Stihli sme ranajky na plazi, balenie v pristave, nasiel som autu na dva dni novy domov niekde v zasitej ulicke Lahainy a uz sme stali v rade na listky. Slusna kopa ludi sa tu takto zrana nahrnula. Nasli sme si miesta na hornej palube pod strechou, aby nam Oskar nepalil na hlavu. Pri okienku v nasej rade sedaciek sedel akysi chlapik. Supli sme sa teda k nemu a ruksaky si dali před seba. Lenze to by sme nesmeli byt v krajine uzasnych pravidiel a nezmyselnych zakonov. Nejaky lolo z posadky nam hned oznamil, ze batohy musia ist dolu na palubu. Opytali sme sa ho, preco mu vadia. Vraj kvoli bezpecnosti. Hmmm. Na dalsiu otazku, ze ci nam moze osobne zarucit, ze sa tam nasej batozine nic nestane sa mu zvysil krvny tlak a nie prave priatelsky nam zavrcal nieco v tom zmysle, ze ked sa nam nepaci, mozme z lode vypadnut. Nuz, aj to je odpoved. Mily chlapik. Asi mu slana morska voda za tie roky vysusila mozog. Skoncili sme teda nakoniec, aj s nasim proviantom, na otvorenej zadnej palube, pozerajuc sa na vodu zvlnenu a spenenu motormi. A na ostrov Maui, ktory sa viac a viac vzdialoval. Paradicka. Nenechame si predsa pokazit naladu, ved sme na prazdninovej vyprave…

Caka nas ostrov Lanai. Najmensi z hawajskeho suostrovia. Teda co sa tyka spristupnenych ostrovov. Zaroven aj najmenej obyvany a najmenej popretinany asfaltkami. Ostrov bez jedinej svetelnej krizovatky. Bez jedineho fastfoodu. Hawajsky ostrov, na ktorom su len dva hotely. A aj to hotely tak drahe, ze si ich malokto moze dovolit. Ostrov, ktory bol este pred par rokmi jednou velkou ananasovou plantazou. Kazdy treti ananas na svetovom trhu pochadzal odtialto. To ananasove imperium vlastnili dvaja chlapici. Ked ich zacala tlacit azijska konkurencia viac nez uznali za vhodne, hlavne co sa tykalo ceny, urobili radikalny krok. Ananasove polia zmizli. Na ostrove vyrastli dva nobl hotely a stal sa luxusnym letoviskom pre par ludi. Hadajte, kto tie hotely vlasti? Hotely, v ktorych nechate za noc tolko prachov co inde za tyzden Predpokladam, ze to nevynasa o moc horsie nez ananasy.
Par ludi nam povedalo, ze to nie je ostrov pre nas. Ze tu sa kempovat neda. Ze pozicanie najlacnejsieho auta stoji aspon stovku na den. Proste, ze je to len pre prachacov. Ja som na internete nejaky jeden osamely kemp nasiel. Sice sme sa do neho dodnes nedovolali a na moj odkaz nik nereagoval, ale snad niekde nejako prespime. Skor nez sme stihli dohady o ostrove ukoncit, zakotvili sme v jeho pristave. Nemozem povedat, ze by bol na nas urobil prave milionarsky dojem…

