…naozaj sme spali zasluzenym tvrdym spankom. Vstali sme jako znovuzrodeni, ale vcerajsok bol este citit. Pobalili sme si veci a po ranajkach sme sa vystahovali z nasho zakladneho tabora. Nasledovalo nalozenie Land Rovera a nas treti utok na brany Capitol Reefu. Dnes mame na plane dlhu prasnu cestu smerom na juh. Dalsiu cestu na koniec sveta. Uz ako som ju videl v mape, tak som sa na nu zacal tesit. Milujem take cesticky “panu Bohu za chrbtom”…
Hej, bola taka, ako som si ju zhruba predstavoval. Krasna, vabiva, vyzyvava, aj kde miestami trosku jednotvarna. Klasicka cesta veduca do neznama nehostinnou krajinou. Skor nez uz po tejto trase clovek nemá inu volbu, nez ist rovno za nosom, slahli sme si to na poslednu odbocku, ktorou sa da dostat aj mimo parku. Burr Trail Road – to je cesticka, ktoru som spominal pred dvoma dnami, kde sme prechadzali dvanastkou popri odbocke na nu. Teraz sme na jej opacnom konci a nechceme si nechat ujst jazdu vraj krasnym kanonom. A naozaj to je pekne. Cesta sa klukati pomedzi cervene skalne steny a o pekne pohlady nie je nudza. Povodne sme planovali len malu zachadzku, ale ked som chalanom spomenul, ze na miesto, kde sme si pred dvoma dnami davali tie vydarene hambace, je to uz len extra par mil, bolo rozhodnute. Obed sme si teda supli znova v zatulanej malej restike. Ale nebolo to uz ono, prva varka dosla slusne pripalena a ani ta druha nebola ta prava orechova. Mali noveho kuchara. Co sa da robit. Nie je kazdy den nedela.
Obedik sme uz potom travili po spiatocnej ceste cervenym kanonom a po polhodinke sme uz zase stali naspat pred branami Capitol Reefu. Jedine, co nas po ceste na chvilu zastavilo bola obrovska skala padnuta na cestu. Ked vravim obrovska, tak tym myslim suter velky ako nase auto. Ked sme potom stretli po ceste dve auta Rangerov, upozornili sme ich na to, ze to tam asi ruplo, lebo to vyzeralo celkom cerstvo a dost nebezpecne. Upokojili nas, ze to tam je uz o tom vedia, ze je to tam uz mesiac. Nuz, dost nezodpovedne, nechat ten suter na ceste, ist tam tak v noci a nevediet o tom, da sa tam celkom slusne rozbit. Nechame to ale ale na zamestnancov parku, my pokracujeme dalej serpentinami dolu do udolia a nasledne sa opat ocitame na prasnej ceste veducej na nas dnesny koniec sveta…
Dalsia zastavka sa konala az pri Brimhall Arch. Ledva oznacena nenapadna odbocka k este menej napadnemu trailu. V zozname tur v parku, sa tato oznacuje ako narocna, s nejakym tym extremikom po ceste. Prilis vela turistov nechodi ani len do tejto odlahlej casti parku a uz vobec nie na tuto turicku…
Zastavili sme na malom prasnom „parkovisku“ na hrane skalneho utesu. Vsetko tu bolo preplnene. Rady aut, kopec ludi, proste chaos… Ale len v zlom sne. V skutocnosti tu nebolo ani nohy a neviem, ci tu niekedy aj parkuje viac nez jedno auto. Na kraji „parkoviska“ stoji mala drevena skrinka na stracej nozke a v nej je zoznam, do ktoreho sa treba zapisat, aby vedeli kolko ludi maju hladat, ked sa tu zase niekto o par dni zastavi a najde prazdne auto. Zapisali sme sa teda na prazdnu stranku. Vyzera to tak, ze minimalne niekolko poslednych dni tu nebol nikto. Zatial co si Majo chystal nejaky dobry film do pocitaca, my sme si chystali zopar veci potrebnych na vyletik. Uz odtialto sme mohli vidiet ciel svojej cesty. Dvojity skalny obluk posadeny v skalnej stene na opacnej strane kanonu. Naco sa tam vobec trepeme, ked ho mozeme vidiet aj odtialto? Majo ma vlastne pravdu. Asi sme dost divni chalani. Ale aj tak sme sa spustili serpentinami v skalnej stene dolu do kanonu…
