BRAZILSKY VYCHOD SLNKA, NOVI STVORNOHI KAMOSI A HORY PIESKU… Ked nam rano este po tme zazvonil budik, mysleli sme si, ze je to nejaky omyl a ani omylom sme nemali chut vstavat. Len sa tak otocit na druhy bok. Po par sekundach sa ale mozog zase zacal zapinat do pohotovostneho rezimu a oznamoval, ze ak chcem vidiet brazilsky vychod slnka nad oceanom, tak sa treba vyteperit z postele a frcat na plaz. Spat mozeme aj inokedy. Vyteperili sme sa teda aj z postele, aj z plaze a sadli sme si na este tmavu plaz. Obzor uz nasepkaval, co sa bude diat a pravdepodobne to uz velmi dobre vedelo aj niekolko miestnych tulavych psov, ktore si postupne posadali a polahali okolo nas. Asi nam chceli osobne predviest, coze to tu maju kazde rano za paradne divadlo. Ich oci vyzerali zatial tak ako nase, cize len take sirsie pomlcky, ale ked zacal Oskar vykukat spoza obzoru, nikomu sa uz viac spat nechcelo. Za par minut sa sfarbena obloha rozjasnila a postupne zacalo slnko prihrievat aj piesok na plazi a vsetko okolity vzduch. Nadherne rano. Nemame prilis vela casu, ale toto stoji za rannu prechadzku po plazi. Vyzuli sme si slapky a bosimi nohami sme zacali merat dlzku nekonecnej pieskovej plaze. Havovia sa tiez pomalicky podvihali, chvilu si nas podozrivo premeriavali, coze to mame v plane, ale nakoniec sa medzi sebi sebou dohodli, ze to s nami skusia a idu sa prejst aj oni. Vlny zacali pomaly a zlahka masirovat piesok na plazi a obcas aj nase bose nohy. Cerstvaaa je tu voda, takto zrano, len co je pravda. Havkaci nas sprevadzali ako osobna straz az dovtedy, ked som sa rozhodol, ze si idem po tom rannom piesku aspon trosku  zabehat. Gabika mi vzala veci a vybrala sa pomaly naspat. Ja som sa chystal este dalej za nosom a to postavilo nasu novu psiu svorku do nezavideniahodnej situacie. Dilema ako svina. Ist so slecnou vegetnym tempom naspat a zbierat popri tom musle, alebo si ist trosku zasportovat. Pre pohybovu aktivitu sa rozhodla spociatku takme polovica stvornohych kamosov, ale nakoniec klusali so mnou len dvaja. Ostatni to postupne vzdali, vybrali si cestu mensieho odporu…Dooobre bolo prebehnut sa bosikom takto zrana. Pri hoteli sme sa rozlucili s nasimi novymi kamosmi, nas vztah netrval dlho. Nevadi, budeme si pisat listy, pripadne aj internet café tu maju za rohom. Dali sme si sprchu a bol cas vypadnut na zastavku, mame pred sebou cely den, ide sa na prieskum ostrova!   
