…tak tu teda mame skore rano v Monument Valley. Cierna tma nie je viac ciernou tmou, zore zacinaju hrat farbami. Vybehol som zo stanu, vzal svoj fotoruksak a stativ a utekal som na predstavenie. Peto siel tiez, chalani asi dobehnu neskor. Jednoznacne som to nechcel zmeskat, vychod a zapad slnka na tomto mieste su vzdy zazitkom. Dnes tu bolo podstatne chladnejsie, nez ked som sledoval Oskarove vstavanie pred troma rokmi. Vtedy nam zacalo prsat, dnes by som to rad zazil aj bez dazda. Na vyhliadke si uz brusili fotaky aj dvaja Arabi, ci Indi, ci co to bolo za chlapikov. Postupne sa obzor zosvetloval a prve luce sa predierali spoza skalnych velikanov. Potom slnko vykuklo jednym okom a nakoniec sa vyhuplo na oblohu cele. Tiez jedna z tych veci, ktore, podla mna, treba za zivot zazit. Teraz uz svetlo zalievalo celu vyprahnutu preriu a aj cestu hadiacu sa do dialky k mohutnym skalam. Dnes sa tam uz nechystame, svoju exkurziu sme si spravili vcera. Na dnesok mame husty plan a chceme vyrazil co mozno najskor.
Ked bolo po divadle a zabery boli bezpecne zapisane na filme, vratili sme sa do kempu, pobalili veci a mohli sme vypadnut. Este predtym ma vsak pri odchode z vyhliadky odchytil chlapik v budke, v ktorej sme sa vcera dohadovali o vstupnom. Vraj mam zaplatit za fotenie…To co uz ma byt? Hrabe mu, alebo sa uz hned takto zrana nahulil? Zaplatit za fotenie? Chalanisko, neviem, co Ty beries, ale musí to by poriadne tuhe. Pri vsetkej ucte k Indianom a kmenu Navajo musim povedat, ze tito ludia uz nevedia, za co by si od radosti este zauctovali nejake prachy. Biznis je biznis, ale toto uz zavana amaterskym zdieranim na vsetkych frontoch. Aj som sa ho opytal, ze ci si robi srandu, ale on na mna s vaznou tvarou, ze nie, ze to je normalne. Neriesil som to s nim zbytocne. Uz som tu raz fotil a nik za to zo mna netahal prachy, ale to mozno este nebola pivna sezona. Povedal som tu teda, ze prachy mam v kempe, ze sa zastavim pri odchode, ze ideme balit…
Ked sme uz pobalili a boli nachystani na odchod, mal som sto chuti vykaslat sa na vsetkych skazenych synov prerie, no aj tak som zabehol do budky, nech je pokoj na dusi. Bolo treba zaplatit aj za kemp. Navajo podnikatel ma este dorazil tym, ze chcel prachy za fotenie aj za Peta, plus za kempovanie sa chystal uctovat kazdu osobu zvlast. Tupec. Toto uz nebolo ani normalne obchodovanie, ale vydieranie. Kde je niekto sprosty ku mne, tak platim rovnakou mincou. Na fotenie som mu povedal, nech zabudne, ze nemaju nikde upozornenia, ze sa za to neplati a nahlasil som len dvoch noclahujucich ludi. Este vymyslal cosi o tom, ze sme mali platit dalsich pat dolacov za nejaky vstup do rezervacie ci co. Povedal som mu, ze to by som musel ist naspat do auta, lebo som si nevzal viac prachov. Zrazu mu bolo dost aj tolko, co som mu daval. Presktal to na ”uctenke” a bol spokojny. Asi sa bal, ze mu medzi tym pridu kamarati a bude sa musiet o prachy na pivo delit s nimi. Bolo mi z toho celeho na grcanie, ale co som s tym uz mohol robit? Podme radsej cim skor prec, lebo nam este nauctuju aj litre vydychaneho vzduchu. Preco musi tu prirodnu nadheru sprevadzat taketo zaobchadzanie s navstevnikmi… Smutneee…

Kusok za napojenim sa na hlavnu cestu vstupujeme do statu Arizona. Trosku sme to zdokumentovali a uz sme frcali nekonecnou rovnou cestou do noveho krasneho dna. Pred nami len nekonecna preria lemovana po oboch stranach kopcami a horami. Popri ceste sa pasli kone a my sme mierili zase na okamih naspat do civilizacie…
Na prvej krizovatke v civilizacii sme si dali nejake tie ranajky, natankovali sme pokracovali v ceste. Ako som tak studoval mapu, nasiel som nieco, co som este predtym nevidel. Navajo Monument. Zeby sme zazitkov s tymto kmenom este nemali dost? Je to len par mil mimo nasej trasy, podme sa teda pozriet…