ZLY ZACIATOK, DOBRY KONIEC…

vystupili sme na drevene molo. Jedinu dobru zensku z celej lode uz samozrejme cakal v pristave nejaky nagelovany cavo. Okrem neho tam este postavalo par ludi vitajucich svojich blizkych a znamych. A este dva minibusy. Prvykrat sme videli shuttle z pozicovne aut v takom mini prevedeni a tak osamoteny a neobklopeny vsetkymi dalsimi minibusmi konkurencnych pozicovni. Tomuto sa vravi monopol. Chlapik uz mal nalozene takme plno. Nas nemal v zozname. Zacina sa to dobre. Ako nam bolo povedana, a o chvilu sme to na vlastne oci aj videli, na Lanai sme bez auta odpisani. Dobracisko nas sice nalozil a viezol do kancelarie Dollaru, tvrdil vsak, ze na moje meno nie je urobena ziadna rezervacia…
Musim povedat, ze sa mi uz snivalo hocico. Ale sny o tom, ako telefonujem s niekym z pozicovne, kto mi zarucil, ze auto na nas bude cakat, a este som to druhykrat overil, take sny veru nemavam. To som povedal aj fesande za pultom, ked mi ukazovala nejake lajstro, v ktorom moje meno nefigurovalo. Ked som sa nedal, urobila par telefonatov a tiez trosku pohladala v pocitaci, zistila, ze predsa len sme mali auto slubene, akurat to volakto nedal to systemu tak, ako mal. A oni teraz ziadne extra auto nemaju, takze mozno zajtra…
„Zajtra??? A Ty si sa sa moja zlata s konom poburala, alebo co?“ pomyslel som si a v trochu slusnejsej forme to aj vyslovil. „Prisli sme na ostrov, sme tu len do zajtra a auto proste potrebujeme. Bez neho sa nikam nedostaneme. Urobili ste chybu, je na vas, aby ste to dali dokopy.“
A aj dali. Zrazu to slo. Auta mali slubene pre dalsich ludi, ktori v rezervackach nechybali, ale to budu riesit neskor. Teraz sme tu zostali len my a nechystali sme sa odist bez vozitka. Tlsta Hawajcanka bola nakoniec celkom ochotna, pochopila nasu situaciu a vyplnila vsetky potrebne formulate a papierovacky. Ked bola zo vsetkym hotova, potesili sme ju este tym, ze by sme chceli ten zlaty Jeep, lebo mali asi tri. Trosku sme ju tym dojali. Povedala, ze uz to ma cele vypisane na ten strieborny, takze smola. No lenze, kto by chcel strieborne auto? A este na tropickom ostrove? Ked uz platime za tych 24 hodin tolko, ako sme este nikdy neplatili (a asi uz ani nebudeme), chceme si aspon vybrat farbu. Tak to prepisala a zlty. Jeep nas mal o chvilu na prednom narazniku. Padla prva fotka na Lanai. Potom sme este vbehli do maleho obchodiku na rohu, lebo vecer uz vraj bude zatvoreny, potrebujeme sa zasobit minimalne pitnou vodou. Po siedmej uz vraj nikde nic nekupime, nie sme vo velkomeste. V pozicovni sme dostali par uzitocnych rad. Najdolezitejsia bola kamaratska rada domorodkyne o tom, ze mozme prespat aj dolu na plazi, ze ten ulizany kemp mozme kludne vynechat. Akurat musime vydrzat den bez sprchy. Pohoda,
oslahneme sa v oceane. Odzipsovali a otvorili sme strechu, naskakali do Jeepu, presli malym stvorcovym namestim, ukoristili mapu ostrova v jednom zo spominanych hotelov a po kratkom useku asfaltu sme sa konecne ocitli na cervenej prasnej ceste ostrova Lanai…

NA MARSE…

…tak vam teda poviem, ze sme sa ocitli v uplne inom svete. Spokojne sme skonstatovali, ze Jeep bol jednoznacne dobry tah, pretoze s obycajnym autom, by sme sa daleko neboli dostali. Prasna cesta sla najprv kamsi rovno do dialky. Potom sme prisli k tabuli s napisom Gardens of the God a tu sa zacala prava martanska krajina. Az neskutocne cerveny piesok a kamene. Pod kolesami sa nam vyril prach a za nami bolo vidiet len velky cerveny oblak. Po chvili sme boli zapraseni aj my a vsetko v aute. Ale to nam bolo teraz jedno. Za ten zazitok to stalo. Na obzore sa zjavil ocean a to bol pohlad pre Bohov. Modra voda, potom ten cerveny svet naokolo, trosku zelene v nom a zase modra obloha takmer bez mracika. Zrazu sme boli uplne prec z reality. Cesta sa zvazovala nizsie a nizsie k oceanu. Sibali sme si to klukatou prasnou cestou poriadne rychlo a na neprehladnych zatackach a kopcoch sme trubili o sto-sest, aby nas neprekvapilo nejake ine faro z protismeru. Bohviekolko miesta na tejto cesticke nebolo. Za cely cas sme vsak stretli len jedineho Jeepa. To sa nam pacilo. Ocean sa priblizoval viac a viac. A nakoniec cesta narazila na plaz…

