TROCHU ZVASTOV NA UVOD…
…nuz, ked si to tak premietnem od zaciatku, tak som sa tejto „expedicie“ vlastne vobec neplanoval zucastnit. Tomas sa ma pytal uz pred Vianocami, ci by som sa niekedy zaciatkom roka nepridal na mensi vyletik po americkych narodnych parkoch. Najprv to mal byt jeho bracho, co sem vraj prileti, potom druhy bracho (esteze ma len dvoch…:o) , no nakoniec konkurz vyhral Masenkov kamos zo susedstva a z detstva – Majo (poriadne meno a poradove cislo mu pridelime, az ked si zasluzi).
Majo sa mal dohrnut do slnecneho statu niekedy v marci, a to tu v „najdemokratickejsej krajine na svete“, nie je prave najidealnejsi datum na cesty-necesty. V mnohych parkoch je este sneh, vela ciest je neprejazdnych ci sezonne uplne odstavenych a pri kempovani tiez clovek nema na ruziach ustlane. Proste a skratka, take cestovanie v marci nie je bohvieco, tak preco si to komplikovat. Ved sa to da urobit o dva mesiace neskor alebo niekedy na konci leta, ked uz Oskar zohrieva prirodu tak akurat a je radostou objavovat krasy sveta.
Z tychto dovodov som, v mojom pripade urcite necakane, ponuku na další lakavy vylet odmietol. Povedal som si, ze na svoj najblizsi unik z civilizacie si najdem vhodnejsiu chvilu niekedy neskor. Tak sa to cele aj uzavrelo…
* * *
LENZE…
…len to len dovtedy, pokial sa nezacal termin priblizovat a mne zivot organizoval scenar tak, az ma priamo dokopal do kuta. K zaveru, ze ak nie teraz, tak potom uz asi dlho nie. Zacal som sa teda pohravat s myslienkou predsa len vyrazit. Ked som k tomu vsetkemu este dostal doveru a volnu ruku co sa tykalo vyberu trasy, uz ma zase mrle zrali a myslienky behali uplne inde, nez by sa v praci patrilo…
PROVOKATERI…
Vzdy je dobre mat super kamosov. Vedia podrzat ked to clovek najviac potrebuje. Vedia pomoct v spravnej chvili. Teraz ked som finisoval s vecami v praci, aby som sa mohol vytratit z dohladu na najblizsie dva tyzdne, zacali ma vabit na male predjedlo – vikend v San Franciscu. Este pred startom na nasu cestu. S.F. to vraj isti, stihame po ceste aj maxistromy v Sequoi a este aj rychloexkurziu do Yosemitov. Nuz, hlavne to San Francisco a Yosemity su moje srdcove zalezitosti a netreba mi nikdy dvakrat hovorit, ale teraz? A to si hovoria kamosi? No nic, s tazkym srdcom som musel ostat „doma“ a snazil som sa na to nemysliet. Presvedcit sam seba, ze takych vikendovych San Francisiek este budeee…
KED SA DARI, TAK SA DARI…
Posledne dni v optimistickej Californii boli poriadne nahovno. V nedelu ma vykopli z domu, teda z miesta v horach, kde som byval. Stal som sa zo dna na den bezdomovcom a kedze sme o tyzden mali vyrazit na cesty, byvanie som uz nijako neriesil. Len som tych par dni prestanovaval u kamosov. Fajn, ze existuju. Aby sa mi este viac rozziaril usmev na tvari, podarilo sa mi, na kvalitnych losangelskych cestach vylepsenych niekolkodnovymi dazdami, rozbit hned dve kolesa naraz, co len tak niekto nedokaze.
V piatok mi este navyse na zaklade akychsi novych zemetrasovych predpisov a noriem, o ktorych mi mili uradnickovia zabudli predtym povedat, neschvalili ani projekt, ktory som sa snazil este pred odchodom dotiahnut a niekde uprostred 200 kilometrovej trasy pri navrate, chytil som v plnej rychlosti dalsi defekt. Tomu uz chalani ani nechceli verit, ked sme sa bavili po telefone akurat v momente, ako som tak v dazdi prestahovaval vsetky veci z po okraj naplneneho zadneho kufra do kabiny auta a vytahoval som rezervu.
No co moze byt krajsie, nez trcat po tme na kraji dialnice, nechat si klopkat dazdovymi kvapkami po hlave a menit koleso, zatial co si vsetky kamiony frcia asi meter za vami a vylepsuju vseobecnu pohodu spliechanim spinavej vody na vas chrbat…:o)
A tu som sa stretol s chalanmi, ktori si to uz sinuli na vikend do San Francisca a znovu ma lakali so sebou. Prisli sa aspon pozriet ako sa mi dari. Teda, samozrejme, zastavili sa, aby mi pomohli, ale to som uz akurat nakladal do auta uplne zmrzacenu pneumatiku, ktora dostala poriadne zabrat, pokial som z plnej rychlosti ubrzdil a zastavil na krajnici.
