Rua Santa Clara… To by malo byt meno ulice nasho noveho prechodneho domova na dnesnu noc. A mozno aj na niekolko dalsich. Napriek tomu, ze je len nieco po desiatej rano, Oskar uz poriadne pripeka. Trosku sme sa zapotili, kym sme svoje batohy zhodili v hosteli par blokov od plaze. Ochotny chlapik nam ukazal izby. Neprivatnu aj privatnu. Chceli sme radsej privatnu, ale ta sa od jej nevlastnej sestry lisila len tym, ze do nej vraj nepustia dalsich ludi. Inak tu boli rovnake drevene trojposchodove postele a miesto tak maximalne na celom vzad a pochodom vychod. Rozhodli sme sa teda, ze nema vyznam priplacat a zlozili sme sa v izbe kde uz zlozilo svoje kosti zopar ludi. Lenze… ako rychlo sme do hostela prisli, tak rychlo sme aj odisli. Tri cestovatelky z Izraela zaculi nasu inostranecku rec a posepli nam, ze nas nechcu strasit, ale mozno by sme si to mali s tymto ubytovanim este rozmysliet. Im totizto dnes ktosi kvalitne vybielili batohy. Tak to je mileee. Kazdy ma na izbe sice svoju skrinu na veci, ktora sa zamyka na kladku – po slovensky visiaci zamok :o), ale kym si slecny vybehli cez den do mesta, ten Ktosi sa obsluzil a vzal im vsetky prachy a veci, ktore mali nejaku vacsiu cenu. Toto je nieco, co cestovatela v dalekom svete poriadne kopne do…, tedaaa medzi nohy a zrazi ho na kolena. Aj ked su to dievcata. Nuz, po malej porade som zbehol naspat dolu na recepciu a vypytal si nase peniaze. Mal som obavy, ci to este ukecam, ale podarilo sa. Pochopili. Nakoniec sme si to teda predsa len radsej namierili do apartmentu, na ktory sme dostali kontakt na letisku…
Chlapici na recepcii nemali sajnu co od nich chceme, po anglicky totiz nevedeli ani ceknut a nasa portugalstina bola vycibrena do zhruba rovnakej geniality. Nakoniec sme im ukazali cislo izby na papieriku a oni nam dali klucik. My sme sa tvarili prekvapene oni sa tvarili sa, ze tym to zhaslo. Zatvarili sme sa teda aj my, akoze pohoda a pobrali sme sa hore betonovym schodiskom.
Co povedat o nasej izbe. Nuz, najkratsie a najvystiznejsie by asi bolo, ze taka spravne brazilska je. Pekne zatuchnuta, tmava, s vrciacou chladnickou a spchovou hlavicou rovno nad zachodou misou. To je ono! Tak to ma vyzerat. Ved sme v Brazilii. V nejakom nalestenom hoteli by to bolo suche a bez paraaadneho juhoamerickeho korenia. Nepomylili sme sa, sme na spravnom mieste. Sme tu!
A ZACINA SA OCHUTNAFKA RIA…
O nasich prvych krokoch sme dlho neuvazovali. Zhodili sme zo seba rifle, nahodili plavky a o par minut sme uz bezali po horucom piesku jednej z najslavnejsich plazi sveta. Tu vsetci hovoria, ze uuuplne najslavnejsej, ale nebudeme to zase prehanat nie? Ved tu mame za rohom este aj Ipanemu, mozeme tu slavu rozdelit medzi obe…:o)
Hmmm, je to dobry pocit vysantit sa v oceane po dlhej ceste. A mat pri tom takyto paradny vyhlad. Gabike sa najprv do nie az tak teplej vody velmi nechelo, no rychlo sme to vyriesili. Jeden rychly chmat a ked v nej uz raz bola az po usi, bolo po zime. Vyblaznili sme sa, vyvalili sa na teply piesok a rozmyslali co s nacatym dnom. Moznosti je neurekom, v podstate je jedno cim zacneme. Dama si vybrala na uvod Corcovado. Preco nie, zelanie s radostou splnime…
Kupili sme si paradne zltozelene klobuky s napisom BRASIL, aby nam nepripieklo hlavy a aby vsetci vedeli, ze sme turisti, ked uz sa to kvoli zlodejom vraj nema velmi davat najavo. Nevadi, my sa vytesujeme, ze sme v Brazilii, teraz mame chut vyzerat ako kanarici, tak budeme vyzerat ako kanarici. Mozno aj cvirikat zacneme. Co koho do toho.
