Budik neustupcivo vyzvanal. Vonku bola este tma ako v rohu, komu by sa chcelo vstavat. Ale ked chceme stihnut Oskarove prebudenie, to nase sa musi uskoutocnit podstatne skor. Vyliezol som zo stanu a siel do „umyvarky“. Motal som sa chvilku po kempe. Este nam v plnej krase svietil mesiac. Sice uz len tak pomedzi stromy, ale svietil. Chalanom sa akosi zo stanu nechcelo, ale nakoniec sa im to predsa len podarilo. Pome, pome pani, inak to nestihneme…
Nasledovalo balenie stanov a vsetkeho mozneho zo vcera. Nalozenie auta. A este som za volantom cakal, kym sa mi nalozia aj spolucestujuci. Vyrazame. Ale neskor, nez som planoval. Medzicas nemame velmi optimisticky, ale vydupem z „nasho“ americkeho auta co sa da…

A aj som dupal, ale len dovtedy, pokial som nenarazil na spomalovacov pred nami. V prudkom stupani sa na obojsmernej uzkej ceste dalo len velmi tazko obiehat. Preteky so slnkom sme prehrali. Vyhuplo sa spoza jedneho z poslednych kopcov na nasej ceste hore. Jaaaj, skodaaa… No co uz, este stale to malo svoje caro. Oblaky so zobudzajucim sa Oskarom su tu na vrchole sopky vynimocne. Ta nadmorska vyska vtlaci celemu dojmu pecat jedinecnosti. Vyviezli sme sa na uplny koniec cesty a vybehli kusok hore kopcom. Odtialto bol vyhlad skoro na cely svet. Videli sme odtialto aj na dalsie ostrovy. Este poriadne prituhovalo, ale Oskar uz pomaly rozohrieval vzduch a chladny vulkan. Na parkovisku dolu pri visitor centre sa zohrievali zase cyklisti. Pripravovali sa tak, ako kazdy den novi a novi, zjazdit sopku Haleakala. My sme mali dnes ine plany. Podme teda do Visitor Centra pre potrebne informacie…

Dvom slecnam-rangerkam to teda trvalo, pokial konecne otvorili dvere. Dali si nacas. A chalani tiez. Nechal som ich hore na parkovisku, lebo sa este kdesi motali a chcel som si zbehnut dolu pesi. Pozistoval som co a ako od rangerov, ktori sa vedomostami ani zdaleka nechytali na chlapika, ktory tu pracoval minuly rok, a teraz som sa obzeral, kdeze mam kamosov. Zbadal som v dialke Peta. Preco sa trepe dolu pesi??? Mohlo by to byt tym, ze ja mam vo vrecku jediny kluc od nasho auta? Cudni chalani. To nezisli dolu autom len preto, ze nemali kluc? :o)
No to som pekne pokaslal teda. Hanba mi! Neviem, kde som mal hlavu. Asi uz dolu v krateri. Vyslapali sme si teda ten kus medzi Visitor centrom a parkoviskom na vrchole a az potom sa konecne zviezli dolu. Tu totiz nechavame auto na dva dni. Vybavil som permit, mozme sa pomaly zacat balit. Ale este predtym musime zist niekolko mil dolu takmer az k branam parku, kde si povinne pozrieme video, ktore tu hore neboli schopni uskutocnit. Trosku komplikovane na moj vkus, ale vela s tym nenarobime. Je to podmienkou na vydanie dalsieho permitu a vraj bez toho na trail nemozeme. Zviezli sme sa teda az skoro ku kempu, kde sme nocovali a v druhom malom Visitor centre, ktore je uprostred rekonstrukcie nam premietli diakovy filmik. O tom, co vsetko nas caka, co vsetko mozme cakat my a co vsetko mozme, musime a nesmieme. Hmmm, naucne, ale ten pekelny stroj velkosti maleho komunistickeho prenosneho televizora Merkur, mohli vyniest aj do tej vyssie polozenej pobocky, od ktorej sa startuje na turu. Teta rangerka z nas mala zabavu, lebo sme mali dobru naladicku. Este sa nas na zaver opytala, ci mame nepremokave oblecenie od hlavy az po paty a vsetku potrebnu vystroj. Rozmyslam, ci som klamal, ked som bez vahania odpovedal, ze mame. Tenky prsiplast siahajuci asi tak nizko ako miniskukna pravdepodobne nebol tou „protidazdovou turistickou vybavou“, ktoru mala na mysli…