DUCH PIESKOVEJ DUNY, HOREBEZ TURA A NEHOREBEZ PLAZ…    Pri rieke nedaleko plaze sme si este dali cosi pod zub. Na “burger a la Brasil” sme cakali tak hovadsky dlho az nas plan, vyuzit takto rozumne cas po prichod autobusu, krachol. Miestna hromadna doprava nam zdrhla pred nosom skor, nez sme stihli dojest. Co sa da robit. Pockali sme si na dalsi spoj a po ceste sme necakane prisli na to, ze vlastne ani nevieme, kam presnejsie ideme. Osvietilo nas len tak znenazdajky, ked sme prechadzali popri pieskovych dunach, ktore nam uz vcera ktosi bol byval spominal. Vyskocili sme zo sedacky, zapipali soferovi, ten slapol na brzdu a razom sme boli vonku. V Brazilii sa casto jazdi tak, ze nechyba vela k tomu, aby ste pri nahlych zmenach smeru a rychlosti vystupili neplanovane zadnym oknom. Uz sme ale zbehli (ved sme v Juznej Amerike uz asi stvrty den…:o), takze sme v strehu a stihli sme vystupit bocnymi dverami. Pozrieme sa teda, co je v tomto kutiku sveta take super, ked uz sa tieto hory piesku vsade tak spominaju, a pojdeme dalej za nosom…Prebehli sme prvych par dun a razom sme boli v inom svete. Na jednej strane vyhlad na mestecko, jazero a cestu, po ktorej sme prisli, na tej druhej nekonecny pieskovy svet. Teda nie nekonecny ale neoceansky, aby bol som presny. Lebo na konci nekonecneho je nekonecno a na konci tohoto je ocean, tak by mal byt neoceansky, nie? Boze, ale trepem! Preco neoceansky, to by ten prvy musel byt nenekonecny… Takze oceansky. Ale oceansky nemoze byt, ked je cely z piesku. Do kelu. A to som dnes este nemal pivo a uz mi tak ide…:o)  Nebudem to dalej rozoberat, zhrnme si to tak, ze sme mali pred sebou hovadsky vela dun a este viacej piesku. A az niekde daaaleko vzadu sa modral ocean. Vraj tu robia kazdorocne aj akesi majstrovstva v surfovani na pieskovych dunach. Celkom tomu verim, je na com. My sme si ale akurat dnes zabudli surfy, resp. snowboardy (tu by ich mali premenovat na sandboardy), tak sme to skusili aspon na riti. Pardon, na zadku – som chcel povedat. Nooo, nebolo to bohvieco. Asi sme zvolili zle voskovanie. Nabuduce menime taktiku, alebo budeme musiet vymenit technika timu… Urobili sme si par foteciek vo vsetkych moznych pozach a polohach a rozmyslali co s nacatym dnom. Zbehol som si jednu taku velku dunu aj dolu (to bola ta podstatne jednoduchsia a len par sekund trvajuca cast) a potom som si ju zase pracne vyslapal hore (uz asi nemusim spominat, ze toto bola jednoznacne ta podstatne narocnejsia a podstatne viac sekundominut trvajuca cast – co si kazdy domysli, tak to teda fakt spominat nebudem). Ked sa rozhodla zopakovat nieco podobne Gabika, akurat ze na opacnu stranu tohoto kopciska, zjavil sa mi Duch pieskovej duny…Prisiel aj s malou dcerkou. Nevedel som, ze duchovia maju aj dcerky, ale tento mal. Je Pravda, ze doteraz som stretaval vzdy len inych duchov v Tatrach mame pieskovych dun totiz tak pomenej. Dievcatko vyzeralo celkom ako zive, pobehovalo okolo, hralo sa s pieskom a prehadzovalo ho formickami a lopatkou na vsetky strany. Uz davno som nevidel tolko stastia a radosti pokope. Kym sa ona vytesovala z najvacsieho pieskoviska na svete, my s duchom sme hodili rec. Pokecali sme o tom, ze kto je odkial, odprezentoval som hrdo nasu malu krajinu, jeho som pochvalil, ze vybavil malej vacsie pieskovisko, nez maju vsetky slovenske deti dokopy a on mi zase