…vstali sme pekne zavcasu. V cene izby boli aj kontinentalne ranajky, takze sme sa napchali cerealiami a dalsimi zdravymi hovadinami. Dokonca sme sa rozhodli upiect si aj nejake tie vafle. Skoncilo to tak, ze sme spalili formu. Od dnesneho dna uz aj Peto bude vediet, ze pred tym, nez sa neleje na horucu platnu cesto, treba ju potriet olejom…
Po prijemnych ranajkach sme sa vybrali naspat k branam parku. Tomas s Majom mali este na programe nejake telefonovanie, tak sme sa s Petom nechali vysadit na zaciatku rannej tury na rozcvicku – Chimney Rock nas uz ocakava…

A naozaj to bol prijemny rozbeh do noveho dna. Aj sme sa miestami zadychali, aj pekne vyhlady sa naskytli. Cela tura, dlha asi styri mile, len obehla akymsi kanonom okolo velkej skaly a zase sme sa vratili na jej zaciatok. Nelutovali sme ani tuto prechadzku, ale pre tych, co sa budu rozhodovat, ktoru turicku si v Capitol Reefe vybrat, pridu este lepsie kamenaky. Taxik prisiel na cas, chalani dobehli chvilu po tom, co sme dosli na dohodnute miesto my. Teraz sa konecne dostaneme aj do Visitor Centra…

Nabrali sme potrebne informacie. Vsetky tie klasicke, plus som si vypytal par rad ohladne jednej specialitky, ktora este pride na rad. Obehli sme si niekolko zakladnych odporucanych miest v parku. Cervene a hnede skaly, dokonca aj ladove cencule sme este nasli vysiet zo skalej steny. To sa potocik akurat rozhodoval, ci zostat este zamrznuty, alebo sa uz vykasle na zimu a potecie v plnej parade. Rozhodli sme sa, ze si spravime turu k dalsiemu skalnemu obluku. Cassiday Arch jeho ctene meno je. Aspon tak sa nam neskor predstavil. Najprv sme si vsak museli preslapat dnom velkeho kanonu, najst malu drevenu tabulku ukazujucu kadial sa vnorit do skalnej steny a potom stupat dalej. Na zaciatku kanonu sme je par jaskyn – vchody do byvalych bani. Bani, kde sa tazil uran. Vtedy este nik nevedel nic o radioaktivite a ludia netusili nic o jej skodlivosti. Nevedeli o tom, ze moze zabijat a nosili na krku kusky radioaktivnej horniny. Nuz, pekne privesky to mohli byt. A ti chlapici asi dodnes nevedia, na co umreli…
Strme skalne schody nas viedli skoro az do neba. Zastavili sme sa na mieste, odkial sme prvykrat z dialky mohli vidiet obluk. Ale chceli sme si s nim potykat osobne. Po ceste k obluku sme mali paradny vyhlad na cely kanon, ktorym sme dolu presli a potom aj na dalsie vrchy a udolia. Zazitok ako svina. Krasna priroda. Nekonecne kamenne mesto. Skaly roznych farieb, od bielej, cez zltu, oranzovu, cervenu az po hnedu. V roznych vrstach a tvaroch. Vyhlad az do nekonecna…
Dostali sme sa na malu krizovatku. Jeden chodnik viedol dalej k obluku, druhy niekam do neznama a tym tretim sme prisli my. Ako som sa tak pozrel do mapy a videl, ze sa da z obluku vratit dolu do sveta aj inou cestou, i ked trosku dlhsou, nebolo mi viacej treba. Vzdy radsej skusim nieco nove, vidim nepoznane, nez sa vraciat spat tou istou trasou. Majovi tura doteraz celkom stacila, na predlzenie nemal prilis chut, a tak sme sa dohodli, ze zatial co my vybehneme k obluku a zbehneme dolu k ceste, on sa vrati povodnou trasou. Vyzdvihne auto a pride po nas tam, kam sa my vynorime z hor…