NAVAJO MONUMENT…

Male Visitor Center v lesiku odlahlom od hlavneho tahu. A v nom minimuzeum, dve rangerky (z toho jedna poriadne preafektovana az to nebolo pekne) a taka expresna turicka na vyhliadku. Pekna prechadzka. Prechadzka na miesto, odkial vidiet vo vzdialenej skalnej stene na opacnej strane udolia skalne obydlia praobyvatelov tychto koncin. Dnes uz teda len pozostatky skalneho mesta vbudovaneho do skalneho brala, podobne ako to mozeme vidiet v Mesa Verde ci inych podobnych lokalitach. Dolu sa da ist so sprievodcom, co je par dalsich mil a urcite by nebolo nezaujimave si vypocut nejaky ten pokec o historii a slavnych casoch puebla, ale to by sme museli pockat par hodin a navyse, uz sme podobne veci videli a zazili. Nie je na to teraz cas, ved uz zastavka tu bola neplanovana, staci aj tato prijemna turoprechadzka. Po ceste sme si citali tabulky popisujuce rastliny, na co ich indiani pouzivai atd. Kusok od Visitor Centra je v skale aj odtlacok stopy dinosaura stary miliony rokov. Celkom pekna slapaj. Nechcel by som, aby mi stupil na nohu…

A IDE SA NA ANTELOPE CANYON…

Ked si tak clovek prezera cestovatelske, fotograficke alebo turisticke magaziny, ci zalovi v pestrofarebnych knihach o americkej prirode, casto narazi na zaujimave fotografie isteho skalneho kanonu. Kanonu oranzovej farby, ktoreho steny su zvlastne pokrutene a vytvaraju neskutocne pohlady. Je to nieco uplne ine, nez ostatne fotografie. Niezeby tie neboli dobre, ale tato prirodna zvlastnost vzdy pritahovala moju pozornost. Ani som si nevedel predstavit, ze to niekde naozaj existuje. Lenze ono to existuje a ked sa mi nieco take usadi v hlave, tazko to odtial dostat. Niekedy to nejde ani pacidlom Potom je uz tazko zamedzit tomu, aby sa myslienka zmenila skor ci neskor na realitu. A Antelope Canyon, to bola pre mna vzdy vyzva. Pri prvej mojej vacsej americkej ceste som mal plnu hlavu inych parkov, miest a zakuti. Nejako som si vtedy ani neuvedomoval, ze nie som tak daleko od tejto oranzovej prirodnej hracky a prefrcal som bez povsimnutia. Dnes mi uz neujde. Mierime si to na mesto Page. Mesto, ktore je zaverecnou stanicou pre Lake Powell. Vcera sme boli na zaciatku tohto roztahaneho jazera – teda vodnej nadrze vytvorenej zahatanim Colorada. Dnes budeme na opacnom konci. Velka betonova priehrada je totizto prave v meste Page…