No nic, riskneme to… Ide sa naspat na parkovisko, odkial zaciname nase dobrodruzstvo. Zbalime batohy na dva dni a nezostane po nas ani smrad…

HALEAKALA KRATER

Vlastne som doteraz nepovedal, kam sa to chystame co? Tomu, kto cital pribeh o mojej prvej hawaiiskej expedicii, to uz je asi jasne. Vtedy som sa nadsene, ale zaroven smutne pozeral vo Visitor center na dlhu cervenu ciaru, ktora viedla na plastickej mape narodneho parku. Z vrcholu vulkanu, cez jeho krater, az dolu k oceanu. Lakala ma predstava dvoj ci trojdnovej tury, ktora prechadza vsetkymi pasmami ake sa na Hawaiiskych ostrovoch vyskytuju. Lenze vtedy na to nebol cas, nedalo sa to vtesnat do programu. Este raz ma to zabolelo, ked sme na dalsi den po niekolhodinovej jazde prisli do Kaupo. Mestecka ci skor miesta, kde sa tento vynimocny trail konci. Vtedy som si vravel, ze raz sa tu vratim a tu sopku zbehnem. Netusil som, ze to bude tak skoro. Ale som rad, ze som opat tu…
Vylozili sme velke batohy na plecia a obisli kopec vypinajuci sa nad parkoviskom aj s vyhliadkou, na ktoru sme si este skoro rano vybehli. Stali sme na okraji krateru, ktory sa pred nami teraz otvaral v celej krase. Uz pri pokeci s rangerkami som videl ten krasny vyhlad, ktory sme tu vtedy pred rokom kvoli hustej hmle len tusili. Tentoraz to nebolo cez sklo, ale „naozaj“. Vau, toto bude popicofka…
A aj bola. Ako sa da opisat niekolkohodinove slapanie kraterom sopky? Mali sme pred sebou vraj asi 10 mil. Teda do kempu, ktory nas mal prichylit na noc. Potom zajtra dalsich zhruba desat. Uzky vyslapany chodnicek v strku a prachu mrtvej sopky. Aj ked nie tak celkom. Po tych dlhych desatrociach sa uz kde-tu objavuju nove rastliny. Niektore z nich by tam clovek fakt necakal. Cely dojem z tejto netypickej tury vystihnu snad len fotky. Ak vystihnu. Zazit to treba. Slo sa nam dobre, kazdy bol zo svojimi myslienkami, sem-tam sme hodili fotecku a ked sa v nizsiej nadmorskej vyske zelenalo viac a viac, dorazili sme k prvej chate. Tu uz bol cely travnik, s lavickou a skromnym pribytkom pre turistov. Nikto nebol doma. Cez male okno sme videli len drevene pricne na spanie a veci asi jedineho momentalneho obyvatela pribytku. Ked sme zo zvedavosti preskumali cele okolie a nebolo dalej co objavovat, urobili sme si na travniku maly piknik. Skromny obedik z plechoviek. Servirovali sa nejake ryby, trochu chleba a kompot. To vsetko spolu s neskutocnym tichom a kludom. A este ako dezert prijemne teple pocasie. Oskar sa na nas pozeral zhora a zavidel, ako je nam dobre. Zhodili sme turisticku obuv, nech si nohy pred dalsim slapanim trosku vydychnu a jeden po druhom sme v tej nekonecnej pohode zaspali. S cistou myslou a na sviezom vzduchu to slo tak lahko…
Taky spanok v lone prirody, to je uplne nieco ine, nez doma na gauci v meste. Oskar vsak zacal pripekat tuhsie. Chcel nas zobudit. A ma pravdu, nemusime sa zase vyvalovat pridlho. Este mame pred sebou polovicu trasy.
