NOSTALGIA V KNIZNICI…

„Jaaak, ze nefunguje? Ze UZ nefunguje?“ – neslo mi to do hlavy…
„Zmenili sa pravidla…“, hovori mi vyskerena mlada Americanka v kniznici University of Nevada.
Este mam totiz prachom zapadnuty preukaz z cias, ked sme sa pred styrmi rokmi snazili uchytit v Las Vegas. A privelmi sa nam nedarilo. Tak sme aspon chodili citat a pisat maily kamosom, aby sme zabudli na dalsi neuspesny den hladania prace a vysedavali sme tu do polnoci. A snivali o tom, ze bude urcite lepsie. O tom, ze raz budeme vo Vegas medzi tymi, co si sem prisli oddychnut a zabavit sa. Ze nebudeme len v kuse hladat pracu a pocitat, ci nam to nejako vyjde na najom a stravu. A ja som si k tomu este pridal svoj sen ci skor plan, ako precestujem celu Ameriku.
Stalo sa. Prisiel som sem najst trosku kludu od rusnych hotelov a kasin na Stripe, kde sme popijali a vysedavali pri bazene posledne dva dni. Pokreslit co-to do prace a zacat prvu kapitolu spomienok na nasu Hawajsku expediciu 2005 alias „Polynezsky Fero v akcii…“

 

AKO SME SA VDAKA NAJMLADSIEMU FEROVI K AKCII DOKOPALI…

Skoda dlhych reci, tato vyprava sa zbuchala velmi znedazdajky a relativne rychlo, ked si nas kamos Miro, a zaroven najmladsi clen nasej partie povedal, ze kedze uz na stalo odchadza z USA, tak by nebolo od veci mrknut sa aj na Hawaii. Jeho dalsie kroky mieria odtialto do na University of Glasgow do Skotska a dobre robi chalanisko. Trosku kultury, po styroch ci piatich rokoch v nekulturnych Spojenych Statoch, nezaskodi. Banskobystricky velvyslanec v radoch nasej mafie – Peto, sa hned chytil tohto napadu a uz kuli nejake plany. Ich pozvanie na takuto chutovecku ma sice potesilo, ale naco by som sa tam trepal po necelom roku znova? Niezeby Hawaii nebol pritazlivy, to by som musel byt poriadne vypatlany, aby som to tvrdil, ale je kopec inych super miest, kde som vobec nebol, tak sa nemusim opakovat. Aspon zatial nie. Ked si obehnem cely svet, potom mam v plane druhe kolecko. Kolecko po tych naj miestach. Lenze taky chrobak v hlave, to je vam zakerna vec a ked tak mate niekolkokrat denne plne zuby prace za pocitacom, urcite take tropicke ostrovy lakaju viac, nez dalsi pracovny den. Moji dobri kamarati uz zase vedeli ako na mna, pokusali s tym, ze pobehame ine miesta a hlavne ine ostrovy, nez som stihol minuly rok, ze mozem urobit plan cesty ja atd. atd. A aj ked v tom momente som o tom este nevedel, vlastne uz bolo rozhodnute. Moje dobrodruznejsie a slobodnejsie ja uz bolo na Hawaii…

 

TAK SA NAM TO ZREALNIEVA…

Ono je to super vec, mat pred sebou nieco, na co sa clovek moze hovadsky tesit. Nejaka ta prijemna predstava do buducnosti. To hodiny v praci utekaju rychlejsie, lahsie a termin sa blizi. Nam sa blizil tak, ze bolo treba prejst od velkych reci k malym skutkom, urcit datum odletu a zarezervovat letenky. Par dni patrania po internete a napriek snad tej najhorsej sezone na dobre ceny, podarilo sa nam najst super letenky a tym bol zaciatok maleho raja specateny. Povzbudzovali sme sa na dialku kazdy zo svojej prace. Bolo treba vydrzat poslednych par dni. Mozno by sme si aj boli strihali krajcirsky meter, tak ako chalani na vojne doma na Slovensku, tu sme ho vsak nevedeli zohnat. Ale ubehlo to rychlo. Tak ako sa zdalo, ze tie zvysne tyzdne budu trvat vecnost, boli prec smahom ruky. Este posledny den v praci a potom vecerny telocvicnovy futbalik na Mirovom intraku. Ten som si nemohol nechat ujst ani za cenu toho, ze sa este po nom budem musiet vratit do prace dotiahnut pred odletom par poslednych veci.
A tak som teda, po uz tradicnom slovenskom futbalovo-piveckovom veceri v San Marine a Pasadene, tahal s pomocou nasho Volkswagenoveho Peta nocnu sichtu v kancliku. Vypadli sme odtial az o piatej rano, tych par veci si nakoniec vyziadalo podstatne viac casu, nez som cakal. Ale musel som to mat z krku, aby som mal klud v hlave na najblizsich 16 dni. Vsetko sa da vydrzat, ked je pre to dost dobry dovod…

