…nuz po celodennej slapacke predfcerom, po vcerajsej zaujimavej turicke a po nocnej ceste k rieke Colorado, sme spali ako batolata. Trosku sa nam to snazil zneprijemnit vietor a chlad. Zahryzaval sa to spacaku a skusal vsetky mozne cesty, aby sa nam dostal pod kozu. No po chladnej noci sme sa zobudili do krasneho cerstveho rana s paradnym vyhladom na skaly okolo a dolu pod nami sa rozprestierala velka modra vodna plocha. „Rozvodnene“ Colorado, inak nazyvane Lake Powell. Tu niekde sa zacina jeho nekonecna plocha. Oskar sa uz splhal na oblonu a zacal z nas postupne zhadzovat vrstvy oblecenia. Zbalili sme noclazisko zo zeme aj zo strechy auta a pobrali sme sa dolu k vode…
Aby sa plany planovali zbytocne, tak ich vzdy nieco skor ci neskor nabura. Tentokrat sa tak rozhodla sama priroda. Uz dlhsiu dobu vraj klesa hladina Colorada a vody ubuda. Z tychto dovodov je cela oblast v docasnom upadku, vratane kompovej prepravy na opacny breh. Nie su peniaze na takyto biznis v tejto dobe. A ze vraj Amerika, ze vraj krajina blahobytu. Tam kde to nie je take potrebne, plytva sa peniazmi jedna radost, zatial co tu, kde by sa tepny nemali nikdy zastavit, nie su prostriedky. Pekne nam tym pokazili rozvrh. A tak som sa tesil, ako sa aj s autom preplavime na opacnu stranu a budeme moct skratkou pretat tuto neznamu daleku krajinu. Som smutny…

Ale co sa da robit, zahodme stare plany za hlavu, treba sa prisposobit situacii, tak hor sa na alternativne napady. Akurat, ze tych alternativ nam nezostavalo prilis vela. V podstate len tri. Vratit sa tou istou cestou do Capitol Reef a obchadzkou sa dostat do Glen Canyonu devatdesiatpatkou, alebo to supnut na 276 a skratkou sa dostat na spominanu 95, no a tretou moznostou je zlepsit si prsiarsky styl, zvladnut ho dokonca jednorucne a takto preplavat a preniest aj Land Rovera na druhu stranu Colarada a pokracovat tak dalej na juh. Kedze mna trosku pobolievalo a zle by sa mi plavalo, rozhodli sme sa pre alternativu cislo dva. Pomotali sme sa este trosku v osade pri pristave, zastavili sa vo Visitor Centre (este aj to bolo docasne mimo prevadzky) a uz sme aj frcali zabudnutou krajinou. Zaujimavou krajinou. Keby ste prichadzali po tejto ceste zhora, divili by ste sa, co si asi pichaju ti divni ludia, zijuci uprostred nicoho, obklopeni horami a zaroven parkujuci svoje lode vsade kde sa len objavi nejaky pribytok. Lenze my sme prichadzali od Colorada, a preto sme sa tym lodkam na vyschnutej zemi az tak nedivili. Na 276 je len zopar malych mesteciek ci skor osad. V jednej z nich sme sa zastavili, skusit stastie, ci tu nenajdeme cosi pod zub.

