DOBRE RANO, LANAI…
jaaaj, dalsie paradne prebudenie na plazi. Tych nie je nikdy dost. Chalani este spia, sedim si teda na plazi a vychutnavam si vychod slnka. Hlad ma vyhnal zo stanu. Ale budu ranajocky, pohoda. Len ten ohen treba zohnat, snad niekoho niekde stretneme. Zbalili sme veci, vycuvali z piesocnej plaze a cez prirodny tunel z kriakov a stromov sme sa zase dostali na prasnu cestu zo vcerajska. Teraz sme pokracovali dalej smerom na konecnu tejto trasy. Odhadovali sme, ze vcera sme to dotiahli tak do jej polovice. Koniec slepej ulice vsak prisiel ovela skor. Ani sme netusili, ze sme spali tak blizko.
Kempovala tu rodinka Hawajcanov. Normalne tu mali rozkladacie postele a vsetku moznu vybavicku. To je dobre znamenie, urcite maju aj zapalovac. Trosku sme vyrusili ich rannu pohodu, tak sme radsej zaparkovali o kusok dalej a zlozili sa pri vode. Zasiel som za nimi, slusne sa pozdravil, vybojoval ohen, ktoreho dolezitost v historii ludstva sme si vcera velmi dobre uvedomili a zase som zapalovac vratil. Pootvarali sme konzervy so spagetami a sefkuchar Mirko nam z nich „uvaril“ paradne ranajky. Trosku mu to v tych konzervach prihorelo, takze spagety mali taku zvlastnu specificku chut a vonu, ale ono sa to v takych bojovych podmienkach a priamo v plechovkach inak ani neda. To uz sme uz my s Petom vegetili v prijemnej kludnej vode zatoky a vychutvali si dalsie skore hawajske rano. Miro sa kamaratsky obetoval a strazil nase ranajky na brehu. Dobre padli. Clovek to takto v prirode oceni ovela viac, nez doma v meste. Sedeli sme na starom zvalenom strome, strngali vydlickami o konzervy a bez slova pozerali na ocean. Nezdrzali sme sa dlho. Uz sme sa totiz tesili na dalsiu chutovku…
SHIPWRECK BEACH…
Teraz za svetla nam ubehli mile prasnej cesty relativne rychlo. Dokonca sme stretli aj zo dve-tri auta a videli sme stare ojedinele domceky roztrusene v suchom lese. Asi tu zije uz len zopar ludi, ale predsa len znamka civilizacie. Vcera v noci tu nebolo ani jedine svetlo. Hmmm, tak uz pravdepodobne spali. Prefrcali sme okolo konca asfaltky, kde sme vcera odbocovali za noclahom. Teraz este kusok dalej opacnym smerom, kedze Shipwreck beach je vlastne slepou ulicou na protichodnej strane nasho ranajkoveho konca. Podla mapy nas tu mal cakat usek, kde sme si treba prepnut pohon na vsetky styri kolesa, lebo piesok je tu hlboky a auto lieta zo strany na stranu. A naozaj nas tu cakal. Neklamali. Ako vystrahu nam vcera v pozicovni ukazali kopec fotiek, na ktorych boli Jeepy zahrabane v piesku az po dvere, pripadne vyvratene v priekopach, ponorene v bahne a podobne. Nie je to tu zase az taka sranda.