na oplatku odporucil turicku krizom cez ten pustny svet. Poslal nas smerom na vychod. Teda, poslal ako poslal. Len mi povedal, ze to odtialto k oceanu nie je az tak strasne daleko a ze po ceste by sme mali vidiet male prirodne jazierka vody, pretoze vcera prsalo a to zvykne vytvarat taketo zaujimave veci. No a na konci by nas cakala krasna nekonecna plaz. Tomu sa vravi vyzva, takze akoby nas tam  vlastne rovno poslal. Vybrali sme sa teda na vychod… Horuci piesok a este horucejsi Oskar nad hlavou nam takto okolo praveho poludnia dali celkom zabrat. Mohli sme si vykracovat kludne hore-bez, neboli tu, okrem nas, ani zivacika. Aby nam uplne nevypieklo mozog z hlavy, striedali sme sa v noseni mojho zltozeleneho klobuka.. Kedze sme dostatocne hlupi, vzali sme si na vylet po horucom ostrove prezieravo len jeden.Takto nam aspon kazdemu vypecie len polovicku…Biely piesok sa obcas striedal s poliami ostrej suchej travy a akychsi pokusov o zelen. Zo zaciatku sme ich obchadzali, lebo sa po nich dost zle chodilo, ale cim viac sme sa blizili k oceanu, tym bolo tej suchej nezelenej zelene viac a viac, az sa nakoniec zmenila na ozajstne cerstve listky a kvety. A potom zrazu skoncilo aj to a bol znova len piesok. Lenze teraz uz trosku iny. Taky asi dvadsatmetrovy pas, za ktorym sa vlnil ocean. Paraaadicka. Vyhlad ako sa patri! Na obe strany niekolko mil plaze. Sice ziadne fesne Brazilky hore-bez, co som tu mal nafotit pre chalanov doma, ale aj tak dobre, kedze tu niet takmer ani nohy, aspon je klud. To je ono! Zhodili sme zo seba len ruksaky, viac sme nemali co, a uz sme sa valali vo vlnach Atlantiku… Heeej, veruze dobre nam je na tejto nemenovanej plazicke. Veget vo vode, potom na piesku, znova vo vode a zase na piesku… Nejake tie fotecky a zase veget vo vode a znova na piesku… Az dovtedy, kym sme nezacali mat pocit, ze nas uz trosku prilis pripaluje. Doteraz sme pri sebe nosili aj opalovaci krem, no prave dnes sme si ho akosi zabudli vziat, vylet cez pust nebol totiz v plane. A pravdou je aj to, ze po vcerajsom lejaku nik neocakaval az takyto horuci den. Zbalili sme si caky-paky a vybrali sme sa po plazi smerom, ktory nam poradil Duch pieskovej duny.  
NEKONECNY PLAZOVY POCHOD, OBCERSTVENIE NA VIDIEKU A CESTA NA KONIEC SVETA… Mal byt len kusok. Ked sme uz mali pocit, ze kusok sme davno presli sme este dalsich zopar  hovadsky dlhych kuskov, zacalo to vyzerat tak, ze mame zly kompas. Alebo ze mapa klame. Nakoniec sme prisli na to, ze kecal Duch pieskovej duny. To mestecko kam sme sa chceli dostat bolo opacnym smerom, namiesto toho aby sme smerovali na sever do Joaquina, slapeme po plazi smerom na Praia do Campeche, co je niekolko mil na juh. Do kelu, to je viac nez slusna zachadzka. No nic, teraz uz to nezmenime, vracat sa by bolo horsie ako pokracovat, musime to potiahnut niekde do najblizsej civilizacie, odkial chytime daky autobus…Po neplanovanom maratone sme nakoniec zbadali za dunami strechy budov. Slahli sme si to teda do vnutrozemia. Chvilu sme bludili kdesi poza humna, az sme nakoniec nasli chodnicek okolo oplotenych krav, ktory nas doviedol na hlavnu cestu cez dedinu. Nahla pritomnost civilizacie nas velmi potesila a este viac jediny otvoreny obchod, v ktorom sme si hned kupili cosi chladneho na pitie, zmrzlinu a nieco male pod zub. Poradili nam aj ktorym smerom by mala byt