TICABOO…

V poloprazdnom obchode sme teda patrali po niecom jedlom. Poloprazdny bol, len co sa tovaru tyka, inak zyval prazdnotou uplne. Kupili sme si teda ranajky, par pohladnic a ukecali zaspateho chlapika pri pokladni na velmi dobru cenu za slnecne bryle. Nezaplatili sme za ne ani polovicu povodnej ceny. Zaspaty chlapik sa nam potom vonku prihovoril. Asi bol rad, ze vidi nejake zive duse. Vysvitlo, ze vlastni obchodik, aj benzinku, nedaleky motel a vlastne cele mesto. Hmmm, to nie je take zle, vlastnit mesto. Aj ked je to len take male mestecko uprosted nicoho. Poradil nam, kam si mozeme zajst na ranajky. Ukazal na cestu hore do hor a naozaj sme tam nasli utesene miestecko na piknik. Pod velkymi stromami sme si dali neskore ranajky, nadychali sme sa cerstveho chladneho vzduchu a potom sa pobrali dalej. Veeelmi pekna cesta tato nasa obchadzko-zachadzka. Nekonecnou krajinou sme sli, az kym sme nedorazili na miesto, kde sme museli zmenit smer. Na sever, alebo na juh?
Devatdesiatpatka je carovna cesta tiahnuca sa z mestecka Hanksville, v ktorom som si kedysi davno daval ten obed z papierovej krabice a spekuloval, ci to nezvrtneme do Capitol Reefu. Ale nevidalo. Potom sa tiahne dolu na juh, smerom na Mexican Hut a Monument Valley a konci kusok za Natural Bridges Natural Monument. Velmi dobre si ju pamatam. Dlhe, predlhe udolie medzi skalami, hadiaca sa nim asfaltka obklopena cervenymi skalami, klud, sloboda a vietor vo vlasoch. Galina vtedy zaspala, a ja som si vychutnaval tu nadhernu trasu pri pesnickach Aerosmithu.
Dnes si nemozeme otvorit strechu a nebudem mat tuto trasu len „sam pre seba“, ale aj tak je to zazitok. Zastavili sme sa pri lanovom moste, ktory je klasickou zastavkou na tejto ceste a potom az na vyhliadke pri rieke Colorado. Dnes je tu zivsie, nasli sme tu zaparkovanych aj niekolko dalsich aut. Na mieste kde sa devatdesiatpatka zrazu prudko zlomi dolava je odstavna plocha a:

JEDNO Z NAJCAROVNEJSICH MIEST V USA…

Tu sme uz v narodnom parku Glen Canyon. Zrazu sa tu ocitnete na obrovskom utese a pod vami je z nicoho nic spad niekolko desiatok metrov. Dolu je slavna rieka Colorado a vsade naokolo neskutocny vyhlad. Kde vravim neskutocny, tak tym myslim neskutocny. Modro-zelene koryto rieky tiahnuce sa az potial, dokial dovidite. Az k pestrofarebnej fototapete tam niekde daleko vzadu. Musí byt urcite len namalovana na platne, lebo naozaj také veci neexistuju. Toto je miesto, kde sa dolu spustaju na vodu lode, lodky, lodicky, vodne skutre, clny, kajaky a vsetko co moze plavat. Preto tu vzdy z vysky vidiet kopec malych krabiciek. Su to auta, karavany a privesy ludi, ktori miluju prirodu a vodu. A to vsetko je obklopene bielymi, zltymi, oranzovymi a hnedymi skalami zaujimavych tvarov. To sa musí vidiet, aby sa to dalo zapisat do pamati. Dolu este vsetko krasne doplna velky most cez rieku, spajajuci oba brehy. Uz ked som stal na tomto mieste prvykrat, vyrazilo mi to dych a zastavil sa mi pulz. Potom sa pozvolna zase rozbehol. Stojite tu ako na vyhliadkovej vezi a 360 stupnov okolo vas je len sama nadhera. Mate pocit, ze stovky kilometrov na vsetky strany je nejaka ina planeta, ze tam urcite nie su ziadne sede mesta a kazdodenny chaos. Mate pocit, ze ste sa ocitli miliony rokov dozadu, ked tu zili len nejake tie vodne zivocichy a par druhov suchozemskych tvorov. Tak nejako to asi vyzeralo predtym, nez clovek vsetko pokaslal…

