…vstali sme. Nezamrzli sme. Ale priroda okolo hej. Ked som vyliezol zo stanu, vsade naokolo bol sneh. Teda nie dva metre, ale celkom slusne bol popraseny cely les. Vymakli sme aj stado srniek na rannej prechadzke. Nehybne stali medzi zasnezenymi stromami, padali na ne jemne biele vlocky a roztapali sa na ich hnedych kozuchoch. Nadherny pohlad. Taky ladovy klud mraziveho rana. Nuz, trochu tych srniek bolo luto. My sa mozeme ist schovat do vykureneho auta, oni taku moznost nemaju. No na druhej strane, smiat sa mohli skor oni nam. Ich trvalym bydliskom je Narodny Park Grand Canyon, zatial co my sa budeme musiet pomaly vratit do skaredeho velkomesta…
Este predtym vsak chceme Petovi a Majovi ukazat to, co vcera uz nestihli vidiet. Sero v kanone neodhalilo naplno jeho majestatnost. Navyse, ta jedina vyhliadka, ktoru sme pred zotmenim stihli, sa nachadza len na zaciatku parku. To este nie je ten najspravnejsi bod na dokonaly vyhlad. Vratili sme sa teda par mil. Na miesto, kde sme parkovali vcera vecer, ked sme sa motali po hoteli. Vybehli sme k zabradliu, odkial sa da krasne vidiet do daleka a do hlboka. Lenze stala sa zrada. Niekto naplnil cely kanon mliecnou hmlou. Az skoro po okraj. Uz par metrov pod nami sme videli len nepreniknutelnu belobu. Tak dnes sa da zazriet z kanonu asi tolko, co clovek vidi pri kazdej druhej priekope pozdlz cesty. Teraz by nik neveril, aka hlbka sa schovava za mracnom hmly. Nuz, co sa da robit. Presli sme sa este na jednu vyhliadku, ktora je viacej ponorena v kanone a zachadza aj dalej od okraja utesu. Tiez sme sa tu vsak len ponorili do hmly a daleko sme nedovideli. Dali sme si teda aspon jednu mliecnu fotku na pamiatku…
Ako som tak cumel na mapku Grandcanyonskej dediny, povedal som Tomasovi, nech sa este zastavime na chvilocku vo Visitor Centre, presnejsie povedane – v Backcountry Visitor Center. A som veeeelmi veeelmi rad, ze ma vtedy tak osvietilo. Vybavili sme totiz nieco, co som uz davno mal v plane a inak nez osobne, by sme to tazko boli zariadili… Na tomto mieste za totizto vybavuju permity – povolenia na prechod Grand Canyonom. Ked robite len nejaku tu jednodnovu turu, tak sa to zaobide aj bez permitu, ale akonahle chcete prenocovat v kanone, je to trosku komplikovanejsie. Bez povolenia to nejde. Respektive ide, ale s poriadne mastnou pokutou, ked vas dolu vymakne nejaky ranger. A schovavat sa tam velmi neda. S odretymi usami, po tom, co sme viac-menej ukecali slecnu rangerku za pultom, sme sa dostali k permitu na vysnivany prechod Grand Canyonom. Normalne sa toto povolenie musi vybavovat s minimalne patmecasnym predstihom, nam sa podaril maly husarsky kusok. Nuz, uz teraz si brusime zuby, ale na to este mame niekolko tyzdnov cas. Teraz je na North Rime este kvoli snehu uzavreta cesta, nedostali by sme sa tam. A vlastne ani tu to nie je ovela lepsie. Studeny vietor a poletujuci sneh nie su prave najlepsimi spolocnikmi na turu dlzky maratonu. Naskakali sme radsej do auta a pobrali sme sa von z parku. Do Las Vegas to mame slusny kusok, podme teda na to…