Chvilu sme postali v tme na vedlajsej ceste, prehodili par slov, hrkli si z domacej slovenskej slivovice na potuzenie a zoznamil som sa teda osobne aj so stvrtym clenom planovanej expedicie…
Velmi nerad, ale predsa len som odolal poslednemu pokuseniu, odparkovat moje ranene auto kdesi nabok a naskocit do tatosa rozbehnuteho smerom na sever do mojho oblubeneho mesta. Ferovci sa teda pobrali svojou cestou a ja som sa po chvili opat vnoril medzi milion svetiel megamesta. Potiahol som este vikend a pondelok pracovne a vecer som konecne zase pocitil ten zavan slobody, ked som zabuchol za sebou dvere kancelarie, nasadol do auta a pobral sa za chalosmi…
TERAZ UZ PRACU MOZEME HODIT ZA HLAVU…
Osud je osud a cloveka len tak nieco neminie, ak ho to minut nema. Asi preto som sa nevyhol tym trom defektom za par dni. Ale preto som sa snad, naopak vyhol havarke. Po ceste som vyzdvihol Brckaveho Peta alias Fera Belmondovica. Zvladli sme v pohodicke trasu od jeho kralovstva az k miestu, kde sme sa mali vsetci stretnut. Teraz sme sa uz len tulali po okoli a tu sa medzitym nez sme presli tou istou krizovatkou dvakrat po sebe v priebehu jednej minuty, odohrala buracka. Tomu sa uz hovori nahodicka. Ci by sme uz sli z jednej strany o par sekund neskor, alebo potom z opacnej o par sekund skor, boli by sme si „srandy“ uzili aj my. Nastastie sme to uz len sledovali z chodnika, zatial co sme cakali na nasich bratislavskych mladencov…
Netrvalo dlho a z dialky sa k nam blizili. Tomas a Majo uz sedlali oranzovo-cierny, slusne nalozeny – Land Roved of SLOVAKIA – nasu vlajkovu lod na najblizsie dva tyzdne…
A JE TO TU…
NAKLADACKA A IDE SAAAAAAAA!!!
Faza nie prave najzabavnejsia, ale velmi potrebna sa odohrala na zasitom parkovisku pri hangari akejsi firmy, s ktorou Tomas spolupracuje. Natlacili sme veci do kufta a na strechu terenaku, zahrali si futbal, dali si chvilku amaterskeho baseballu, ktoreho vysledkom boli dve navzdy stratene tenisove lopticky, supli sme dve-tri fotky, hlt slivovice na uspesny start a mohli sme sa pomaly pobrat. Tu si nechavam aj svoje auto, snad ho tu o dva tyzdne este najdem…
Vsetko nalozene, po zuby ozbrojeni a sice unaveni, ale dobre naladeni, vyrazame cez ulice velkomesta do neznama. Masenkov Land Rover sa chysta na svoju prvu „vaznu expediciu“, vlastne ho ideme tymto sposobom pokrstit. Mala slovenska vyprava po americkej prirode zanechava za sebou svetla mesta a vnara sa do tmy puste a hor severne od Los Angeles…
Mile rychlo ubiehali, po strnastke sme sa dostali este pred polnocou na tristodevatdesiatpatku – jednu z tych najkrajsich californskych tras, veducu vyludnenou krajinou posadenou medzi horami po oboch stranach. Po nej sme prisli do Lone Pine, nam uz dobre znameho vychodiskoveho bodu na Mt. Whitney. Tentoraz sme sa nechystali dobit jeho vrchol, tentoraz sme tu mali naplanovany len noclah pod neskutocne hviezdnatou oblohou a na super cerstvom horskom vzduchu. A nas stary bezplatny kemp opat nesklamal. Hviezdy sme mali tak tesne nad hlavou, ze stacilo natiahnut ruku a par si ich pozbierat. Akurat teplota bola teraz v marci podstatne nizsia, nez je na kempovanie prijemne. Aj tak sme si dali vytuzene pivecko pred spanim.
Chvilu sme cumeli na oblohu a kecali, chvilku drkotali zubami, potom nasledovalo postavenie stanu, pricom sme zistili, ze Tomas zabudol pribalit koliky, no a mohli sme zalahnut. Na dobru noc nam kdesi z nevelkej dialky zavijali kojoty…