Pomotali sme sa na vyhliadke slusnu chvilu, nikomu sa odtialto nechcelo rychlo ujst. Majo si vychutnaval svoju cigaretku, Tomas a Peto sa niekde potulovali a ja som behal zo stativom hore-dolu a snazil sa vopchat vsetko do svojho objektivu. E-e, neslo to. Ukradol som si utrzky, stale su to krasne zabery, ale fotak nedokaze to, co oko. Nevadi, ukladam si do svojej pamati druhu cast tohoto zazitku.
Jedina vec, ktora ma tu sklamala, bolo mnozstvo vody v rieke. Tu bol pokles hladiny este badatelnejsi. Ked som si spomenul, aka mohutna rieka sa tadialto plazila pred troma rokmi, bolo mi z toho smutno. Ale priroda urcite sama najlepsie vie, co robi. Verim, ze to tu zase coskoro uvedie na spravnu mieru…
Z vyhliadky ide dolu k mostu kratka, ale pompezna cesta. Pozdlz kolmej skalnej steny, popri vysokom skalnom kuzeli a potom popri brehu rieky, vyzdobenom zaujimavo sfarbenymi sutrami. Dali sme si na nej malu fotozastavku, chalanom sa to tu tiez pozdavalo. A dalsia zastavka za mostom proste tiez musela byt. Tymto vsetkym clovek nemoze len tak jednoducho prefrcat. Most je sam o sebe umeleckym dielom a do vsetkej tejto krasy prijatelne zapadol. Stal sa sucastou tejto scenerie. Vobec sa mi odtialto nechcelo, ale ak mame dnes stihat zapad slnka v Monument Valley, treba sa pohnut…

JUZNYM UTAHOM…

Okolo Natural Bridges sme dnes len prefrcali. Naozaj sa nemozeme zastavit pri kazdej zaujimavej veci. Nestihali by sme tohtorocne Vianoce. Z toho vsetkeho, co mame este naplanovane, su Natural Bridges – Prirodne Mosty aj tak asi najmenej zaujimave. Ked ma clovek dost casu, je to celkom fajn ich vidiet a zbehnut si pod ne aj nejaku turicku, ale uz vtedy pred troma rokmi sme dali tomuto narodnemu monumentu jednu z najnizsich znamok v porovnani s ostatnymi. Zaujimave je, ze je tu hned niekolko oblukov nedaleko od seba, ale musim povedat, ze len za posledny tyzden sme videli niekolko zaujimavejsich skalnych mostov, nez su tieto. Tak som to chalanom aj povedal a trielili sme rovno na Monument Valley…

Aby som teda uplne neklamal, dali sme si dve male odbocky. Prvu z nich na miesto, ktore som nasiel vtedy po ceste uplne nahodne. Na kopci, z ktoreho sa dalej pokracuje uzkou strkovou cestou, je nenapadna odbocka. Prasnou trasou sa da po niekolkych milach dostat na nahornu plosinu, z ktorej je tiez jeden z najuzasnejsich vyhladov ake som kedy videl. Dufal som, ze si budem spravne pamatat, ako sa tam dostat. Predsa len to bolo pekne davno a tiez sa to zbehlo rychlo a nenapadne. Ale nasli sme to. Rozbitou cestou sme prisli na miesto, kde jednoznacne treba zabrzdit, inak by sme si celkom pekne nabili rypaky. Podobny kolmy zraz dolu ako bol pri rieke Colorado, ale tento je este vyssi a vyhlad je z ineho sudka. Ani neviem ako by som ho opisal. Mozno keby som povedal, ze si treba predstavit nekonecnu plochu cerveno-hnedeho prachu, cez ktory niekto pustil prudy vody a tie ho vyformovali do nekonecneho pola rozdeleneho na rovnobezne udolia a vystupky. Proste take zemiakove pole s hriadkami, akurat bez zemiakov a ich zelenych listov. Lenze toto je omnoho vacsie, omnoho vyssie a „hriadky“ maju velkost hor. Tam kdesi v dialke, kam oko ani nedovidi je uz stat Arizona. Tam kdesi je Monument Valley. Netrufnem si povedat, do akej vzdialenosti je odtialto viditelnost, ale urcite minimalne niekolko desiatok mil. Nehostinna krajina, naoko vyzerajuca, ze bez zivota. Tu by mohli natacat filmy o mimozemstanoch a ti, co to tu nikdy nevideli na vlastne oci, by ani neverili, ze je to na planete Zem…