A ta prebiehala pekne zlahka. Viacej sme sa vnarali do krikov a priroda uz vyzerala podstatne zivsie nez hore. V dialke pred sebou sme videli zelene kopce. A jemnu hmlu. Tam niekde uz musi byt nas kemp. Paliku. Dorazili sme skor nez sme planovali. Pohodicka. Chvilu sme aj rozmyslali, ci sa nevydame dalej, ale vychadzalo to vsetko tak akurat nijak. Teraz bud pojdeme dolu a budeme musiet zostat spat niekde po ceste, lebo celu trasu do tmy nedokoncime. Alebo vhupneme do kempu a budeme mat do zotmenia veget. Nakoniec sme zvolili druhu alternativu. Nepozname cestu a ktovie ako to dolu vyzera. Pri tom, ako tu mrholi, tam moze celkom slusne liat. Nasli sme si teda fesne miestecko na stan a chystali sa na hody. To bude vecera. Kazdy mame nejake tie posledne zasoby v ruksaku. Plechovka spagiet to isti. Akurat ze nemame plynovu bombu, ktoru nam zabavili na letisku. Bez nej sa vari dost tazko. Mame dve moznosti. Chlapik v drevenej chate vyzeral, ze by mohol mat zo sebou slusnu vybavu. A potom este akysi skauti, kempujuci obdalec. Ti su vybaveni urcite. Nejako sa vsak nikomu nechcelo do skautskeho tabora. Tak sme tam len postavali ako taki truhlici, ponukali jeden druhemu, nech to vybavi a nakoniec sme sa vratili na nasu luku a nechali skautov skautami. Peto si otvoril svoju plechovku s tuniakom, mal proste rybaci den a ja s Mirom sme nemali na vyber a sli sme do chaty hladat spasu. Netrvalo dlho a uz sme sa aj napchavali. Ukazalo sa, ze chlapik tu byva a zaroven pracuje pre narodny park. Opravuje turisticke chodniky. Riadny extremista. Takto sa potuluje z jedneho narodneho parku do druheho. Ked nam vymenoval kolko rokov v ktorych stravil, fakt klobuk dolu. Ale chce to aj poriadnu davku cudactva. Priroda je to vzdy krasna, ale zit takto sam ako Tarzan daleko od civilizacie a kempovat cely zivot, to by ma asi nebavilo. Aspon ze ho vozia na vikendy helikopterou dolu. Tam hrava plazovy volejbal. To by teda mohol chodit aj na nase pravidelne plazovovolejbalove nedele…:o)
Dobre sme si pokecali, najedli sa, zababrali a umyli mu riady a nechali ho v jeho kralovstve. Inak, dost nas sokla cena noclahu na tychto drevenych pricniach s luxusom malej kuchynky. Je pravda, ze ked prsi, tak je super mat pevnu strechu nad hlavou, ale dnes sa kludne uskromnime v stane.
Vzduchovu medzeru v zaludku, ktoru mala vecera nedokazala zaplnit, sme doplnili duhou. Paradna ceresnicka na torte. Rozprestrela sa nam rovno pred nosom. Sadli sme si pod nu do travy a dlho rozoberali to, preco je vlastne duha okruhla. Prisli sme na to, ze sme dost blbi, lebo to vlastne nevieme. Zistil som to az neskor. V kniznici na Santa Monike…
Ked sme sa rozhodovali, ci ist este dnes dolu, alebo uz zakotvime na noc tu a rozhodli sme sa tak, ako sme sa rozhodli, mali sme este v plane urobit z kempu malu turu smerom hore do sedla. Aj sme sa na nu rozbehli, ale kusok za stanovym taborom sa nasa expedicia skoncila, lebo chodnik bol tak zarasteny kriakmi vyssimi nez sme boli my, ze bolo nemozne predierat sa dalej. No co uz. Teraz sa nam schylovalo k zapadu slnka, kedy je vraj krater sopky velmi fotogenicky a jeho steny ziaria na cerveno. Vybrali sme sa teda aj s fotakmi kusok naspat smerom, odkial sme poobede prisli. A potom este kusok a ked sa mi chalani stratili, siel som este dalsie dva kusky. Lenze boli sme uz prilis daleko od pustej casti krateru. Tu sme boli v jeho zelenej a dazdovej casti. Nic moc na fotenie. Aspon bolo odtial krasne vidiet Big Island. Teda jeho vrchol vycnievajuci z oblakov. Na spicke sopky Mauna Kea sa v dialke blystali strieborne strechy kupol najvacsich teleskopov na svete. Hmmm, cast nasej cestovatelskej buducnosti, uz sa tesim…