restauracia. Smery tu boli sice len dva, z ktorych jednym sme sem prave prisli a nic podobne restauracii sme po ceste nevideli, no aj tak vdaka tete pokladnicke za vzacnu informaciu. Pokracovali sme teda v dalej v prieskume dediny severojuznym smerom, az sme dorazili do spominanej restiky. Usadili sme sa v tieni a s tecucimi slinkami sme sa chystali objednat si poriadne jedlo. Zistilo sa vsak, ze sme v zmrzlinarni. Nic ine okrem farebnych kopcekov tu nepredavali. Super, mame neopisatelnu a nekonecnu radost. Teta zmrzlinarka san as sice krasne usmievala, no to nas velmi nezasyti. Vratili sme sa teda znova na hlavnu cestu, kde sme v tieni autobusovej zastavky zbodli posledne zasoby sladkych buchiet z rana a zapichli sme to zmrzlinou. Prisiel dokonca aj neocakavany autobus, takze sme sa viezli rychlejsie, nez sme povodne dufali. Teraz uz len zistit, kam sa vezieme…Opytali sme sa uja sofera. Otazkou, ktora obsahovala len jedno slovo a tym bol nazov miesta, kam sme sa chceli dostat. Neurcito prikyvol. To nam davalo aspon malu nadej, ze nejdeme uplne opacnym smerom, co nas momentalne najplnalo este vacsim stastim nez sme dosiahli v zmrzlinarni. Aspon uz mame spravny azimut…Na akejsi zastavke pri plazi nam sofer zacal nieco vysvetlovat. Boli na Pantano do Sul, k comu sme vsak dospeli az ovela neskor. Potom sa rovnaky scenar zopakoval este na jednej zastavke, ale kedze sme podla mapy videli, ze nas ciel je az na tej poslednej, trvali sme na tom, ze sa vezieme na konecnu… 
KONIEC SVETA, NEPLANOVANE SPRCHOVANIE A STRAAASNE SKAREDE DOMACE ZVIERA… Konecna na konci sveta vyzerala velmi zvlastne. Nechcelo sa nam tu vystupovat. No soferov pohlad vyzeral nastojcivo a rozhodne – hovoril: “mate co ste chceli blede tvare, tak si to uzite”. Vystupili sme teda. Boli sme na malej vidlickovej krizovatke, pravdepobne kusok od Praia da Solidao. Akasi sipka ukazovala smerom na plaz, verili sme jej. Stretli sme par malych miestnych suhajov, ktory sa vracali z plaze so svojimi surfami. Naznacil som im a pritom som to aj po slovensky vysvetlil, ze si ich chcem cvaknut, bol to taky originalny zaber. Chlapci hned ako spravne hviezdy zapozovali, ale aby bolo vsetko ako ma byt, vzal este najstarsi z nich tomu najmladsiemu jeho pekny surf a strcil mu do ruky jeho stary a otlceny. Malemu sa to bohvieako nepozdavalo, no nemal na vyber, tak len sklopil usi a mohlo padnut foto. Diky, chalosi, ide sa dalej. Kusok za miestom historickej fotografie ukazovala ina sipka doprava a hovorila, ze na tu nasu Praia da Solidao je to este viac nez dva kilometre. Ak si dobre pamatam. Takze asi pat kilacikov tam a spat. Uverili sme aj tejto a povedali sme si, ze sme sa uz dnes nachodili viac nez dost a teda nemusime za kazdu cenu ist az na ten najkrajnejsi bod ostrova. Pojdeme len rovno za nosom a nejako sa dostaneme na jednu z tych dvoch zastavok, kde sme dnes odignorovali dobru radu a odmietlu sme vystupit. Odtial sa uz odvezieme “domov”…  Asi aby sme sli rychlejsie, rozhodol sa nam promoct dazd. Gabika sucho poznamenala, ze uz len toto nam chybalo. Ze ci sme uz dost nezmokli vcera. Nuz, dalej mohla poznamenavat uz len mokro, lebo letny dazdik sa zmenil na celkom slusny tropicky lejak. Nemala zbytocne provokovat…Premoceni do nitky sme, len co sa znova objavila civilizacia, vbehli do prveho podniku na plazi. Dooobre nas zmacalo. Nemalo