Nadychali sme sa toho nekonecneho vyhladu a vratili sa naspat na asfaltku. Doteraz som nepochopil, preco je tu cesta zrazu prerusene serpentinami, ktore uz nikto nevyasfaltoval. Nakladaky tu myslim maju uplny zakaz a vsetky auta sa tu ufucane stveraju do strmeho kopciska. Je pravda, ze je to poriadny skok o uroven nizsie a na velmi kratkom useku sa spustite do podstatne nizsej nadmorskej vysky, ale uz som zazil aj vacsie drastaky. A s normalnou cestou. Kazdopadne je to zaujimava zmena a aspon sa tu clovek neznervoznuje nejakymi kamionmi. Pocas celeho klesania prasnymi uzkymi zatackami, sa odtialto naskyta paradny vyhlad na cele plane pod nami. Hned nalavo je Valley of the Goods. Tam sme sa volakedy prehanali na mojom starom malom Golfiku pomedzi ojedinele vysokanske spicate skaly, vycnievajuce z vyprahnutej zeme. Tie pripominali nasim prapredkom sochy bohov, preto takto nazvali toto jedinecne miesto. Dnes si ho ale pozrieme len takto z odstupu. Chyta nas uz poriadny hlad…

MEXICAN HAT

Pri udoli bohov sa cesta rozdvojuje. Devatdesiapatka sa konci, odbocujeme teda na cestu c. 261. A dalej na stosestdesiattrojku. Kusok za tymto pripojenim je jedna z oblubenych turistickych zastavok, ktoru najdete snad v kazdej mape a v kazdom turistickom sprievodcovi. Je to kopa sutrov, hodny kus od najblizsich skalnych hor, ktora z nicoho nic vycnieva z rovnej prerie a svojim tvarom velmi verne zobrazuje Mexicana. Este aj klasicky mexicky klobuk – sombrero – ma na hlave. Pekne sa s tym socharka menom Priroda pohrala. Vedie tu len mala prasna odbocka z hlavnej cesty a je to fotozastavka na par minut. Taka mala sranda na pobavenie…
Kusok od Mexicana, niekde na pol cesty do Monument Valley, sme v malom osarpanom mestecku zaliezli do akejsi miestnej zradelne. Zaludky sa uz s nami hadali, nedalo sa inak…

INDIANI – NAJVACSI PIVARI

…hej najvacsi pivari. Ak chcem byt ohladuplny a slusny a nepoviem rovno, ze alkoholici. V malej rodinnej „restauracii“ spojenej s potravinami a predajom vsetkeho mozneho nas majitelia – starsi manzelia, posadili k stolu so starym pestrofarebnym obrusom. Nasou podmienkou bolo, ze sa potrebujeme najest rychlo, nemohli sme si dovolit cakat polhodinu na jedlo, tlacil nas cas. Ubezpecili nas, ze to bude raz-dva a dali sme si nejaku ich specialitu podniku, v krajine neobmedzenych moznosti tak ojedinelu – hamburger s hranolkami. Ale rovnako jako kusok od Capitol Reefu, aj tento hambac bol dobry, ziadne cierne maso bez udania povodu. Poriadne domace zemliska s masom, zeleninou, roztopenym syrom a dobrymi hranolkami. Moooze byt…
Za tu kratku chvilu, co sme cakali na jedlo, kecali a podvedome pozorovali okolie, voslo do kramu snad desat ludi. Mozno aj jedenast. Az na jedneho, sami miestni Indiani. Ci uz jednotlivo, alebo v manzelskych paroch, vsetci kupovali to iste. Jedine a to iste. Pivo. Cele velke kartony piva. Ked si pivo kupil prvy, druhy Indian a potom nejaky parik, este sme tomu nevenovali pozornost. Ale po par minutach, sme uz velmi uspesne tipovali, co si prisli kupit ti dalsi. Nikto nekupil absolutne nic ine. Ziadny chlieb, mlieko, ba ani zuvacky. Len chlast. Ja osobne a vlastne my vsetci, co sme tu sedeli, sme tiez milovnici zlatisteho moku, ale toto uz bolo trosku privela. A keby aspon poriadne pivo pili. Bazanta, Martinera ci Smadneho Mnicha. Lenze tu mali len tie americke stiny (prepacte mi moju francuzstinu, ale iny vyraz by nebol tak vystizny). A este navyse v plechovkach. No nic, trosku smutny pohlad na synov prerie, ktori sa tu volakedy prehanali na mustangoch a nahanali bizony. Nechame to zatial tak, ono sa k tomu chtia-nechtiac aj tak este vratime. Teraz nam totiz prisli na stol tie nase porcie, hura teda do toho. A zapijeme ich pivom…;o)