NIE JE PLAZ AKO PLAZ…

Hmmm, lenze na aku plaz! Ked sa povie „plaz“, tak si vacsina ludi predstavi nejaky ten piesok, nejake tie slnecniky, lehatka, opalujucich sa ludi, bufetiky a podobne. Jaaaj, no a more alebo ocean, som zabudol. Taka klasika. Dovolenkova pohoda. Lenze to nie je to, po co sme na Hawaii tentokrat prisli. Taka typicka plazicka potesi, clovek si povegeti, slahne si nejaky chladeny drink, nachyta trosku bronzu, okukne pekne baby a ma to z krku. Ale tato plaz je o niecom inom. Tato plaz je nieco take, o com sa nam snivalo…
Na konci nasej cesty sme teda zastavili Jeep a tupo cumeli pred seba. Okrem par slov, na ktore sme sa zmohli (a tie tu radsej nebudem citovat) sme len tak vytriestali oci. Na obe strany sa tiahol zlato-biely piesok az neviem kam. Lemovany tmavomodrym oceanom a bielou penou oblizujucou plaz zospodu a cervenym pieskou a troskou zelene zvrchu. To som este nevidel. A uplne najkrajsie na tom bolo, ze na plazi nezavadzal ani jeden bufet, ani jeden slnecnik ci lehatko a ani jeden turista. Sice ani dobre baby nie, ale teraz az tak nechybali. Vlastne tu nebolo ani nohy. Bozsky pohlad. Zaparkovali sme Jeepa do tiena stromov a bol cas na historicky moment. Otvorili sme si este stale celkom dobre chladene pivecko a nasledoval vytuzeny pripitok. Krst nadnerneho miesta. Samozrejme sme si to aj zvecnili zo vsetkych moznych uhlov a potom sme medzi seba vzali aj nasho noveho kamosa Jeepa, nech je aj on na fotkach. S tou svojou zlatou farbou tu aj perfektne sekol, nemohli sme ho nechat bokom. Ked sme domodelkovali a ja som stihol pri jednej z „umeleckych“ fotiek aj pokryvit kapotu, supli sme auto naspat pod stromy a vybrali sme sa na plaz. Jedine faro, ktore sme tu dolu nasli opustalo akurat toto miesto, takze nam teraz zostala cela plaz. Rozbehli sme sa k oceanu…
Piesok bol taky horuci, ze sme sa museli obut, inak by sme asi neprebehli az k vlnam. Ale voda bola super. Zalievala nezne hladky piesok a zase sa vratila kusok spat do oceanu. Siel som sa prejst kusok popri brehu. Paraaadicka. Uz ste niekedy slapali po plazi, na ktorej je pred vami do nedozierna neposlapany piesok? Citite sa ako na konci sveta. Akoby sa tu cas zastavil, akoby ste boli niekde v minulosti alebo v buducnosti. Alebo neviem kde. Len nie v beznom svete. Musel som sa vratit po kameru, aby som si to ten pocit mohol este niekedy vychutnat aj doma, ked tam uz ocean a plaz nebudem mat. Siel som poriadny kus do dialky. Zacal fukat vietor a velke zrna piesku az boleli. Asi ma duch Hawajskych kralov nechcel pustit dalej, Dovolil mi ukradnut si dost velky kus panenskej plaze. Asi usudil, ze to mi stacilo. Otocil som sa spat. Za tu chvilu stihol ocean zmazat moje stopy. Teda aspon tie, ktore viedli tesne popri vode. Bolo super sledovat, ako niekolko serii vln za par sekund uplne vymazalo znaky v piesku. Parkrat sa zlahka preliali pieskom a ten zostal taky, akoby sa ho nebolo nikdy nic ani len dotklo… Vratil som sa naspat k chalanom…
S Petom sme este urobili par akcnych fotiek a behali po piesku ako male deti. Miro zatial driemal v aute, v tieni pod stromami. Vymenili sme sa za volantom a aj keby sme boli este radi zostali na tejto plazi a najradsej tu rovno postavili stan a zostali az do rana, lakali nas dalsie casti ostrova. Zaprasilo sa nam pod kolesami a uz nas nebolo…

OFF ROAD

Podla mapy nas cakala hore na kopci odbocka na akusi vyhliadku. No co je nam trom viac treba, nez takato navnada. Odbocili sme teda doprava a cesta sa rychlo zmenila na poriadne kamenistu. Museli sme slusne spomalit, ale na ten kusok nas to nemrzelo. Lenze kusok sa akosi predlzoval a vyhliadka nebola ani len vo vyhlade. Povedali sme si niekolkokrat, ze este jedna zatacka a potom este dalsia a nakoniec sa z nasej malej zachadzky stal poriadny off-roading. Pripomenuli sme si teda nasho kamosa Tukyho-Masenkovica-terenneho Fera. Na jednom z usekov, ktory uz vyzeral poriadne divoko sme to potom otocili a vybrali sa naspat. To uz cesta vyzerala ako tatranska magistrala a vzalo by nam prilis vela casu zliezt krokom tuto streku az dolu k oceanu a potom zase hore. Off-roadovat mozme potom v Californii, toto ako ukazka stacilo. Podme na Hawajskejsie veci…