Dolu kopcom to slo pekne hladko. Rychlym tempom sme zbiehali dolu, ale uz teraz som si vedel predstavit, ako „prijemne“ sa pojde naspat. V popise o ture bola vystraha, ze si treba mat na vedomi zaverecny vystup do strmej steny kanonu, ktora je navyse vystavena popoludnajsiemu slnku, takze da poriadne zabrat. My si to ale vybavime s popoludnajsim Oskarom uz teraz a naspat sa budeme valit az kde sa bude sklanat k obzoru. Zbehli sme do udolia a nasli miesto, kde sa dala preskocit mala riecka. Mala teraz, v obdobi dazdov alebo topenia snehu by som ju nechcel preskakovat. Naladicka je dobra a smejeme sa z toho, aky drasticky opis sme k ture nasli a aka je realita. Vystrahy pred tym, ze sa bude treba brodit vodou a mozno aj preplavovat useky. Hej klasicke strasiaky pre turistov. Aj co sa tyka casu, stihame to ovela rychlejsie, nez sa odhaduje v sprievodcoch. Vnarame sa do skalnej rokliny. A tu sa to zacina zu trosku priostrovat…

Kanon sa zrazu konci na pri skalnej stene, tu sa pravouhlo zataca doprava. Je to slusny skok, ktory si tu rieka vytvorila a niekolkometrove prevysenie zdolavame po nastavanej kope kamenia a drevenom brvne opretom o prevys. Na tejto „vrchnejsej terase“ uz stoji voda a po chvili sa toto rameno kanonu konci slepou ulicou a skalnymi stenami tyciacimi sa do vysky vsade naokolo. Nuz, kazdopadne to zacina byt zaujimava tura. Doteraz som vzdy zvyknuty na to, ze je jasne viditelne, kam vedie turististicky chodnik. Dnes je tomu inak. Stojime na konci kanonu a obzerame sa okolo, ci je toto koniec, alebo sa da nejakym sposobom pokracovat dalej. Cez uzky priesmyk nalavo, by sa to snad dalo, ale voda je uplne ladova a ako sa tak pozerame dalej, aj poriadne hlboka. Ziadna znacka, ziaden sipka nasepkavajuca, ze by toto bol spravny smer. Toto nie je Tatranska magistrala veru. Zeby sme sa pokusili nejako to prebrodit a vysplhat sa cez velikanske skalisko, ktore na konci prehradilo priesmyk? Hmmm, asi to inak nepojde. Lenze ked sme okusili teplotu, teda skor „zimnotu“ vody, dost rychlo nas presiel elan. Tipoval som to tak, ze tomuto prirodnemu bazeniku chyba tak stupen-dva, aby sa pokryl ladovou skrupinou. Skveleee…
Skusime alternativu c.2. Vystverali sme sa na skalu po pravej strane. Sikmou skalnou plochou sme vysli snad nejakych dvadsat metrov nad spominanu vodnu plochu, ktora nam pretinala cestu. Zrazu len prudky spad dolu a tam niekde za priesmykom snad pokracuje chodnik. Hovorim snad, lebo ani v dialke nevidime ziadnu ziadnu cesticku, len sutrovisko a stupak do kopca, za ktorym sa crta v dialke arch. Nechceli sme ani len pomysliet na to, ze by sme sa vzdali skor, nez dojdeme na koniec trasy. Odtialto vidime, ze sa trasa urcite nekonci tu, kde stojime. Peto tvrdi, ze mozme odtialto zliezt tu skalnu stenu, ale ked sme sa na to pozreli s rozumom, tak sme to radsej zavrhli. Snad vyliezt to hore, to by este ako tak slo, ale spustat sa dolu po skale, z ktorej odpadavaju kusy kazdu chvilu, to by bolo dost blaznive. Jeden chybny krok a vyska uplne stacila na to, aby nas razom bolo menej. Radsej to vzdavame, neoplati sa robit hluposti. Zbehli sme teda naspat dolu k vode…
Na tomto sice nestoji svet, ale aj tak nam to nedalo. Tomas ten to uz vzdal a chystal sa na spiatocnu cestu. My s Petom sme ale stale mali chrobaka v hlave. „Ked sa naseriem, tak aj tu blbu ladovu vodu preplavam“, precedil som medzi zuby. „No, ja tiez, kua“, povedal Peto…Sekunda ticha…
„Tak zeby sme sa nasrali?“
„Zeby?“
„Hej, naserme sa, zijeme len raz“…