Jedlo bolo dobre, nase zaludky si pochvalovali. Majitelia boli tiez velmi prijemni ludkovia a trosku sme s nimi pokecali. Obdivujem ludi, ktori dokazu zit v takychto dierach, daleko od bezneho sveta. A casto im aj zavidim. Klud, pohoda v lone prirody… Ale urcite aj nuda. Docasne fajn, no natrvalo, si to asi neviem velmi predstavit. Teta domaca nam dokonca venovala pohladnice. Kazdemu po jednej. Ako pamiatku na toto miesto. Myslim, ze je to jedina pohladnica s obrazkom Mexican Hut, ktora sa tu da zohnat. Jej vek sme odhadli tak na 20 rokov. Myslim tu pohladnicu, nie tetu. Aspon tak vyzerala kvalita fotografie a farby na zabere. Myslim, ze ked niekedy davno otvarali toto miesto, tak ich kupili milion a este im zostalo 990000, tak ich takto obcas rozdavaju ako pozornost podniku. My sme im na oplatku nechali na ich stene so zbierkou bankoviek z celeho sveta, original slovensku dvadsatkorunacku aj s nasimi autogramami a mohlo sa ist dalej. Treba este natankovat a Oskar uz zacina vyzerat unavene…

Na benzinke sme stretli podivneho chlapika. Strasne energicky a ukecany clovek. Vypytoval sa hned na nase auto – teda Masenkov Land Rover. Ze co a ako a kade a preco a naco a ako dlho. Vysvitlo, ze je to uplny fanatik. Ukazal nam svoj obrovsky prives, v ktorom mal pribytok a zaroven v zadnej casti garaz s motorkou, stvorkolkou, vsetkym moznym naradim a neviem cim este. Proste dobrodruh na pohladanie. Hodili sme s nim kratku debatu, ale potom sme sa ospravedlnili, ze musime ficat a aj sme ficali. Rovno smerom na…

MONUMENT VALLEY

Nuz tento nazov staci vyslovit a vacsina ludi spozornie a ozve sa v nich ucta a obdiv k tomuto dielu prirody. A nielen dielu prirody, ale vsetkemu, co je s Monument Valley spate, pretoze je uzemim Indianov, je ich pribytkom a posvatnym miestom zaroven. Len Majo a Peto sem idu prvykrat, ale tesime sa vsetci. Uz samotny prijazd na toto jedinecne miesto ma svoje caro a pompeznost. Dlha rovna cesta sa zrazu prehupne cez malu pahorkatinu a naskytne sa vam pohlad na tie tajomne hradby uprosted nicoho. Nekonecne plosiny a zrazu skalne mesto. Este peknych par mil sa veziete s tym, ze mate branu do Monument Valley cely cas pred sebou. Odtialto bezal aj Forrest Gump, ked sa zrazu zastavil, skonstatoval, ze je uz unaveny a vykaslal sa na dva roky behania. Co sme mi horsi, alebo co? Odstavili sme to na krajnici a uz aj padali zabery jednotlivych Forrestov Gumpov beziacich po nekonecnej ceste s hradbami Monument Valley v pozadi. A potom este jedna hromadna – styria Forrestovia v plnom nasadeni vedla seba… a mozme pokracovat…

Vhupli sme do skalneho mesta. Oskar uz zafarboval vsetko naokolo na cerveno. Chvilu chalosi vymyslali nieco s motelom a aj sme si zistili cenu v nedalekom meste, ale nakoniec sme sa rozhodli, ze prenocujeme v kempe. Ten je len kusok od vyhliadky na hlavnu cast udolia. Dnes by ma na motel uz neprehovoril nik, zostal by som v kempe, aj keby som bol jediny. Rano chcem totizto vidiet opat vychod slnka nad Monument Valley a takto to budem mat zo stanu na vyhliadku len par krokov. Presne tu sme nocovali aj pri prvej ceste a vobec som to nelutoval. Ale teraz nas este caka Oskarov zapad, do zajtra je daleko.
Navajovia pozatvarali svoje predajne stanky, suveniry budu k dispozicii zase az zajtra. My mame teraz este v plane vybehnut na prasnu cestu veducu pomedzi tie naslavnejsie skalne velikany.