S par fotografickymi zastavkami a s cervenym prachom nielen za usami, sme sa dovalili do centra mesta. Teda, aj to centrum aj to mesto by mali byt v uvodzovkach, ale nam sa tu paci. Ziadny zbytocny chaos, ziadni zbytocni ludia. Proste pohodicka. Odparkovali sme nas Jeep, ktory bol volakedy zlatozlty a cisty, pred malu sukromnu pizzeriu na „namesti“. Okrem nas tu sedelo len zopar miestnych mladeznikov. Hrali karty. Nie videohry. Karty. Videl som v nich to, cim sme davno boli my. Niekde na prazdninach. Banda pubertakov, ktorej nezalezi na tom, aky je den a kolko je hodin. Jedna sumienocka vyzerala obzvlast dobre, a tak sa chlapci mali aspon pred kym predvadzat. A ona tiez. A ked mala este aj divakov zo zahranicia, to mala uplny sviatok. Lenze my sme tu len na par hodin, nie na par rokov, nemozeme cakat…
Dobra bola. Cerstvucka, makkucka, urobena s laskou, priam sa rozplyvala na jazyku. Clovek by sa s radostou najradsej hned do nej pustil. Roztekala sa priamo pred nami. Ziadna primrznuta a narychlo rozmrazena. Fakt sme si to vsetci vychutnali. V tej pohodovej atmosfere na cerstvom vzduchu, na malej teraske otvorenej do namestia. Taku pizzu som uz davno nejedol. Dali sme si poriadne do nosa a vyrazili na dalsiu trasu…

Na mape sme predsa mali este zopar ciarkovanych ciest, ktore slubovali dobrodruzstvo a do zapadu slnka uz nie az tak vela casu. Namierili sme si to po jednej z troch Lanaiskych asfaltiek smerom do pristavu. Ako so cumel do mapy, tak som cumel, aj tak sme minuli odbocku do pola, na ktoru sme sa mali zvrtnut. Aste dvakrat sme presli okolo, pokial sme pochopili, ze toto by mohla byt ona. Nejako to s mapou nesedelo, ale skusime…
Celkom pekna blatista uzka cesta veduca vo vysokej trave sa krutila zo strany na stranu a stverala sa kamsi hore. Smykalo nas do stran, ale na to mame Jeep, aby sme ho poprehanali, nie? Na tejto jednosmernej rozbombardovanej cesticke sme mali zrazu pred sebou auto z protismeru. Tiez na velkych terennych kolesach a s este vyssim podvozkom. Museli sme sa vysplhat s autom do travy na malom kopci vedla cesty, aby sme sa minuli. Chlapik sa nas trosku prekvapene opytal, kamze sme sa to vybrali. Dali sme mu jednoznacnu odpoved, ktora uplne presne vystihovala nas vytyceny ciel: „Nevieme, uvidime“… Viac sa nepytal, len povedal, ze dalej nic nie je. Po niekolkych milach jazdy hore-dolu, cez pole, vysoku travu, les a neviem co este, sme na to nakoniec aj my prisli. Volakedy sa dalo ist aj dalej, teraz su tu vsak velke zosuvy pody a je to uzavrete. Aspon sme mali celkom pekny vyhlad na ostrov.
Len sme si tipovali, ktora cesta by tak asi mohla ist najkratsou trasou dolu a nejako sme sa dostali az dolu, naspat na asfaltku. Po nej kusok dalej, smerom na pristav, a potom sme to z nej svihli opat do pola. Cez den sedel na odbocke chlapik, ktori mal asi za ulohu strazit tento kut ostrova pred zvedavymi turistami, ale bud mal uz po fajronte, alebo ho zrazil autobus a uz ho stihli odpratat. Nie ten autobus…
Kazdopadne sme zase vyrili prach cervenej prasnej cesty a hladali kolmu cestu dolu k utesom. Mal by tam stat majaaak…

 