Obisli sme teda to “rozvodnene” Colorado obrovskym oblukom. Par mil pred mestom spomalujeme. Je tu nejaka tovaren, ci elektraren, inak len rozlahla rovina a akasi vodna nadrz opodial. Tu ze ma byt ten nadherny kanon? To si snad niekto robi srandu. Lenze tabula pri ceste tvrdi, ze je to prave tu. Dokonca ma chyta schizofrenia, pretoze vidim dve rozne tabule, na dve rozne strany. Asi by sme mali prestat pit. Smykli sme to teda dolava, to vyzera blizsie. Uvidime, co to da. Zaparkovali sme auto a sli sa pozriet k malej budke. Uz za vstup na uzemie Navajov sme mali zaplatit nejakych sest dolacov a az potom nas vraj zkasnu za vyletik do kanonu. Odialto odchadza nejaky minibus milu ci dve hore po prude rieky, ktora tu nie je, a tam nas vysadia a nechaju spravit si par fotiek. A to vsetko len za nejakych smiesnych 20 dolacov. Co mozete chciet viac. Maju tu dokonca dve tury. Jedna je pre laikov, druha pre fotografov. Ta pre fotografov je o nieco dlhsia a este drahsia. Tito Navajovia, to su ini zbojnici. Janosik s Rajnohom sa ani dohromady nechytaju. Proti Navajom su len skaredi ameteri. No nic, hlavny problem je aj tak v tom, ze sprievodca tu teraz nie je, treba na neho cakat, pokial sa vrati s predchadzajucou varkou turistov. Hrackarske plastove hodiny ukazuju, ze tu bude o patnast-dvadsat minut. Lenze to uz ukazuju asi 15-20 minut. Zeby to bolo tym, ze nemaju motorcek? Ideme sa teda zatial mrknut na tu druhu stranu. Sme zvedavi, cim nas prekvapia tam…
Nooo, tak sme zistili, ze na Dolnom konci su o trosku lacnejsi, ale tiez to, ze ked chceme vidiet aj to, aj to, tak si musime zaplatit kazdu cast kanonu extra. Nehovoriac o tom, ze stale z nas tahaju poplatok za vstup na uzemie Navajov. Velkej tlstej indianke v malej starej budke sa snazim vysvetlit, ze uz sme jeden poplatok platili rano v Monument Valley. Sumistka na to, ze to je ine. Tak som sa jej opytal, kolkoze je v okoli kmenov Navajo. Vraj jeden. Tak som sa este raz opytal, kolkokrat za den mam zaplatit tomu istemu kmenu za to, aby som sa dostal na jeho uzemie a mohol si zaplatit za to, ze mi ukazu nejaky kus prirody. Nepochopila. Nezamyslela sa. Nemala sa asi cim. Skoda casu. Ta svetaskusena bojovnicka kmena Navajo ani len nevedela, co ponukaju a co uctuju jej bratranci na hornom konci milu ci dve odtialto. Ked som jej to povedal, bola to pre nu novinka. Podarena partia. Neviem, preco si clovek musi kazit radost pred vzhliadnutim nejakej prirodnej krasy takymto sposobom, ale co uz. Ked si niekto mysli, ze mu ten kus prirody patri a ma na to aj nejake lajstra, treba asi sklopit usi, inak by sa mi mohlo stat, ze neuvidim a nenafotim nic. Pockali sme teda chvilku na sprievodcu ci skor sprievodcicku a slo sa. Este predtym vzali nasi bratislavski chlapci roha a sli do mesta. Aj ich indosi vytocili a neboli ochotni ich takymto sposobom sponzorovat. Na jednej strane je pre mna zvlastne, ked sa prefajci take vstupne za dva-tri dni na cigeretach a radsej sa vynecha taketo jedinecne miesto, na druhej strane, kazdy ma svoje priority a zaujmy. A asi by tito Navajovia mali castejsie vidiet odchadzat turistov kvoli vyske ich vstupneho, mozno by sa trosku prebrali. Vlastne co to trepem, neprebrali, tym je to jedno, vzdy si to niekto zaplati a bude na pivo a hamburgery…
Tak ci onak, ja som napriek vsetkemu rad, ze som tu a uz otravujem otazkami nasu novu indiansku sprievodkynu (dali nam inu, ta prva by sa neprepchala vchodom do kanonu). Cital som, ze sa tu pred par rokmi odohrala velka tragedia a cely kanon bol dlhu dobu uzavrety. Z bezpecnostnych dovodov tu nainstalovali zachranne siete, ktore by mali zamedzit tomu, co sa tu stalo…

ANTILOPIA BALADA…

Bol to snad den podobny tomu dnesnemu, len trosku dazdivejsi. Skupina turistov bola varovana, ze hrozi prival vody, pretoze vyssie prsalo. Zaujimavostou tohto miesta totiz je, ze uzky kanon zarezany v zemi sa dokaze neskutocne rychlo zaplnit privalovou vodou a zrazu niet uniku. Presne to sa stalo, ked skupina nerespektovala a podcenila nebezpecenstvo. Vliezli dolu do kanonu, ktory je vlastne suchym podzemnym korytom rieky, z nicoho nic sa dovalila voda a ta si ich vzala zo sebou. Poriadne ich asi otrieskala o uzke steny kanonu. V podstate clovek nema sancu, ked ho zhltne prud spinavej vody a rychlostou ho taha klukatym kanonom. Ak sa dobre pamatam, tak si takto naposledy zaplavalo trinast ludi. Jediny, kto to prezil bol indiansky sprievodca. Manzel mojej spolubesednicky. Uz ma ani neprekvapilo, ze vypatlani Amici – rodiny obeti – dokazali este kmen Navajo, resp. manzelsky sprievodcovsky par sudit dlhe mesiace. Indiani mali co robit, aby sa z toho vysekali. Nakoniec ich uznali nevinnymi, ale stalo to kopec casu a nervov. Typicka Amerika. Tupci sa Ti nasackuju do kanonu, napriek varovaniam si tam idu zaplavat, ked plafky nemaju a potom Ta chcu ini tupci za to este posadit do basy a vysudit kopec prachov…