Biznis a la Navajo…

No hej, doba pokrocila, Indiani uz nepestuju svoju kukuricu a obilie. Uz nepoluju, uz sa im nic nechce. Dnes uz len vozia turistov, ziju z ich penazi, ale davaju im pocitit, ze nie su ich pritomnostou vobec nadseni. Uz som to neraz rozoberal a nechcem znovu zachadzat do tejto temy. Stale ma to vsak vie znova zarmutit, ked to vidim. Monument Valley je jednou z tych naj destinacii v USA. A zaroven jednou z mala tych, ktora je spravovana indianmi. A jednou z mala, ktora ma tak velmi zle zariadene veci. Chabe Visitor Center, biedne mapky, slaba organizacia. Ale zato vstupne sa vybera o sto sest. Bola snad hodinka do zapadu slnka a v malej budke od nas chceli prachy za to, ze vybehneme autom na spominanu prasnu cestu. Vraj pat dolacov. Tak som im ich dal. Vraj ale za kazdeho pat. Hmmm, mile. Kazdy rok je to viac a viac. Dvacka za to, ze sa prevezieme zopar mil a oblukom sa vratime na toto miesto. To je aspon 24 plechovkovy karton piva, veru. Povedali sme, ze si to este rozmyslime, ze na taku kratku chvilu platit ako za cely den, sa nam velmi nechce. Odstavili sme auto za budkou a vybehol som do Visitor Centra zistit, o ktorej zajtra vychadza Oskar, o ktorej otvaraju cestu a ako je to s kempom a sprchou. Ked som sa vratil nalozeny informaciami, budka uz bola prazdna, Navajo siel uz asi na pivo. No nic, aj tak dobre, nahanat ho nebudeme. Vybehli sme teda na rychly okruh…

POMEDZI VELIKANY…

Uz som to tadialto absolvoval, ale velmi rad sa pozriem znova. Uzka prasna cesta sa klukati pomedzi skalnych obrov a po trase je niekolko odstavnych ploch s tymi najlepsimi vyhladmi. Na nich stoji povacsine par siatrov, pripadne predavaju miestni Indiani kmena Navajo svoje suveniry len tak z korby auta. Na dnes su uz zbaleni, ale to nam vobec neprekaza, my sme prisli lovit len zazitky a fotografie. Suveniry nepotrebujeme.
Na zastavke pri troch sestrach – to je nazov jednej zo skalnych formacii – nas privitala tlupa psov. Take indianske poulicne zmesy. Asi vkuse hladuju, lebo sa pamatam, ze aj vtedy pri prvej navsteve vzdy okolo nas nejake behali, len co sme vysli z auta. Dnes tu bolo aj par steniat. Tie boli neskutocne. Akurat mali cas vecere, tak ich matka kojila. To bol iny pohlad ako sa styri, ci pat malych zlatych steniatok bilo o najlepsie miesto pri „prestretom stole“. Blesk na mojom fotaku vypovedal sluzbu, tak som cvakal tie podarene zabery na Petov digital. Fakt zazitok. Psia rodinka a este s takym Monumentskovalleyskym pozadim, to stoji za pohlad, naozaj.
Postupne sme teda presli vsetkymi zastavkami, nalovili pamatne fotecky a zastavili sa na poslednej vyhliadke. To bol uz Oskar za horizontom a celkom slusne sa zotmelo. Dali sme si este nejaku spolocnu fotku z magickym pozadim a sfarbenymi oblakmi. A potom este jednu. To uz vsak Masenko prisiel na to, ze jeho Land Rover sa tu krasne vynima a hrozne sa mu to zapacilo. Vykopal nas teda zo zaberu a zacal si fotit svoje auto. Jeden zaber, druhy, treti. Este z ineho uhla a z dalsieho. A ked sme si mysleli, ze uz naozaj stacilo, tak pridal este zopar dalsich. Tusim by sme tomu mohli dat meno autonarcizmus alebo Landroveronarcizmus…:o)
Uzavreli sme nasu okruznu jazdu a oblukom sa vratili k Visitor Centru. Zacalo slusne pofukovat a na postavenie taboru bolo este prislis zavcasu. Boli sme hladni a dostali sme chut na pivo. Ide sa teda do nedalekej osady…