Minuli sme partiu domorodych rybarov a prisli na koniec cesty. Tu sme nechali auto, dalej sa uz da len pesi…
Paraaadna plazicka. Zlaty piesok, tmavo sede a cierne skaly. A vzadu uz odtialto bolo vidiet kulisu, ktora dala meno tomuto miestu. Je to stara obrovska hrdzava lod, ktora tu uviazla na plytcine este niekedy pocas druhej svetovej vojny a zostala ako rekvizita na plny pracovny uvazok. Plaz sa tiahne s malymi prestavkami az neviem kam. Obehli sme si to teda malym uzkym chodnickom trosku dookola a dostali sa na „hlavnu“ plaz. Zase nikoho. Super. Male zelene kriky rovnobezne s oceanom, odvazne stebla travy zasahujuce este kusok do zlteho piesku a potom uz len nedoknuta plaz a vegetacke vlnky oblizujuce pobrezie. Volakedy tadialto viedol aj chodnik vyuzivany hawajcanmi a neskor aj turistami, ale dnes je uz neschodny. Videli sme len jeho zaciatok a tabulku hovoriacu o tom, ze sa chysta jeho znovuspristupnenie. To by som si v buducnosti celkom rad doprial takuto turicku. Jednu z tych, ked cely den nestretnete nikoho. Jednu z tych, ked proste zastane cas a vy sa dostanete uplne mimo reality. To si ale este pockame. Zatial sa teda aspon praskneme do vody…
Vysantili sme sa v typicky plytkej teplej a priezracnej vode a relaxovali na brehu. Kecali sme len tak o vsetkom moznom. O zivote tam „na druhom brehu“, o tom, ako sa Miro po vylete poberie studovat do Skotska, o tom, kedy sa konecne poberieme domov aj my. Na takych miestach, kde clovek prestane mysliet na pracu, problemy a prachy, prichadzaju proste na um ine myslienky. Viac su na pretrase skutocne hodnoty. Oskar nam uz svietil v plnej krase na hrdzavy vrak a my sme planovali, co este stihneme do odchodu nasej lode…
NASPAT DO CIVILIZACIE…
spomenuli sme si, ze nam vcera v pozicovni dali akesi kupony do strelnice. Zopar nabojov zadarmo ako akciu, s nadejou, ze dalsie si dokupime. Hmmm, taku strelbu, to sme este neskusali. Teda aspon ja osobne som strielal len zo vzduchovky, Miro podobne, akurat Peto uz vraj kadejake strelne zbrane vyskusal. No co, podme sa na tu paradu teda pozriet, ved to mame po ceste. Serpentinami hore kopcom sme trosku nazhavili motor.
Kusok pred „mestom“ sa pasu kone a niekde nedaleko od nich aj konicky. Podla mapky by tu mala byt strelnica. Dokonca sa nam ju podarilo aj najst a slubili. ze nas vezmu, lenze az o nejaku hodinku. Nuz, to nam trosku naburava plany, lebo este sme sa chceli pozriet do toho luxusneho hotela, ako sa tam veci maju a tiez sa ist niekam pred odchodom najest. Mame co robit, aby sme stihali. Predsa sme si len urobili rezervaciu a zviezli sme sa teda na spominanu exkurziu, potom sa vratime akurat nacas na odstrel…
Nooo, pekny hotelik veru. Historicka stavba (teda aspon na americke pomery) s prijemne zariadenym interierom, velkymi krbmi, obrovskou zahradou, jazierkom, fontanou, golfovym ihriskom… Proste miesto na relax a odpocinok. Nic pre nas. Na to sme este prilis mladi. Tak niekedy nabuduce. Kazdopadne na malu prechadzku a par fotiek to bolo fajn, pozreli sme si, za cim sa to ludia zenu, ked idu na „milionarsky“ ostrov a za co to platia take nekrestanske prachy. Pekne tu je, utulne. Ale dolu na plazi to malo pre nas lepsie grady. Ved tu ani kraby po izbach nebehaju a nehuci ocean. Asponze zahradu maju peknu. Naskocili sme opat do nasho spinaveho Jeepu a frcali za streleckym zazitkom…
OSTROSTRELCI…
Bol to veru na nas uzasny pohlad. Po tom, co sme vyplnili dotazniky o kadecom moznom a nafasovali stelecke vesty, okuliare a stuple do usi, sadli sme si vonku na lavicku a cakali na svojho instruktora. Ako traja muskatieri. Samym zo seba nam bolo smiesne. Naladicka bola dobra, zatial sme si povedali, ze vystacime s tymi dvadsiatimi nabojmi, ktore sme vyfasovali ako premiu k pozicaniu auta. Ak nas to velmi chyti za srdce, tak si prikupime dalsie.
Nas vtipny instuktor, taky spravny chlapik, nam ukazal co a ako mame s tou strielajucou palicou robit a pustili sme sa do toho. Strielali sme na umelohmotne sprostosti, ktore imitovali beziaceho zajaca, lietajucu kacku a este nejake ine poplasene zviera. Strasna sranda. Miro sa ukazal ako profesionalny ostrelovac, bol z nas najlepsi. Trafil asi vsetky rany. Mozno jedna mu usla. A to bez treningu! Klobuk dole. Pofotili sme si pri tej zabave, kazdy si dal zopar ran a aj keby sme si boli s radostou zastrielali dalej, ako zabavka to stacilo. Bolo treba svihat do pozicovne vratit auto, lebo uz nam aj tak casovo prihara…
OSTRY LANAISKY FINIS…
Stihli sme to. Ja som sa modlil, aby si nevsimli prepucenu kapotu, po ktorej som sa vcera modelkovsky valal. Kedze vsak vazim asi tolko ako dve modelky, nejako to nevydrzala. Ta kapota, nie modelka. Ked nam to najdu, bude pruser. Tu preliacenu kapotu, samozrejme, nie modelku…
Nenasli. (vy uz viete co…) Auto bolo take zasrane, ze si ten valov nevsimli. Ked nam odklepli odovzdanie a dali mi uzavrety ucet, zhlboka som si vydychol. Pekne by som si zarobil, keby mi to dali k uhrade. Teraz sme mohli konecne vybehnut na obed. Uz sme sa vsetci tesili na domacu pizzu na malej terase. Ochotna Hawajcanka nam dovolila nechat batozinu v kancelarii pozicovne a kedze v tomto mestecku je vsetko za rohom, par minut chodze stacilo, aby sme sa dostali na miesto cinu.