Vratil som sa do kempu. Medzitym sa takmer uplne zotmelo. Nemali sme karty, ani clovece, ani televizne noviny, ba ani skladacie turisticke domace kino. Tak sme si povedali, ze zalahneme a poriadne sa vyspime na zajtrajsi den. Vystartovat chceme hned po vychode slnka, aby sme dobehli dolu k oceanu cim skor a stihli prestopovat par desiatok mil, vyzdvihnut auto z vrcholu Haleakaly a este sa pred zotmenim niekam dostat. Zacalo nam viacej prsat a ja som zacal lutovat, ze som predsa len nevzal aj moj stan. Natlacili sme sa vsetci traja do Petovho. Vraj testoval jeho nepremokavost doma na zahrade polievacou hadicou. Uvidime, ci to schvali priroda. Okrem nas sa v tabore krcili len dva dalsie stany, mesiac, hviezdy schovane za barierou hmly a cierna tma…

 

„DO RUZOVA VYSPINKANI“
Nuz, uzili sme si pestru noc. Dazd sa hadal celu noc s lejakom, kto bude panom situacie a nas stan prehraval suboj s oboma. Niekolkominutovy vodovzdorny test zahradnou hadicou sa nevyrovna neustalemu narazaniu dazdovych kvapiek, ktore neprestavalo celu noc. Bohvieako sme sa veru nevyspali a stan premokal z kazdej strany. Noclah v mokrom spacaku nie je naozaj bohvieco. Ale dali sme sa na boj, tak bojujme, su aj horsie veci na svete nez prebdeta noc v uprsanom krateri…
Vlastne som sa uz tesil, kedy zazvoni budik A zazvonil. Vymotali sme sa zo stanu. Vonku bola este tma. O chvilu by mal vyliezt Oskar, otazne vsak je, ci ho cez tie dazdove mracna aj bude vidiet. Ci dokazu jeho luce prerazit sedo-ciernu barieru. O spanku uz vsak nebolo ani reci, takze sme zbalili mokre veci do batohov, nechali v trave len odtlacok nasho prenosneho domu a vyrazili sme na cestu. Uz sme si mohli ako-tak vidiet pod nohy, tak podme teda na to. Po par metroch vo vysokej trave sme boli celi mokri. Teraz zaciname chapat, preco sa nas rangerka hore na vulkane tak vypytovala na poriadne nepremokave oblecenie. A to to nas najblizsich par mil vraj caka trava a kriaky vyse hlavy.. Hmmm, hotova velkonocna kupacka sa na nas chysta…
 

DRUHY DEN ZOSTUPU…
Na to, ze sme boli nevyspati a hladni, sme nasadili poriadne tempo. Alebo mozno prave preto. Mile ubiehali jedna radost. Uz sme boli tak zmacani, ze nam to zacalo byt jedno, odkial prichadza voda. Ci zo zeme, ci z mokrej zelene a ci zhora z oblohy. Museli sme davat pozor pod nohy, lebo chodnik sa sice vzdy nakoniec dal najst, ale bol poriadne zarasteny a casto strateny v trave. Clovek niekedy nevie, kam tu slapne a parkrat nechybalo vela, aby sa clenok podvrtol na skrytom kameni alebo diere.
Ked sme sa konecne vymotali z mokreho lesa a zostupili sme pod tazke oblaky, otvorili sa nam prve vyhlady na ocean. Kraaasa. Tak to je to, co sa tolko ospevuje, ked sa hovori o tejto turicke. Hej, stoji to za to. Hned sa nam slape lepsie, ked uz vidime, kam ideme. Ocean sa priblizuje, ide to fajn.
Dosli sme ku branicke v plote, ktory oddeluje narodny park od sukromnych pozemkov. Haleakala National Park ma dohodu s majitelmi, ze turisti schadzajuci tuto turu, mozu dostat permit, na prekrocenie ich uzemia. Inak by sa totiz museli tou istou cestou vracat zase hore na vulkan. No nie je to od tych majitelov mile? Myslim, ze je. Na druhej strane im tu zase az tolko ludi nechodi, snad len par kusov raz za cas. Dnes sme tu urcite prvi. Partiu kempujucich domacich Hawaiicanov sme tu vymakli akurat tesne po ich prebudeni. Sem sa uz da dostat aj autom. Samozrejme nie obycajnym, ale truckmi s poriadnymi terennymi pneumatikami a vyvysenymi podvozkami. Priatelsky sme sa pozdravili. Asi dost cumeli, kde sme sa tu uz vzali v taku skoru rannu hodinu. A odkial. Prvu polovicu dnesnej cesty sme fakt urobili v rekordne kratkom case, ved sme aj sli takmer poklusom.