Dohodol som sa s Navajskou bojovnickou, ze nas teda necha v kanone aspon pozadu, aby som si v klude mohol fotit. Kracali sme uzkym chodnickom po vyschnutej zemi a ja som si stale nevedel predstavit, kde by sa to miesto akoze malo nachadzat. Az kym sme neprisli k uzkej skare v zemi a nestratili sa v nej clenovia nasej skupiny…
Jeden krok, druhy krok, sup dolu po pas, potom jeden uhyb hlavou, par dalsich krokov a zrazu ocelove schody niekam dolu. Razom sme boli v niekolkometrovej hlbke, obklopeni oranzovocervenymi pieskovcovymi skalami. Razom sme boli v inom svete…
V uplne inom svete. V rozpravkovom. Najlepsi sochari z celeho sveta, by museli asi cely zivot vysekavat do stien vsetky tie krivky, tvary a utvary, aby vytvorili to, co tu voda vytvorila sama. Postupne sa vrezavala do makkej skaly a ako si tak santila zo strany na stranu, podskakovala o obmyvala, vznikol tento zazrak prirody. Na opis toho, co tu clovek moze vidiet, zase treba minimalne fotky alebo este lepsie osobnu navstevu. Postupne sme si presli kanonom, ktory ma sice dlzku len asi stvrt mile, ale za ten kusok sa da naozaj vidiet cosi. Parkrat sme sa este spustili nizsie po kovovych schodistiach. V najhlbsich usekoch sa clovek pozera hore z hlbky vraj az 30 metrov. Odtial sa cez skaru v zemi predieraju slnecne luce a osvetluju steny kanonu v roznych uhloch a farbach. Nadhera. Niektore useky su take uzke, ze sa tam ledva prestrci taky ja s fotakom, nieto este aby sa tam obchadzali ludia navzajom. Aj preto sme zostali radsej pozadu, nech mame klud a nepotkyname sa o ostatnych. Niektori sa tu sice este ponevierali, ale na konci kanonu sme vyliezli vonku na svet a pockali, pokial sa vsetci stratia. Az teraz sme si uvedomili, ako hlboko pod povrchom sme boli. Na povrch sme vystupovali hned niekolkymi schodiskovymi ramenami.
Na svete bolo tiez krasne. Lezala tu particka Talianov. Na chvilu sme s nimi prehodili par slov. Nejako sme navzajom vycitili, ze sme tiez z ineho kuta zeme. Inak, aby som nekecal, tak kanon pokracuje samozrejme aj dalej, ale to je uz jeho tazsie schodna, resp. uplne neschodna cast. Myslim, ze nie je zakazane tam ist, lenze to by sme uz asi potrebovali inu vystroj a ine skusenosti. Povegetili sme si radsej pekne na slniecku, uprostred nicoho. Ludia sa pomaly vracali naspat na parkovisko. Uz po povrchu, pozdlz nainstalovanych zeleznych krabic so zachrannymi sietami. Sieti, ktore sa v pripade pritomnosti ludi v kanone a sucasnej pritomnosti rozvodnenej rieky, zhodia dolu ako zachrana. My sme zbehli naspat schodami do kanonu a v klude sme si ho presli teraz, ked bol uz prazdny. Teraz sa dali v klude robit fotecky, nik sa nikam netlacil, nik nezavadzal v zabere. Pohodicka. Takto sa mi to paci. Trosku sme si to aj natocili. Peto robil indianskeho sprievodcu v originalnom jazyku Navajov, o ktorom vsak Navajovia zatial nevedia a ja som bol kameraman. Vznikol z toho velmi zaujimavy kratky dokument. Na poziadanie ho mozme premietnut vo FeroKine…
Nakoniec sme sa vystverali z Antelope Canyonu na mieste, kde nas na zaciatku pohltil. Dobehli sme na parkovisko, o chvilu prisli aj Tomas s Majom a frcali sme do mesta. V Page sme nasli prve ako-tak schopne miesto na obed, pretoze hlad je svina a nas uz poriadne tlacil. Stretli sme tu nejakych Cechov, ktory boli v USA na kratkom zajazde, tak sme im aspon dali par dobrych rad, co je co a pomohli im objednat.
Nalozili sme sa naspat do auta a presli okrajom mesta von do puste. Z dialky sme este videli stenu priehrady a potom sme sa uz stratili v dialke…