IMAX

Po ceste sme si dopriali mali kinozazitok. Uz vcera, ked Tomas behal po hoteloch, vsimli sme si I-MAX kino. Tusim boli na neho v parku aj reklamy. Este som to nikdy predtym nevidel a chalani tiez neboli proti malemu kulturnemu zazitku. Vraj je to zazitok, podme si to overit…
Kupili sme si listky. Museli sme este hodnu chvilu pockat, ale aspon sme si zatial dali ranajky v nedalekej zradelni. Uz bol najvyssi cas. Potom sme sa chvilu poflakovali po suvenirovom obchode. S listkami sme dostali aj tasku s par hlupostami a pozornostami. Jej sucastou boli aj skvele cerealne tycinky. Presne tie, co pchame do hlavy uz dva tyzdne a pomaly sa nam o nich aj sniva. To si snad robia srandu…
Trojrozmerny film bol super. Dokument o Grand Canyone, o historii, o splavovani rieky Colorado zurivo sa valiacou kanonom. Paradicka. Ten 3D efekt ma cosi do seba, musime uznat… Kultruno-prirodny zazitok teda stal za to, chalani aspon videli, ako asi vyzera Grand Canyon. Sice len na platne, ale furt lepsie nez roxorom do oka, neee?

Aby sa nam nezdalo, ze nam pocasie neprialo len v kanone, aj po ceste este snezilo a neskor sa to zmenilo na dazd. Cakalo nas teraz par hodin po asfaltke a spolu s tmou sme prisli na Hoover Dam. Vzdy ma vie tato obrovska priehrada mimo civilizacie, ponorena v skalnom udoli, fascinovat. Dnes sme mali na nu teda nocny vyhlad. Snura svetiel aut sa tahala serpentinami dolu, cez hradzu na druhu stranu, a tam sa zase stverala hore do kopca. Dali sme si tu malu prestavku na par fotiek. Majo sa nadychal svojich prvych dojmov zo slavnej priehrady, ktora zasobuje elektrinou asi styri americke staty a o chvilu sme sa uz posuvali v case. Na priehradnom mure je totiz zlom casovym pasiem. Na Arizonskych hodinach je sedem. O par sekund miname Nevadske a uz sme hodinu naspat. Teraz sa nam to celkom hodi. Niekolko mil dalej po ceste sa uz v dialke crta velka svetelna ziara. Mesto kasin a milionov ziaroviek, mesto zabavy a hriechu. Mesto, ktore nas uz snad aj pozna z videnia, ale vzdy nas znova privita…

LAS VEGAS

Dovalit sa takto z nekonecnej prirody po takmer dvoch tyzdnoch do megamesta z rusnymi ulicami, to je dost zvlastny pocit. Ale uz sa pomaly musime psychicky pripravit na L.A., takze to aspon robime takouto zaujimavou formou. Dnes tu na nas vsak necaka ziaden hotel, nemame nic dohodnute, nic zarezervovane. Nevadi, nieco pozrieme. Nemusime byt priamo na Stripe – hlavnej ulici s hotelmi a kasinami, zlozime sa hocikde a odvezieme sa kam budeme chciet. Podla mojho planu sme mali prist do Vegas az zajtra vecer, pretoze noc z nedele na pondelok sa tu uz nerata do vikendu a je podstatne lahsie a ovela lacnejsie zohnat ubytko. Lenze to som este nevedel, ze Masenko pride, tak ako napokon takmer vzdy, s neplanovanymi zmenami na poslednu chvilu. Chlapci totiz chcu zajtra po ceste z Vegas nakupovat a potom v L.A. v pondelok oddychovat, aby mohli ist v utorok zase nakupovat. Co sa na to da povedat? Nuz, zdrzim sa komentara, ale kde uz clovek raz uspesne vypadne na dva tyzdne cestovat do prirody, co vobec nebolo to pre nikoho z nas lahke vybavit v praci, tak posledne, co by ma napadlo, je skracovat vylet kvoli nakupovaniu. Dost ma teraz stvalo, ze sme sa nahanali vlastne preto, aby sme teraz prisli do L.A. o den skor. Pre mna a Peta to absolutne nemalo zmysel, ale je zbytocne sa hadat, vezieme sa predsa Tomasovym autom. Co uz, nemoze vsetko fungovat na 100%, kolko ludi, tolko nazorov. Podme sa teda aspon trosku vyblbnut do ulic Las Vegas…
Ubytko sme nakoniec nezohnali vobec. Bolo to este horsie, nez som predpokladal. Tento vikend su tu hned tri velke akcie – vystava, festival a nejake odovzdavanie filmovych cien, takze vsetky hotely a motely maju blaznive ceny. Po dlhom zbytocnom hladani som nakoniec na recepcii jedneho hotela vymamil od chlapika informaciu, ze vsetky motely v okoli asi 15 mil maju rovnaku minimalnu cenu. Dvesto dolarov za noc. Aj ten posledny skaredny motel. Hmmm, dobra cena. Tento vikend by som chcel byt majitelom hocijakeho ubytovacieho zariadenia v tomto meste. Utvrdili sme sa teda v tom, ze to bola poriadna hovadina dotrepat sa sem uprostred vikendu. Hanba nam, ti co Vegas poznaju sa sem bez rezervacie dotrepu na vikend len vtedy, kde su hlupi. Dnes v noci sme hlupi my. Spomenul som si este na kemp, ktory je takmer uprostred mesta. Nooo, to by mohlo byt riesenie. Frcali sme teda nakoniec tam, ale majitel nas presvedcil, ze biznis je biznis. Bez hranic a obmedzenia. Amerika je slobodna krajina s domokraciou vo vsetkom. Aj v tvorbe cien. Kusok z plochy kempu – tak na auto a jeden stan, nas mal stat aj so sprchou okolo stovky. Chalan sa kdesi asi s konom pobural. Nechali sme ho teda bluznit dalej, nech si huli co chce, koncime pri poslednej variante, ktora sa vzdy vo Vegas da a v nudzovych pripadoch funguje. Auto sa odparkuje v nejakom dobre situovanom hoteli v strede Stripu a vyraza sa do ulic bez ohladu na to, ze ubytko nie je ziadne. Uvidime, dokedy nas to bude bavit, potom sa rozhodneme ako dalej. Zdriemnut si potom prinajhorsom mozeme aj v aute…