Lenze dnes je nedela. Na Lanai maju dnes pizzeriu zavretu. Aj-jaj-jaaaaj. Tak toto je poriadny skrt cez rozpocet. Uz nam po ceste tiekli sliny po chodniku az sme museli davat pozor aby sme sa neposmykli a teraz sme bezradne cumeli na tabulku na dverach. Nic ine tu nie je. Len nejake male potraviny. Na konzervy chut nemame, uz sme dnes nejake mali. Stali sme pri tych zavretych dverach ako sklamane patnastky po prvom rande. Potom sme si vsimli, ze niekto je vo vnutri.
A to je to, co sa mi vzdy pacilo doma na Slovensku, alebo aj inde v Europe. A co neznasam v Amerike. Doma sa vzdy najde cesta, doma sa daju obist hlupe predpisy. Doma, ked sa chce, tak vsetko ide. V USA sa vsetci riadia predpismi ako roboti. Proste ked je nieco niekde na papieri, tak ludia s klapkami na ociach robia to, co je napisane a ziadna logicka alebo kamaratska vynimka neexistuje. Hawaii je sice sucastou tejto krajiny, ale predsa len trochu inou. Na Lanai sa este nedostali supermarkety a fastfoody typu McDonald. Este stale tu ludia aj celkom zdravo premyslaju. A biznis je biznis, ked je niekto hladni, da sa to riesit. Chlapik prisiel k dveram a my sme sa ho slusne opytali, ci by nam neukuchtil nejaku tu hovadsky velku pizzu. Polichotili sme mu, ze nam vcera velmi chutila a ze sme sa tesili na to, ze si ju pred odchodom z ostrova este raz dame. Prikyvol, ze pohoda, nadiktovali sme, co na to chceme a pustil sa do prace. Este sme sa pre istotu opytali, za ako dlho je to schopny urobit, lebo minibus s pozicovne odchadza o pol hodinku. Ked ho zmeskame, nestihame lod a to by bol pruser.
Povedal, ze dvadsat minut mu staci a nam ta veta tiez stacila…
Minibus sme stihli len tak-tak. Chlapik bol sice v pohode, ale nezaprel v sebe hawajsku vegetacku a flegmaticku povahu. Nasa pizza poriadne meskala a nakoniec Miro sprintoval ulicou dopredu, aby nas shuttle do pristavu pockal. A pockal. Viezol totiz len nas a este jedneho zvlastneho chlapika. Nahadzali sme dnu batozinu, naskakali do vozidla a sofer to odpichol z parkoviska. Presiel asi desat metrov, ked Miro zistil, ze si nechaj vonku svoju kolu. Zaflekovali sme, Fero8 vybehol, vzal si ju, ospravedlnili sme sa chlapikovi a odpichli to teda po druhykrat. Tentokrat to boli tak tri metre a Peto zistil, ze v obchodiku vedla pozicovne nechal siltofku. Znova brzda, rozleteli sa dvere, Peto odbehol, pribehol a dvere sa zabuchli. Tentokrat sme uz naozaj vyrazili. Pohladom sme sa lucili z ostrovom, ktory nam za tu kratku dobu naozaj prirastol k srdcu. Neviem si sice celkom predstavit, co by sme tu robili tyzden alebo dva, ale bola to pecka. Na cely minibus rozvoniavala nasa pizza…
Dali sme si ju az v pristave. Nasli sme si prijemne miestecko pod palmami a dali si poriadne do nosa. Paraaadicka, Nase zaludky uz po tom priam pistali. Do zatoky sa blizila lod. A my sme rozmyslali nad tym, ako sme dokazali za 26 hodin pobehat kompletne cely ostrov a zazit tolko, co clovek bezne nezazije ani za tyzden, ci mesiac. Vydareny zatah, tento nas Lanai. Snad zase niekedy nabuduce. Rozvalili sme sa na sedackach v lodi. Vlny nas poriadne hadzali a prepadavali nas driemoty. Chvilku som si aj schrupol, ved nas este dnes po zakotveni v Lahaine caka nejaky ten program…