A celkom to vyslo. Majo uz vegetil pri aute, ked sme sa my dovalili na male parkovisko v udoli. Uz nas nejaku tu chvilku cakal, pretoze nam vzal okruh horami viac casu, nez sme predpokladali. Ale stal to zato. Naozaj. Krasna turicka. Nadherne pocasie, nekonecna priroda okolo, sotva sme niekoho po ceste stretli… Proste jeden z tych dni, na ktore sa nezabuda. Odporucam toto rande s prirodou kazdemu, kto sa vyberie do tychto koncin sveta…
Na romantickom parkovisku sme si dali este romantickejsi obed. Zase tuniaka z plechovky. Uz mi lezie hore krkom, ale tak sme sa po tych hodinach slapania tesili na nejake jedlo, ze sme zhltli aj tuniaka. K tomu nejake ovocie, doplnili sme vodu a nase neposedne duse nas uz tahali zase niekam dalej. V mape som nasiel este jednu zaujimavu turicku. Na najvyssi mozny bod, kam sme mohli teraz vyslapat.. Cez Hickman Bridge a par dalsich mil, az na vrchol Navajo Knobs. Peknych par mil slapania, ale je to riadna vyzva. Po Hickman bridge je to len kusok. Nieco vyse mile. Dosli sme az pod samotny velky skalny obluk. Dalsie uzasne dielo prirody. Ale nebolo casu sa velmi zdrziavat, ved mame pred sebou este ovela dlhsiu trasu. Vratili sme sa teda naspat na hlavny chodnik a pokracovali hore udolim. Este sme chvilku sli v jemnom piesku, ale postupne sme sa dostali do vacsej nadmorskej vysky a pod nohami sme mali len skaly. Vsetko slo pekne polahky, metre a kilometre ubiehali a vyzeralo to tak, ze sa na vrchol dostaneme pekne rychlo. Videli sme ho totiz uz pred sebou. Uz len jedna skalna sikma plocha a za rohom sa cesta konci. Lenze ten posledny kus sme presli a za nim bol este jeden posledny a dalsie posledne. Taka celkom slusna fatamorgana. Uz som mal toho tak akurat, ked bol posledny slapak naozaj posledny. Vybehli sme na vrchol, dali si nejaku tu cerealnu tycinku a videli sme, ako si slnko sadlo za hory na obzore. Nadherny tristosestdesiat stupnovy vyhlad na celu panoramu hor naokolo. Najradsej by sme si tu zapli radiator, otvorili pivecko a polahky pri tom vyhlade zaspali. Lenze nemozeme stracat cas. Nejaka ta vrcholova fotecka na zaver a caka nas cesta dolu…
Hmmm, tak toto bude zaujimave. Pekne sa nam stmieva a ani energie uz nie je tolko byt takmer poklusove. Ale len potial, pokial stihame reagovat na teren, aby sme si nohy ako na zaciatku dna. Zaciname celkom slusne citit nohy, tempo musi byt take, aby sme si nohy nepolamali. Do uplneho zotmenia sme stihli zbehnut len cas trasy. Nastastie mal Tomas so sebou celovu lampu a mali sme aj malu baterku. To nam dost pomohlo. Inak by sme asi sli minimalne dvakrat tak dlho. Niekolkokrat sme stratili cestu a chvilu nam trvalo, pokial sme ju znova nasli. Ked sme sa vratili na jemny piesok v nizsich polohach, slo to uz celkom dobre, konecne bol chodnik jasny a zbehli sme az dolu na parkovisko. Majo nam uz pomahal svetlometmi zo strechy Land Rovera. Tym nas sice viacej oslepoval, nez ukazoval cestu, ale aj tak pekne od neho. Uz sa obzeral, kde sme sa to stratili. Boli sme dohodnuti, aj ked vtedy sme si to vraveli len zo srandy, ze ak sa neobjavime tak do hodiny po zotmeni, necha nas hladat. Uz o tom snad aj zacinal rozmyslat. Ale vsetko dobre dopadlo. Sice slusne unaveni, no s dobrym pocitom na dusi, sme sa valili ciernou nocou vonku z parku. Netuzili sme uz po nicom inom, nez po pohodicke v horucej jacuzzi. Ta trosku bolela. Nejake tie otlaky dostali zabrat, ale nakoniec presla vsetka bolest a ten paradny pocit pohody, ktory prevladol, bol supeeer. Takmer som v tej horucej vode zaspal. Dnes budeme chrapat ako male deti. V nohach mame vyse tridsat kilometrov. Ale ako hovorim, na dusi lahodu. Dnesne rande s prirodou naozaj vyslo. Unavny ale vydareny den, zajtra to nejako rozchodime…