NAPRIEC ARIZONOU…

Po zastavke v kuracej zradelni sme sa z mesta Page rozbehli smerom na juh. Nasim najblizsim cielom je Grand Canyon. Lenze to nas este caka par desiatok mil cervenou prirodou. Pamatam sa, ked sme tadialto sli niekedy davno. Bol to nas prvy viacdnovy vylet v USA. Vtedy sme si po niekolkych tyzdnoch zhanania prace v Las Vegas urobili okruznu jazdu, ktorej bol najvacsi kanon na svete zlatym klincom programu. Prenocovali sme na jeho North Rime a pocas slnecneho dna sme prechadzali tymito koncinami. Cumel som na to vsetko jak puk. Oranzove a cervene skaly, to bolo nieco nove a nepoznane. Dodnes si pamatam tie pohlady a ten pocit. Dnes si davame repete. Akurat, ze zastavka na severnom konci sa nekona. Dufam vsak, ze miestni indiani nezmenili zvyky a stale tu pozdlz cesty maju par svojich stankov a predavaju v nich vlastnorucne vyrobene suveniry. Dnes by som si odtialto rad odniesol pamiatku. Obdivovali sme prirodu naokolo. Menej uz par biednych indianskych pribytkov. Poocku sme sledovali, ci este v drevenych siatroch odchytime nejakych tych domacich umelcov. Vela z nich to uz na dnes zabalilo, ale predsa sme este cosi nasli. Manzelom z kmena Navajo sme urobili celkom slusnu trzbu.Kupili sme si vsetci nejaku tu originalnu keramiku a indianske „lapace snov“. Nieco pre seba, nieco ako darceky domov. A ako spravni Slovaci sme ukecali ceny skoro o polovicu. Jedine co sa nepodarilo uhadat bol fesny indiansky tomahawk. Vzdy som o takom snival. Uz ako maly chlapec. Tak som si povedal, ze si odopriem par vyletov do baru a splnim si sen. Dnes visi na stene v mojom byte…
S novymi suvenirmi sme pokracovali dalej v ceste. Zastavili sme sa potom este na dalsich dvoch podobnych miestach. Na prvom si Peto kupil paradnu indiansku dyku a ja som zase pravdepodobne zbalil asi 70 rocnu bojovnicku Navajo, lebo mi dala tak 75% zlavu na sip a nahrdelnik, ktore som sa mi pacili. Potom som jej ale vysvetlil, ze sa este nechystam zenit a ze ani nemame v aute miesta nazvys, takze musi ostat v svojom osarpanom stanku.
S tym ako sa Oskar pomaly zacal schovavat za hory, dovalili sme sa do narodneho parku Grand Canyon…
..

NAJVACSI ZO SVETOVYCH KANONOV…

V Grand kanone zacalo poriadne prituhovat. Studeny vetrisko a tma spravili svoje. Zasli sme dolu do prvej osady za branami jedneho z najslavnejsich narodnych parkov sveta. Aj sme vybehli na vyhliadku, pokial bolo ako tak nieco vidiet, ale videli sme uz len letmy Oskarov pohlad z oblohy. Uz len jemne hladil stedene skaly svojim ospalym pohladom. Aj tak to malo svoje caro. Dnes to tu bolo take chladne, majestatne a nevludne. Poriadne nas prefuklo, pokial sme sa vratili naspat k autu. Aj preto sme sa zviezli este par mil po hrane kanonu a potom cez hlavny vstupnu branu do najblizsieho mestecka. Masenko tam obehol nejake motely, no ceny neboli velmi priatelske. Dali sme si teda aspon veceru v miestnej pizzerii. Dobre padla. A potom sme sa vratili do kempu. Nebolo prave najteplejsie. No nebude to zase az take zle, uz sme aj horsie prezili. Tusim sme si zase dali nejaky filmik v aute a potom vystavali nas hrad, umyli sa vo vykurovanej umyvarke (tu sa prinajhorsom v noci uchylime, keby sme zamrzali) a mohlo sa ist do hajan. Dobru noc. Nasu poslednu noc ”v divocine”. Posledna noc v prirode na tejto nasej expedicii…