A bolo rozhodnute. Tomas sa uz stracal v dialke, ale este pocul nase vykriky a vratil sa za nami. Poprosili sme ho, nech nam aspon pozicia jeho skoro nepremokavy ruksak, aby sme sa mohli nejako pobalit a prebrodit na druhu strany ako vojaci pri cviceni v armade. Vsetci sme tu sice krypli, modrokrizkova posadka, ale videli sme to uz niekde v telke. Ked Peto len v trenkach rozceril hladinu a zacal sa ponarat hlbsie a hlbsie, Tomas krutil hlavou a vravel, ze sme blazni. Ma pravdu. Asi v polovici jazierka uz bolo dno prilis hlboko. Bolo treba plavat s ruksakom nad hlavou, ten vsak tlacil Peta dolu pod vodu, a tak sa aj trosku namacal. Nejako vsak doplaval na druhu stranu. Moje veci uz nevosli do ruksaka, tak s nimi Tomas vybehol na spominanu skalnu stenu a odtial mi ich mal hodit dolu. To som vsak este musel preplavat na druhu stranu aj ja. Peto sa tu uz obliekal do mierne namocenych veci. Dobre, ze sme fotak zabalili uplne doprostriedku. Vodicka bola vaaazne dobra. Zeby bola malo cerstva sa naozaj nedalo stazovat. Riadne ma prebrala. Najzaujimavejsie ale aj tak bolo vystverat sa z vody na hladku velku skalu. Inokade to neslo. Tak pekne sup to strbiny medzi nou a stenou kanonu a po kusku sa posuvat vyssie. Stalo to trosku koze, ktora na sutroch zostala, ale sme na druhej strane. Teraz som tu musel, len tak na Adama, sediet na skale a cakat, kym mi Tomas hodi veci. To vam musel byt pohlad. Aj ma chalani odfotili, ale tak paradne som splyval so sutrami, ze sa tam dam vypatrat len podla farby oci. Odteraz mozem hovorit, ze mam pokozku sutrovej farby. To si nemoze povedat hocikto :o) Zrazu mi z ohlohy padol balicek mojho oblecenia. Super. O chvilu leteli aj vibramy. Jednu z nich som odchytil, druha sa tak sikovne odrazila, ze trafila medzeru medzi skalami, potom este jednu a stratila sa niekde v utrobach zeme. Tak to sa podarilo. Na jednej nohe by sa mi dalej dost zle slapalo. Zhora sa k nej nijako dostat nedalo, nastastie ju Peto vylovil zospodu a mohlo sa pokracovat. Ale trosku mi zredlo, ked som videl, ako sa mi jedna noha zrazu na moment nenavratne stratila…
Este v miernom soku z ladovej vody sme sa vybrali do slapania hore polorozpadnutou skalnou sutou. Tento bordel tu urcite narobil ladovec, zopar rokov dozadu. Dost makacka, splhat sa hore svahom, ked vam zem uteka pod nohami a zosypava sa dolu. Ked sme vybehli az hore, tak sme sice mali krasny vyhlad na obluk, ale museli sme zase zbehnut dolu, ak sme sa chceli k nemu aj dostat. Mensou obchadzkou sa nam to aj podarilo, no chodnik sme si museli povacsine hladat sami. Toto nie je krasne vyslapana cesticka stovkami turistov. Nestretli sme tu ani jedneho. Vazne, ani nohy. Teda nejake tie nohy tu stopy nechali. Asi osem. Styri nase a styri trochu ine. Zhodli sme sa na tom, ze to boli stopy pumy. Nic podobne tu totizto asi nezije a musela by to byt poriadne spuchnuta macka, ktora by nechala take velke slapaje. Nuz, to potesi, ked razom viete, ze tu mozno nieste uplne sami. Trosku som bol razom v strehu, lebo podla toho, co som pocul, taka puma sa s tym prilis nekasle. Ziadne bu-bu-bu a su-su-su, ta skoci na korist pekne odzadu, zahryzne sa do sije a mate to z krku. Teda skor na krku a raz-dva za sebou. A to si ja teraz dovolit nemozem, este si chcem spravit par dobrych foteciek v Glen Canyone a v Monument Valley predsa. Okrem toho, v L.A. mam zaplatene do konca mesiaca clenske vo fitku…
Vyslapali sme az hore k obluku. Az pod jeho tien. To je vam riadny kolos. Z dialky nevyzeral, ze je take hovado. Krasa. Aj maly vodopadik sa tu hrnul dolu vyhladenou skalnou stenou. Teda skor len tak prskal, toto nie je prave sezona na velku vodu. Ale viem si to celkom predstavit, ked sa topia snehy, alebo je po dazdi. To sa tu vsak clovek nedostane, lebo vlastne cely trail vedie cez koryto vyschnutej rieky (ak vynechame nas oblubeny priesmyk, samozrejme). Dali sme si fotecku pod tym prirodnym kolosom a bolo treba pridat do kroku, lebo Oskar sa uz schovaval za hory. Udolie rychlo zahalil tien a este vacsia kosa. Na hladine plytkej vody pod skalnym oblukom sa ligotala tenka ladova skrupina. Bolo to tu take tajomne, chladne a vzdialene od normalneho sveta tam za kopcami. Je to pre mna vzdy taky zvlastny pocit nekonecnej moci prirody, ked sa ocitneme na miestach, kde sa ludia len tak lahko nedostanu a najblizsia civilizacia je na par dni slapania.