DLHA NOC…

Typicka noc vo Vegas, o tom nie je velmi co pisat. Dali sme si poriadnu veceru, klasicke pivecko na ulici a potom uz len flakanie sa z kasina do kasina z hotela do hotela. To pivecko na ulici sa moze zdat ludom, ktori neboli v USA, nepodstatne. Lenze vsade inde je to nelegalne. Skuste si otvorit flasu piva na ulici v L.A. a prechadzat sa s nou. Tipujem, ze tak do troch minut pri vas zaflekuje policajne auto a s najvacsou pravdepodobnostou skoncite s putami na rukach a ksichtom na kapote. Preto si vzdy vo Vegas vychutnavam ten pocit ”slobody”, vbehnem do prveho Liquer Storu a uz otvaram pivecko…
Tomas siel poukazovat Majovi najzaujimavejsie miesta, my s Petom sme sli pozriet nejake hotely, kde sme este nikdy nevosli. A skoncili sme vo fungel novom hoteli WYNN. Vraj stal miliardu dolarov a bude asi naj v meste. Tak sme to chceli overit, co je na nom take super. Celkom pekny hotelik. Ved za tie prachy sa ani skaredy postavit neda. Zvonku elegantna nevtierava a dynamicka architektura, ale vo vnutri taky klasicky gyc. A hlavne kasino, bez toho to nejde. Tie su vsetky rovnake a hrat sa nam nechcelo. Zasli sme si teda na fesnu terasku nad umelym jazerom a dali sme si pifko. Odtialto sme mali vyhlad na umelu horu, ktoru ty vybudovali. Vo Vegas je vsetko mozne. Aj umela hora s ihlicnatymi stromami, dovezenymi a nasadenymi v plnej krase. Sympaticka hosteska nas usadila. Uz predtym nam ”nenapadne” naznacila, ze z terasy sa aj tak mozeme pozerat len vtedy, kde si tu nieco dame. Sak dobre, dooobre, dame si. Doneste uz to orosene, v tejto atmosfere dobre padne. No a vraj je o par minut aj skvela show, tak paradicka. Pivecko sa nesie, polnocna show sa blizi a dnesny den sa vlastne konci. O par sekund tu mame zaverecny den nasho vyletu. Prvykrat sa cez prelom dni prehupujeme s otvorenymi ocami…