MAJAK NA KONCI SVETA PLUS NEJAKE TIE HAWAJSKE ZRUCANINY…

Celkom pohodova prasna cesta sa nam zacala menit na slusne kamenistu. Klesali sme teraz dost prudko dolu k oceanu. Poriadne nas kyvalo zo strany na stranu a par usekov sme presli len tak po centimetri, lebo to v niektorych miestach pripominalo další nadejny offroading. To nas cele dost spomalilo, ale zapad slnka stihame v pohode.
Dotrmacali sme sa na male „parkovisko“ dolu pri utese. Okrem nas tu bola este jedna lavicka a stare ohnisko. A akasi tabulka o tom, ako je nebezpecne skusat zliezt dolu na plaz po malej skalnej stene pod nami. Vzali sme si teda nasu dokumentaristicku vybavu (uz sa mi nechce vypisovat, ze fotak, stativ, kameru atd.) a vybrali sme sa dolu nebezpecnou malou skalnou stenou. Pohodicka. Na Slovensku lezu po takych sutroch deti v jaslickovskom veku, tu je to oznacene ako nebezpecne. Nevadi, zvykame si. Pomaly, ale predsa. Ja si uz zvykam na podobne americke hluposti styri roky, ale zatial veeelmi malo uspesne. Dolu sme prebehli malym vyschnutym korytom rieky a ocitli sa pri zrucaninach pradavneho hawajskeho sidla. Bol tu sklad kajakov a nejake dalsie budovy. Cez malu lagunu je lahky pristup na ocean a paradnu rybacku. Hore dalsou stenou sa dalo vystverat na plosinu s krasnym vyhladom. Zase tabulka o tom, aka nebezpecna trasa to je. Trvalo nam asi desat sekund vybehnut po nej na miesto, kde mal volakedy hawajsky kral Kamehameha svoju oblubenu dovolenkovu a relaxacnu destinaciu. Tu stali kedysi dalsie budovy s vyhladom na utesy a nekonecny ocean. Dnes uz po nich zostali len kopy ciernych sutrov, ale celkom som si vedel predstavit, ako tu kedysi davno sedel na priedomi, vegetil pri zapade slnka a popijal pri tom chladeneho Bazanta. Aj my by sme si dali, ale momentalne nie je na sklade. Ten Bazant, samozrejme. Kamehameha postava kade-tade po hawajskych ostrovoch v podobe soch a stale pokojnym pohladom sleduje svoj narod…
Na tejto plosine posadenej na sklanom utese by som si vedel aj ja predstavit svoju chatu s velkou terasou. Teraz sme si posedeli aspon na takej prirodnej. Priroda (alebo mozno aj Kamehamehovi ludia) tu vytvorila taky super balkon. Otvor v skalnej stene s peknou rovnou podlahou a vyhladom na vysoke utesy a ocean narazajuci do nich vlnami. Tak toto je pohlad pre Bohov. Hlavne tych hawajskych asi. Dalsi moment, kedy by ste najradsej stopli cas a len tak sedeli a nepricetne pozerali do dialky. Pod nohami mate spenenu slanu vodu s hukotom rozbijajucu sa o skaly na male kvapocky a pre ocami uzasnu prirodu. Trosku chladnu a neutulnu, ale majestatnu a vsemocnu. Na tie utesy v dialke snad nikdy nevstupila ludska noha. Ani teraz tu nebol nik, okrem nas. Slnko sa uz zacalo chystat na spanok a ozarovalo vsetko naokolo tym svojim najlepsim svetlom. Dolu pod nami sa jeho luce odrazali na takmer pokojnej hladine laguny. Dalsi lakavy kupel. Este stale je tak teplo, ze sme neodolali a rychlo zbehli k byvalemu skladu lodi, prebehli cez okruhliakovu plaz a uz aj sme si hladali vhodne miestecko, kam by sme sa zvalili a schladili. Trochu bolo treba davat pozor, lebo tu boli kadejaki morski jezkovia a podobne veci, na ktorych sa sedi dost nepohodlne, ale nakoniec sme objavili miesto, kde sme sa mohli cely ponorit do vody idealnej teploty a chvilku vegetit…
Oskar rychlo klesal na obzore a priliv dost rapidne dvihal hladinu vody v lagune. Par vycnievajucich sutrov, bolo zrazu prec a o chvilu sme boli aj my, lebo ked nam voda odreze cestu na plaz veducu okolo strmej skalnej steny, budeme si tu potom plavat navzdy. Hore na utese nam trochu z tej krasy kradli dve cierne postavy…
Len tak-tak som stihol postavit stativ a odfotit zeravu gulu stracajucu sa medzi utesmi v hlbokom oceane. Jeden z najzaujimavejsich zapadov slnka aky som kedy videl, bol za nami. Nebola to nejaka uzasna svetelna farebna show, ale s tym prostredim a v tejto atmosfere to malo svoje originalne caro.

