho pola, krocik po krociku, az na tu hnedocervenu zem a piesok a potom sa to daleko na obzore zase postupne dviha. Cez skaly, kopce a hory az po zasnezene skalnate stity. To som este asi nevidel – takuto dvojitu panoramu. Akoby dolu bolo zrkadlo, ktore celu sceneriu kopiruje druhykrat.
Ked sme sa zase pozvolna spustili do nizsich nadmorskych vysok, objavili sa prve znamky civilizacie. Prvu cenu u nas vyhralo vodne delo na obrovskej luke. Niekto sa snazil aj napriek tejto teplote zavlazovat a dopadlo to tak, ze delo na velkych drevenych kolesach bolo cele pokryte cenculmi a ladom. Ale nevzdavalo to a dalej chrlilo prudy vody. Velmi zaujimavy pohlad. Ludia su niekedy zvlastni…
Neviem, ci to bolo pri pohlade na to ocenculovane delo, ale kazdopadne sa nasi bratislavski chlapci rozhodli, ze na noc musime zase najst nejaku strechu nad hlavou. Dnes to malo aspon ako-tak zmysel, boli sme uz totizto v slusnej nadmorskej vyske a pred nocnym mrazom sa tu nebolo kde schovat. Tomas objavil Motel 6, ci co to bolo, za dost dobru cenu, tak sme nakoniec ani my s Petom az tak neprotestovali. Rychlo nas ukecal fakt, ze je vo vnutri aj bazen a jacuzzi. Predstava chladeneho pivecka v horucom bazeniku po celodennej ture, zatial co sa okna rosia od toho, ako vonku mrzne a pivova flasa od toho, ako je pivecko dobre vychladene… jaaaj, to by asi roztopilo aj mamuta. O.k. berieme teda hotel na dve noci, sme rovno pred branami parku, bude to teda nas zakladny tabor. Vynimocne z pevnych a nepremokavych materialov…
Lenze este stale mame na dnesok zopar hodin pred sebou, a tak nebudeme trcat v hoteli. Len sme zarezervovali izbu a frcime do:
CAPITOL REEF NATIONAL PARK…
…taaak a sme tu. Tri roky ma stvalo, ze som toto miesto obisiel, ked som s Galinou prechadzal len kusok odtialto. Vtedy sme si to svihali z Arches National Parku dolu do Glen Canyonu. A bolo to len nejakych cosi vyse tridsat mil z odbocky, kde sme si davali rychly obed. Ale Capitol Reef sme nenavstivili. Vtedy sme uz mali dvojtyzdnove meskanie a nemohli sme zabehnut na kazde zaujimave miesto po ceste. Casom som objazdil vsetky mozne narodne parky v sirokom dalekom okoli a tento jeden zostal zabudnuty. Ale slubil som mu, ze ho pridem pozriet, a tak som tu. A som rad…
Par mil za vstupom je Visitor Center. Tak sme nabehli tam. No uz je neskoro, vsetko je pozamykane. Vzali sme si teda aspon mapky plus nejake info o parku a frcali na SUNSET POINT, nech stihneme vecerne predstavenie. Po ceste sme si pozreli aj GOOSE NECK, taku malu fesnu vyhliadku, a potom sme tak akurat stihli moment, kedy sa Oskar ulozil spat za vysoke skalne stity so snehovou ciapkou. Celu krajinu zalial na moment cervenym svetlom svojej nocnej lampy. Paradicka. Cumeli sme na tu krasu. A aj na tu kosu, ktora sa rychlo dostavila a uz sme sa tesili na to, co vsetko uvidime zajtra. Ako tak pozeram na mapku, tak to bude pekne turisticky den…
Vykotulali sme sa vonku z parku a zapadli do jednej fesnej restiky s nenormalnym vyhladom cez presklene steny. Taky zrubovy styl. Drevo, kamen a sklo. Moj styl. Hned by som si to prerobil na svoje byvanie. Trosku to tu bolo zvlastne, lebo ak som to spravne pochopil, majitelia boli Mormoni (to vysvetlim niekde bokom) a ti maju vzdy take dost zvlastne zvyky a sposoby. Chceli sme si dat pivo, ale nemohli sme so ho objednat bez jedla. Tak sme si vybrali nejake blbe chipsy za par dolacov a uz to islo. Esteze su Amici taki kratkozraki, mala finta vzdy pomoze. Z ich jedalnicka sa nam aj tak nic prilis nepozdavalo. Zaludky sme potom naplnili v malej pizzerii kusok dalej. Uz chceli sice zatvarat, no velmi mila teta nas predsa len obsluzila. Pizza, pivecko, pohoda…
Na hoteli sme si mohli dat v klude sprsku, ale hlavne sme sa tesili na bazen a spominanu horucu jacuzzi. Tepla voda a bublinky uz na nas cakali. To vam bol relax, po tych dnoch stravenych v aute a na nohach. Hotovy balsam na telo aj dusu. Vegetili sme v horucej vode az do zaverecnej a potom sme pospali ako male deti. Rano treba vstavat velmi skoro, caka nas narocny den…