Po vydatnom hodinovom spanku som si pacidlom rozlepil oci a zacal sa balit, pretoze o dalsiu hodinu sme mali vyrazat na letisko. Pobalil som caky-paky, rozlucil som sa s plazou na Santa Monice, zobudil chalanov, dali sme si cosi pod zub, pripili si slivovicou na uspesny start expedicie, nalozili sa az po zuby batozinou v mojom nevelkom aute a frcali sme na letisko. Slniecko svietilo, zacinal sa krasny novy den, hrala nam dobra hudba a my sme v super naladicke smerovali za nasim velkym lietadlom. Uz bolo dost hodin, ale mame predsa co-to nalietane a vieme, ze sa nemusime hlasit tak skoro pred odletom. Teda aspon v tej chvili sme si to este mysleli…

AMERICAN AIRLINES – najsamlepsie aerolinky na svete…

Ak budete mat niekedy v zivote dilemu, ktorymi aerolinkami sa vybrat do sveta, mozem vam ich poradit niekolko. Rovnako dobre mozem poradit, na ktore sa vysr… Prepacte mi moju francuzstinu, ale tak, ako sme si s nimi uzili v to rano, tak sme si uz davno neuzili…
V klude a s usmevom na tvari sme povyliezali z auta. Myslim, ze VW Peto chytil aj nejaky krc do nohy, ako ho tak na prednom sedadle dlavil moj velky ruksak, ale predsa len to rozchodil a mohol nam urobit prve expedicne foto a la „luciaci sa kozmonauti“. V pohodovom tempe sme nabehli na terminal. Tam nas dve tety poslali k masinam na prihlasovanie. Veru, pocitace uz vladnu svetom. Este sme sa pobavili na tom, ako ma pekne masinka privitala mojim menom, ale to bolo posledne, co nam este prislo na letisku v tom case smiesne. Potom uz ten inteligentny stroj zahlasil, ze je do odletu uz len 42 minut a kedze to je menej nez 45, tak mame smolu a uz nas na tento let nezaregistruje. A ani nezaregistroval, mali sme sa ist postavit do rady bez toho. Tie dve tety, co nas predtym poslali ku genialnemu stroju nas teraz postavili do genialnej sooory. To sme boli este stale v pohode, ved do odletu je casu dost. Ako pre koho. Ta maska pri pulte mala na to iny nazor. Podla papierov, ktore sa naucila, aby ju prijali do tohto perspektivneho zamestnania, sme uz nemali narok nasadnut na toto lietadlo, lebo uz nestihnu nalozit nasu batozinu. Logicke. Velmi logicke. Ako cela Amerika. Tak sme jej povedali, nech teda nalozia nas na toto lietadlo a nasu batozinu na dalsie, ked je problem len v tom. Lenze tu na nas vytasila pravidlo cislo dva, ze nemozeme letiet inym lietadlom nez nasa batozina. To asi pre pripad, ze by sme jednym aeroplanom poslali bombu a druhym seba. Neviem sice, naco by sme este niekam leteli, keby sme uz odpalovali bombu na dialku, ale ono to snad nejaky skryty vyznam bude mat. Kazdopadne nam, napriek tomu, ze sme tomu nemohli uverit, vyklopila informaciu o tom, ako mozme letiet dalsim spojom. Vecernym. Asi o desat hodin odteraz. A aj to len v pripade, ze niekto z tych, ktori maju zakupene letenky nepride, lebo inak su vsetky lety na najblizsich niekolko dni vypredane. Ak by sme si chceli preregistrovat letenky povedzme na iny ostrov, stalo by nas kazdeho minimalne 50% extra k cene letenky a to je pre nas slusna palka. To taketo prachy minieme radsej inde a inak. Nuuuz, povodny plan je fuc, neostava nic ine, nez vychadzat z novych podmienok. Krasne rano je prec a my sa mozeme akurat pozerat na to, ako nase lietadlo zdviha kotvy a odlieta na Hawaii. Paraaadicka. To znie ako dobry zaciatok…

ADVENTURER HOTEL…

Tak co s nacatym dnom? Prve co ma napadlo bolo nasadnut na minubus jazdiaci z letiska do Adventurer hotelu – miesta kam viedli moje prve kroky v L.A. pred vyse styrmi rokmi. Styrmi rokmi a styrmi dnami, ked chcem byt presny. Kua, Ty Americania musia byt vo vsetkom najlepsi. Este aj nasu slovensku povest so znamym „do roka a do dna“, prekonali styrikrat… Netrvalo dlho a uz sme sa viezli, dobre chladeni klimou, po Century Boulevard. Dlhou ulicou, tiahnucou sa vela vela mil a pri letisku pekne lemovanou palmami. To je to, co uvita vacsinu zatulancov, ktori priletia do Los Angeles. Ak nezostanete v useku prvych peknych hotelov a motelov a nesupnete si to ani na dialnicu c. 405, dostanete sa postupne do menej pritazlivych mestskych casti. Ked uz vidite slusnu spinu na uliciach a vacsinu ludi na tvoria cernosi, mexicania a ine opalenejsie narodnosti, viete, ze ste uz v Inglewoode. Vraj jednej z najhorsich stvrti megamesta nazyvaneho L.A. Tu som necakane stravil svojich prvych niekolko mesiacov po druhom prichode do USA. Teraz si ideme na toto miesto nostalgickych spomienok polezat k bazenu a dat nejake to pivecko…
Soferovi sme nechali nejaky ten tringelt, lebo viem, ze v tomto „superhoteli“ vela nezarobi, presli sme vstupnou halou okolo recepcie, akoby sme tu boli doma. Takze nas nik nezastavil, ci tu byvame a zamierili sme si to rovno na lehatka k bazenu. Pod palmami, ktore tvoria taku malu pokojnu oazu uprostred zlej stvrte, sme si urobili pohodicku. Skoro ako keby sme uz na tom Hawaii boli a mali sme cas rozjimat…