Chtiac-nechtiac sme sa museli naspat dostat tou istou cestou. Chvilu sme ocumovali skalnu stenu a rozmyslali, ze sa zahrame na horolezcov a vynechame tym dalsi ladovy kupel. Ale maly pokus vyliezt hore ukazal, ze sa to poriadne smyka a nie je to pevne, tak sme radsej dali prednost vode. Nas striptersky kanon cakal na repete. Akurat sme tu uz nemali Tomasa, a tak sme napchali vsetky veci do batohu a dohodli sa, ze topanky si skusime nejako prehodit, ked uz ja budem na druhej strane. Uzasny plan…
Ukazalo sa, ze spustit sa do ladovej vody cez strbinu v skale je vacsi problem, nez bolo vystverat sa na tu z vody. Tak pekne radsej pomaly a na istotu, nerad by som si zabudol nohu zaseknutu medzi skalami a opeciatkoval ksichtom ten balvan o kusok nizsie. Nasledoval uspesny skok do vody, niekolko metrov rychlych zaberov, aby sa nestihol pritrafit nejaky ten krc a uz som dosiahol na dno. Klepal som zubami, po pas vo vode a Peto rychlo hadzal topanky. Nuz, co sme cakali od takeho premysleneho planu. Na tu dialku a s rozklepanymi rukami to nemalo velmi velku sancu na uspech. Prva moja vibrama mi preletela ponah hlavu a s clupotom pristala vo vode. Druha mi na tu dialku skoro zlomila prst, ale inak pohoda. Rychlo som ich vyhodil na breh, skor nez stihli poriadne nasat vodu a chtiac-nechtiac som sa musel ponorit dalek do vody, co najblizsie k Petovi. Este totiž nasledoval hlavny bod programu – ruksak. Nohy som si uz prestaval citit, ale dosiel som tak daleko ako sa dalo. Horsie bolo, ze Peto sa nemal kde poriadne rozbehnut a hodit ruksak tak, aby neletel z balvanu spolocne s nim. Na tu dialku sa to proste nedalo dohodit, a tak sa zapichol do vody par metrov predomnou . Ten kursak, nie Peto. Tak teraz fofrom k nemu, vylovit a rychlo na breh, skor nez stihne premoknut. Par sekund vo vode ho nezabije…
Konecne som bol na brehu aj zo vsetkymi vecami a vsetkymi zimomriavkami. Veeelmi cerstvy pocit. Teraz by sa zisiel Oskar, aby nas vysusil a zohrial, lenze ten uz ma po fajronte a kasle na nas. „Mate co ste chceli, trulovia, poradte si ako viete“ hovori si teraz schovany pod svojom teplou perinou. Pohodaaa, ved my sa ani az tak nestazujeme. Veci su mierne navlhnute, moje vibramy tiez, ale ak budeme slapat dostatocne rychlo, tak snad nestihneme zamrznut. Celkom sme teraz ocenili Tomasovu bundu navyse. Nezdrziavali sme sa zbytocne a vybehli sme rychlo kanonom vonku k blatistemu korytu vyschnutej rieky. No a potom nas uz cakali spominane serpentiny v skalnej stene. Vooobec, ale vooobec som sa na ne netesil. No dali aspon zabrat, takze nebola taka zima. Z ruksaku stale tiekla voda, Peto uz ma mokry cely chrbat, tak sme sa zase vymenili v noseni. Cesticka nemala konca kraja, ale vybehli sme to nakoniec celkom v pohode. Uz bola poriadna tma, ked sme hore na utese zbadali svetla Land Roveru. Dobre ideme, nepomylili sme sa. Chalani sa uz obzerali, kde sme tak dlho…
Naskakali sme do auta a mohli sme frcat offroadovou cestou dalej na juh. Chceme to dotiahnut az k rieke Colorado, este nas caka peknych par mil. Ale uz v teple a pohode, pri dobrej muzicke s cerealnou tycinkou a drinkom v ruke. Jaaaj, dobry pocit. Toto bola turicka ake sa nerobia kazdy den. Mohli sme si s Petom podat ruky, ze sme to nevzdali a zmakli sme to. Troska studenej vody nikdy nezaskodi a ten pocit po tom, stoji za to…
V ciernej tme, kusok za branami do Glen Canyon National parku, sme nasli malu odbocku a roztahany kemp v udoli hor. Slusne fucalo a bol tu okrem nas snad len jeden karavan. Nasli sme si miestecko nedaleko osamelo stajaceho budara, pretoze sa Majo necitili nejako dobre a zalozili sme rychly tabor. Uvarili sme si polievku, o ktoru sme museli tuho bojovat s vetrom, aby nam neuhasil ohen. Na rad prislo pivecko a arasidy. A potom uz len zalahnut a poriadne sa vyspat na dalsí den. Dnes urcite nebudeme mat problem zaspat. A ta cista hviezdnata obloha nad hlavou, to je najlepsi vyhlad na dobru noc. Alebo minimalne druhy najlepsi…