Teraz sa nam zacala cast, ktora mala byt naoko jednoduchsia. Ved, ak sa sem da dostat autom, pesi to musi byt pohodicka, nie? Hmmm, omyl. Uz sa sice pozerame na ocean neustale, ale ten sa nie a nie priblizit. A prudke klesanie neprestava ani na chvilocku. Po niekolkych kilometroch by clovek tak rad uvidel aspon malu rovinku. Nohy su uz poriadne vytrasene zo vsetkeho toho brzdenia, da to celkom zabrat. Nemohol som nikdy uverit tomu, ze klesat takto dolu kopcom moze byt horsie nez stupat hore a ze niektori turisti uprednostnuju radsej vystup. Nuz, uz tomu celkom verim. Tato skusenost presvedcila. Spolu s nami zbehavalo tento klesak aj stado krav. To by ste nepovedali ake su to sportovo zalozene zvieratka. Konkretne tieto exemplare si to tu musia vyslapat a zase zbehnut kazdy bozi den. Moja ucta. A vedia sa vyborne popasovat aj s tymi najprudsimi kopcami. Behali tam skoro ako kamziky. Akurat pod nimi trosku viac dunela zem…
Fatamorgana pred nami sa priblizovala len velmi pomaly. Presli sme okolo niekolkych nadrzi na vodu, ktore su sucastou zavlazovacieho systemu, ale aj vodovodu pre niekolko domov dolu v doline. Dolu v Kaupo. Uz sme sa tam videli. Alebo teda aspon chceli vidiet. Este jedna zatacka, este jeden klesak. A konecne lesik. A stara hrdzava branicka medzi stromami. Opat je nesmieme zabudnut za sebou privriet a zadrotovat. To kvoli tym flakatym krasaviciam, co kazdy zbiehaju udolie az dolu do osady. Ale ani za brankou sme este nenasli koniec turistickeho chodnika. Museli sme prejst dlhym lesikom, potom neskutocne zelenym trstinovym polom, kde nas kriklave listy uplne pohltili, lebo sme ich mali vyse hlavy a az potom sme vysli na strkovu cestu. Ta sa za zeleznymi vratami napajala na asfaltku. Tu sme nasli oficialny zaciatok tejto originalne a krasnej turicky. Na malej zelenej luke sa cneli drevene tabule s milovymi vzdialenostami jednotlivych miest, ktorymi sme za posledne dva dni presli. Na prvy pohlad bolo jasne, ze su chybne. Poriadne nepresne. Ale koho by uz nieco take stvalo. Tu na Hawaii urcite nikoho…

LEZIM SI VO VYSOKEJ TRAVE A JE MI DOBRE…
Film sa volal trosku inak, ale na luke je to predsa len prijemnejsie, nez na konari. Aj ked v tejto chvili sme boli taki uchodeni, ze aj na konari by sme si oddychli. Zhodili sme batohy aj topanky, zvalili sa na zem a vychutnavali si tu pohodu. Tazko porovnavat jednotlive miesta na svete, ono je jedno krajsie nez druhe. Ale v tom momente sa mi ta mala lucka s vyhladom na ocean a prijemnym vankom, ktory rozosumieval listy stromov, zdala jednym z najkrajsich kutov sveta. Opat nikde nikoho. Dolu pod kopcom ten modro-modry ocean, obloha jasna ako nasa buducnosti za komunizmu a listy vo vetre spievali uspavanku napriek tomu, ze bolo este hodne pred obedom. A ten nenormalny klud. Na par sekund ho prerusil domorody chalanisko na malej stvrorkolke, ktory asi frcal dolu do osady po zasoby, ale potom zase nastalo ticho. Take ticho a taka pohodicka, ze sa nikomu z nas nechcelo ani len vstat a urobit pamatnu fotku…
Je super sadnut si niekde v meste do baru na pivecko, Este lepsie po nejakom dobrom sportiku a zahasit smad. Tomu sa hovori zasluzena pohodicka. Este by sa dalo najst par dobrych prikladov, kedy si clovek tak spokojne a s dobrym pocitom povegeti. Ale neviem, ci je to niekedy lepsi pocit, nez po odslapanych vela-vela kilometroch, niekde uprosted nicoho, v lone fakt takmer panenskej prirody… Nemam slov. Nic nie je v tom momente surne dolezite. Je jedno aky je den, mysel je dusa su slobodne. A zaspite ako male decko…

KAUPO