vyznam ani utekat. Na tej dlhej plazi nebolo kam. Nebolo sa ani kam schovat. Zacalo nam byt aj poriadne zima. Na Gabike to bolo vidiet podstatne viac. Vyzeralo to dobre. Na chvilu sa mi aj ta zima pacila. Dal som si k tomu pivo, ona radsej caj. Vsetko bolo na brazilske pomary drahe akoby sme boli niekde v Beverly Hills. To asi preto, lebo na stene viseli obrazky tejto uzasnej restauracie spred niekolkych desatroci, a ak kazdy rok dvihli cenu len o par halierov, potom necudo, ze dnes mame pred sebou takyto ucet. Veceru sme teda, uz ani nevieme preco, odlozili na neskor a na inde…:o)Ak sme v rodinnej restike s vyhladom na ocean mali pocit chladu, tak to sme este netusili, ake to bude na autobusovej zastavke. Kym sme ju nasli, zabludili sme najprv asi do vsetkych ostatnych ulic dediny. Nastastie ma dedina ulice len dve, takze sme nebludili az tak dlho. Prisli na to, ze toto je vlastne Pantano do Sul, miesto, kde nas chceli soferi z autobusu vysadit. Mysleli to s nami dobre, chalani. Toto bolo totiz posledne turistickejsie miesto na trase autobusu. Uspesne sme ale nasli zastavku, pri ktorej sa paslo cosi velmi zvlaastne. Spoza plota sa na nas zvedavo pozeralo cudne zviera. Musim sa priznat, ze skaredsieho parohaca som este zatial v mojom kratkom zivote nevidel. Raz sa sice jeden kamos na intraku ozral tak, ze vyzeral takmer takto. Ale len v tvari, on nemal hrb a menej mu odstavali usi. Tusim, ze ani parohac vtedy nebol. Dodnes neviem, ako sa to cudo volalo, snad si to raz najdem v nejakej mudrej knihe. Myslim to hrbate domace zviera, nie toho kamosa. Ten sa volal… ved on vie…:o) 
 

BIZNISMAN S ORIESKAMI, DLHA CESTA NA HOTEL A VECERNA PIZZA S NOVYM PSIM KAMOSOM… Na zastavke stali tri kusy ludi. To je dobre znamenie. Znamena to, ze coskoro pojde nejaky autobus. Nakoniec sme tam mrzli snad hodinu. Tri kusy ludi vobec neznamenali, ze autobus pride coskoro. Zabudli sme, ze tu je jedno kolko je hodin, Brazilci to maju uplne v pazi. Kludne by tu stali aj do zajtra. Esteze nas neznamy chlapik ponukol orieskami. Takto malo nase klepanie zubami aspon zmysel, stacilo vlozit oriesok a pohryzol sa sam. Horsie to bolo s lupanim arasidov. Bola tu vacsia kosa ako v tom slavnom rodinnom podniku. A zadara…Konecne prisiel autobus. Nasadli sme vsetci, okrem bratranca nasho ozrateho kamosa z intraku. Ten by nevosiel cez dvere. Na vysku kvoli hrbu, na sirku kvoli usiam. Ostal za plotom sam – ako kol v plote. Pocka si na dalsich Brazilcov, urcite ide aj zajtra nejaky autobus, takze kazdu minutu by mohli prist prvi cakatelia… V Lagoa sme si len potvrdili, ze dnes nie je nas stastny den. Pripoj nam ide az takmer o hodinu. A nie je tu ani rodinna restika, kde by sme sa zohriali pivom. Na prazdnej stanici sme cakali len my traja. Ja, Gabika a kosa…Aj hodiny snad zamrzli, cas sa takmer nehybal.Na hoteli sme si rychlo dali teplu sprchu a potom sme sa mohli ist konecne najest. Pizzeria na rohu vyzerala ako vhodny objekt. Aj bola. Vecera bola fajn, dozeral na nas aj jeden hladny tulavy pes. Ale len dovtedy, kym ho casnik nekopol do zadku. Myslim to doslova. Casnik to myslel doslova tiez. Potom sme uz sli spat, pod prikryvkou bolo dobre. Nechcelo sa nam uverit, ze sa moze clovek polovicu dna topit vo vlastnom pote a potom tu druhu mrznut ako polarny badatel. V Brazilii… A to sme este nevedeli, co bude rano…