Ked nas pritlacil hlad, skocili sme do Cinana na obed. Volakedy som tam jedaval denno-denne pol roka, az sa mi to zhnusilo, ale po dlhsej prestavke to zase zvladnem. Spina a podivni zakaznici zostali, akurat ceny slusne podrastli. Nevladali sme ani zjest tu poriadnu porciu. Zastavili sme sa v likaci s neprestrelnymi sklami okolo pultu po nejake to pivecko a kedze sme nevymysleli nic lepsie, dokracali sme naspat k bazenu a travili obed. Stihol som konecne raz v pohode a v klude zavolat domov a vysiel cas aj na navstevu mojich mexickych kolegyn – upratovaciek. Tie, co tam este stale robia, ma poznali aj po troch rokoch. So Sylviou – ktora ma zaucala do prace – som si super pokecal, vobec sa za tu dlhu dobu nezmenila a privitala ma so sirokym usmevom. Pozdravil som sa aj s byvalym „sefom“ z cias, ked som tam robil aj „udrzbara“.
Jedinym clovekom, ktory sa bohvieako netesil mojej pritomnosti, bola hlavna veduca „housekeepingu“, ktorej som uz aj meno zabudol, ale zato ona moje nie, myslim, ze ma este doteraz obcas nocne mory, ked si na mna spomenie. Trosku som jej tu nabural dvadsat rokov budovanu autoritu, postavenu na klamstve a okradani vlastnych spolupracovnikov. Ale to je uz z ineho sudka. Velmi pekne a hlasno (a samozrejme s provokacnou ironickou prichutou ;o) som jej podakoval, ked rozkladala vazicky s kvetmi po stoloch okolo bazena a jednu polozila aj pred nas. Muselo ju poriadne trhat od zlosti, ale bojovala a tvarila sa, ze sa nic nedeje …
Od Sylvie som sa dozvedel, ze tu maju aj teraz zamestnanych aj nejakych Slovakov, tak som ich trosku sokol navstevou, pokecali sme chvilu a potom sme uz radsej sli na letisko. Aby sa nahodou nezopakoval scenar z rana…

POKUS c.2

Snazili sme sa to nerozoberat, ale bolo jasne, ze to, ci dnes vecer aj odletime, vobec nezavisi od nas. Vypredany let nevyzeral velmi optimisticky. Ja som veril, ze minimalne tri miesta sa uvolnia a ze este dnes na Hawaii budeme. Nejako som si ani nepripustal moznost, ze budeme este nocovat v L.A. a cakat ci sa uvolni nieco zajtra rano. Alebo vecer. Alebo pozajtra rano… Skor takto nejako to videl Peto, optimizmus z neho teda velmi nesrsal a Miro sa tiez netvaril prave najveriackejsie. Cesta na letisko presla raz-dva, batozinu sme uz mali odovzdanu, presli sme uspesne kontrolou a teraz sme uz mohli len cakat na terminale. A dufat, ze par ludom nevyjde na letisko krok. Dost neprijemny pocit, ked vsetci okolo maju letenky a slecna za pultom vam povie, ze ostava uz len par volnych miest a do uzavretia prihlasenych pasazierov je este stale polhodina. Dooost dlha bola. A potom este pridali par minut, aby sme to nemali prilis lahke. Nakoniec si nas mila dievcinka zavolala a oznamila, ze letime. YES!!!…
Tak to vyslo. Bolo nam uplne jedno kde a ako budeme teraz sediet, hlavne ze sme na palube a o pat hodin nas bude vitat Kahului – hlavne mesto ostrova Maui…

A JE TO TU!!!

…ujo pilot to uspesne naviedol na startovaciu drahu, sikovne vzlietol a uz sa nam hompalali nohy vo vzduchu nad pevninou. Len co sa letusky vyslobodili zo svojich zachrannych pasov a zacali cupkat pomedzi sedacky nastal ten moment. Moment, na ktory som sa tesil po cely cas, odkedy sme sa rozhodli urobit si tento vyletik. Toto som si predstavoval tolkokrat, ked sa mi uz nechcelo robit… Objednali sme si krasne vychladene pivecko, „strngli“ si pekne vsetci traja a rozvaleny v sedacke som si vychutnaval tu lahodu a pohodu. Vsetko zostavalo kdesi za nami dolu v dialke a cakali nas uplne ine zazitky, nez chodenie do prace a z prace. Za oknom horeli oblaky. To sa Oskar ukladal spat a predvadzal paradnu vecernu show…