Ak ste este nevideli malu dedinku na brehu oceanu, ktora sa sklada z tolkych domov, ze na rukach mate viac prstov a z toho je vacsina prazdna, schatrana a ma okna zabite doskami, pridite sa pozriet do „mestecka“ Kaupo. Skola uz asi davno nie je skolou (alebo zeby tak schatrala za ten mesiac prazdnin?), rodinne domy vyzeraju podobne. Aky-taky zivot sa crtal asi v dvoch ci troch po ceste. Z tej prijemnej prirodnej postele hore na luke, sme sa totiz nakoniec predsa len museli zdvihnut a vybrat za este asi dva zvysne kilometre po uzkej asi storocnej asfaltke po oboch stranach lemovanej povestnymi hawajskymi kamennymi murikmi. Tie si uz tiez zazili svoje. Dnes su zarastene travou, miestami uz takmer rozpadnute, miestami sa drzia pokope uz len silou vole. Jedinym clovekom, ktoreho sme stretli, bol opat hawajsky stvorkolkovy chlapec vracajuci sa s proviantom hore na farmu. Kracali sme uz len tak nalahko v sandaloch, noham bolo lahsie. Najvacsim nasim snom v tej chvili neboli rychle auta, dokonca ani pekne dievcata, najviac sme v tom momente tuzili po tom, aby motyka strelila a jediny maly stary obchodik pri ceste ponukal svoje sluzby a mal nieco chladene na pitie. Teda, ak by tam cakali aj tie dievcata, tak by sme ich kludne zaradili hned za to osviezenie, ale urcite by museli pockat. Spominana spustnuta byvala skola na pripojke k hlavnej ceste obiehajucej po brehu cely ostrov, nevestila svojim zjavom nic dobre. Vyzeralo to tak, ze sa uz z osady odstahovali aj ti traja-styria ludia, ktorych sme tu videli pred rokom. Vtedy sme s uzasom cumeli na rozpravkovu vodopadovu stenu v zelenom pohori sopky, ktoru bolo odtialto v dialke vidiet. Vtedy sme si dali paradny nanuk a frcali sme osviezeni dalej. Vtedy sme boli oddychnuti a vyvalovali sa pohodlne v aute. Teraz je vsetko trosku inak. O to viac by sme uvitali…
…a uvitali sme. Huraaa, na strkovom parkovisku pre malym starym drevenym obchodikom zo zmiesanym tovarom sa vynima skareda tabulka OPEN. Hmmm, to je pocit. Ako malo niekedy staci k detskej radosti. Vbehli sme do jedinej miestnosti pripominajucej skor muzeum nez predajnu. Zdalo sa mi, ze sa to tu trosku zmenilo. Mala prestavba oproti minulemu roku. Za pultom a starou historickou kasou stal akysi chalanisko a obskakovali to tri teenagerky. Tolko ludi. To som naozaj necakal. Aj sme sa zasmiali, ze baby su uz tu, ze uz len to orosene pivecko chyba. Lenze to by slecny museli pockat aspon pat minut, kym si dame drinka a my aspon pat rokov, kym oni dorastu…
„Volajako ste to tu prestavali“ hovorim priatelsky playboyovi za pokladnou,
„Ani nie, v podstate je to po starom“, on na to…
Stihol som len poznamenat, ze predtym bol pristup rovno k chladnickam a obsluhovali sme sa sami. Ale ani som to poriadne nedokoncil a chalanisko nas odporucal rovnakym smerom s poznamkou, ze si mame posluzit…
Dali sme si akesi hawajske pivo. Este som nic take predtym nepil, ale riskneme to. A oci chceli este viac. Ku kase putovali aj chladene ovocne drinky a nanuky. Spravna to kombinacia. Vyvalili sme sa k jedinemu stolu na drevenej verande, nedockavo otvorili pivo v orosenych flasiach a bolo to tu…
…zase jeden z tych naj pocitov. Tazke nohy sme si vylozili na zabradlie, strgli sme si kamaratsky flaskami, uzemnili ich o stol a uz sa hrnuli tak vytuzene dusky dolu nasimi hrdlami. Vaaaau, to je onooo… Ani sme tusim nedychali. Teda aspon ja nie. Toto bolo ako reklama na rajsku dovolenku na konci sveta. Ten pohlad a pocit stal za to. Sedeli sme si na tej malej terase z rozsusenenych dosiek, cumeli sme bez slova na ocean, popijali pivecko a bolo nam ako nikdy…