Podla mapy sme si nasli spravny smer a vybrali sme sa hladat toho kamenneho Jezisa. Ideme pesi, tak najlepsie zazijeme Rio na vlastnej kozi…
CESTA NA CORCOVADO
Teraz sme naplno vdychovali atmosferu Ria a uz sme sa tesili, ked sa dostaneme na vrchol hory. Je to taky neopisatelny pocit, ked sa clovek cely zivot na nejaku vec diva len v televizii, casopisoch a podobne a potom je jedneho dna len kusok od nej a ma ju na dosah ruky. Nooo, ono to zase len taky kusok nebol a ruku by sme tiez museli mat hovadsky dlhu, aby sme na Corcovado dociahli, ale aj tak to steklilo v zaludku. Po trase sme mali ale co obzerat. Hned par blokov od nasho byvania sa stverali kdesi do neba dlhocizne betonove schody. Hore bolo vidiet take tie polorozbite domy, naskladane v strmom svahu jeden na druhy. Dlho netrvalo a uz sme stali zadychcani na najvyssom schode. Trosku to tu zacinalo smrdiet kanalizaciou, odpadkami a tiez cimsi inym. Takym malym adrenalinom. Toto je presne jedna z tych stvrti, kde sa neodporuca chodit. Na schodoch sme stretli par ludi a zatial sa na nas nik nedival nejako extremne divne, tak sa podme pozriet, coze to tu maju…
Prva dlha ulicka vyzerala celkom kludne, nazreli sme do malych odbociek stverajucich sa este kamsi vyssie. Domy sa ani nedaju rozoznat od seba. Kde ktory konci a kde zacina dalsi, to vedia asi len ich obyvatelia. Urobili sme si aj par nenapadnych zaberov a zabocili do dalsej ulicky, ktorej nebolo vidiet konca. Vladlo tu podozrive ticho a obdalec uz blokoval cestu hlucik domorodcov. Toto uz nebudeme riskovat. nestojime o problemy a este by sme si radi, aspon na cas ponechali aj fotaky, pasy a peniaze. Sponzorovat miestnych obcanov nemame tento rok v plane. Skor nez nas teda stihol niekto okradnut alebo inak potesit, vratili sme sa k strmemu schodisku a zbehli nim dolu – do ineho sveta. Nasledovala slusne dlha prechadzka tunelom a potom ulicami mesta, pocas ktorej sme v malych spinavych poulicnych obchodikoch ochutnali miestne ovocne napoje a ja som si dal aj svoje prve brazilske pivecko. Dooobre padlo, vonku je dnes totizto pekna horucava. Minimalne je to poriadna zmena takto oproti marcovemu pocasiu doma na Slovensku. Ked nas uz po dvoch-troch hodinkach zacali od tolkeho prechadzania aj slusne boliet nohy, dorazili sme k stanici elektricky, ktora vozi turistov na spominany vysoky kopec nad mestom. Kedze sme v nasom novom prestrojeni vyzerali tak nenapadne, hned nas zacali obliehat taxikari s ponukami na vylet na Corcovado. Pekne to mali cele pripravene,. Aj s farebnymi obrazkami, mapkou, vytycenou trasou a casovymi udajmi. A samozrejme nechybalo ani porovnanie s vysokou cenou vlaciku. Prezentacia ako sa patri. Ale vsetko si treba v takychto koncinach overit na vlastne oci, sli sme sa teda na stanicku pozriet. Neplanovane sme kupili zopar suvenirov a este neplanovanejsie sme stretli cloviecika, ktory vedel asi tri slova po slovensky. Nejaky brazilsky chalanisko, co tu predava listky. Vraj tu chodi dost ludi zo Slovenska. Tak to nas prekvapilo, ale samozrejme aj potesilo.