Keby ste cakali indianske vigvamy (neviem ako sa to spravne pise), totemy a podobne veci, tak by ste boli sklamani. Na parkovisku postavalo par Navajov a v potravinach pivo nemali. Kupili sme si teda aspon nejake buchty, mlieko a par hovadin. To bude vecera! Pri pokladni stala veeelmi pekna slecna. Jedina, ktora nevyzerala ako Navajo. Trosku sme s nou pozartovali, ale ja som to prehnal a doslo mi to, az ked som videl primrznute pohlady kamosov. Opytali sme sa totiz, ze ci nemaju pivo a ona, ze nie, ze v indianskej rezervacii sa nesmie predavat ziadny alkohol. Ja na to, ze ved my sme len tak na jedno pivecko mali chut, ze nie sme ziadni alkoholici, ze pohoda. No a ona, ze chape, ze aj ona si obcas nieco uhne. Spytali sme sa, ci pivo. A ona, ze pivo ani tak nieee, ze ona radsej nieco tuhsie, ale nechcela prezdradit co. A este vravela, ze musia po pivo chodit mimo rezervacie (to je to, co sme dnes videli, kde sme sedeli na hamburgeri) a po tvrdy chlast do najblizsieho vacsieho mesta, vraj asi tak 100 mil. No skvele. Mne sa podarilo utrusit poznamku o tom, ako sme si to dnes vsimli, ze Indiani len chlascu a nakupuju kartony piva a ze sme boli tym trosku zaskoceni a sklamani a ze nic ine uz asi ani nerobia… Uuups, lenze to mi nejako v tej sekunde nedoslo, ze ona uz predtym hovorila „my Najovia“. Holka sice na to nevyzerala, ale bola jedna z nich. Pekne namiesana, ale stale indianka kmena Navajo. Tomu sa vravi fopaaa… Humor ju zrazu presiel, mna tiez a chalani mi dali pocitit, aky som bol kreten. Mrzi ma to. Rybana, ak to citas, tak este raz prepac…

Vratili sme sa do kempu. Vietor sa rozhodol, ze nam venuje este viac svojej pozornosti a fucal jedna radost. Teda on bol jediny, co sa tesil, my sme az tak neplesali. Najmenej Majo, ten mal uz teraz nie prave najpriatelskejsi pohlad. Rozhodli sme sa teda, ze si mrznutie vonku este trosku oddialime. Urobili sme si vecernu pohodu v Land Rover Kine. Pustili sme si nejaky film na laptope a pritom si davali veceru. Pohodicka, v aute nefukalo. Ale kazdy film ma tiez svoj koniec, a tak sme sa po dvoch hodinach v teple museli vytackat vonku a po tazkom boji s vetrom postavit stan. Vzhladom na to, ako sa k nam chcel na noc ulozit aj ten preriovy „vanok“, tak sme nas skladaci hotel supli rovno do vstupu ku kupelniam. Tie su teraz aj tak mimo prevadzky a aspon sme tak ziskali aky-taky ukryt pred nasim novym kamosom. Trochu sme ho tym ale nasrali, lebo celu noc sa dobyjal do stanu a trepal jeho stenami. Co uz, dali sme sa na boj, tak bojujme. Ved je to len par hodin trosku menej pokojneho spanku, rano nas caka paraaadne divadlo v priamom prenose…