 

NOCNA CESTA…

Previezli sme sa este kusok k majaku, pozreli si pozapadovy vyhlad na lagunu, v ktorej sme sa valali a hore rozmlatenou cestou sme sa uz stverali v poriadnej tme. Zhora z oblohy by nas teraz bolo vidiet len ako male ojedinele svetlo pohybujuce sa ciernou tmou. Ked sme sa opat napojili na prasnu cestu veducu polom, svihli sme to na opacnu stranu, nez z ktorej sme povodne prisli.
Na asfaltke sme sa tak vynorili v totalnej ciernote niekde medzi letiskom a druhym pristavom. Uz predtym sme sa rozhodli, ze kasleme na povodny plan noclahu v kempe. Cielom je teraz vzdialena cast ostrova, niekde dolu pri slavnej Shipwreck Beach. Vymenili sme sa za volantom, zavreli strechu, lebo sa slusne schladilo a pustili si dobru slovensku hudbu. Po narocnom dni ma lamalo na spanie, ale museli sme este najst nejake vhodne miesto na noclah. Dolu pri plazi asfaltka znova skoncila svoju put a na prasnej ceste lesom lemujucim plaz, sme patrali a patrali. Takto v ciernej noci to vyzeralo dost zaujimavo a strasidelne. Niekolkokrat sme uzkymi tunelmi medzi stromami presli na plaz, pokial sme nasli taku, kde nebolo blato, nebolo tam sto krabov na meter stvorcovy a dali sa tam v klude rozlozit dva stany. Dost fukalo, hladali sme teda nieco nie az tak vystavene priamemu vetru. Zapichli sme to na jednej plazicke, takej akurat pre nas. Autom sme si urobilil ochrannu barieru a chystali sa na vytuzenu veceru. Pri tom vsetkom sme prisli na to, ze sme niekde po ceste asi vytriasli z auta aj zapalovac. Po tom narocnom dni sme si trosku zdvihli krvny tlak debatou o tom, kto moze za to, ze sa teraz nenajeme, ale to je tiez neodvratnou sucastou takehoto nabiteho expedicneho programu. Este sme hodnu chvilu skusali vsetky mozne sposoby ako zapalit varit. Nic nefungovalo, neostavalo nic ine, nez sa len pozerat na zatvorene plechovky a dat si nejaku tu cerealnu tycinku a hlad prehlusit spankom. Ved aj zajtra je den, este sa v zivote najeme tolkokrat, ze az. Sedel som na plazi a pozeral na tmavy ocean. Milion hviez na oblohe, klud, ticho. Teraz sme na strane ostrova orientovanej smerom k ostrovu Maui. Zaujimavy pocit. Na druhej strane vidim svetla pobreznych miest. Cely pas jasne oznacujuci civilizaciu. Tam niekde je „nasa“ Lahaina, tam niekde plaz, kde sme vcera pozerali na zapad slnka a na ostrov bez svetiel v dialke. Cierny tajomny ostrov. Teraz sme na nom a pozerame sa na celu vec v obratenom garde. Z tmaveho ostrova bez svetiel…

ANANASOVY OSTROV…

Stihli sme ranajky na plazi, balenie v pristave, nasiel som autu na dva dni novy domov niekde v zasitej ulicke Lahainy a uz sme stali v rade na listky. Slusna kopa ludi sa tu takto zrana nahrnula. Nasli sme si miesta na hornej palube pod strechou, aby nam Oskar nepalil na hlavu. Pri okienku v nasej rade sedaciek sedel akysi chlapik. Supli sme sa teda k nemu a ruksaky si dali před seba. Lenze to by sme nesmeli byt v krajine uzasnych pravidiel a nezmyselnych zakonov. Nejaky lolo z posadky nam hned oznamil, ze batohy musia ist dolu na palubu. Opytali sme sa ho, preco mu vadia. Vraj kvoli bezpecnosti. Hmmm. Na dalsiu otazku, ze ci nam moze osobne zarucit, ze sa tam nasej batozine nic nestane sa mu zvysil krvny tlak a nie prave priatelsky nam zavrcal nieco v tom zmysle, ze ked sa nam nepaci, mozme z lode vypadnut. Nuz, aj to je odpoved. Mily chlapik. Asi mu slana morska voda za tie roky vysusila mozog. Skoncili sme teda nakoniec, aj s nasim proviantom, na otvorenej zadnej palube, pozerajuc sa na vodu zvlnenu a spenenu motormi. A na ostrov Maui, ktory sa viac a viac vzdialoval. Paradicka. Nenechame si predsa pokazit naladu, ved sme na prazdninovej vyprave…