Zistili sme, ze taxikari az tak netarali, vlacik naozaj nestoji malo a ich cena je nizsia. Samozrejme, tu kusok od stanice bola este o cosi vyhodnejsia a velky cernoch s nami uz dohadoval podrobnosti. Na dalsiu zlavu nepristupil, ale ak vraj chvilu pockame, tak skusi zohnat do auta este jeden kus turistu a potom nas to vyjde lacnejsie. Tu chvilu sme sa teda potulovali po okoli, ale ten velky maco nenasiel nikoho. Vyrazili sme teda do serpentin veducich k Jezisovi b trojici. Priiijemna jazda hustou zelenou. Povodne som to chcel hore vyslapat, ale Mbombo nas ubezpecil, ze to do tmy nestihneme a ze je to slapanie na niekolko hodin. Navyse, uz sme mali nachodenych slusnych par kilometrov, na dnes by aj stacilo. Africky Fero nas vyviezol na prvu z troch vyhliadok. Toto bol zolik v rukave taxikarov, ze namiesto jedneho miesta nas vezmu na tri rozne. To vlacik nerobi. A stalo to za to. Ked sme z parkoviska vysli pomedzi stromy na cistinu, naskytol sa nam paradny vyhlad na cele Rio. Vlastne celych 360 stupnov. Na jednej strane mesto a daleky futbalovy stadion Maracana, na druhej pristav, Cukrova homola, Copacabana aj Ipanema… a na kopci hore nad nami sa cnela socha Jezisa rozhahujuceho nad mestom svoje ruky. Nuz, takyto vyhladik, to uz hej. Jeden z tych, pre ktore sa oplati zit a letiet cez pol zemegule…
Samozrejme padlo par fotiek, snad vyjdu aj tie z negativov. Pri foteni nam asistovala nejaka okoloiduca brazilska macka a nas sofer sa zatial na parkovisku bavil s kamosmi policajtmi. Ved je tu kazdy den, asi sa tu vsetci dobre poznaju a sprijemnuju si debatami dlhe hodiny. Prebehli sme parkoviskom este na druhu vyhliadku a potom sme uz naskocili do auta a frcali sme dalsim stupanim k samotnej soche. Mbambo nam dal instrukcie a cas asi styridsat minut…
Na Corcovade ja rusno asi stale, nebolo tomu inak ani teraz. Kazdy si tu urobi par zaberov, obzrie si nadherny vyhlad a vychutna si jedno z asi najnavstevovanejsich turistickych miest na svete. Ani sa nam odtialto nechcelo odist, akurat sa schylovalo k zapadu slnka. Navyse tu bola fajnova teraska, ktora priam vabila sadnut si sem a vychutnat si drink so super panoramou. Dolu pod terasou si robila v smetiakoch hostinu tlupa milych brazilskych zvieratiek, ktorych meno ani netusim. Po prvych zvedavcoch sa ich nazbieralo snad dvadsat a vzali odpadky frontalnym utokom. Ked sa uz rozkokosili privelmi, vybehol zo skladu chlapik a rozohnal ich. Zbehli sme dolu k taxiku. Nedalo mi to a aj ked som vedel, ze nas novy africky kamarat nebude nadseny, poprosil som ho, ci by nam este nedal desat minut na jedneho terasoveho drinka. Naozaj nebol nadseny, ale my sme boli, tak nas nechal a predlzil si slofika a jeden sen…
Vybehli sme teda rychlo naspat hore a usadili sa. Dali sme si mangovu a guavovu stavu so stopercentnym priplatkom za panoramaticky vyhlad, ale ten stal za to. Stary casnik so sposobmi ako v pathviezdickovom hotely nas stylovo obsluzil. Posrkavali sme poriadne vychladene drinky a bolo nam dobre…
Po malom festivale ghanskej nezavislo-domorodej hudby s tanecnou vlozkou nasho dvestokiloveho sofera sme sa dolu pri stanici vlaciku prelodili na autobus a uz za tmy sme sa vracali na Copacabanu. Ja som v prostriedku riodejaneirskej mestskej hromadnej dopravy uplne scipol a zobudil som sa az na zastavke na nasej ulici. Gabika cestu nastastie a na rozdiel odo mna, sledovala. Zastavili sme sa uz len v malej predajni potravin. Tu sme si okrem vody kupili par veci, ktore sme v novom svete dokazali nejako identifikovat a stihli sme este aj malu prechadzku po nocnej Copacabane, ktora bola este slusne cula. Na plazi to tu zije dlho do noci. Po sprche, ktora sa v Brazilii asi neda zvladnut bez toho, aby nebola kompletne mokra cela kupelna sme zaspali skor, nez sme stihli naratat prve tri ovecky…